Antológia poviedok Istrocon 5 zahŕňa to najlepšie to najlepšie z ročníkov 2014, 2015 a 2016 sútaže Poviedka Istroconu. Je preto jasné, že pôjde o riadnu porciu príbehov. 25 poviedok rozťahaných na 548 stranách. Hydry sa teda postarali o ďalšiu vydarenú antológiu. Tá ukrýva pestrý mix žánrov fantastiky, ktorá by mala byť povinnou jazdou pre všetkých scifistov, hororistov a fantastov. A v neposlednom rade by si ju mali prečítať všetci začínajúci autori a autorky, ktorí sa podobných súťaží zúčastňujú. To, aby vedeli, ako vyzerajú úspešné poviedky.

Tak ako všetky antológie, aj táto obsahuje príbehy rôznej kvality, ale vyslovené zlý text tam asi nenájdete. I keď... názor nech si spraví každý sám.

Paperback tomuto typu literatúry svedčí, inak tomu nie je ani v tomto prípade. Možno by som zvolil trošku väčší formát, aby sa ušetrilo na počte strán a lepšie sa s knihou manipulovalo. Obálka je typicky „hydrácka“. V polici knižnice alebo kníhkupectva určite udrie do očí, tak ako väčšina kníh od tohto vydavateľstva.

V úvode Martin Králik trefne zhrnie samotnú súťaž. Poohliadne sa za minulosťou a oboznámi nás s novým formátom, ako aj s novou generáciou organizátorov, ktorí na svoje plecia dobrovoľne zobrali pokračovanie Poviedky Istrocon s novými pravidlami a všetkým, čo k tomu patrí. Rovnako ako on aj ja pevne verím, že súťaž bude naďalej napredovať a autorom sa dostane za ich prácu zaslúženého feedbacku. Teraz si už ale poďme niečo povedať k jednotlivým autorom a ich výtvorom, ktoré u poroty zabodovali najviac. Mimochodom, našiel som medzi nimi len jediného, pre ktorého bola táto publikácia jeho prvá. A to tiež čo-to prezrádza o kvalite zborníka.

Autor v tomto príbehu rozohráva, v nie príliš vzdialenej budúcnosti, vyšetrovanie záhadných úmrtí. Tie, ako sa zdá, majú čo-to spoločné s novým a značne záhadným programom na virtuálnu realitu. Pripravte sa na technológie à la Matrix, ktorým je poviedka evidentne inšpirovaná. Nečakajte však žiadne roboty ani distópiu ľudstva v ich područí. Miesto toho sa ponárame do mixu detektívky, osobnej drámy hlavnej hrdinky a v neposlednom rade kyberpunku. Mimochodom, v tejto kategórii, rovnako ako aj v celom ročníku 2014, bral Daniel Klimek vavríny za prvé miesto. Autor toho už napísal viac a dostal sa do nejednej antológie (okrem iného Krutohlav, nejeden Mlok z Ceny Karla Čapka či publikácie v zborníku Martinus Cena Fantázie či Fantasy Award).

Text je remeselne dobre spracovaný a nesie sa v ponurej atmosfére. Tú spôsobujú najmä bolestivé spomienky inšpektorky Evy Stránskej. Oceňujem spôsob, akým je retrospektíva vyjadrená a taktiež palec hore za nápad. Ten ťahá celý príbeh hore a možnosti jeho využitia, ako aj zneužitia sú tu patričné ukázané. Niekomu možno bude chýbať finálne rozuzlenie samotného vzniku programu a všetkých tých vecí okolo, mňa však koniec vôbec nesklamal. Bol taký, povedzme, smutne pochopiteľný.

Práca od ostrieľanej autorky, ktorá pravidelne zbiera dobré umiestnenia v Martinus Cene Fantázie (1. miesto v 2017 a tento rok opäť nominácia vo finále), ako aj iných súťažiach v našich končinách. Okrem iných publikovala aj v antológiách ako Žena s labutí či Čas hrdinov II.

Že ide o ostrieľanú autorku vidno aj v tejto práci. Celým príbehom sa nesie ťaživá atmosféra, akoby sa čochvíľa malo stať niečo zlé. A aj sa stane. Človek už len čaká, kedy spoza rohu vyletí bubák. I hoci nie vždy, keď sa tak stane, ide naozaj o zblúdilú dušu, a tak už len ostáva čakať, kedy sa to ozaj zvrtne.

Čitateľ sa oboznamuje s dedinským prostredím, ako aj s hlavným hrdinom a jeho osobnými tragédiami. Celé sa to deje nenútene a informácie sú dávkované primerane. Napätie sa buduje postupne a pozvoľna a v podstate tomu nie je čo vytknúť.

Príbeh o ďalekosiahlych následkoch detskej krutosti, pomste a nevinnej hre, ktorá nie je až taká nevinná, ako by sa mohlo zdať. Body navyše príbehu pridáva zaujímavý zvrat v druhej polovici, ako aj šikovný trik hlavného hrdinu, ktorým aj napriek jeho časovej náročnosti urobí, takpovediac, „poriadok“. Na konci nám do seba všetko pekne zapadne a všetky linky sa uzavrú. Niekto bude možno namietať, že nie je úplne vysvetlené, ako k tomu vôbec mohlo dôjsť. Nie je to môj prípad.

Autor nám zase raz raz priniesol príbeh zo sveta jemu tak blízkemu, a to zo školského prostredia. Pozerať sa na svet očami pedagóga mu zjavne nestačí len v práci.

Myslím, že v jeho poviedkach (či už v MCF alebo v Istrocone) sa nájdu tajné, nikdy nevyslovené priania nejedného učiteľa. V tomto prípade dotiahnuté do značného extrému. Asi nevadí, že som hlavnému hrdinovi veľmi nefandil. O to autorovi zrejme ani nešlo. Jeho snaha ukázať, že extrémne riešenia nakoniec aj tak nič nevyriešia a v konečnom dôsledku sú viac než kontraproduktívne, vyšla na jednotku. Extrémne metódy pri výchove žiakov či pri výchove budúcich pedagógov sú slepá ulička. A urobiť z učiteľského zboru „polovojenskú neofašistickú jednotku“ (parafrázujem autora) s takmer neobmedzenými právomocami rozhodne nebol dobrý nápad. Každá akcia má totiž patričnú reakciu.

Príbeh je napísaný svižne a členenie textu na kapitoly s príznačným názvom ho robí prehľadným. Oceňujem aj retrospektívne vsuvky, ktoré sa snažia ukázať motivácie hlavného hrdinu. Detskí psychológovia asi z textu príliš nadšení nebudú.

Tomáš Dostál v poviedke Istroconu zanechal výraznú stopu a v českom aj slovenskom fandome už čo-to dokázal (či už prácou pre časopis Pevnost alebo na webe fantasy svet) a tentoraz nám prináša ďalší kyberpunkový príbeh. Ten nás zoznámi s bezmennou hrdinkou, v „normálnom“ svete drogovo závislou na dno padnutou hackerkou, zatiaľ čo v tom virtuálnom „systéme“ znamená niečo viac. A príbeh je to drsný, špinavý, plný vnútorných pochodov a pocitov, z ktorých je niekedy čitateľovi „na blytí“. Rovnako ako hlavnej protagonistke. Explicitné zobrazenie drogového opojenia, sexuality a ľudského úpadku sa čitateľovi dostane pod kožu. Svet „systému“ je naproti tomu čistý, usporiadaný a s vlastnými pravidlami. Tie sa, samozrejme, dajú obísť, ak je človek dosť šikovný, a tak sa hrdinka vydáva na misiu, v priebehu ktorej sa dostane až na vrchol. A odtiaľ vedie len jediná cesta. Oceňujem popkultúrne odkazy, i keď ich mohlo byť viac. V texte je ohromné množstvo drobných detailov, ktoré ho doslova vyšperkujú a dávajú mu ten správny nádych, aj keď sám o sebe je dosť náročný. Ako technicky, tak aj so zreteľom na vnútorný svet hlavnej postavy. Tieto aspekty trochu prevyšujú nad rozsahom samotného deja.

V súťaži Poviedka Istroconu ďalšie známe meno, ovenčené úspechmi v súťažiach Bestfiction či Martinus Cena Fantázie. Z publikácií stojí za zmienku jej príspevok do antológie Žena s drakem alebo vlastná kniha Telo a iné kyberhrôzy.

To, že autorka rada zablúdi do kyberpunkových vôd, je vidno aj na tomto príbehu. Zoznamujeme sa so svetom budúcnosti, kde nič nie je nemožné. Upravení ľudia sú samozrejmosťou, a kým má človek dosť zdrojov v banke, tak za svoje vylepšenia tvrdo platí každý deň. Horšie však je, keď sa zdroje minú a treba platiť nenásytnej korporácií tým jediným, čo človeku ešte ostalo.

Jeden neobyčajný večer stretávame Remy, patrične vylepšenú prostitútku s nie príliš vydarenou minulosťou a nie príliš dobrými vyhliadkami do budúcnosti. Aj napriek tomu vykoná „nesmrteľný hriech“, ktorý ju priam až osudovo prepojí s dvoma mužmi a tí ju budú sprevádzať v tento pre ňu dôležitý deň. V texte sa kde-tu objaví nejaká tá nelogickosť a občas si veci celkom odporujú, no napriek tomu ide o celkom čitateľnú jednohubku, ktorá neurazí.

Publikovala v zbierke Kočas z Ceny Karla Čapka 2014, a čo je zaujímavé, táto poviedka sa okrem nášho Istroconu 5 nachádza aj v antológii českých a slovenských autoriek Žena se sovou.

Ocitáme sa v izolovanom Japonsku po „apokalypse“... i keď toto označenie sa mi zdá nepresné. Nákaza, ktorá sa rýchlo rozšírila po svete, totiž ľudí nevyhubila, ale premenila. Presnejšie tú časť mimo Japonska. Mladý vedec Satoru sa s požehnaním cisára a armády snaží prísť nákaze na kĺb a vyťažiť z nej, čo sa dá, aj pre scvrkávajúce sa ľudstvo. Výskum beží na plné obrátky, až kým sa na scéne neobjaví nový pokusný králik, Kiyoshi, ktorý, ako sa zdá, je ochotný spolupracovať viac ako ostatní z jeho druhu.

Autorke treba uznať, že si tému japonskej kultúry slušne preštudovala. Horšie to už je s miestami nelogickým a nevysvetleným konaním postáv. Fantastický prvok, ktorý bol často spomínaný, ale v podstate ostal úplne nevyužitý (teda okrem telepatie) a je nakoniec úplne zbytočný, čo je škoda. Text je tiež písaný značne rozvláčne a chýba tomu lepšia gradácia. Tú zabíjajú práve bloky opisov. Od istého momentu začína byť správanie postáv veľmi predvídateľné, čo je tiež na škodu. Záver mi prišiel trochu cez čiaru.

Keď som o predchádzajúcej Tomášovej poviedke písal, že samotný dej je trochu v úzadí, to som ešte netušil, že pri ďalšej jeho práci v zborníku sa budem opakovať. A nielen opakovať. Musím svoje tvrdenie povzniesť na vyšší level. Tentoraz je vnútorný svet hrdinu to hlavné, s čím sa čitateľ v texte stretáva. A že to nebude úplne jednoduché čítanie, je jasné už len z toho, že hlavným hrdinom je robot s UI. Jeho pohľad na svet tak nie je úplne ľudský. Stávame sa jeho spoločníkmi na ceste za tajomným „organikom“. Samotný cieľ jeho cesty je celý čas značne záhadný a zahalený rúškom tajomstva. V príbehu je množstvo drobných odkazov na náš svet, ako napríklad Černobyľ. Aj tak však prostredie, v ktorom sa príbeh odohráva, ostáva viac menej záhadou. Kratučký text, ktorý sa nie úplne ľahko čítal a po dočítaní ostalo viac otázok ako odpovedí.

Peter Boušek, Marián Ilečko: Ararat

Príbeh z pera autorskej dvojice nás zavedie do budúcnosti na povrch planéty „kolonizovanej“ dvoma proti sebe stojacimi skupinami obyvateľstva. Peter Boušek už má za sebou aj nejakú tu publikáciu, napríklad poviedku v zborníku Rozmarná fantastika (Hydra 2015). Príbeh je písaný striedavo z pohľadu oboch táborov, a tak si čitateľ musí vybrať, ktorej strane bude vo finále fandiť. Je možné v budúcnosti, na vzdialenej planéte, zaviesť takmer klérofašistický režim založený na starozákonných tradíciach a ich interpretácii upravenej pre potreby vládnucich jednotlivcov? A spraviť tak z ľudí poslušné ovečky? Odpoveď je, bohužiaľ, áno. Najmä ak na čiernej nočnej oblohe bez hviezd vidno pekelnú bránu, ktorá nad obyvateľmi obludne visí ako povestný Damoklov meč. Autorom sa podarilo príbeh napísať celkom uveriteľne. Text má výborný spád, najmä v druhej polovici, a človek to prečíta na jeden dych. O osude tohto sveta rozhodne predmet, ktorý dopadol na povrch odkiaľsi z neba. Padlí anjel alebo technológia? Víťaz bude ten, kto sa k nemu dostane ako prvý.

Tibor Havlík, Marcela Havlíková Járová: Kruh pod orechom

Ďalšia autorská dvojica v zborníku a opäť je jeden z nich už celkom ostrieľaný. Tibor Havlík ako dvojnásobný finalista literárnej súťaže Poviedka.

Spolu nám prinášajú jeden z tých kratších textov v zborníku. Príbeh sa točí okolo záhadných časových anomálií na bezvýznamnom dvore uprostred bezmennej dediny, ktoré strpčujú inak pokojný život hlavného hrdinu Krištofa. Peripetie sa začnú v jedno nevinné ráno. Nevedno však, či skončia v minulosti, prítomnosti či vzdialenej budúcnosti. A aby toho zmätku nebolo málo, nemení sa len čas, ale aj celý priestor. Na môj vkus to bolo písané dosť stroho, text sa s ničím príliš nepáral a šiel si svoje od bodu A do bodu B. Sem-tam sme sa, samozrejme, znenazdajky objavili v bode C v inom čase, čo občas uberalo na pozornosti pri čítaní. Miestami sa príliš tlačí na pílu, najmä v istých náznakoch na peruánske staré kulty. Potom sú tu pre zmenu pasáže, ktoré celkom zmätočne upriamujú čitateľovu pozornosť na viazanie paradajok. No a finálne rozuzlenie? Nech si každý spraví názor sám, ale pre mňa to vyšumelo do prázdna a výraz na mojej tvári by sa dal najlepšie opísať tou príslovečnou anglickou skratkou WTF.

Celkový víťaz ročníka 2015 nám tentoraz naservíroval scifi plné intríg a dobrodružstva. Sledujeme cestu dvoch veľmi rozdielnych osobností. Na jednej strane starý a značne opotrebovaný Dirk Hainy a na druhej mladý David. Ten je vrhnutý do neznámeho prostredia, kde uprostred bielej ničoty, uväznený na čiernom potrubí, tiahnúcom sa týmto „väzením“, musí bojovať o prežitie. Stojí, teda skôr beží, oproti ďalším úbožiakom, ktorí sú na tom len o čosi lepšie ako on. Aspoň čo sa týka oblečenia. Postupne sledujeme, ako sa odkrývajú jednotlivé vlastnosti protagonistov a vrstvy príbehu. Ten je vyskladaný zručne a čitateľ sa v ňom, aj napriek množstvu „ajťáckych“ technických detailov, nestráca. Všetko do seba pekne zapadá a po chvíli je jasné, že starý Dirk nie je len tvorcom tejto reality show budúcnosti. Hrdinovia sledujú svoje vlastné ciele, ktoré ich nakoniec zavedú až k nečakanej pravde.

Hard scifi je žáner, v ktorom sa Jana Plauchová pohybuje ako ryba vo vode. O fakte, že ide o plodnú autorku, svedčia vydané romány (Nula Kelvinov, Večnosť omylov, Úvod do teórie chaosu či najnovší počin Druhá planéta). Trochu vidno, že jej viac svedčí dlhší formát textu, v ktorom môže viac rozvinúť jednotlivé roviny príbehu.

V tejto poviedke sa ocitneme spolu so skupinou astronautov na prašnom a nehostinnom povrchu planéty Mars. Uprostred krízovej situácie budeme poodhaľovať osobnosti hlavných protagonistov, ich obavy i temné zákutia ich duše. Technická a vedecká stránka je prepracovaná a ťahá text kvalitatívne o úroveň vyššie. Navyše je poviedka veľmi dobre remeselne napísaná, takže sa číta rýchlo. Plynulá jazda to však nie je, keďže príde zvrat, po ktorom prestane byť všetko také jasné, ako sa dovtedy javilo. Čitateľ sa miestami začne strácať a celkové finále nakoniec toho až tak veľa neobjasní. To vlastne ani nemusí byť slabinou príbehu, no pre mňa ostalo až príliš veľa nezodpovedaného.

Autor je ostrieľaný poviedkár, s množstvom úspešných zárezov v pažbe po súťažiach a vydaných poviedkach v antológiách. Či už Maxovky v Ohnivom pere alebo poviedky v MCF, Istrocone a podobne. Dalo by sa to každopádne rozpísať na pár riadkov, ale poďme k príbehu.

Ocitáme sa v nie úplne vzdialenej budúcnosti a spoločnosti, ktorou hýbu nie príliš neznáme politické kauzy. Tie sú, samozrejme, len na pozadí deja. Na začiatku sme konfrontovaní so zločinom, ktorý zapadá do celej série vrážd. Tie so sebou na prvý pohľad ani príliš nesúvisia a my sme vrhnutý do kolotoča vyšetrovania. Ako sa príbeh rozvíja, začínajú všetky prípady smerovať k jedinému páchateľovi s pochybnou motiváciou a ešte pochybnejším vizuálom. Stretávame humanoidné androidy, bežných ľudí a vyšetrovací tím tvorený navzájom značne odlišnou dvojicou. Také futuristické „buddymovie“, ktoré nakoniec nedostane až tak veľa priestoru, aby sa mohli patrične doberať a dopĺňať. Detektívna linka je zaujímavá a postupne nám dávkuje indíciu za indíciou, preto je trochu škoda mierne unáhleného záveru v štýle deus ex machina. Zhrnul by som to ako dobre čitateľný scifi detektívny thriller.

Spolu s bratom vydal antológiu Fascinace 10: Kde bolo, tam nebolo, takže ide o ďalšieho vypísaného autora.

Formou denníka sa dostávame do postapokalyptického sveta zdecimovaného záhadným vírusom. V kulisách slovenských miest a mestečiek sa stávame spolupútnikmi Bartolomeja a malej skupinky preživších, ktorých na svojej ceste stretáva. Postupne sme svedkami, ako sa z nesúrodej družiny stáva niečo, čo hrdinom kompenzuje rodiny stratené vo víre smrtiacej epidémie. Denníková forma písania je zaujímavá, no ukrýva v sebe aj značné množstvo úskalí, ktorým sa autorovi nie vždy darí predísť. Celkovo sa text dá zhrnúť ako pútavo napísaný, no nie je to príliš originálny námet. Na konci sa však mihne veľmi zaujímavý fakt, ktorý by mohol dať príbehu ďalší, povedzme, fantastický motív. Ten sa však už nestihne rozvinúť, čo je trochu na škodu.

Josef Blažek, Adela Blažek Hrivnáková: To není moje sestra

Knihy, komiksy, krátkometrážne filmy... Vo všetkých týchto sférach zanechal Jozef Blažek výraznú stopu. Z tých písaných foriem spomeniem účasť v antológii Sto hororů ve sto slovech či 66+6 hororů ve sto slovech.

A aby tých hororov nebolo málo, tak ďalší príbeh tohto žánru čaká aj na stránkach Istroconu 5. Uprostred bežného sídliska, na detskom ihrisku obkolesenom činžiakmi, sa ocitneme uprostred nie úplne bežných udalostí. Na svet sa pozeráme očami chlapca s jeho detskou naivitou. Zároveň sme konfrontovaní s jeho vnímaním rodinných problémov s nevlastnou sestrou a jej otcom, ktoré vytvárajú pozadie pre nadchádzajúce „trable“. Náš svet sa totiž prepojí s iným a to obvykle nedopadne najlepšie. Text sa dobre číta a nie je núdza o napätie. Atmosféra slušne graduje v rytme prvých kvapiek dažďa, ktorý funguje ako slušný katalyzátor deja. Musím sa priznať, že koniec ma trochu sklamal. Od istého okamihu je jasné, kam to celé smeruje, no nakoniec mi aj tak prišlo chlapcovo správanie neuveriteľné. Koniec „akoby sa nič nestalo a život ide ďalej" tejto poviedke proste nesvedčí.

A ďalší autor, ktorý je v hororoch, takpovediac, doma. Veď v tomto žánri mu vyšli poviedky v antológiách z MCF 2015 a 2016.

Tento príbeh vo mne zanechal zmiešané pocity. Na jednej strane by to mohlo byť vtipné fantasy o jednej mŕtvole a jej hľadaní riešenia na boľavé kríže. No na tej druhej sa to snaží byť horor. A snaží sa dosť okato, pričom dosť tlačí na pílu. Vtipné a milé momenty sú striedané explicitným znázornením krvavých scén a ich následkov. Tento kontrast však nefunguje a vyznie to celé tak, akoby príbeh nevedel, čím vlastne chce byť. Text sleduje v podstate viac dejových liniek, ktoré sa prepletú do, povedzme, úspešného konca. Samozrejme, nie pre všetky postavy. Posledné dve strany mi prišli navyše a trochu uberajú na celkovom dojme. A najmä reakcie postáv s ťažkými stratovými zraneniami sú všetko, len nie uveriteľné. Však čo... noha sem, ruka tam...

Poviedka 2014 či Istrocon 4. V týchto antológiách už Karol Hajdu má svoj zárez. Teraz k nim môže pridať ďalší v podobe tohto kyberpunkového príbehu.

V ňom sa ocitneme v celkom frustrujúcej vízii budúcnosti. Musím uznať, že celý ten koncept a nápad sa mi veľmi páčil a zároveň ma dosť desil, keďže vyznieva uveriteľne. Desivo uveriteľne. Tieto moje pocity sú jasným dôkazom, že autor svoj text napísal pútavo a hlavne dobre. Z pohľadu bezmenného vyšetrovateľa sa zúčastníme výsluchu páchateľa, ktorý vykonal zločin. A nie len taký obyčajný. Vražda je v tomto precíznom svete novinka aj pre nášho hrdinu. Cez jeho vnútorné pochody sa nám autor snaží predostrieť obraz budúcnosti aj s jej temnými zákutiami. Na konci sa dočkáme nielen priznania, trestu, ale aj pravdy, ktorá sa nie každému bude páčiť. Dojem z poviedky mi trochu pokazil dlhší všetko vysvetľujúci monológ hlavnej postavy v závere. Dalo sa to nadávkovať aj postupne, a nie to všetko vybaliť a vysvetliť len tak ledabolo.

Ostrieľaný spisovateľ, ktorý už čo-to napísal. Vlastné dobrodružné fantasy knihy Potvorobijci 1 a 2, Veža Elfov a najnovšie aj Dardaria sú slušné portfólio.

Priznám sa hneď na začiatok aj bez mučenia, že poviedku Jožo Fero a záhada družstevného sadu z MCF 2014 som nečítal. Mnohí isto viete, že Impérium asi vracia úder je jej priamym pokračovaním. Na príbehu to však našťastie nie je príliš poznať. Spomínaný Jožo totiž na scénu prichádza až neskôr a s vervou jemu vlastnou sa púšťa do boja. Dokážu spolu s ostatnými rómskymi osadníkmi ubrániť ich malý kúsok zeme v socialistickej vlasti rokov minulých? A najmä ak proti ním stojí mimozemská invázia rasistických mimoňov s hlavami pripomínajúcimi falus? O prekvapenia a humor rozhodne v texte nie je núdza. Ten je písaný pútavo a vtipne. Zaujímavým spestrením je tiež používanie známych rómskych slov a slangu a zaobišlo sa to aj bez zbytočného stereotypizovania. Jasné, úplne sa tomu asi vyhnúť nedalo. Niektoré hlášky sú bravúrne a prvýkrát pri čítaní zborníka som sa celkom nahlas rozrehotal. A to doslova. Iste, občas sa zdá byť tých hlášok príliš a aj humor sa občas minie účinku, no celkovo ide o podarenú poviedku.

V poradí už v treťom príbehu od Jána Gálika v tomto zborníku sa ocitáme tesne po konci druhej svetovej vojne v dedinke Striebristá. Stretávame tu celú plejádu postáv. Od sovietskych vojakov cez starostu, farára až po hlavného hrdinu Joža Kapustu. Veterán oboch svetových vojen, nesúci si ťažobu v podobe dlhu, ktorý vznikol v jeden deň uprostred bojov. Zároveň nás autor prenáša do iného sveta, z ktorého sa pohľadom miestnych bytostí dostávame na Zem podivným portálom. A keď sa stretnú dva svety, neveští to nič dobré. Viem, to som už niekde spomínal.

A tak všetko smeruje ku konfrontácii dvoch skupín z dvoch odlišných svetov, ktorý sa, samozrejme, udeje v Striebristej. Za najväčšiu slabinu textu považujem fakt, že samotný dlh nakoniec až tak nesúvisí s udalosťami, ktoré sa vlastne udejú. Najmä v kontexte toho, ako autor „dlh“ prezentuje som čakal nejaký ten súvis. Navyše sa nedostaneme až tak do samotných postáv a ich motivácií, tie príbehom len preplávajú a splnia svoju úlohu. Na môj vkus je tam tiež až príliš náhod, ktoré vyznievajú dosť účelovo.

Publikoval už v žánrovom zborníku Papírová pavučina a svojím výtvorom prispel aj do súťaže Istrocon 2016.

Tak teraz budem asi veľmi neobjektívny. Military scifi je totiž moja šálka kávy a zatiaľ mi v zbierke celkom chýbala. Uprostred ďalšieho konfliktu, ktorý uvalil Zem zase raz do hrôz vojny, sa ocitáme v spoločnosti poručíka Bulla a jeho jednotky. Zápletka, takpovediac, klasická. Svetová vojna, v strede záujmu ropa a zlí Japončíci opäť na zlej strane barikády. A v tom príde záhadný mechanik s nič nehovoriacim označením 07 a s Bullovou jednotkou ide nakopať šikmáčom rite do ich tajnej základne kdesi v bývalej Saudskej Arábii. Nebude trvať dlho a piesok púšte sa sfarbí krvou prvých padlých. A bude to drsné. Rovnako ako jazyk, ktorým je text zručne písaný. Chémia medzi ústrednými postavami funguje a ich doberanie dobre zapadá do akčných sekvencií, ktoré dávajú príbehu tú správnu šťavu. Pravdou je, že povýšenecké názory 07čky mi sem-tam riadne liezli na nervy a čakal som, kedy ho konečne niekto strelí medzi oči. Plusom je, že aj keď sa tu objaví celkom slušný zástup postáv, autor im zvolil prezývky, ktoré o nich povedia dosť aj bez bližšieho predstavenia. Ale inak je to v podstate veľmi priamočiara akcia s dosť plochými postavami, čo mi však v konečnom dôsledku vôbec nevadí.

Teda, ak ma moje vedomosti a mocný google.com neklamú, tak toto je prvá autorka, pre ktorú je toto prvá publikácia.

To, čo malo nábeh na celkom slušný horor vo vlaku, sa zmenilo na YA príbeh so všetkým, čo k tomu patrí. Máme tu hlavného hrdinu, pubertálneho rebela pod vplyvom búrlivých hormónov. A samozrejme, mladú a oslnivo krásnu adolescentku, ktorá je bezbranná a následne zachránená. Romanca, ako má byť. Okej, máme tu ešte tajomného pána vo šviháckom fraku so staromódnym cylindrom nasadeným na desivej bledej hlave. A má kufor! Veľký kufor. A vonku zúri víchrica.

Atmosféra je asi najsilnejšou stránkou príbehu. Ako som už spomenul v úvode, začiatok je veľmi dobrý. Navodené napätie graduje s každou ďalšou kvapkou dažďa, ktorý nemilosrdne bičuje vlak uháňajúci ponurou krajinou. Stretnutie so zloduchom príde v správny čas a človek už len čaká, kam to povedie. A potom bác! Na scénu prichádza sexy ryšavka a od tohto momentu to ide trochu dole vodou. Romantická linka tlačí na pílu v nevhodných okamihoch a na ešte menej vhodných miestach. Jasné, sama osebe mi nevadí, ale je toho na mňa trochu moc a zráža to z dobre budovaného príbehu napätie. Záver to však zachraňuje, keďže nie je úplne typický a až tak očakávaný.

Anna Olejárová: Prípad vraždy, ktorá sa nikdy nestala

Druhý zárez v zborníku aj pre Annu Olejárovú. Krátka jednohubka nás zavedie do viktoriánskeho Anglicka, kde stretávame známeho autora, ktorého dielo presiahlo jeho dobu. Čo sa však stane, keď hrdina jeho príbehov, ktorý ho akosi prestal baviť, umrie na stránkach jeho knihy? Ak si Arthur naivne myslel, že sa ho tým zbaví, tak čoskoro zistí, ako sa škaredo mýlil. A tak začínajú tie pravé peripetie. Poviedka je písaná svižne a s humorom, na čo sme si u autorky už zvykli. Škoda len, že príbeh nerozvinula viac, priestor na to určite bol.

Recenzent na mnohých portáloch (Fandom, Sarden), Rytier rádu fantasy a poviedkar (Ohnivé pero, 3. miesto Cena fantázie 2007) už bohužiaľ ďalšie príbehy píše iba na druhom svete. Česť jeho pamiatke.

Opäť raz pôjde objektívnosť bokom. Po prvé sa príbeh odohráva v mne známych kulisách mesta, kde sídli moja alma mater, a po druhé, celé sa to točí až príliš blízko oboru, ktorý som tam vyštudoval. Nie, samozrejme, nehovorím o ekoterorizme.

Naša republika,v nie príliš vzdialenej budúcnosti, si prešla neúspešným pokusom o prevrat. A aby toho nebolo málo, došlo aj na chemické zbrane, a tak dostala krajina zabrať. Vládna strana však z toho zjavne vzišla silnejšia a teraz sa snaží o iný prístup k verejnosti. A tak, keď sa vo Zvolene rozhodnú oživiť starý a nezrealizovaný projekt priehrady Slatinka, bude treba odborníkov, ktorí to pred ľudmi obhája. A tiež pred mimovládkami. To, čo znie ako nie príliš zaujímavý, ba až nudný námet, sa čoskoro premení na akčnú jazdu. Hlavný hrdina bude vrhnutý do víru politických intríg, ekoterorizmu, zrady a násilia. A v tomto hurhaji sa bude snažiť zachrániť si holý život, zatiaľ čo sa naokolo kopia mŕtvoly. Nájde sa tu pár nelogickostí, ktoré však nijako extra nebijú do očí a tempo rozprávania naberá časom správne obrátky a drží čitateľa tak až do konca. Ten mi ale až taký logický nepríde.

Ďalšia kratučká poviedka v zborníku a zase raz autorka, ktorá už pozbierala celkom slušnú zbierku publikovaných prác v rôznych antológiách. Za zmienku určite stojí Žena s drakem, prípadne ešte Zpívající věže, Lovci lidí a ďalšie.

Na pár stránkach sledujeme Pólu, pardon Paulu a jej príbeh. Teda nazvať to vlastne príbehom je asi dosť zavádzajúce. Hľadanie lásky a následné čakanie na svojho možného vyvoleného, okorenené dávkou japonskej gastronómie je v postate všetko, čo sa o deji dá povedať. Na ôsmich stranách sa okrem toho udejú hneď dva závažné zvraty, po ktorých ostatne čitateľ v nemom úžase. Veľmi zmätočné na tak krátky rozsah. Povedal by som dokonca, že až nelogické. Každý zvrat totiž úplne zmení pravidlá hry a tie pôvodné vyhodí do koša ako nepodarený rukopis začínajúceho autora.

Ako ďalší sa nám predstaví fantasy príbeh odohrávajúci sa v stredovekých reáliach sveta obývaného dvoma rasami. Ľudia, ako bývalí páni a mocní Podzemní, ako tí, čo ich nahradili v hierarchii na najvyššom mieste. Tí sa na scénu vyvalili z temných hlbín zeme a rýchlo si podrobili kráľovstvá, šľachtu aj bežný plebs. Vidno, že autorke tento žáner svedčí. Publikácie vo fantasy zborníkoch ako Mladé čarodějky, Žoldnéři fantasie: Na stopě zločinu to len dokazujú.

V príbehu sa teda mihnú všetky možné vrstvy obyvateľstva. Od desivých Podzemných cez obyčajný ľud až po kolaborantov, ktorí sa snažia v novom usporiadaní sveta prežiť najlepšie, ako sa dá. A jedným z nich je aj náš hlavný hrdina. Z jeho všedného života vyberača daní pre novú kastu pánov ho však vytrhne sled udalostí, po ktorom by sa mohlo veľa vecí zmeniť. Odboju sa totiž podarí nečakaný zásah na tom správnom mieste. Ozaj, spomínal som, že je tam aj odboj?

Ich forma textu príliš neškodí, na rozdiel od dávkovania informácii o svete. Tie sú predhadzované v súvislých blokoch textu. Záver nebol zlý, no proste som mu neuveril. Rovnako ani faktu, že hlavný hrdina bol v očiach Podzemných lojálnym poskokom systému. Nie po všetkom, čo sa o ňom dozvieme.

Pravidelný účastník súťaže Ohnivé pero tento rok vydal dystopický román Dedičstvo. V zborníku sa však prezentuje rýdzou fantasy so slovanskými motívmi. V kulisách raného stredoveku sledujeme takú malú zrážku civilizácii či skôr náboženstiev. Do kraja totiž predchádzajú kresťanskí vierozvestcovia šíriť slovo Božie. O pravosti svojej viery pred slovanskými božstvami budú musieť presvedčiť nielen miestneho vladyku, ale najmä pospolitý ľud. Aby to chytilo ten pravý fantasy nádych, uvidíme toto súperenie aj z pohľadu samotného Svaroga a ostatných starých bohov, ktorým to, samozrejme, nebude úplne po vôli. Nie je to však majster Červenák, i keď príbeh je dobovo celkom vierohodný, čo mu nemožno uprieť. Škoda záveru. Akoby došli nápady, a tak sa to len sucho uzavrelo, pričom to určite mohlo pokračovať v nastavených koľajach do zaujímavejšieho rozuzlenia. Poslednú stranu by som označil za takú proslovanskú propagandu, ktorá tam vôbec nemusela byť. A ešte jedna vec mi vŕta v hlave. Prečo zo západu? Kresťanstvo sa k nám predsa šírilo z Byzancie, či?

Vydavateľstvo: Hydra

Rok vydania: 2019

Počet strán: 548

ISBN: 97880899968275