Borne (recenzia)
Máte radi rozprávky o lietajúcich medvedíkoch? Potom je táto kniha niečo pre vás. Možno.
Jeff Vandermeer, americký spisovateľ, literárny kritik a zostavovateľ antológií, má vo veku 52 rokov na konte už celkom rozsiahlu bibliografiu. Najväčší ohlas si vyslúžil za román Annihilation (v českom preklade Anihilace), ktorý mu vyniesol cenu Nebula a bol i sfilmovaný. Jeden z jeho novších románových počinov s názvom Borne vyšiel minulý rok vo vydavateľstve Argo aj v českom preklade.
Na román Borne sa dá prilepiť hneď niekoľko žánrových nálepiek. Prostredie z neho robí postapokalypsu, technológie biopunk, obsahuje však aj prvky mýtov, hororu a podľa niektorých recenzentov i videohier. Takéto prekračovanie žánrových hraníc ho tiež radí do hnutia New Weird. Práve toto posledné označenie sa mi k Bornovi hodí najviac, ani nie tak pre jeho samotnú definíciu, ako preto, že obsahuje slovo „weird“, podivný. A taký Borne jednoznačne je.
V prvom rade na román, ako ho poznáme zo školských poučiek, v Bornovi vystupuje pomerne málo postáv. Bližšie sa zoznámime v podstate len s Rachel, Wickom a so samotným Bornom. Ostatné osoby sa dejom skôr len mihnú. Dôležitú úlohu, naopak, zohráva prostredie, samotné zničené mesto, jeden z hlavných zdrojov spomínanej podivnosti. Do centra pozornosti sa pretláčajú scenérie, gigantický medveď Mord letiaci nad ruinami zakrývajúci hviezdy svojím obrovským telom, pestrofarebný západ slnka nad otrávenou lagúnou, mŕtvoly v ochranných oblakoch naaranžované na ulici na výstrahu nepriateľovi. Tieto a ďalšie obrazy mi určite dlho utkvejú v pamäti.
Najpodivnejší zo všetkého je ale samotný Borne ako postava. Jeho fyzický výzor sa dá len veľmi ťažko opísať. Vandermeer ho najčastejšie prirovnáva k sasanke či k váze s chápadlami na vrchu. Ako dospieva, učí sa meniť farbu, tvar, zväčšovať sa i scvrkávať, nechať si na chvíľku narásť oči, ktoré vzápätí opäť miznú. Nevieme, a ani sa nedozvieme, kde sa vzal a čím presne je. Aj Borna samého často jeho identita mätie, jeho inštinkty sa bijú s Rachelinou výchovou.
Dialógy medzi týmito dvoma postavami patria k najzaujímavejším pasážam knihy. Vandermeer sa v nich priam vyžíva. Sú nezbedné, absurdné, ale často sa pošmyknú na vlastných nezmysloch a skĺznu do väčšej hĺbky. Borne sa hrá so slovíčkami, prekrúca ich a vkladá do rôznych kontextov, akoby sa snažil pochopiť, akým spôsobom dokáže pár náhodných slabík vystihnúť realitu. Ako zvedavé dieťa sa obracia na Rachel s množstvom otázok, pričom ona na niektoré z nich nedokáže, a na iné zase nechce odpovedať.
Mnohé súčasné knihy sa kompozične inšpirujú skôr filmami v tom, že sa snažia čitateľa v slede scén preniesť na „miesto činu“ a rozprávač ostáva takmer neviditeľný. Autor si v tomto prípade vybral inú cestu a využil ja-rozprávanie so všetkými jeho možnosťami. Rachel nielen opisuje udalosti, ale aj sa nad nimi zamýšľa, niekedy sa na čitateľa dokonca priamo obracia, a tak ho vytŕha z ilúzie. Aj názvy kapitol typu: „Co jsem našla a jak?“ „Odkud jsem se vzala“ a podobne nám neustále pripomínajú, že nám príbeh niekto rozpráva a nesledujeme ho zhora. Ako rozprávačka Rachel pritom nie je úplne spoľahlivá, spomienky sa miešajú s domnienkami, netají sa tým, že nám občas čosi neprezrádza. Po technickej stránke je tento aspekt výborne zvládnutý a mnohí, aj bestselleroví autori by sa mohli od Vandermeera učiť, ako písať v prvej osobe.
Dej je rozdelený do dynamických krátkych úsekov. Sám osebe je ale dosť pomalý, niekedy dokonca zdĺhavý. Okrem toho sa miestami sa kniha ťažšie vníma, pre mňa boli napríklad problematické niektoré opisy prostredia. Ťažkosti s čitateľnosťou ale nevyplývajú z nedostatkov v samotnom texte či jeho preklade, ale zo spomínanej podivnosti. Niektoré scenérie, biotechnológie a samotný Borne sa vyznačujú takou nezvyčajnosťou, až som si ich nedokázala dobre predstaviť.
Zhrnutie: Borne nepatrí práve medzi priamočiare akčné oddychovky. Ak ale hľadáte niečo nové, nevšedné, rozhodne vám ho odporúčam. Okrem toho sa z románu a od jeho amorfného, zvláštneho biotechnologického protagonistu paradoxne môžete naučiť veľa o tom, čo znamená byť človekom.
Jeff Vandermeer – Borne
Vydavateľstvo: Argo
Vydanie: prvé
Rok vydania: 2019
Strán: 340
Väzba: pevná s papierovým obalom
ISBN: 978-80-257-3028-7
Český preklad: Pavel Bakič
Obálka: Jo Walker
Odkazy:
Najčítanejšie
Najčítanejšie
YaYa
Má rovnako rada bosorky na metlách aj vesmírne lode. Pre scifi.sk najmä recenzuje knižky, na streamoch filozofuje o Fantastickej poviedke a organizuje Poviedky na počkanie.
Diskusia
cyberstorm
Velmi dobra kniha :) a samozrejme aj recenzia ;) Uz teraz sa tesim na Fincha, ktory v tychto dnoch prave vysiel. To by asi mal byt este vacsi ulet. A tento raz bez medvedov...alebo?
12.06.2020
Velmi dobra kniha :) a samozrejme aj recenzia ;) Uz teraz sa tesim na Fincha, ktory v tychto dnoch prave vysiel. To by asi mal byt este vacsi ulet. A tento raz bez medvedov...alebo?
12.06.2020
Stano Lacko
Ajajaj. Borne je moja citovka. Ale asi tym, ze je to prve postkomunisticke mestecko, ktore som realne navstivil a takmer tyzden tam byval. Je to v Holandsku a bolo v 1990 ;-)
25.06.2020
Ajajaj. Borne je moja citovka. Ale asi tym, ze je to prve postkomunisticke mestecko, ktore som realne navstivil a takmer tyzden tam byval. Je to v Holandsku a bolo v 1990 ;-)
25.06.2020