Po tomto filme som hádzala očkom už od chvíle, ako oznámili meno herca v hlavnej úlohe. Strach, že sa budem dve hodiny dívať na blondiaka v zeleno-žltom latexe zašiel trochu do úzadia, ale ešte stále nebol zažehnaný. Potom však prišiel prvý plagát a ja som si vydýchla. Uvidíme, či predčasne.

Hollywood si dal s filmovou adaptáciou tohto komiksu podozrivo načas. Treba však povedať, že to je len dobre. Superhrdina, ktorý je vlastne bežným superhrdinom, až na to že sa rozpráva s rybami. Preniesť niečo také na plátno predstavuje nesmiernu vizuálnu výzvu. Ďalšou výzvou je, aby spomínaný hrdina nepotvrdil výrok Rajesha z Teórie veľkého tresku „Aquaman je trúbka!“ A na to treba v prvom rade hlavného predstaviteľa veľmi silného kalibru.

Filmografia Jasona Momoa je dláždená postavami, s ktorými sa neradno ťahať za prsty. Netreba dvakrát dodávať, že na svoju komixovú predlohu sa po vizuálnej stránke vôbec nepodobá a producenti sa o to ani trochu nesnažia. To je určite veľké plus. Otázka len je, či snaha tvorcov, aby bol Aquaman čo najviac badass, nie je prehnaná.

Jedna z úvodných scén, keďže hlavný hrdina musí byť predstavený v úvodnej akčnej scéne, sa nesie v duchu klasických amerických vojnových filmov, kde piráti útočia na ruskú ponorku. Aquaman vstupuje na scénu s efektnou otočkou a za zvukov elektrickej gitary. A potom ešte dvakrát s podobnou otočkou a s tou istou hudbou. Môže to človeku pripadať úsmevné, ale kebyže mám dvanásť, tak sa asi rozlejem na kolomaž, a tam sa predsa začína veková kategória, pre ktorú sú tieto filmy určené, tak je to predsa len povinná jazda.

Ale prejdime k veci. Príbeh začína milým introm o tom, ako sa hlavný hrdina narodil a čo je zač. Vo všeobecnosti je pri filmoch o hrdinoch z iných svetov vždy otázne, ako bude vo filme vyobrazený stret dvoch rozdielnych kultúr. V tomto filme je táto pasáž veľmi milá a hlavne nie zbytočne dlhá. Príbeh sa rýchlo presunie do budúcnosti, keď je hlavný hrdina Arthur dávno dospelý a so svojím ľudsko-morským pôvodom je vysporiadaný.

A vysporiadaný je s ním klasickým superhrdinským spôsobom – nechce mať so svojimi podmorskými príbuznými, pochádzajúcimi z bájnej Atlantídy, nič spoločné. Od otca totiž vie, že prinútili jeho matku, aby sa ho ako malého vzdala a oboch ich opustila. Tuná sa otvára priestorna ďalšiu klasickú superhrdinskú scénu – presviedčanie, aby zahodil za hlavu minulosť a Atlantíďanom pomohol. Jeho brat, kráľ Atlantídy, totiž kuje nekalé plány vybudovať najväčšiu armádu na svete a ovládol nie len oceán, ale aj pevninu

Prehovoriť sa Arthura pokúša jeho dávny priateľ a učiteľ Vulko (Willem Dafoe), scény s ktorým nám nevtieravo prezrádzajú čo-to z jeho minulosti, a malá morská víla Ariel. Pardón, Čierna vdova. Pardón, princezná Mera (Amber Heard). Áno, ťažko sa vyhnúť posmešným prirovnaniam, ale pravda je taká, že Amber vo filme ukazuje viac než svoju peknú tváričku, ba dokonca ešte viac, ako to dovoľuje jej zelený obtiahnutý kostým. Ide o najlepšiieho side-kicka, akého som za posledné roky videla, čo je umenie, ktoré sa v ostatnom čase z filmoch postavených na celých skupinách superhrdinov akosi vytráca. Dobrodružné pasáže z pevniny ma vrátili do starých dobrých čias filmov ako Honba za klenotom Nílu – bolo to vtipné, akčné, miestami romantické a veľmi frajerské. Tvorcovia filmu stavili na veľmi sympatické osadenstvo. Výber hercov, vrátane záporákov, či už je to David Hyde ako Black Manta či Patrick Wilson ako kráľ Orm, je stobodový. Samozrejme, kladní hrdinovia sú veľmi krásni a záporáci vyzerajú tak, že by ste im ani chlieb nepredali, ale veď o to predsa ide.

Toto úsmevne schematické zobrazenie hlavných postáv však ale neplatí pre ich povahy. Arthur je síce klasický hrdina, v hĺbke duše dobrák, ale so silnými rečami a krivdou z minulosti, čo ho robí skrz-naskrz ľudským. Uznávam, je to klasika, ale funguje. Pri scénach, kde vidíme, ako Orm vyplavil na zem všetok plast z oceánov človek tiež na chvíľu zapochybuje, na ktorej strane stojí, takže to celé vôbec nie je až také čierno-biele, ako by sa mohlo zdať na prvý pohľad.

A po vizuálnej stránke to teda nie je čierno-biele ani náhodou! Vo filme snáď nie je jedinej scény, pri ktorej by neboli použité špeciálne efekty. Atlantída je krásna, bliká, svieti pod morom, až sa človek cíti ako na disco osemdesiatych rokov a soundtrack ho v tomto pocite ešte podporí. Celkovo mám dojem, že sa v hlave režiséra po celý čas bili dva hlasy – jeden, ktorý Aquamanovi písal chlapácke hlášky a hral mu pri každom nástupe na scénu na elektrickej gitare, a druhý, ktorý miluje disco a na konci Aquamana predsa len oblečie do toho zeleno-žltého úboru.

Znovu sa musím vrátiť k tomu, že ide o skvelý vizuálny zážitok, krásni herci, krásne prostredia, veľmi pôsobivá kamera najmä v prvých dvoch akčných scénach. Ku koncu sa síce tvorcovia filmu s kamerou už tak nehrajú, ale tento svoj dlh splatia – brutálnymi príšerami.

Áno, Aquaman hrá na efekt, ale určite je to schodnejšia cesta než pokúšať sa o veľkú drámu samotára rozprávajúceho sa s rybami. Z mnohých nastražených pascí vykorčuľoval tento film celkom obratne. Stále neviete, či ho chcete vidieť? Predstavte si, ako Jason Momoa jazdí na morskom koníkovi – myslím, že táto otázka vám jasne napovie, do ktorého tábora patríte.