Predtým, než sa pustím do samotnej recenzie musím podotknúť, že som čítal aj pôvodný text. Nebol zlý, ale našli sa veci, ktoré mi v ňom škrípali. Preto pri ohlásení nového vydania moje srdce zaplesalo. Radosť bola dvojnásobná, keďže pôvodná kniha z roku 1999 (vyd. Klub Julesa Verna) je v súčasnosti prakticky nezohnateľná, takže príležitosť doplniť zbierku som uvítal všetkými desiatimi.

Všetkých fanúšikov majora Oggerda ale musím sklamať. Opäť sa totiž stretávame s oggerdovkou bez samotného majora, a dokonca tu nevystupuje ani ďalší člen trojice technológ doktor Halgerd „Hal“ Hargo. Ústrednou postavou a hlavným protagonistom sa tak stáva Raymond Gouvernet Fink, alias Pěnkavka Gowery.

Podľa poradia by malo ísť o štvrtú knihu série – zasadenej medzi romány Kyborgovo jméno (Straky na vrbě, 2003; Brokilon, 2014) a Keltská brána (Brokilon, 2012). Gowery odchádza na dovolenku do svojej vlasti - Boiohiemu (Česko, pozn. autora) oddýchnuť si a načerpať nové sily. Lenže, ako sám Gowery hovorí, „není míru pod lipami“, takže aj jeho si čoskoro nájde ďalšie dobrodružstvo.

Hneď v úvode sa vraciame späť do konca Storočia vojen, keď Gowery ako vyjednávač stál proti poslednej veľkej vzbure vedenej barónom Thilemannom. Poverený nemožnou úlohou vedel, že ide prakticky na smrť. No okolnosti sa zvrtli a Gowery neuveriteľným obratom pomohol vyhrať prehratú bitku. Od tej doby bol známy ako „Muž od rieky Laramise“. Celá táto historka ostáva v pozadí ďalšieho deja a na vhodných miestach sa nenútene pripomenie.

Šlechta je majster vo využívaní detailov. Dozvedáme sa o Goweryho minulosti zo storočia vojen. Z rovnakého obdobia pochádza aj ďalší protagonista, veliteľ riderov (jazdcov, niečo ako stredovekých rytierov pozn. autora) Christopher Lynx. Práve okolo neho sa rozbieha veľká záhada, ktorú musí rozlúsknuť Gowery.

Celkovo dej plynie pomerne svižne. Knihu som prečítal prakticky za štyri dni bez nejakého väčšieho zaškrípania v texte. Formát detektívky v postapo svete Goweryho dobrodružstvám sedí. V tomto diele pátra po zmiznutých tínedžeroch z Boiohiemu, ktorí mali slúžiť v systéme včasnej výstrahy v oblasti Polabia – práve proti nájazdom Lynxa. Neskôr sa ukáže, nič nie je také nevinné, ako vyzerá.

Veľkým plusom sú plasticky vykreslené postavy. Patricia Hasse predstavuje zronenú matku, ktorej uniesli jej dcérku, tiež Patriciu (oceňujem, že Šlechta ich odlíšil prezývkami, matka Pat a dcéra Patti). Omnoho viac si ma získal ale jej bodyguard Lenz. Počas knihy sa táto mlčanlivá gorila blysne niekoľkými replikami, ktoré čitateľa chytia za srdce. Rovnako aj Jorika, Goweryho vzdialená sesternica, sa ukazuje ako ambiciózne mladé dievča. No nedostatok skúseností sa neskôr prejaví a pekné to rozhodne nebude.

Ku kladom knihy patrí aj atmosféra. Tá je ponurá, ťaživá, nenecháva priestor na vydýchnutie. Opisy sú zvolené primerane deju, nie sú príliš rozsiahle, no ostávajú dostatočne bohaté na doplnenie dôležitých detailov a vtiahnutie čitateľa do oggerdovského sveta.

Trošku sklamaním pre mňa bola postava Lynxa. Ten sa objavuje až prakticky v závere a nedostal toľko priestoru, aby vyznel tak skvelo ako autor pôvodne zamýšľal. Bohužiaľ, posúva sa do roviny antagonistu, ktorý „to má vytetované na čele, že je zlý“.

Rád by som ale pochválil technologické opisy. Šlechta vždy dej okorení nejakou záhadnou, viac-menej fungujúcou technológiou. Nikdy ale neskĺzne do technoblábolov. Naopak, ide o maličkosti, ktoré približujú pozadie i dobu príbehu. Aj tu sa autor inšpiroval reálnymi vecami a príhodne ich zasadil do Európy dvadsiateho tretieho storočia, stále sa spamätávajúcej z vojen, apokalypsy a následnej stagnácie.

Hoci Šlechta udáva, že kniha by sa mala dať čítať aj samostatne, bez znalostí predošlých materiálov, musím trošku namietať. Iste, samotný príbeh je Goweryho dobrodružstvom, ten obstojí aj osamote. Ale niektoré udalosti, či maličkosti spomenuté v texte vyznejú lepšie, keď už má človek niečo načítané. Pre silnejší zážitok odporúčam minimálne Střepy z Apokalypsy (Brokilon, 2010), ktoré minimálne načrtnú pomery postapokalyptickej Európy.

Rád by som vyzdvihol aj politiku a intrigy v deji. Autor sa pohráva s rôznymi zriadeniami – cisárstvo, demokracia a p. Umne ich využíva na formovanie konfliktov v pozadí hlavného príbehu. Ich vplyv vyznie o to údernejšie, že mnohé paralely z knihy môžeme pozorovať aj v súčasnom svete. Najviac ma asi zamrazil opis systému v Boiohieme, ktorý Gowery nazval „predstieraná demokracia“. Myslím, že ani nemusím menovať, ktoré štáty naokolo tomuto popisu zodpovedajú.

Nedostatky knihy sú drobného charakteru, v zásade bez nejakého vplyvu na dej. Opäť sa muselo zostaviť komando, no niektoré jeho postavy potrebného na riešenie prípadu nevynikli v miere v akej by mohli a mali. Napríklad Simon. Občas som mal dojem, že je tam len preto, aby po ňom ostatní mohli prebrať pušku značky Winchester.

Nuž a ako dopadla revitalizácia? Tá sa odohrala najmä po technologickej stránke. Šlechta text doslova modernizoval – vychytal nelogickosti, prispôsobil ho súčasným očakávaniam a vedomostiam. Žiadna veľká zmena ohľadom postáv sa nekonala – kto prežil v pôvodnom texte, prežil aj tu, koho si našla smrť v prvej verzii, umrel aj tu.

Zhrnutie: Celkovo hodnotím Projekt Berserker ako svižnú akčnú detektívku, ktorá sa navyše poučila z chýb svojej predošlej verzie. Číta sa rýchlo, atmosféra je ponurá, no ostáva priestor pre akciu. Určite má potenciál osloviť aj iných čitateľov, než fanúšikov fantastiky, dokonca by som ju mohol odporučiť, aj napriek tomu, čo som napísal v riadkoch vyššie, ako knihu na zoznámenie sa s oggerdovským cyklom.

Názov: Vladimír Šlechta – Projekt Berserker

cyklus Oggerd (Všechno na Mars) – 4. diel

Vydavateľstvo: Brokilon

Vydanie: druhé upravené

Rok vydania: 2019

Počet strán: 280

Väzba: brožovaná

ISBN: 978-80-7456-470-3

Obálka: Tomáš Flak

Za poskytnutý recenzný e-book ďakujeme vydavateľstvu Brokilon.