Pod nič nehovoriacim názvom sa rozbieha zaujímavá zápletka. V malom americkom mestečku Black Spring ukrytom v horách straší. Ale nestraší tam tak, ako v týchto amerických mestečkách straší bežne – ukradomky, cez pár náznakov, po ktorých si postavy lámu hlavy nad tým, či sa skutočne deje niečo nadprirodzené, alebo si niečo zle vysvetľujú či prosto prichádzajú o rozum. V Black Spring straší verejne. Každý jeho obyvateľ je o existencii miestneho prízraku neochvejne presvedčený. Je ním 350 rokov mŕtva čarodejnica, spútaná, so zašitými očami a ústami, viditeľná vo dne v noci, hmotná... a neustále prítomná na niektorej z lokalít Black Springu alebo okolitej prírody. A obyvatelia Black Springu, zvlášť ich jedinečná organizácia HEX, robia všetko pre to, aby tento nadprirodzený fenomén zostal utajený pred zvyškom sveta.

Že prečo? Lebo každý, kto v Black Springu strávil niekoľko nocí, sa navždy dostane pod čarodejnicin vplyv. Ten je nepozorovateľný, kým sa nepokúsi mesto opustiť na dobu dlhšiu než týždeň. Vtedy prepadne veľmi silným samovražedným myšlienkam. Čarodejnica tak koná zrejme z pomsty, že keď ju v období kolonizácie Ameriky mučili a prinútili urobiť strašné veci, na záver ju donútili spáchať samovraždu. Čo viac, keď sa čarodejnice dotknete, umriete. Keď ju skúsite zničiť, nielenže vás donúti k samovražde, ale zároveň z ničoho nič umrú aj ďalší nevinní obyvatelia Black Springu. Preto majú obyvatelia mestečka strach, že pri jej odhalení by svet začal čarodejnicu skúmať a vystavil by všetky ich životy vážnemu nebezpečenstvu. A tak strkajú hlavy do piesku a aktuálnu polohu čarodejnice – ktorá ovláda tak chôdzu, ako aj teleportáciu – si oznamujú prostredníctvom mobilnej aplikácie.

Autor rozbehol zaujímavý príbeh. Moderný svet (píše sa rok 2012), všadeprítomné mobily, internet, youtuberi,... a aplikácia na čarodejnicu. No ako je u mňa bežné, naskakovali mi v hlave hromady otázok, z ktorých na niektoré sa mi odpovedí nedostalo. Tak napríklad aj ohľadom samotnej zápletky. Tou je, že skupinka blackspringským teenagerov otrávená svojím doživotným väzením v západákove, sa podujme čarodejnicu opatrne skúmať a hľadať spôsob, ako sa jej kliatby zbaviť. Ich motivácia je úplne pochopiteľná – a to až natoľko, že nechápem, prečo ju nemal už niekto pred nimi. Muselo sa predsa veľa ráz stať, že sa obyvateľ Black Springu zamiloval do človeka mimo mesta a kvôli nemu sa skúsil kliatby zbaviť. Obzvlášť ak bol rovnako mladý a pochabý. Áno, mesto stanovilo pravidlá, ktoré podobné aktivity zakazujú, no predsa musel byť bezpočet ich porušovateľov. Ako to, že sa ich osudy nespomínajú? Alebo, ak odhodíme romantické predstavy, občas sa predsa musel objaviť niekto, kto by tento fenomén chcel skúmať vedecky a pre človeka bezpečnejšie – pokusmi so zvieratami z Black Springu, rozhovormi s ľuďmi, ktorí boli mimo mesta tak dlho, že začali pociťovať prekliatie, zbieraním množstva štatistických údajov...

Napriek tomu som ale bola s prvými dvoma tretinami knihy veľmi spokojná. Azda okrem samotného začiatku, kým som sa zorientovala. Scéna z riadiaceho strediska HEX-u, kým som o čarodejnici nevedela, mi tak nedala zhola nič – okrem pochybnosti, či pokračovať v čítaní. Je to jedna z tých scén, ktorú si musíte prečítať až retrospektívne, po skončení, aby ste si povedali: ahááááá! Ale inak sa to čítalo dobre. Pekne sa rozbehli príbehy niekoľkých postáv, plastické, vyvážené, detailné, no napriek tomu ma niektoré ma chytili menej ako iné. Zaujímavá bola ponurá atmosféra prírody v období okolo Halloweena aj – ako je pre strašidelný príbeh bežné – pomalé stúpanie napätia, postupné gradovanie a hromadenie problémov s nadprirodzenom i obyvateľmi samotnými, ktoré spelo k vyvrcholeniu. Bol to príbeh dostatočne odlišný od strašidelného klišé a zároveň dostatočne plný známych prvkov z iných hororov, aby vyvolával príjemné mrazenie. Aj keď mi z týchto častí mnohé veci v pamäti neutkveli (ako som zistila pri druhom čítaní), ani nenudili a to je hlavné.

Kedy sa to začalo kaziť? Asi vtedy, keď sa zápletka zvrtla a začala veľmi okato pripomínať Kingov Cintorín zvierat. Ale úplne to dorazili záverečné scény. Moje výčitky k nim by sa dali rozdeliť do dvoch hlavných okruhov: žiadny strach a žiadny zmysel. Neviem presne povedať, prečo ma scény, ktoré mali byť vrcholne desivé, začali nudiť. Možno pre pričasté spomínanie slova hrôza, čo je najlepší spôsob, ako hrôzu nenavodiť. Autor vo všeobecnosti až príliš doslovne hovoril, aká kde a kedy panuje atmosféra. Pritom na ňu mal dobrý nábeh aj bez toho – azda by stačilo doslovné obúchavanie atmosféry o hlavu čitateľa nahradiť ďalšími nepriamymi náznakmi ju navodzujúcimi a výsledok by bol lepší.

A možno mi ten záver pripadal zbabraný pre to, že pointa mi pripadla tak trochu absurdná. Rozhodne bola v rozpore zo všetkým, čo sme o čarodejnici vedeli, a s pravidlami, ktoré boli ohľadom nej nastolené. A kým v prvých častiach knihy som počúvala neúnavné otázky: „A prečo...? A prečo toto...? A ako toto...?“ len v kútiku mysle, teraz priam revali. Postavy, ktoré sa podľa všetkého zbláznili, zrazu uvažovali normálne a ľudsky. Jedna z dejových línií, ktoré ma zaujali a autor jej venoval veľa pozornosti, vyšumela do prázdna. Nemala žiadne vlastné dôstojné finále a vlastne ani vplyv na záver. A samotná udalosť, ktorá spustila rádoby hrôzostrašné finále, nedávala zmysel. Prečo sa neurobili nijaké opatrenia, aby sa spúšťači maléru mstili jeden druhému? Veď otec jednej postavy túto otázku priamo nastolí! (Čiže autor na ňu myslel.) A je odbitý mávnutím ruky. Neuveriteľné... a keby len toto. Môj dojem zo záveru nezlepšilo ani prečítanie si autorovho doslovu, podľa ktorého je so svojím zakončením maximálne spokojný.

Každopádne pre vydarenú väčšinu textu sa mi román HEX ako milovníčke duchárskych príbehov oplatilo prečítať.

• Názov: HEX

• Autor: Thomas Olde Heuvelt

• Vydavateľstvo: Argo

• Počet strán: 340

• Jazyk: český

• ISBN: 9788025721988

• Dátum vydania: 2017