Slavcon 2018. Do „dejín“ sa navždy zapíše ako môj prvý con. V piatok večer sme sa s Niromwell rozhodli nakuknúť na prezentáciu pripravovaného fantasy románu s akýmsi podivným, nezrozumiteľným názvom. Tak som sa prvý raz dopočula o Parstelvane od Silvie Zeumerovej a strastiplnej ceste k jeho vydaniu – pomaly takej epickej ako samotný dej románu.

Parstelvan od prvej stránky poteší jemným, nežným štýlom so sugestívnymi lyrickými obrazmi a bohatou slovnou zásobou. Tento tón sa autorke viac-menej podarilo udržať až do konca, hoci občas čosi zaškrípe – objaví sa slovko príliš moderné pre lyrický fantasy svet pripomínajúci skôr minulosť, sem-tam vyskočí nejaká kostrbatejšia veta.

Úplne najviac ma bavila prvá tretina knihy. Rozprávanie o váhavých začiatkoch mladej lásky medzi Darnáliou a Branarom, snové výjavy z dedinskej svadby, konflikt medzi mládencami, celé to romantické chcem-ťa/nechcem-ťa pôsobilo veľmi prirodzene a uveriteľne. Neskôr, keď sa začali tvoriť ľúbostné troj- a viacuholníky a riešila sa samotná fantastická zápletka s pečaťou, som sa už ale do príbehu nedokázala až tak ponoriť. Až mám dojem, akoby román písali dve osoby, a keď si spomeniem, ako dlho kniha vznikala, možno to ani nie je taká nelogická domnienka.

Prvá autorka je staršia, skúsenejšia, zručnejšia. Spisovateľka, ktorá vás zavalí obrazmi poskladanými z vycibrených viet, pretkanými zaujímavými myšlienkami:

Druhá autorka je rozhodne mladšia a síce sympatická svojím nadšením z prvého románu (ktoré jej v žiadnom prípade nemôžeme zazlievať, lebo skutočne ide o prvotinu), ale menej vypísaná. Na starosť dostala v prvom rade fantasy prvky – víly, vodných ľudí, príbeh pečate a mapy. S výnimkou kúzla pečate a myšlienky, čo za ním stojí, pôsobia tieto časti trochu zjednodušene. Dúfam, že v ďalších dieloch sa najmä vzťahy medzi jednotlivými fantastickými bytosťami viac rozvinú. V niektorých prípadoch je okrem toho dosť skratkovito podané aj konanie a motivácia vedľajších postáv. Skrátka nie sú dosť plastické, aby vystúpili z papiera a mohli ste sa s nimi stretnúť v 3D. S tým súvisí aj moja ďalšia výhrada. Príbeh podľa mňa síce nie je čierno-biely, ale nemá ani reálne farby. Je ružovkastý. Parstelvančanom totiž zatiaľ chýba nejaká výraznejšia temná stránka, hoci autorka uznáva, že ju všetci máme („Kto z nás by napokon o svojom srdci mohol povedať, že ho má celkom čisté?“). Vonkajší aj vnútorný konflikt potom strácajú na ostrosti.

A napokon, dejová línia s pečaťou sa mi nezdá úplne dotiahnutá. Prečo sú napríklad vodní ľudia pre mladých bytosťami z legiend, keď Branarov otec len pred pár desiatkami rokov prevážal každého záujemcu po jazere? Správne chápem, že Branar má staršieho brata? Ako potom všetci tak jednoznačne vedia, kto je dedičom pečate? Ako utajenie mapy zabráni ľuďom, aby šli so zlými úmyslami do ďalekých krajov?

(Pôvodne som sem chcela zaradiť aj rýchlosť, s akou sa Darnália zaľúbi do vodného muža, ale tu si nie som istá. Niekedy skutočne stačí niekoľko sekúnd, aby sa vám niekto poriadne dostal pod kožu. Tak to nechám... plávať vo Vlnajskom jazere.)

Na prebale Parstelvanu stojí, že ide o vyznanie lásky. Ten, kto to tam napísal, trafil klinec po hlavičke. Román skutočne vyznáva lásku – v prvom rade zrejme ľuďom v autorkinom živote, ale v istom zmysle aj svetu, prírode a ľuďom všeobecne. A v neposlednom rade láske samotnej. Medzi riadkami sa vlastne skrýva rozsiahla úvaha o ľudských citoch. A hoci mnohé v knihe by sa dalo nazvať idealistickým, zobrazenie lásky nie. Hovorí o vzplanutí, ale nemlčí ani o veciach, čo nasledujú potom. Láska je osudová, ale nie jednoznačná. Ráta sa s neistotou, pochybnosťami o partnerovi aj o sebe samom, s istou prácou na vzťahu a aj s tým, ako si to niekedy kazíme vlastne samy, bez vonkajšieho pričinenia, napríklad keď podľahneme zbytočnému sebaobviňovaniu. Práve tieto myšlienky a úvahy si z Parstelvanu zapamätám najdlhšie.

Každá kniha má svojho čitateľa. Niekto má radšej romantiku, iný sa rád bojí, ďalší najradšej cestuje vesmírom na rýchlej lodi.

Ako teda zistíte, či je Parstelvan pre vás? Nuž, v prvom rade potrebujete mať zmysel pre romantické západy slnka nad rozkvitnutými lúkami. Okrem toho sa pripravte, že konflikt románu je prevažne vnútorný. Ak teda očakávate od svojho fantasy kdejaké potvory a kopu napätia, nemusí vás uspokojiť. Potom je tu otázka, ako zvládate pohľad na svet cez ružové okuliare. Okamžite ich strhnete a bežíte si vypláchnuť oči alebo vytiahnete z vrecka svoje vlastné a ochotne sa posadíte k snílkovi do trávy? Prípadne si síce nie ste celkom istí, ale aspoň dokážete oceniť, že na svete ešte niekto úprimne verí v ľudí?

A napokon vás nesmú vyľakať víly, bytosti z čistej lásky, ktoré sa zhovárajú vo veršoch – nesmejte sa, viem, že niektorí ľudia z nich môžu mať väčšie zimomriavky ako zo všetkých príšer sveta a úplne to chápem. Aj mne samej trošku behal mráz po chrbte. Dokonca by som sa v ich spoločnosti cítila menej nervózne, keby sa z nich nakoniec vykľuli aspoň mierne svinky.

Keď sa nad tým zamyslím, vlastne si nie som istá, či ja sama tak úplne patrím do cieľovej skupiny. Kedysi som príbehy o osudovej láske hltala, teraz si z nich buď robím srandu (ak sú napísané zle), alebo som z nich smutná. V žiadnom prípade ale neľutujem, že som si knižku prečítala. V prvom rade pre jej atmosféru, hlboký cit sálajúci z každej stránky. Mám rada, keď vo mne príbehy niečo vyvolávajú. Alebo lepšie povedané, keď v nich nájdem pocity, myšlienky, v ktorých sa – čo i len matne – spoznám. Je to, akoby vám niekto poklepal po pleci, a povedal: „Ahoj! Aj ja som tu a občas mi behá hlavou presne to, čo tebe.“ Potom sa človek už necíti na svete sám. A Parstelvan také momenty rozhodne mal.

Silvia Zeumerová – Parstelvan: Pečať

Vydavateľstvo: Lindeni (Albatros media)

Rok vydania: 2018

Počet strán: 315

ISBN: 9788056607473

Facebookovskú stránku románu nájdete tu.

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujeme spoločnosti Albatros Media Slovakia.