The Mandalorian – super, Zaklínač – super, His Dark Material – dva krát super. Seriálová adaptácia kinderstemapunovej ságy Philipa Pullmana konečne ukazuje, čím všetkým mohol byť dvanásť rokov starý filmový Zlatý kompas, keby tak prudko nesmeroval do mainstreamu a bilančný výpočet by mohol pokračovať ešte veľmi dlho, v roku 2019 sa nám totiž skutočne urodilo, pričom znova dominujú seriály. Swamp Thing, Doom Patrol, Dark Crystal, Watchmen, For All Mankind, The Boys – neuveriteľná hojnosť, obžerstvo, nadprodukcia, dívať sa už niet v ľudských silách, čoraz väčším problémom ale je aj udržať si len taký obyčajný prehľad a tak prichádza na rad také to nekontextové neprogramové zobkanie, ktoré ma navyše vždy zavedie kamsi, kam som neplánoval kráčať.

V praxi to znamená, že pozerajúc Zaklínača, znova som si dal poviedky, respektíve zvlášť obľúbené úryvky a vyhľadával som si v nich a v nasledujúcej ságe všetky pasáže s Emielom Regisom Rohellecom Terzieff-Godefroyom, abstinujúcim upírom, ktorý mi v seriáli veľmi chýbal, ale verím, že ako bude príbeh Geralda košatieť, ešte sa ho dočkám. Lebo Regis je vynikajúco rozohraná postava, proporčne menšia, ale veľmi dôležitá a navyše charizmou valcuje všetko a všetkých v okolí. A boli to nádherne strávené chvíle, naozaj dobre využitý čas, akurát sa mi kvôli tomu rozsypal časový harmonogram, čo je síce nepríjemné, ale stáva sa mi to čoraz častejšie, čím sa konečne dostávame k téme.

Alan Moore, najväčší, najvýznamnejší, najdôležitejší, najzásadnejší žijúci komiksový tvorca, ktorý síce bezprostredne zo Zaklínačom nijako nesúvisí, len sa tu opakoval ten mechanizmus, v ktorom sa najprv dívam na Bažináča a teším sa z výborného seriálu, potom začínam čítať Providence, aktuálne do češtiny preložený majstrov komiks, ktorý nielenže prekonáva všetky očakávania, ale nainfikuje ma Moorom natoľko, že znova čítam všetky jeho veci. Keby Moorea, ale keďže Providence je vlastne taká akoby mystifikačná história objasňujúca pozadie vzniku Lovecraftovho diela, vraciam sa k Lovecraftovi, čo je v konečnom dôsledku až mrzuté, lebo hoci Lovecrafta samozrejme rešpektujem, nemôžem zároveň tvrdiť, že by som sa extrémne zabával. Respektíve inak, náramne sa zabávam, napriek tomu, že Lovecraft sám osebe ma nebaví.

V Mooreovej interpretácii ale hej, dokonca až do tej miery, že svojím spôsobom Lovecrafta rehabilituje – niežeby Lovecrafta bolo treba rehabilitovať – len sa čitateľ chtiac-nechtiac musí pred Mooreom skloniť v pokornom geste študenta, ktorý nemôže byť učiteľovi partnerom v diskusii, lebo na to ešte jednoducho nemá.

Providence je totiž geniálny ako komiks práve preto, že emblematicky ukazuje, ako veľmi nemá zmysel komiksy adaptovať do iných umeleckých druhov. Lebo obsah sa možno preniesť dá, ale forma nie a forma je v prípade komiksu to, čo definuje obsah.

A nie, nejdem teoretizovať, len ma naozaj privádza k úžasu, ako Moore komiks využíva a posúva kamsi ďalej. Tiež si myslím, že Watchmeni sú dobrý film, aj seriál je to dobrý, ale na komiks to nemá a vďaka Providence to dokáže pochopiť aj čitateľ / divák, ktorý bežne o obsahu a forme nepremýšľa.

Alebo ešte inak. Moore vraj nemá rád komiksové adaptácie svojich filmov, nemá ich rád programovo a všetky a pokiaľ môže (a je vlastníkom práv), robí všetko preto, aby sa jeho komiksy do filmovej a seriálovej podoby neadaptovali – no a Providence je komiks, ktorý ukazuje, že to nie je len géniova samopaš, ale zmysluplné rozhodnutie kohosi, kto veľmi dobre vie, čo robí.

Providence je nádherný komplexný významovo presýtený komiks s unikátnou atmosférou, majestátna kusisko tej najpoctivejšej fantastiky, sviatok, zo svoje unikátnej prirodzenosti odsúdený na masový neúspech, čo je ale v konečnom dôsledku len dobre, nikoho totiž ani len nenapadne, že by ho skúšali zničiť filmovou či seriálovou adaptáciou.