Slovenská fantastika býva v poslednej dobe najčastejšie spätá so súťažou Martinus Cena Fantázia. Do súčasného ročníka prišlo celkovo viac než 300 poviedok. V knižnej podobe boli uverejnené nielen víťazné poviedky, ale aj niektoré ďalšie, ktoré zaujali porotcov a editorov. Celkovo môžeme v knihe úctyhodných 25 textov, no nepredčí náhodou kvantita kvalitu?

Pridajte sa k nám a pozrite si naše spoločné hodnotenia jednotlivých poviedok!

Poviedky sme si v rámci scifi.sk rozdelili medzi piatich recenzentov po päť: František „cyberstorm“ Gago, Marek „Páperíčko“ Brenišin, Martin „8HB“ Šugár, Peter „Xius“ Dunčák a poslednú päticu si vzal na paškál Milan „Miňo“ Tichý.

V mojom hodnotení sa ocitla prvá pätica poviedok. Čo do žánrovej rozmanitosti, všetky poviedky spadajú do science fiction. Tu sa však chcem na okamih pozastaviť. Takmer všetky texty sú v podstate kritikou a aproximáciou blízkej technologickej budúcnosti a skúmajú strach z technológií. Spoločným menovateľom sú práve počítačové a informačné technológie, či už v podobe sociálnych sietí a závislosti na nich, alebo v podobe úteku z reality smerom do virtuálnej a simulovanej reality. Inak povedané, facebook a RPG: v tomto smere pociťujem ako dlhoročný fanúšik science fiction isté sklamanie, keďže sci-fi z posledného ročníka sú príliš monotematicky zamerané. Kam zmizol povestný pocit úžasu? A sense of Wonder a WOW efekt, ktorý je tak typický pre sci-fi žáner? Ostáva teda len na zamyslenie, či autori jednoducho nevedia napísať kvalitné texty mimo pseudo- a postkybepunku alebo či je porota scifi sekcie tak veľmi profesionálne deformovaná, že nedokáže oceniť nič mimo svojho odboru.

Prvá poviedka v antológii je od mladej, dvadsaťštyriročnej autorky, študentky žurnalistiky. Musím uznať, že príbeh o závislosti na technológiách je až veľmi realistický, dá sa povedať, že mrazivo presný. Zhodou okolností som nedávno videl dokument Social Dilemma, kde túto problematiku detailne rozoberajú. Takže posilnený o zážitky z oboch musím povedať, že ma príbeh celkom zasiahol. Autorka vhodne vybrala prostredie veľmi pravdepodobnej blízkej budúcnosti i hlavného hrdinu závislého na technológiách, ktorý si počas celého príbehu spytuje svedomie a obzerá sa za minulosťou a premárnenými šancami. Po žánrovej stránke sa poviedka tematiky science fiction dotýka len zľahka, azda by sa dala zaradiť k niektorým smerom postcyberpunku. Vo výsledku dostávame veľmi dobrú sondu do duše dospelého jedinca, ktorý ľutuje svoje chyby, ale neskoro. Musím pritom uznať, že až príliš realistickú sondu. Ktovie? Možno že niekde taký malý Vilo práve siaha po svojom prvom mobile? Chudák.

Veronika prispela do súťaže litrpg poviedkou z fantasy prostredia. Úprimne povedané, také príbehy ma nikdy veľmi nelákali, hoci zasadenie do fantasy sveta inšpirované severom a Fínskom špecificky znelo aspoň trocha originálnejšie než klasické generické fantasy s elfmi a trpaslíkmi. Našťastie autorka vedela, že toto stačiť pravdepodobne nebude a preložila klasickú storyline z tuctového erpégéčka druhou, omnoho zaujímavejšou dejovou líniou. Práva tá dodala poviedke omnoho lepší spád a aj záverečnú pointu. Hlavná hrdinka v nej to nemá ľahké a vôbec jej nezávidím. Trocha mi prekážala scéna v nemocnici, no na druhej strane oceňujem nepríjemný pocit hanby šíriaci sa medzi hráčmi. Osobne si myslím, že jej prepojenie na medvedicu je zbytočné a pôsobí trocha silene. Celkovo však musím pochváliť autorkinu vypísanosť a hladkosť príbehu, v texte som praktiky nenarazil na žiadnu výraznú štylistickú ani logickú chybu.

Verdikt: 75%

Víťazná poviedka v kategórii science fiction za rok 2020 sa, podobne ako väčšina scifíčok v zborníku, odohráva v blízkej a veľmi realistickej budúcnosti. Autor na pozadí bežných udalostí, ktoré možno hlavný hrdina nemá šancu vždy ovplyvniť, opisuje vzťah otca a syna. Celá poviedka niektorými až absurdnými situáciami (zabudnuté dieťa v taxíku) trocha pripomína high-tech grotesku. Miestami vnáša ľahký úsmev na pery, no zároveň ukazuje možné a asi aj reálne udalosti, ktoré sa jednoducho stávajú. Citlivo opísaný vzťah otca k synovi, ako i smutný osud matky udržiavanej v kryospánku umožňuje čitateľovi sa s postavami príbehu maximálne stotožniť. Druhú rovinu príbehu predstavuje štát v podaní či už sociálnych pracovníkov, policajtov alebo aj štátneho formuláru, kde je badateľná až trestuhodná byrokracia a neschopnosť udržiavať tempo s aktuálnym svetom. Na jednej strane tak vystupuje ako povestný klaun či babrák, na strane druhej aj ako akýsi neviditeľný nehmatateľný nepriateľ, ktorý chce rozbiť rodinu. Celkovo dostávame mix, ktorý podobne ako predchádzajúce príbehy obsahuje minimum sci-fi prvkov, no je skvelo napísaný.

Ufff, ďalšie RPG. Musím uznať, že hoci je tento žáner čoraz populárnejší, mne osobne nesedí. Poďme ale k deju: po tom, ako hlavná postava, Phillip, zomrie pri autonehode, je jeho vedomie prenesené do virtuálneho posmrtného života. To by bolo celkom fajn, keby nešlo o beta simuláciu RPG hry pre dospelých, kde je možné takmer všetko vrátane klasických raidov na príšery, získavania itemov a aj sexu. To, že nie všetko pôjde podľa jeho plánu, zistí až príliš skoro. Po formálnej, štylistickej i gramatickej stránke niet poviedke čo vytknúť, no čo do obsahu ma veľmi neohúrila. Napriek tomu, že sa autorka snažila celý príbeh koncipovať dobrodružne a humorne, mne osobne prišla slabšia. Vlastne, za jedinú ako tak vtipnú scénu považujem prasací domček na nožičkách, ale to je tak všetko. Čo je horšie, slabé dialógy a kvázi odľahčená téma spôsobili, že niekde v polovici, keď sa hrdinovia ocitli spolu v žalári ježibaby, ma to jednoducho prestalo baviť. Keby bola zosekaná na polovicu, isto by mala lepší spád, no takto to bol len miestami silene naťahovaný a slabý výsek z klasickej RPG. Navyše som stále nepochopil, prečo mal niekto tráviť posmrtný život v RPG simulácii. Vo výsledku dostávame príbeh s celkom priemerným, no vo finále nedomysleným nápadom a slabším spracovaním.

Toto bola pecka! Seriózne, konečne niečo, pri čom moje rokmi skvelými poviedkami rozmaznané sci-fi ego s maximálnou spokojnosťou zamľaskalo. Výborná mnohovrstevná poviedka. Pri jej čítaní netušíte, čo je realita, čo sen a čo nočná mora. Skvelý príbeh o psychoanalýze, počítačových programoch, ktoré sa na nej podieľajú, vedomí človeka i snoch. Čo ak by šlo liečiť rôzne ťažké psychózy pomocou počítačov a programov? Čo ak by tieto pôsobili priamo na mozog pacienta a pomáhali mu prostredníctvom snov pochopiť svoje fóbie? Čo sa však stane, ak počas toho prebudí niečo hlboko skryté v nás samých? Niečo, čo možno je cudzí počítačový vírus, nanokyborg alebo ešte čosi temnejšie? Niečo, čo spí v každom z nás už niekoľko miliónov rokov? Poviedka, ktorej iste nestačí len jedno prečítanie, príbeh odvíjajúci sa ako vlákno z kukly. Autorka veľmi chytro, cielene a opätovne používa niektoré kľúčové slová v bežnom texte, ktoré ešte viac zamotávajú hlavu čitateľa, predstavujú mu rôzne teórie, aby ho neskôr znova utopili v pochybách. Postavy sa správajú veľmi realisticky a čitateľ naozaj nemá ani chvíľu podozrenia, kto je kto. Toto si vážne viem predstaviť sfilmované v Krajných medziach!

Poviedka o (ne)vydarenej lúpeži magického múzea odohrávajúca sa v Rimavskej Sobote.

Autorka už v minulosti dokázala, že písať vie, podporujú to poviedky publikované v predošlých zborníkoch z tejto súťaže. No túto osobne radím k najvydarenejším.

Postavy sú pekne vykreslené, dej plynulo odsýpa. Ako bonus hodnotím aj dobre zachytené prostredie a jazyk postáv. Drobnosti, pri ktorých sa pousmeje každý, kto v danom regióne už bol, sú dobrým bonusom.

Čo sa záporov týka, okrem jednej dlhej vysvetľovačky a pár viet, ktoré mali byť vtipné, ale nevyzneli tak, najslabšie hodnotím asi koniec poviedky. Prišiel mi ako keby autorke dochádzal priestor a čas, tak to rýchlo sekla pokusom o prekvapivý zvrat. Škoda, mohlo to byť na veľmi vysoké body.

Na druhé prečítanie som stále frflal nad nie šťastne zvolenými odsekmi. Dokonca aj príbeh mi už neprišiel až tak skvelý ako pri prvom prečítaní.

Aj tak ale musím pochváliť atmosféru, ktorú autorka zvládla vybudovať znamenite. Deju napomáhajú aj vulgarizmy. Tie veľmi v textoch nemusím, keďže často ide o samoúčelné prostriedky na získanie pozornosti čitateľa, no tu pekne dotvárajú kolorit postáv.

Celkovo vám ale aj napriek výhradám neostáva nič iné, len Urbanovi držať palce. Mať takého šéfa je pech a najmä, ak vás práca baví, človek s tým musí nejako fungovať. Veľmi dobré dielko.

Barbora Vinczeová – Leto, bazén a pílka na železo

Tak ako predošlý kúsok, aj tento som už recenzoval pri rozoberaní dojmov z finálovej päťky. No pri tomto texte som sa opätovného čítania obával. Už pri prvom pokuse totiž nedopadol dobre. Ale, ktovie...

Bohužiaľ, prekvapenie sa nekonalo. Text stále zhadzuje krívajúca logika a až šablónovité postavy. Tie sa chovajú nekonzistentne, podľa toho, ako sa autorke hodí. Na niekoľkých miestach dokonca som zacítil závan deus ex machina, keďže netuším, ako ináč by k behu vecí došlo.

Text má dobrú atmosféru a to najmä spočiatku. Mám rád také veci typu „prostredie sa so mnou hrá“, respektíve hru na zmysly. Lenže s kopiacimi sa chybami tento pozitívny vnem zaniká a mne neostávalo nič iné, len aj po druhom prečítaní krútiť hlavou, ako sa takýto text dostal do finále. Ale ako sa vraví, sto ľudí, sto chutí.

Priznávam, že text som začal čítať s obavami, no tie sa našťastie rýchlo rozplynuli.

Autor stavil na jednoduchú myšlienku a tej sa držal. Zabíjanie živých tvorov a pocity, ktoré človekom lomcujú, keď to robí. Priznajme si, každý v živote ako malý trhal muchám krídla, či pálil mravce svetlom z lupy.

Keď sa k tomu pridá dobre navodená atmosféra, navyše sprevádzaná symbolikou septembra, išlo o naozaj podarený text.

Chýb je v texte málo, možno akurát koniec vypálil trochu nadivoko. Ináč ale veľmi dobrá robota, ktorá by podľa mňa pokojne mala aj na veľké finále.

Už keď som prečítal prvé riadky, dovtípil som sa, že pôjde o ďalší príbeh z dedinského prostredia. Niekoľko z nich už autorke publikovali a povestná „tetka“ si pomaly ale isto buduje svoju zbierku.

Autorka opäť siahla po poverách a opäť dobre urobila. Príbeh plynie dobre, bez väčších zakopnutí. Oceňujem aj atmosféru, človek si hneď prišiel, akoby tam niekde medzi tými ľuďmi sedel a sledoval dianie naokolo.

Poviedka ma síce oslovila o niečo menej než text „Ako bez duše (Fantázia, 2017)“, ale to neznižuje jej kvality. Aj záver je dobre zvládnutý, mierne prekvapil, ale v príjemnom slova zmysle.

Vynikajúco napísaná poviedka! Autorka sa veľmi šikovne pohráva s čitateľom, príbeh je umne vystavaný a na konci zanecháva onen povestný wow efekt. Osobne sa mi veľmi páčili postavy a ich vykreslenie, ktoré je na rozsah poviedky priam až impozantné. Autorkino meno si určite zapamätám, a budem sa tešiť na všetky jej nadchádzajúce práce.

Poviedka má svoje nespochybniteľné kvality a veľmi sa mi páčila aj napriek tomu, že podobné príbehy, v ktorých prím hrajú neustála nadupaná akcia a brutálne a explicitné zobrazovanie násilia, mi zvyknú sadnúť len málokedy. Napriek tomu sa jedná o výborné čítanie. Veľmi oceňujem autorov často dobre fungujúci, mimoriadne cynický a čierny humor. Vyvrcholenie príbehu mi ulahodilo z celého textu najviac, bolo nádherným spôsobom pritiahnuté za vlasy a na nič sa nehralo. Táto poloha poviedke sedela naozaj dokonale.

Práve táto poviedka bola mojim topfavoritom na celkové víťazstvo. V tomto fantasy príbehu sa snúbia dobré motívy s veľmi originálnym spôsobom vyrozprávania príbehu a mne v mnohom pripomenuli diela Erin Morgenstern alebo Susanny Clarke. Tejto poviedke by podľa mňa určite svedčilo aj rozpracovanie do románu - náznaky prepracovaného lore v poviedke naznačujú, že autorka by v budúcnosti podobné ambície aj mohla mať. Len do toho!

Ako prvé treba povedať, že táto poviedka rozhodne nepriniesla nijaký originálny nápad. Možno ale nie je na škodu, že sa nepokúšala vynájsť koleso a použila osvedčené a fungujúce motívy. Tento klasický fantasy príbeh, založený na starom dobrom boji síl dobra so silami zla je impozantný rozsahom a číta sa veľmi príjemne a na jeden dúšok. Podľa krátkeho medailóniku na konci je zrejmé, že autorka je mladá žena a má pred sebou ešte kopy ďalších a ďalších poviedok. Budem sa na ne osobne skutočne tešiť!

Poviedka, ktorá napokon celú súťaž vyhrala. Kontroverzie vzbudila už počas hlasovania fanúšikov, pretože pojednáva o mimoriadne zložitej a citlivej téme holokaustu. Autor pomocou svojho príbehu reže do živého a nastavuje zrkadlo všetkým sympatizantom onej neslávne známej zelenej strany. Osobne mi vadil možno až prehnane poučujúci štýl textu, ale uznávam, v dnešnej dobe je možno obsah tejto poviedky ešte omnoho aktuálnejší a potrebnejší, než kedykoľvek predtým.

Priznávam, že téma ma neoslovila. Cesta do minulosti koncentračných táborov na mňa pôsobí unavene, ale… nemohol som sa viac mýliť! Autorka vykúzlila súčasné fantasy s trojrozmernými postavami a systémom mágie, ktoré bavilo až do poslednej strany. Na neveľkom rozsahu sa s prehľadom odohráva niekoľko vrstiev deja – vzťah hlavných hrdinov, statická minulosť a magické pozadie toho všetkého. Navzájom sa dopĺňajú a s ľahkosťou držia čitateľovu pozornosť v napätí.

Myšlienky príbehu sa mi páčili, príjemne sa im darilo balansovať medzi hard scifi a akousi ľahkou filozofiou. Čo úplne nevyšlo, bolo trochu príliš naivné spracovanie príčin a riešenia stavu sveta. Ani dávka klišé sa nedrží skrátka. Ľudia sú zlí, ničia planétu a boja sa strojov, ktoré nemajú dušu…

No zaujímavými nápadmi pretkaná poviedka (koniec nevynímajúc!) a postava mrzutého Jozefa nedostatky úspešne zjemňujú.

Možno až príliš priamočiará práca, ale zato plná retro futurizmov, aké dnes už veľmi nevidno! Chvíľami to celé pôsobí priam ako nostalgický odkaz. Žiaľ, aj s typickými mínusmi: postavy sú len hrubo načrtnuté, diery v deji vyriešené mávnutím ruky. Poviedka si, skrátka, tvrdo ide za svojou scifi pointou a nesnaží sa o hlbšie umenie. A práve táto cieľavedomosť tu funguje vlastne celkom dobre.

Cudzia planéta a jej pozemskí prieskumníci sú navonok hrdinami Gregovej dilemy. Ale tak naozaj je hrdinom gargantuovská dávka scifi prvkov! V útržkoch informácii sa dozvedáme o cestovaní vesmírom, ľudskom svete a aj čosi o osobnom živote hrdinov. Všetko ostatné je old school skúmanie a boj s mimozemským životom na planéte.

Záver sa od nosnej témy prudko odkláňa, čo je trochu škoda. Ale šikovne využíva reálie svojho sveta v hľadaní riešenia a za to mu patrí veľké plus.

Dej umiestnený do obdobia budovania Petržalky bol poriadne sviežim vetrom! Interakcia mladej rodiny, ich problémy a drobné kúsky z reality okolo nich boli napísané tak pútavo, až som ľutoval, že nejde o čistokrvné fantasy/scifi s takýmito kulisami.

Text je nakoniec, aspoň pre mňa, pomerne klasickým poviedkovým hororom, kde sa hranice medzi realitou a snom postupne stierajú. Až prepracované postavy a úsporné dávkovanie informácii čitateľovi mu dávajú tú správnu iskru.

Príbeh nás zavedie do Uhorska v 17. storočí. Budeme sledovať epizódu zo života barónky Žofie Bosniakovej, pričom autorka nám túto postavu predstaví v trochu inej podobe, než na akú sme zvyknutí. A nie každému sa to bude páčiť. Historické reálie pôsobia autenticky a dej svižne plynie dopredu. Čitateľ si však v príbehu všimne niekoľko menších nezrovnalostí, ktoré kazia výsledný dojem. Z pustovníka sa odrazu stáva dobrovoľný väzeň určený na výkrm, niektoré náznaky sa vyslovene bijú z logikou a celkovo má človek pocit, akoby sa autorka snažila vytvoriť novú Alžbetu Bátoriovú, ktorá sa, mimochodom, v texte aj spomína.

Toto je presne ten typ hororu, ktorý sa človeku pri čítaní postupne dostáva pod kožu. Nepríjemný pocit sa zahniezdi vo vnútri a čaká na správny okamih, kedy vyskočí z tieňa. A my pritom sledujeme bežný pracovný deň osudom skúšaného smetiara Juraja. Hneď v úvode sa mihne aj ďalší minipríbeh, ktorý rozhodne nie je pre útlocitné povahy a jeho následky budú citeľné v celom zvyšku poviedky. Autor sa snami miestami zahráva a v istom okamihu to vyzerá, že koniec môže byť rovnako šťastný ako aj desivý. A práve pri konci dej pokrivkáva. Samotný záver je fajn a dáva príbehu tú správnu povestnú bodku. Problémom je jeho rozťahanosť, čím stráca na údernosti.

Poviedka, ktorá nám ukáže, že v každom z nás môžu byť temné stránky, o ktorých sme ani netušili. A aj keď tušili, tak pravda môže byť hrozivejšia ako naše najtemnejšie obavy. Viac ako polovica textu je v podstate len vzťahovou drámou grafičky Mišky a Rada. Je to možno trochu škoda, keďže nejaký čas potrvá, kým sa dostaneme k prvkom fantastiky. Sledujeme príbeh lásky tejto dvojice a ich zakopnutia, nezhody a malé drámy, ktoré povedú k drámam väčším. A na pozadí toho všetkého sa na svet začnú prebíjať temné bytosti, aby našli to, čo ich k sebe volá.

Cesta do pekla býva dláždená dobrými úmyslami. A tie úmysly môžu mať podobu niekoľkých nebožtíkov. Príbeh o prostoduchom Hugovi, ktorý nechcel nič viac, len byť užitočný a múdry. O zlyhaní jeho matky, ktoré sa s ňou vlieklo celý život a vrhalo na ňu a jej syna temný tieň. Príbeh, ktorý rozpráva matka novinárovi Matúšovi uprostred budovy súdu. Na mieste, kde všetko dôjde k svojmu neodvratnému koncu. Zaujímavý motív, napísaný vypísanou autorkou, správne okorenený fantastikou. V správnej miere dávkuje informácie a ukazuje charaktery všetkých hlavných protagonistov, ich motivácie, skryté túžby a obavy.

Zaujímavá fantasy poviedka, v ktorej okrem dejovej linky odohrávajúcej sa v našom svete sledujeme v náznakoch aj cestu princa Oskara na stránkach knižnej ságy od autora Daniela Kolbeho. A títo dvaja a ich osud sú len kulisou pre hlavnú zápletku. Tú vytvára emotívny príbeh policajta Martina, snažiaceho sa zachrániť chorého syna. Ako ďaleko pri tom až zájde a či nakoniec prekročí povestnú červenú čiaru sa dozvedáme postupne. Striedanie dejových liniek vytvára správnu gradáciu a umne poodhaľuje príbehy všetkých protagonistov aj s ich životnými chybami, ktoré ich nakoniec všetkých doviedli do pivnice pod chatou na Králikoch.

Prečítajte si recenzie na predchádzajúce ročníky Fantázie ;)