Ak si pre obmedzenú hmotnosť batožiny plánujete vziať na čítanie na pláži len jednu knihu, nechajte si poradiť a nepribaľte si túto. Zhltnete ju za deň a počas zvyšku dovolenky sa budete nudiť.

Horiaca ríša sa na predchádzajúce časti aj na iné červenákovky podobá najmä vycibrenou slovenčinou s nádychom archaickosti a typickou zmesou krásnych lyrických opisov a celých sudov porozlievaných telesných tekutín. Aj svojej obľúbenej „párajúcej“ metafory som sa dočkala, a to hneď na prvej strane – tentoraz sa ale výnimočne nepárala tma, ale husté závesy dažďa. Mrazivé.

Aj v tejto knihe sa niektorá postava občas prvoplánovo opýta na niečo, čo by mala dávno vedieť, len aby sa vytvorilo miesto na vysvetlivku pre čitateľa. Niekedy mi to príde rušivé, ale nevadí, nie každému čitateľovi sa chce gúgliť.

Čím sa ale Horiaca ríša od predchádzajúcich dielov líši? Hlavne tým, že sa v nej séria konečne zbavila epizodickosti, ktorú Oceľovému žezlu a Dračej cárovnej vyčítali niektorí recenzenti vrátane mňa. Príbeh sa namiesto toho delí na tri dejové línie, elegantne prepletené do špirály.

Prvá z nich sa točí okolo kniežaťa Svjatoslava a jeho ťaženia na Chazarskú ríšu. Tu na čitateľa čakajú sváry medzi veliteľmi, taktické úskoky a veľké bitky. Práve táto vojna tvorí pozadie celého príbehu, no z hľadiska postáv a vzťahov medzi nimi sú zaujímavejšie zvyšné dve línie.

V jednej z nich musí alanská princezná Semira spečatiť spojenectvo medzi svojím otcom a vládcom Chazarskej ríše vydajom za jedného z troch chazarských princov. Otázkou je, či jej vybrali toho správneho.

Táto časť príbehu poteší romantickou zápletkou a postavou samotnej princeznej. Mnoho ľudí by z nej najradšej malo poslušnú ženu zavretú v zlatej klietke, ona však radšej potajme utečie na cvičisko a trénuje lukostreľbu. Tým a medenými kučerami trošku pripomína disneyovskú princeznú Meridu. Na rozdiel od nej si ale nakoniec zastrieľa aj na živé terče. V každom prípade v nej čitateľ dostane sympatickú postavu, niekoho, komu môže držať palce.

Tretia, posledná línia, patrí samotnej bohatierskej družine. Naši hrdinovia sa na severe trochu zdržali a teraz sa ponáhľajú za Svjatoslavovým vojskom.

Ale pozor! Čo sa stalo? Iľja sa vrátil k chľastu, nálada je na bode mrazu, Koščej (ne)nápadne prilieva olej do ohňa... Skrátka, družine to už neklape ako kedysi. A to je dobre. Z hrdinských, no niekedy plochých, typizovaných figúrok sa tým totiž stávajú živé postavy. Do duší sa im vkráda strach, dej, predtým jednoduchý sled bitiek a dobrodružstiev, sa zamotáva, potemnieva.

A z Koščeja nám pred očami rastie nevyspytateľný, skrz-naskrz prehnitý, po všetkých stránkach vynikajúci záporák. Oproti nepresvedčivému Tugarinovi a nádejnejšej Babe Jage, ktorej potenciál však ostal nevyužitý, má nový zlosyn veľkú výhodu - hoci pácha hrozné veci, čitateľ sa nevie ubrániť istým sympatiám. Jeho predchodcovia naňho proste nemajú. A vlastne sa zatiaľ zdá, že ani nikto iný, aspoň nie z tejto knihy (ale pod stromček by som si priala „crossover“ Červenák-Vrbenská/Lukačovičová, Koščej z Horiacej ríše proti Spin de Mulovi z Hořícího koňa). Skrátka, som veľmi zvedavá, ako a (či vôbec?) si s ním bohatieri nakoniec poradia.

A tak, hoci mi trošičku chýbala rozprávkovo-mytologická atmosféra druhého dielu, Horiaca ríša je podľa mňa zatiaľ najlepšia kniha série. (Aj by som ju nazvala mňamkou, ale tá negustiózna scéna so sopľom mi v tom bráni.) Záver je správne znepokojivý, partička zostáva rozohraná, veštby nenaplnené. Pri Oceľovom žezle som mala trochu pochybnosti, ale Horiacou ríšou som sa na bohatierov definitívne namotala.

A kedy bude štvorkaaaaa?

Za recenzný výtlačok ďakujeme vydavateľstvu Artis Omnis.

Juraj Červenák – Horiaca ríša

Vydavateľstvo: Artis Omnis

Rok vydania: 2018

Počet strán: 350

ISBN: 978-80-8201-010-0