„Ja som Juro, ty si Juro, ostatní nech nám pobozkajú ďuro.“

Páčila sa vám táto veta? Výborne, lebo to je asi tak všetko, čo vám táto kniha dá -̶ peknú slovenčinu. I keď i tu sa autor občas zakucká.

Väčšina kníh slovenskej fantastiky vychádza pod hľadáčikom fandomu, no občas vyletí lastovička z hniezda nepokrstená. Ja osobne som o tejto knihe nevedela nič, čo pravdepodobne súhlasí s filozofiou tajuplného autora píšuceho pod menom Svetozár Olovrant. Uvidela som ju v kníhkupectve a zalistovala som si v nej – prečítala som si jeden odsek a oslovená jazykom materčiny som si povedala, že tento román bude stáť prinajmenšom za prečítanie. Takto súdim romány najradšej, bez akéhokoľvek spoileru či traileru, skrátka, poďme na vec.

A Jánošík veraže išiel na vec veľakrát, ale nepredbiehajme.

Ak treba odpovedať na otázku, či považujem román za niečo pozitívne alebo negatívne v rámci slovenskej literatúry, musím odpovedať – pozitívne. Uvádza sa tu veľmi veľa faktov a zaujímavostí, je zjavné, že ide o vzdelaný dobopis jánošíkovskej éry.

Oveľa dôležitejšie je však povedať, že ide o alternatívnu históriu, ktorá prezentuje Uhorsko ako steampunkovú veľmoc. Namiesto na koňoch jazdia všetci junáci na parných stromoch – kempelenoch. Títo šikovní pomocníci sa využívajú všade – v armáde, kuchyni, bani, namiesto zámkov, na každodenné účely, sú jednoducho neoddeliteľnou súčasťou života panstva. Ste na to zvedaví? Dobre pre vás, lebo pri každej príležitosti, keď sú kempeleny spomenuté, si dosýta prečítate o detailoch ich použitia. Steampunkové prostredie je tu využité neuveriteľne dobre, kto by si kedy pomyslel, že sa v rámci tohto žánru dožijeme čohosi takého.

A čo ak nie ste fanúšikom steampunku?

Potom máte smolu. Slabou stránkou románu je totižto príbeh. Počas prvých tridsiatich strán bol čitateľ svedkom toho, ako Jura naverbovali, opili cez riť, vycvičili a pasovali za veliteľa Turzovho vojska. Človek by čakal, že cesta jednoduchého dedinského chlapca bude o trochu strmšia, ale nie v tomto románe. Jánošík je predsa ten najkrajší, najuznávanejší, najsilnejší, a čo sa alkoholu týka, najostrieľanejší pič, akého slovenská zem kedy nosila. Bibliu vie naspamäť podľa veršov, latinčinu má v malíčku, odkiaľ sa toto naučil v dobe, keď ostatná spodina od biedy pojedá chlieb upečený z mletých pavúkov, vie len autor, ale ten nám to neprezradí, tak na čo sa pýtať .

Máme tu teda idealizovaného hrdinu, ktorému sa všetko darí, každá ženská hrdinka sa s ním vyspí na počkanie (to myslím vážne, každá jedna, a žiadna predohra). To je ale problém, aspoň v literatúre, lebo keďže hrdina zožne každú hrdinku, čo stretne, a autor pritom nebuduje žiadne sexuálne napätie, príbeh prichádza o erotiku, opis samotného aktu je fádny, čiže ak chcelo ísť o porno, ani to nevyšlo.

Poďme ale k hlavnej dejovej línii. Veľmi rýchlo, po asi spomínaných tridsiatich stranách, sme svedkami vraždy šľachtica, ktorú sa Juro rozhodne vyriešiť. Čo by bolo strašne fajn, ak by išlo o nejaké tajomstvo, ale kto je vrahom, je od začiatku jasné. Čiže nasledujúcich osemdesiat strán Jánošík len putuje, občas stretne nejakú pliagu, vyzabíja ju a pretiahne osoby ženského pohlavia (pričom doma ho čaká Anča, dobrá, šialená deva so všetkými zubami).

Po osemdesiatich stranách sa čitateľ dočká lahôdky – dôjde na akciu, neočakávaný twist, keď sa hlavní hrdinovia dostanú na more. Konečne sa priamočiarosť príbehu, doteraz sa vezúca na vlne podrež-ošukaj, dostane na inú úroveň. A je to úroveň, na ktorú po celý čas veľmi úspešne lezie – prináša totiž čitateľovi veľmi veľa zaujímavých a nie veľmi známych údajov z daného obdobia.

Nemôžem si pomôcť, dobou i štýlom akoby sa chcelo dielo podobať na Červenákovu tvorbu, jednak jazykom a jednak ide o pokus o detektívku. Zdá sa , akoby bol Jánošík zapletený do riešenia vraždy, ale čo tu možno riešiť, ak je vrah od začiatku známy, a nech autor predstaví akokoľvek zaujímavý artefakt, je to prvý aj poslednýkrát, čo sa s ním čitateľ stretne. Žiadne budovanie napätia nehrozí, či už erotického, alebo dobrodružného. Akákoľvek zápletka je na jedno použitie, odkiaľ má záporná postava svoju moc, ostáva skryté a nevysvetlené.

Som prísna? Je to možné, ale moja frustrácia vychádza z potenciálu, ktorý je, bohužiaľ, nevyužitý.

Prostredie: 10 bodov.

Všeobecný prehľad autora: 10 bodov.

Príbeh: Priamočiary a nezaujímavý ako čiara medzi polkami hlavného hrdinu . 5 bodov

Postavy: Priamočiare a ploché ako hruď žiadnej hrdinky tejto série nikdy nebude, keďže je výplodom mačovskej úchylky, ktorá by mohla fungovať aj pre ženy (viď Kotleta), ale nefunguje. 3

Irenko, já se ptám proč!

Osobne som sa rozhodla, že budem tento román pokladať za prológ a počkám si na pokračovanie, pretože som presvedčená, že autor má na viac. Možno by bolo dobrým krokom prizvať si k druhému dielu niekoho, kto by vymyslel námet a zamotal dej, a autor by to len spísal.

Uvidíme, zatiaľ je to dosť rozpačité.

A pre tých, čo to majú radi v číslach: 7 /10