Chvíľu som váhala, či túto knihu recenzovať. Žena z Marsu sa totiž dosť vymyká zo zamerania nášho portálu. Nepatrí do žiadneho z fantastických žánrov ani podžánrov, dokonca nejde ani o beletriu, ale o životopis písaný skôr publicistickým štýlom. Keďže je ale úzko prepletená s vedou, hlavnou prísadou žánru sci-fi, a zanechala vo mne mnoho dojmov, rozhodla som sa urobiť výnimku.

Slovenská astrobiologička Michaela Musilová napriek svojmu mladému veku už na poli vedy mnoho dokázala. Verejnosť ju pozná najmä vďaka účasti na mediálne populárnych simulovaných misiách na Mars či Mesiac. Životopis má mimoriadne bohatý. Študovala na Caltechu, univerzitách v Londýne a Bristole. V polárnych oblastiach skúmala extrémofily, odolné baktérie prežívajúce na ľadovcoch, pretože práve takéto mikroskopické nezmary sú momentálne naším najpravdepodobnejším kandidátom na mimozemský život. Podieľala sa na vypustení prvej slovenskej družice SKCube, publikovala v prestížnych vedeckých časopisoch a momentálne pôsobí v centre simulovaných misií na Havaji. My, fantasti, ju poznáme aj ako porotkyňu anglickej obdoby Ceny fantázie, Fantasy Award 2015.

Michaeline mnohé úspechy zapôsobili na vydavateľstvo Artis Omnis tak, že prišlo s nápadom vydať jej životopis. Hoci text je písaný, akoby sa Michaela čitateľovi prihovárala sama, v skutočnosti ho na základe rozhovorov sformulovala Lucia Lackovičová, takmer ako ghost-writerka, ale nie tak celkom, lebo jej meno poznáme.

Rozprávanie sa začína, ako inak Michaeliným detstvom. Postupne sa dozvedáme, čo ju priviedlo k výberu kariéry, neskôr napríklad, aké je to študovať na prestížnych školách ako Caltech. Jej príbeh čitateľa prevedie rôznymi krajinami, ktoré pracovne a dokonca aj rekreačne navštívila. Na papieri sa s ňou vydáte do Spojených štátoch, Británie, Japonska, Číny, na havajské sopky. Mojím osobným favoritom je časť o výprave do nehostinného Grónska. Michaela sa s nami podelí o podrobnosti o svojej práci, pričom ale nejde príliš do hĺbky, tak všetko vedecké zostáva ľahko pochopiteľné. Neobchádza ani svoj súkromný život. Knihe podľa mňa prospelo, že mala odvahu načať aj citlivejšie témy, pretože to celý príbeh supervedkyne poľudštilo. Nešetrila ani zábavnými historkami, najviac pobavil zážitok s nechápavými americkými colníkmi, aj keď v reálnom čas musela byť celá situácia na infarkt. Celý text sprevádza množstvo fotografií a každá kapitolka má dokonca svoj soundtrack – pod nadpisom vždy nájdeme odkaz na pesničku, ktorá sa hodí k danej časti Michaelinho života.

Najhlbší dojem na mne zanechali kapitoly o jej pôsobení na Slovensku po dokončení doktorátu. Nerobím si ilúzie. Naháňačka za grantmi, publikáciami či boj s konkurenciou zaberajúce pomaly viac času ako samotný výskum trápia vedcov aj v zahraničí. Z viacerých zdrojov viem, že u nás je to často ešte citeľnejšie. Čítať o tom ma zamrzelo o to viac, že Michaela sa po štúdiu na prestížnych zahraničných školách, na rozdiel od mnohých iných, skutočne snažila vrátiť domov. Narazila však na mnohé problémy – hlboké podfinancovanie, sťažený prístup mladých vedcov ku grantom, tlak médií (a to nielen tých alternatívnych) či samotných kolegov. Pri opise niektorých skúseností som rozhodne netrpela nízkym tlakom, a to som si cez ne nemusela prejsť osobne. Nejakému úniku mozgov sa nie je čo čudovať.

Zaujímavú tému knihy trochu ťahajú nadol literárne nedostatky. Informácie sú podávané hlavne chronologicky, ale čiastočne aj tematicky, v dôsledku čoho som občas stratila prehľad, čo patrí do ktorého obdobia. Predely medzi jednotlivými témami v kapitolách sú často ostré, bez premostenia.

Pri korektúrach ostalo nepovšimnutých dosť preklepov, v závere som si všimla aj nevymazaný útržok zo staršej verzie textu. Samotné myšlienky sú niekedy nešikovne vyjadrené, hlavne na začiatku text miestami znel ako slabý preklad z angličtiny. To je do istej miery aj pochopiteľné, keďže Michaela veľkú časť života prežila v zahraničí. Aj na samotnom Slovensku si odborníci o svojich odboroch často rozprávajú hybridne, slovensko-medzinárodne. A ak autorka textu nemá skúsenosti s prekladom, proste má na tieto veci menšiu citlivosť a nemôže za to.

Téma ma našťastie dostatočne zaujala, aby sa nad tieto textové nedostatky dalo povzniesť. Bežný čitateľ ich pravdepodobne ani nebude vnímať tak intenzívne, v tomto ohľade som prekliata svojím povolaním.

Na záver musím povedať, že čítať životopis niekoho, kto má len o necelé dva roky viac ako ja, bol podivný pocit. Zvlášť ak ide o niekoho tak „akčného“ a odhodlaného ako Michaela Musilová. Hanba-nehanba, predčasný nástup krízy stredného veku som ubrzdila len tak-tak. Ak sa ale pri čítaní odosobníte a prestanete sa porovnávať (prípadne ako ja uznáte, že až v takom tempe žiť možno ani nechcete), kniha na vás môže mať úplne opačný účinok. Žena z Marsu má síce menej prvkov motivačnej literatúry ako životopis Chrisa Hadfielda Astronaut´s Guide to Life on Earth (Astronautov sprievodca životom na zemi), ale čiastočne ju tak možno brať. Michaela väčšinu času opisuje, ako na ceste za svojimi cieľmi vytrvalo prekonávala rôzne prekážky, či už ide o dlhé hodiny labákoch, nehostinné prostredie v Grónsku, alebo zranenú nohu pred maratónom. Ukazuje, že človek môže niečo dosiahnuť, aj keď je zo Slovenska. A aj keď je žena.

Ak teda máte chuť prestriedať fantastiku iným žánrom, skúste Ženu z Marsu. Dozviete sa niečo o simulovaných misiách, dostanete možnosť porovnať prácu skutočného vedca s tými knižnými a filmovými, pocestujete si po svete aspoň na papieri, keď to teraz inak nejde. A ak budete mať šťastie, možno vás Michaelin príbeh dokonca inšpiruje.

Týmto sa chceme poďakovať vydavateľstvu Artis Omnis za poskytnutie recenzného výtlačku.

Autorky: Michaela Musilová, Lucia Lackovičová

Vydavateľstvo: Artis Omnis

Vydanie: prvé

Rok vydania: 2020

Počet strán: 430

Väzba: pevná

Michaelinu esej o simulovanej misi na Mars nájdete v knihe A Tad Late But Thanks Anyway, v zborníku z Fantasy Award 2015.