Rozhovoriť sa chcem o jednom z jeho najznámejších románov a o mojej trvalo najobľúbenejšej knihe z pera tohto majstra – TO z roku 1986. Vlastne nie je najobľúbenejšia len spomedzi jeho kníh, úspešne sa predrala medzi moje najobľúbenejšie knihy vo všeobecnosti. TO nás zavedie do mestečka Derry v štáte Maine (buď je to Maine alebo Colorado, však, Stephen). V tomto meste sa podivným spôsobom strácajú deti. Čitateľ postupne prichádza na to, že takéto niečo sa deje v pravidelných časových intervaloch a to každých 27 rokov. Jeden z našich protagonistov, Bill, tiež prišiel o brata a práve cez Billa sa stretávame aj so zvyšnými členmi Klubu smoliarov – s Richiem, Stanom, Eddiem, Benom, Beverly a Mikom. Každý z nich dostáva svoj priestor, každého spoznávame ako komplexnú postavu s vlastnými problémami a strachmi, ponárame sa do ich detského sveta balansujúceho na prahu dospievania, či už s nimi hľadáme zmiznutého brata, trpíme nadváhou, strúhame vtipy, fajčíme cigarety, zažívame prvé lásky alebo si prechádzame temnými rodinnými problémami či šikanou. Práve tá je dôležitou súčasťou príbehu, pozornosť od Henryho Bowersa a jeho kamošov. Klub smoliarov sa spája aj v boji proti tomuto spoločnému nepriateľovi, putá medzi deťmi pevnejú, spoznávajú sa a v priebehu svojej časti knihy dospievajú. V pozadí však číha väčší a nebezpečnejší nepriateľ. Nepriateľ, ktorý veľmi dobre vie, čo sa stalo s Billovým bratom. V pozadí číha TO.

A najčastejšie na seba preberá podobu tancujúceho klauna Pennywisa. Pennywise, alebo teda TO, je prastará entita, ktorá v Derry žila skôr, ako samotné mestečko vzniklo a je ním prelezená skrz-naskrz. Zjavuje sa, vždy keď ju pochytí hlad, lenže jej chute nie sú práve štandardné – kŕmi sa strachom. No a kto sa vie báť krajšie a chutnejšie ako deti?

V knihe sa prelínajú dejové línie, ktoré nám opisujú Klub smoliarov vyzeral v mladosti a čo sa s nimi stalo v dospelosti. Osobne mi veľmi vyhovuje, ako to bolo spracované a obe ma nesmierne bavili. Nejdem sa však púšťať do toho, ako klub poznačila ich detská skúsenosť s Pennywisom, a ako si následky so sebou poniesli do dospelosti. Chcem sa totiž vyjadriť k téme, ktorá pre mňa býva v Kingových knihách často neprehliadnuteľná, priam nosná. Je to téma, ktorá ma uňho vždy upúta a je aj jedným z dôvodov, prečo mám jeho knihy tak veľmi rada.

Pennywise totiž nie je jedinou zápornou postavou knihy. Je jedinou nadprirodzenou zápornou postavou. A koniec koncov, je iba hladný, kto mu to môže zazlievať (ten pocit, keď má najpochopiteľnejšiu motiváciu mimozemská entita, ktorá na seba preberá podoby vašich najhlbších strachov, prípadne vraždiaceho klauna).

Ďalším očividným antagonistom je tyran Henry, ktorý si zlosť na svojho násilníckeho otca vybíja práve na našom obľúbenom klube. Alebo na každom. King nás nešetrí a poskytuje nám aj zaujímavý pohľad do mysle Henryho psychopatického kumpána Patricka. Patrick neprežíva emócie tak ako ostatní ľudia, to zisťujeme, už keď nám odhaľuje, ako začal zabíjať najrôznejšie zvieratá a skladovať si ich v starej chladničke, či keď nakoniec neušetril ani svojho novorodeného brata. Prečo by sa mal o rodičovskú pozornosť s niekým deliť, keď nemusí? Jeho uhol pohľadu sú zaručené zimomriavky.

Beverlyn otec Alvin je kapitola sama o sebe a je to kapitola odporná. Nemôžeme vynechať ani scénu s bandou homofóbov, ktorá zbila miestny párik homosexuálov a naservírovala ich Pennywisovi ako na striebornom podnose, hoci nie úmyselne (niežeby hodenie do rieky bola lepšia alternatíva). Z tejto scény mi zakaždým zostáva vyslovene hnusne a dlho to zo seba neviem striasť.

A čo samotné mestečko Derry, respektíve jeho dospelí obyvatelia? Ako to, že pravidelne prichádzajú o desiatky detí a zdanlivo nikoho to netrápi? Beriem do úvahy, že vo veľkom za to môže samotné TO, je súčasťou mesta a vplýva naň aj na jeho obyvateľov, do istej miery manipuluje aj niektorých dospelých, no zároveň rozmýšľam nad symbolikou celého tohto javu. Ako to, že deti sú jediné, ktoré si tieto veci všímajú a ktoré proti nim bojujú, a naopak, dospelí, ktorí by ich mali chrániť, odvracajú zrak a radšej sa starajú o svoje veci? Stal by sa z toho nekonečný cyklus ľahostajnosti, ak by sa do celej veci nezamontovala skupina detí? TO je Derry a Derry je TO, no aj tak si myslím, že môže ísť aj o narážku na egocentrizmus ako bežnú súčasť dospelého života, v ktorom sa bežný človek stará primárne o seba a svoj najbližší okruh, a kontrast medzi týmto prístupom a otvorenejším prístupom detí. Ľahostajnosť dospelých je niečo, čo v knihe aj filme rezonuje fascinujúco intenzívne.

V románoch Stephena Kinga sa veľmi často stretávame s nadprirodzenom. Toto nadprirodzeno sa ľuďom len zriedka snaží pomôcť, skôr sa im snaží uškodiť (existujú výnimky). No na základe tých Kingových kníh, ktoré som sama prečítala, môžem bezpečne vyhlásiť, že skutočné monštrá spisovateľ nachádza zas a znovu aj v ľuďoch samotných. Nepotrebujeme mimozemské stelesnenie strachu v podobe vraždiaceho klauna, prekliate indiánske pohrebisko alebo posadnutý hotel na to, aby sme boli schopní skutočne odporných činov. To ľudia dokazujú už celé veky. Henry, Patrick, Alvin Marsh, ľudia nenávidiaci iných pre ich rasu, orientáciu či náboženstvo, to všetko je, bohužiaľ, bežnou a veľmi skutočnou súčasťou reálneho sveta. Nadprirodzeno v knihe je len čímsi ľahšie uchopiteľným, tým najväčším, priamočiarym antagonistom, ktorému nefandíme. Clonou, za ktorou sa schováva to „obyčajné“ ľudské zlo v mnohých podobách. TO je dokonalou ukážkou tejto témy s výborne napísanými postavami, mrazivou atmosférou a nezabudnuteľnými momentmi. Je to príbeh o dospievaní, ktorý veľmi autenticky opisuje, čo k tomuto veku patrí, s pridanými scénami, kde sa vás snaží zabiť nadrozmerný Paul Bunyan. Je to román, ktorý rieši tak veľa a všetko tak dobre. V mojom rebríčku hororových príbehov doteraz neprekonaný.