Hoci má Tomi Adeyemi len 25 rokov, už stihla vyštudovať literatúru na Harvarde, vyskúšať si prácu vo filme a napísať svoj prvý román. A Deti krvi kostí nie sú len tak nejaký debut, dostali sa totiž na prvé miesto zoznamu YA bestsellerov podľa New York Times a čoskoro sa dočkajú filmového spracovania.

Hlavná postava Zélie pred jedenástimi rokmi prišla o matku. Stalo sa to pri Nájazde, keď kráľ Saran vyvraždil všetkých čarodejníkov a zlikvidoval mágiu. Aj ona mala mať moc, ale ostali jej po nej len biele vlasy, kedysi znamenie mágov, teraz však už len znak občanov druhej kategórie. Keď však stretne princeznú Amari, ktorá je na úteku z paláca s ukradnutým magickým zvitkom, Zélie dostane šancu vrátiť do sveta čary a pomôcť tak svojim ťažko skúšaným súkmeňovcom.

Deti krvi a kostí sa radia do kategórie Young Adult. Kedysi by sa to asi preložilo ako literatúra pre mládež, ale cca odkedy sa stal hitom Súmrak, rozmohla sa prebratá skratka YA a s ňou aj isté predsudky. Hoci v angličtine sa tento pojem chápe širšie, my sme si pod ním začali predstavovať knihy síce často kreatívne a čítavé, ale niekedy nedotiahnuté, zaľudnené násťročnými postavami so schopnosťami a skúsenosťami tridsiatnikov. YA pre dievčatá sa navyše vyznačujú aj tým, že sa tam párujú postavy často bez ohľadu na ich názor.

Ako do tohto kontextu zapadajú Deti krvi a kostí? Od iných YA sa líšia v prvom rade svojimi etnickými prvkami. Autorka, dcéra nigérijských prisťahovalcov do USA, pri písaní naplno využila svoj pôvod a príbeh zasadila do vymyslenej krajiny s kultúrou na africký štýl. Hrdinovia sú tmavej pleti. Cieľom Tomi Adeyemi podľa jej vlastných slov bolo, aby „moju knihu raz mohla vziať malá černoška a cítiť sa ako hviezda... Chcela som, aby vedela, že je krásna, že na nej záleží a že môže zažiť bláznivé, magické dobrodružtvo, dokonca aj keď vo svete žijú obmedzenci, ktorí ju budú presviedčať, že sa nikdy nemôže stať Hermionou Grangerovou.“ Vzhľadom na úspech knihy si myslím, že tento cieľ, vytvoriť vlastnú hrdinku pre tých, čo si ich dosiaľ často len požičiavali, je splnený.

Spisovateľke sa okrem toho podarilo aj vybudovať veľmi bohatý, podmanivý, exotický svet. Pri čítaní som si ho predstavovala plný slnka, teplých farieb, zvláštnych vôní, ako keď prejdete po ulici okolo nejakej orientálnej reštaurácie. V kráľovstve Orisha nájdete plávajúce mestá, tajomné chrámy v džungli, vyprahnutú púšť... Skrátka prostredie, ktoré príjemne pošteklí predstavivosť čitateľa. A ako bonus dostanete levy, leopardy a pantery tak obrovské, že ich ľudia môžu používať namiesto koní. Crazy cat lady paradise.

Vyzdvihnúť treba aj postavu princa Inana. Ten sa v príbehu dostáva do čitateľsky zaujímavého vnútorného konfliktu. Celý život bol totiž vychovávaný v tom, že mágia je zlá a teraz sa táto jeho viera hneď niekoľkokrát otrasie v základoch. Ako sa nakoniec rozhodne? Bohužiaľ, v istej časti príbehu toto celé ustúpi do pozadia, aby sme sa dočkali obligátnej ľúbostnej zápletky. Našťastie len na chvíľu.

Román je akčný a ľahko sa číta. Výnimku pre mňa osobne tvorila pasáž pred posledným bojom, keď sa dej spomalil a postavy začali (dokonca v časovom strese!) namiesto dôležitých vecí na veľkej párty riešiť, kto čiu sestru miluje. Áno, hlavné postavy sú štyri, brat a sestra a iný brat a sestra, tak hádajte čo! Ale po á to je v knihách tohto typu povinná jazda a po bé nakoniec sa to predsa len vyvŕbilo trošku inak, ako som čakala. Samotný záver knihy je výborný, veľmi silný a vďaka nemu som napriek všetkému rada, že sa román ku mne dostal.

Medzi najväčšie nedostatky knihy patria niektoré zjavne nedomyslené miesta. Keď sa čitateľ dostatočne ponorí do príbehu, možno si väčšinu ani nevšimne, ale mňa rušili. Podľa rozprávania na začiatku sú madžiovia (mágovia) takí vzácni, že ich narodenie v minulosti oslavovali celé provincie. Neskôr v príbehu je ich ale všade poblud. Keď sa v druhej kapitole Zéliin a Tzainov otec topí, prezieravo s tým počká presne do tej chvíle, kým jeho potomkovia zburcovaní susedmi dobehnú cez celé mesto domov. A nebolo by pre princa rýchlejšie prenasledovať utečencov inou cestou, než počkať, kým vojaci nanovo vystavajú spadnutý most? A ako je možné, že keď postavu po niekoľkých dňoch putovania v púšti zajmú, je jej zle po vyprážanom bravčovom od obeda? Kde našla v pustatine vajcia, múku, strúhanku? Ak sa s pôžitkom rýpete práve v takýchto podrobnostiach, Deti krvi a kostí vám určite pomôžu proti nízkemu tlaku.

Isté výhrady mám aj k štylistike. Často vyruší napríklad opakovanie či trošku kostrbatejší výber slov. Niečo z toho môže byť aj prekladom (inak štandardne tatranovsky gramaticky správnym a čítavým), ale tipovala by som, že nie všetko. Okrem slov sa totiž pomerne dosť dookola omieľajú a motajú aj informácie. Len v prvých troch kapitolách sa spomienka na smrť Zéliinej matky vyskytne dvakrát a aj potom sa k mnohému postavy často vracajú. Proste, keby sa chcelo, kniha by sa dala celkom výrazne skrátiť.

Záver: Deti krvi a kostí sú vo svojej kategórii pomerne výnimočnou knihou svojím prostredím aj vnútornými konfliktmi. Tematicky ide o Piate ročné obdobie pre mladšiu vekovú kategóriu. Jemisinovej románu sa však táto kniha nevyrovná. Jednak pre uvedené nedostatky, jednak preto, že tu pretrvávajú niektoré stereotypy súčasnej YA. (Viem, práve takto sa to predáva, ale nezaslúžili by si aj mladí čitatelia rôznorodejšie knihy?) Adeyemi je však ešte mladá, určite nádejná, tak snáď nezaspí na bestsellerových vavrínoch.

Tomi Adeyemi – Deti krvi a kostí (Children of Blood and Bone)

Preklad: Linda Magáthová

Vydavateľstvo: Tatran

Rok vydania: 2019

Počet strán: 464

ISBN: 978-80-222-0987-8

Ďakujeme vydavateľstvu Tatran za recenzný výtlačok.

(Nákupom cez tento link podporíte scifi.sk)