Postapokalyptická tematika si za posledné roky získala nemalú popularitu a bežný čitateľ má celkom dobrú predstavu o tom, čo možno od takéhoto žánru očakávať. Bez ohľadu na to kedy, kde, po čom (po akej desivej katastrofe) a prečo, vždy, keď sa púšťam do čohosi podobného, kladiem si otázku, ktorou z dvoch ciest sa tvorcovia vydali. Pôjde o dychberúcu sondu do ľudskej spoločnosti alebo strieľačku, čo pripomína prepis videotutorialu Call of Duty?

František Kotleta si, chvalabohu, vybral tú druhú možnosť. Hlavný protagonista, David Michálek, hrdina z Istanbulu, sa so svojimi parťákmi pohybuje po miestach niekdajšej Českej republiky, za čo mu drukujem – nie každý autor by mal gule zasadiť takýto akčňák do slovanského prostredia. A to právom, otázka totižto ostáva, či čosi také vyznie vierohodne. Tu je to spočiatku rozpačité, no čím dlhšie postavy putujú rádioaktivnym Českom, tým lepšie to funguje.

Spád začína klasickou krčmovou scénou, kde sa náhodný ožrala pustí do hlavného hrdinu, a ten ho na mieste odbachne. Kolegu do pekla odpraví, samozrejme, mnohými siláckami hláškami, a jeho telo okamžite odprace čašníčka tak, aby bolo čitateľovi hneď jasné, že to robieva bežne, a že všetci v krčme sú strašní tvrďasi. A v tej chvíli viete, na čom ste, a na tej istej vlne sa budete viesť až do konca.

Dej je prvé dve tretiny knihy pomerne priamočiary – hrdinovia utekajú a ktosi ich naháňa, nie je im však úplne jasné prečo. To je fajn, nakoľko čitateľ ostáva zvedavý. Po mnohých a mnohých opisoch bojov však už nie je zvedavý, z ktorej strany kto koho kopol či akým hákom ho odrovnal, je úplne jasné, že žiadnej postave sa neskriví ani vlas na hlave a že nepriateľ bude bez ohľadu na presilu zneškodnený. Pomedzi akčné scény sa naši protagosnisti sem-tam dvojvetnými dialógmi porozprávajú o minulosti či načrtnú akúsi vzťahovú líniu, prípadne na pár sekúnd odhalia svoje emócie pri fľaši nepravej whiskey či pohľade na zbombardovanú Prahu. Takéto momenty ale fungujú veľmi dobre a krivka čitateľov zvedavosti opäť vzrastie. Pri týchto scénach autor nikdy neprestrelí, čo sa nedá povedať o akcii či efektných hláškach, ktoré chrlí jednu za druhou. Avšak štatistika nepustí – ak máte nejakú hlášku na každej stránke, aspoň na každej desiatej sa zasmiať zákonite musíte, a tak je celkový výsledok dosť vtipný.

Na margo postáv, nebudete mať síce jasnú predstavu, čo sú zač, či ako vyzerajú, ale za to budete presne poznať ich arzenál zbraní a vedieť, ktorou z nich kedy strieľajú. Toto sa zlomí tak v poslednej tretine knihy, kedy už konečne spoznáte všetky postavy, aj keď s nimi putujete už od začiatku, a je možné hlbšie rozvinúť dejovú líniu. Inu, sú to vojaci, priveľa toho nenahovoria.

Mojou najobľúbenejšou časťou knihy sa okamžite stal doslov, kde autor odpovedá na otázku, čo chcel svojím dielom vlastne povedať – nič. Hrdo sa priznáva, že chcel len napísať dobrý príbeh a pobaviť čitateľa. A nech si hovorí, kto chce, čo chce, jedno sa Františkovi Kotletovi uprieť nedá – že si užíval každú stránku a náboj vystrelený v tejto knihe.

Tak pozerám, že moja recenzia vyznieva celkom pozitívne, hoci som pri čítaní často prevracala očami nad všetkým tým klišé. Píšem ju však tesne po prečítaní a ešte mnou lomcuje nadšenie z vyvrcholenia – a presne to by sa po prečítaní knihy malo diať. František Kotleta si svoj Molotov kokteil akcie, hlášok, absolútneho klišé a hrdinských činov namiešal celkom slušne, zdegradovaná postnukleárna ľudská spoločnosť vás neznechutí až tak, ako býva pri niektorých postapo zlým zvykom a keď sa prenesiete ponad stovky škuľavo vystrelených nábojov z hlavne nepriateľa a tiež ponad pár scén, kde si autor celkom okato odporuje, je veľká šanca, že sa pobavíte.

Ja sa vrhám na voľné pokračovanie Polčas rozpadu.