Vydávanie antológií je záslužná činnosť. Na Slovensku i v Čechách našťastie máme žánrové vydavateľstvá, ktoré sa tejto úlohy nezľaknú, a Epocha v zastúpení Borisa Hokra a Leoša Kyšu to dokazuje už do tretice. Zostavovanie antológií je ale náročné a bez mágie sa to vonkoncom nezaobíde, a tak po zbierkach Ve stínu Říše a Ve stínu Apokalypsy prichádza na rad titul s názvom Ve stínu magie. Zo zahraničia sme zvyknutí skôr na antológie tematicky mapujúce to, čo bolo. No keďže to Slovensko naše dosiaľ tvrdo spalo a v Česku nemajú postele o nič menej pohodlné, neostáva tunajším editorom iné, než tento proces obrátiť – zobudiť autorov, zadať tému a potom brúsiť zozbierané do podoby diamantu. Výsledkom je paleta poviedok zachytávajúca tie najsúčasnejšie trendy literárnej fantastiky. Aká je teda mágia v Čechách?

Noir urban fantasy – skrytá v dlhých tieňoch ešte dlhších, zašitých uličiek, sedí a démonickým hlasom sa smeje hlavná vlna českej fantastiky. Mágia prešla z rozprávok a legiend do nášho sveta a usadila sa tu, často proti vôli súčasných obyvateľov. Ľudia hľadia krivým okom na všetko čarovné, odmietajú to, no zároveň nemajú inú možnosť, než s ňou žiť a prijať ju ako veľmi reálny a často aj veľmi krvavý fakt. Takáto je atmosféra väčšiny poviedok zbierky. Hrdinom je jedinec odmietaný spoločnosťou, jeho revírom sú bary, kancelárie a konzuláty, jeho zbraňou väčšinou niečo veľké, hladné a škaredé, väčšinou pár dní mŕtve. A poriadny kvér. Čarovanie ale nie je zadarmo, platí sa krvou a platí sa draho. Na tejto vlne sa vezú poviedky Bez konce (Dalibor Vácha) a Sitarane (František Kotleta), ktoré by podľa mňa mohli byť z toho istého univerza, a sekundujú im aj dámy s kúskami ako Kdo zabil Daniela Wilsona? (Petra Lukačovičová) či detektívkou Muzeum zrůd (Lucie Lukačovičová). Surovosť a atmosféra prvých dvoch mi sadol o niečo viac. Napriek tomu, že na čitateľa z každej strany vyskakujú démoni a božstvá, zachovávajú si hlavní hrdinovia autenticitu a ľudskosť a človek im tie ich dobrodružstvá proste žerie. Snúbi sa tu dobrodružstvo s humorom, ľudskou tragédiou a vyvolávaním démonov. Kto by odolal?

Starý dobrý čarodejnícky cech – mágii boli rozprávky a legendy síce tesné, no zastavili sa na polceste do našej reality. Výsledkom sú nadľahčené dielka zo sveta mágov, zalezených do svojich vlastných spoločností, čo dáva vyniknúť ich zvláštnostiam. Názov poviedky Gienah od Zuzany Strachotovej znie presne tak, ako by mal názov rýdzo fantastickej poviedky znieť. Hlavnými hrdinami je pätica čarodejníkov neurčitého veku, ktorí bojujú proti zakliatej hmote v zakliatom lese. Mágia od všadiaľ len tak srší, jediná škoda je, že kvôli množstvu hrdinov žiadneho z nich veľmi nespoznáme, no ich prekáranie a hlavne hravý štýl autorky to vyváži.

Případ pro Cech čmuchalů (Julie Nováková) vás dostane čarovnou atmosférou klasických detektívok, vôňou laboratórií a osvedčenou mužsko-ženskou dvojicou vyšetrovateľov. Povinnú jazdu si vzal na starosť Oskar Fuchs, vyhrnul si rukávy a napísal, u neho dosť nezvyklo, rozprávku. Jej názov, Zrzečka a nekromantka, však prezrádza, že to nebude rozprávka, akú by ste čítali deťom pred spaním. Ide o milú jednohubku, ktorá sa v záplave temnoty a smiechu cez slzy ostatných poviedok rozhodne nestratí.

Sci-fi – Nekonečné putovanie a hľadanie stratenej civilizácie je ideálnym motívom, v ktorom sa snúbi mágia s pokrokom. David Šenk ho oživuje v poviedke Nejdelší sbohem a jeho pocte klasickej scifi sa nedá nič vytknúť. Nájdete tam všetko, nostalgiu, napätie i twist, aký si táto téma žiada. Ďalšie dve poviedky by som mohla nazvať aj pure genius mindfuck. Zahryznú sa vám do mozgu a vytvoria tam obrazy, ktorých sa tak rýchlo nezbavíte. Predstavte si chovnú stanicu niečoho, čo... hm, je skoro ako človek, ale nie tak celkom. Poviedka Mrně (Theo Addair) je veľmi znepokojivá hlavne preto, že čitateľ vlastne nevie... čo to vlastne je... tá vec... to mrne. Na druhej strane vás chlácholí scénkami s bezstarostnou mládežou, tak by vlastne malo byť všetko v poriadku, až kým... Veľmi zaujímavý kúsok, ku koncu trochu prehustený postavami, ale v cieli máva víťaznou vlajočkou. A tiež dlho, dlho po cieli, keď budete rozmýšľať, čo to tam vlastne... A predsa ma ďalšia poviedka dostala ešte viac. Príbeh s nenápadným názvom Ranní spoj (Vilém Koubek) na vás vyskočí bizarne živými vecami, ktoré by nemali byť živé, hneď na niekoľkých miestach a postará sa o jeden z vrcholov antológie v podobe osemnohého autobusu. Nie všetky námety zo začiatku boli síce v príbehu využité, ale aj ja by som nechala všetko tak a venovala sa len vražednému osemnohému autobusu, ak by mi nejaký vošiel do cesty...

S vôňou síry – peklo fascinuje ľudí odjakživa, a keď dôjde na mágiu, nemožno vynechať tú pekelnú. Ak čakáte klasických českých čertíkov, zabudnite, démoni a diabli súčasnej fantastiky sú vychcaní, krvilační a krutí a nedá sa s nimi dohodnúť. Do tejto kategórie svojím spôsobom spadá aj už spomínaná noirová poviedka Bez konce, kde pekelníci vykukujú do nášho sveta v tej najhoršej podobe. V trochu klasickejšej forme krásnych mladých slečien a capa sa ukazujú v diele Marka E. Pochu, Lesy mají oči. Hororová sonda do života človeka, ktorý sa dostane na šikmú plochu, ponúka to, čo od ostrieľaného autora hororov čitateľ očakáva. Priamočiare, najmä v druhej polovici napínavé rozprávanie bez ružových okuliarov a zbytočných príkras.

Šípkou po hlave skáče do pekla Roman Bureš. Názov Vítejte v pekle prezrádza o tejto poviedke všetko, čo potrebujete vedieť. Útrpná cesta zatratencov peklom nie je pre slabšie povahy a filozofická bodka na záver tiež nemusí sadnúť každému. Úplne iným smerom sa uberá Infernographia perpetua Petra Stančíka. Jeho vízia pekla je tajomná, znepokojivá a nápaditá, škoda len, že sa dostáva na rad až pri konci, kam sa prepracujeme cez zopár akčných scén, ktorým by viac svedčalo vizuálne spracovanie ako kniha. Podobný pocit mám aj z farbistého opisu postáv, definovaných skôr cez ich vizuál než charakter.

Sword&Sorcery – áno, naozaj, je to tu. Klasické behanie s mečom a čarovanie pod hradbami sa v očiach fandomu občas stiahne do úzadia, no vždy sa skôr alebo neskôr v plnej sile vráti. Mágia si tento žáner priam pýta, a tak nie je žiadnym prekvapením, že sa s ním stretneme aj tu. Tento žáner je mojou srdcovkou, no jeho záludnosťou je, že nepozná zlatú strednú cestu. Keď je Sword&Sorcery dobrá, je veľmi dobrá, keď je zlá, nuž, boh nás ochraňuj. Radostne vyhlasujem, že Ve stínu magie sa žiadne zlé S&S poviedky neskrývajú.

Narvať do jedného príbehu elfov, zombíkov, prastaré božstvo a nájomných vrahov je odvážne, a keď to dobre namiešate a pretrepete, vyjde z toho úvodná poviedka antológie. Nájemné meče (Michaela Merglová) však aj napriek fascinujúcim kulisám oslovia najmä ľudskosťou hlavných hrdinov, ktorí majú ďaleko od ideálnych hrdinov vysokej fantastiky. Obléhání od Jana Kotouča je ďalšou výnimočnou poviedkou, vysmievajúcou sa zabehaným koľajam fantastiky. Bojuje tak proti tradičnosti a nemodernosti, z ktorej je česká scéna často, a nie tak celkom neprávom, obviňovaná. Čo sa stane, keď sa hŕba vojakov v poli zrazu musí postarať o čarodejnicu, hosťa nezvaného a neželaného, hosťa, ktorý ich môže stáť život? Morálne dilemy sú tu rovnako zaujímavé a napínavé ako akčné scény.

Akú plodivú silu majú zaklínači, nad tým sa zamýšľa Petra Neomillnerová v poviedke Torgeho jaro / Jarní panic, a je to presne také zaujímavé, ako to znie. S niekoľkými postavami vytvorí čarovné rozprávanie o obyčajných ľuďoch (a zaklínačoch), ktorí sú tak trochu zahľadení do seba, no tak trochu im záleží aj na druhých, presne tak ako to máme radi. A áno, dôjde aj na nejaké to plodenie.

Najbližšie k romantike má poviedka Stín čaroděje (Míla Linc), zároveň by sme ju však v žiadnom prípade nemohli obviniť z patetickosti. Tento príbeh by sa mohol odohrať kedykoľvek a kdekoľvek a aj preto na neho tak ľahko nezabudnete, hoci sa v ňom nemáva mečmi ani čarodejníckymi paličkami. Posledný kúsok antológie je zároveň jedným z najlepších. Stáčení nevinnosti od Kristýny Sněgoňovej začína ako krásny fantastický epos, pokračuje ako krásny, fantastický epos a končí sa, nuž, ako krásny fantastický epos, ale emócie čitateľa sa budú v jeho priebehu meniť ako farby dúhy. Dokonalé mesto sa tu skrýva pod oblakom dokonalej drogy a vtiahne každého, kto doň vstúpi. A ak by ste si z tejto antológie nemali nič odniesť (okrem osemnohého autobusu, nikdy nezabudnete na osemnohý autobus), zapamätajte si aspoň jednu z myšlienok poslednej poviedky: tí, čo celý život snívajú, nakoniec nikdy nič nedosiahnu.

Ak máte pocit, že ste sa práve dozvedeli množstvo nových mien, nezúfajte, v antológii na konci nájdete medajlónik o každom z nich. A ak vás podobne ako mňa zaujala titulná ilustrácia, rozhovor s autorkou Satine Zillah si môžete prečítať tu.

Vydavateľstvo: Epocha

Rok: 2019

Vydanie: prvé

Obálka: Satine Zillah

Zozbierali: Boris Hokr, Leoš Kyša

Počet strán: 632

Väzba: tvrdá

ISBN: 978-80-7557-218-9