Na začiatok musím povedať, že od Jana Gálika som čítal viacero poviedok, niektoré som mu dokonca pomáhal betarídrovať či pripomienkovať. A hoci som si to pre časový odstup už nepamätal, jedna z nich bola poviedka Kriedou a mečom (áno, v pôvodnom názve to nebolo „alebo“), pričom v aktuálnej knihe som si všimol asi tak dve alebo tri veci, ktoré akoby vychádzali z mojich pripomienok. A teda, napriek tomu, že som nečítal jeho knižnú prvotinu Odvrhnutí, môžem zodpovedne povedať, že z Janovej tvorby je vidieť, ako sa vyvíja v čase a aké robí pokroky.

Kniha sa číta pomerne ľahko a svižne. Niežeby som ju zhltol na jeden šup, ale ani som sa nemusel do čítania premáhať a občas som sa dokonca tešil na moment, keď sa k nej vrátim. Použitý jazyk je väčšinou plynulý, udalosti odsýpajú, veci sa dajú vizualizovať a prostredie je uveriteľné, čomu nepochybne pomáha, že je založené na skutočnosti. K tomu sa pridávajú niektoré vydarené prirovnania či rečové obraty a vo výsledku je tak Kriedou alebo mečom veľmi príjemné a pohodové čítanie, vhodné na dovolenku či len tak do autobusu.

Metasféra je, najmä spočiatku, zaujímavý koncept, jej postupné objavovanie je prirodzené, retrospektíva funguje a vôbec sa nečudujem Janovi, ak hovorí, že ide o niečo, na čom by sa dalo (a malo) stavať, pretože potenciál metasféry je naozaj veľký a ak by sa pustil do plnohodnotného young adult sci-fi/fantasy zo sveta metasféry, vydalo by to na celú knižnú ságu.

Škoda, že tam tie pozitíva asi končia.

Pred prečítaním si knihy som viedol s Janom nejaké rozhovory, v ktorých opisoval, o čo v knihe ide, že meč je symbolom Novej pedagogickej fakulty a krieda symbolom doteraz platných postupov. Samozrejme, Jano sa jednoznačne postavil na stranu „kriedy“ a od pedagóga by sme nič iné ani nečakali.

Toto presvedčenie Jana ako učiteľa, aj ako autora, je v celej knihe úplne polopatisticky a opakovane prítomné od samého začiatku. Žiadne polemizovanie, žiadna snaha ponúknuť čitateľovi argumenty a nechať ho, nech si spraví názor sám. Od začiatku až do konca len jednoznačné odsúdenie hlavnej postavy, novej pedagogickej fakulty, všetkého jej personálu aj toho, čo reprezentuje, politiky a zákonov, ktoré tomu poskytli krytie, aj nečinnosti poctivých učiteľov a riaditeľov, ktorí to „tým hore“ dovolili. Moralizujúco, únavne, opakované do nemoty.

Dejová línia je tiež pomerne plochá, hoci formálne nasleduje v iných dielach relatívne dobre fungujúcu schému – začíname akčnou scénou (ku ktorej sa ale potom nevrátime, takže je to len akási úvodná kulisa), pokračujeme do lineárneho chronologického deja, ktorý ale pretkávame retrospektívami a pohľadmi viacerých postáv, a ukončujeme dej povinnou masakrálnou akciou, po ktorej nasleduje uvoľnenie v podobe happy-endu, samozrejme, s otvorenou možnosťou pokračovania v podobe plánov novej „akčnej päťky“ do budúcnosti.

Problém je, že to celé pôsobí akosi kŕčovito, ako povinná jazda či šablóna, pre ktorú sa Jano rozhodol, ale ktorá nevychádza z jeho vnútra. Akoby mu ju niekto nanútil, lebo „tak sa má písať“, ale on to tak vlastne necítil a len mechanicky vypĺňal nejaké kolónky.

Postavy hovoria úplne rovnako. Občas si ujdú smerom k žiackemu žargónu ako spred tridsiatich rokov (tak si podľa mňa učitelia dneška predstavujú, že hovoria žiaci dneška, pretože tak hovorili dnešní učitelia, keď sami boli žiakmi), ale inak hovorí trinásťročná žiačka, neustále citujúca komiks, o ktorom nič nevedia nielen ostatné postavy, ale ani čitateľ, úplne rovnako ako riaditeľ školy. Opisy prostredia, použité prirovnania, prídavné mená, slovná zásoba a rečové zvraty – to všetko používajú všetci rovnako, až je občas problém uvedomiť si, kto si zrovna od autora vylosoval pomyselné povolenie a má aktuálne právo vyjadrovať sa k dianiu okolo.

K tomu si pripočítajme občasné často moralizujúce a opätovne opakujúce hlavné posolstvo, že „meč“ je fuj, vševidiace poznámky autora, záplavu preklepov, hrubíc a rôznych ďalších štylistických chýb, a zrazu máme z diela, ktoré sa číta ľahko a pekne, dielo, v ktorom začínajú škrípať veci ako piesok v ozubenom kolese – nie, že by sa to koleso prestalo točiť, ale tie pazvuky, ktoré z neho počas toho vychádzajú, sú dosť rušivé.

Dovtedy pomerne jasná hlavná postava (Michael, nový pedagóg s mečom a nožom, ktorý má právo, ba dokonca povinnosť, odrezávať neposlušným žiakom a všetkým, ktorí sa mu postavia na odpor, časti tela) sa dostáva do úzadia, pretože je potrebné predstaviť dynamický tím, ktorý dá Michaelovi na frak, na čele s dovtedy len asi dvakrát spomenutou outsiderkou Peťou.

Michaelovi zašibáva stále viac a stavia sa na odpor aj proti vlastným. Učiteľka Milka, ktorú to doteraz bohovsky bavilo, pretože liekom na jej vyhorenie z lásky k žiakom a učeniu bolo zjavne neprimerané násilie, zrazu dostáva kvapky z rovnakej medicíny, aby sa mohla postaviť na stranu „správňakov“. Pasívny riaditeľ v sebe nachádza silu na odpor a rebelujúci učiteľ, ktorý jediný mal gule aspoň si zachovať tvár, sa pridá tiež (potom, ako ho ostatní zachránia aj fyzicky, aj metasfericky), aby mohol Michaelovi v metasfére jednu dobrú pri..., ehm, ...bombiť. Svätý triumvirát „žiaci-učitelia-rodičia“ potom zavŕši miestny násilnícky polomafoš s kamošmi, ktorí predtým dostali od Michaela na frak, a vo finálnom súboji sa k nim pridá aj Petin spolužiak Jakub, ktorý bol síce predtým trochu hajzlík, ale vlastne je to celkom v pohode chalan. A na zavolanie príde aj dávno mŕtva triedna, Michaelova pôvodne skoro-frajerka Jana a polovica osadenstva Novej pedagogickej fakulty.

V záverečnom súboji sa tak vlastne stretávajú asi všetky postavy z celej knihy, akoby Jano nechcel nikoho nechať „z kola von“. Čo na tom, že každý má funkciu asi tak na pol minúty, a potom sa už nijako neprejaví? Čo na tom, že metasféra, doposiaľ pomerne zaujímavo vykreslená, má zrazu úplne iné vlastnosti než predtým, vrátane toho, že niekto v nej dokáže zomrieť a zmiznúť a iný žije ďalej, lebo je z neho „spomienka“? Čo na tom, že nekonzistentnosti sa vŕšia jedna cez druhú, až sa dostanú do bodu „sna v sne“, „Matrixu v Matrixe“, resp. „metasféry v metasfére“? Hlavne, že sme na nikoho nezabudli a nikto nám nemôže vyčítať nejakú Čechovovu pušku, však?

Kniha tak trpí v prvom rade urputnou snahou splniť všetky poučky o tvorivom písaní. Jano „píše o tom, čo pozná“, nenechá žiadnu udalosť nedopovedanú (s výnimkou hneď prvej akčnej scény) a graduje síce lineárny, ale retrospektívami popretkávaný a z viacerých pohľadov opísaný dej, ktorý má svoj úvod, jadro aj záver. Ale napriek tomu (alebo možno práve preto) to nefunguje a v závere sa to úplne rozpadáva.

Možno keby sa nesnažil o také bombastické ukončenie. Keby záver neprepchal postavami, z ktorých vlastne žiadnej nedá poriadny priestor. Keby sa nesnažil všetko vysvetliť a dopovedať... Som si istý, že by to celé bolo o dosť lepšie.

Základná škola v Čatkove je totiž len úplne bežná škola. V minulosti sa na nej síce stala traumatizujúca udalosť (teroristický útok), ale inak je to obyčajná slovenská škola, žiadny Bronx alebo škola niekde na predmestí Mexico City, v gete ovládanom kartelmi. Michael tam pôsobí úplne nepatrične a to, že má podporu nejakého zákona, som si spočiatku vysvetľoval tým, že vedenie Novej pedagogickej fakulty poslancov a ostatných úradníkov prinútilo spolupracovať cez manipuláciu mysle. Keď sa ukázalo, že nie, pretože myšlienkové klietky sa vo veľkom používať nedajú, bolo to sklamanie a zhodilo to uveriteľnosť celej základnej myšlienky diela o tri poschodia pod suterén.

Zasadenie brutalistu do normálnej školy pôsobí úplne bizarne, najmä ak je tento brutalista taký mimoň ako Michael, a úplne najviac, ak si opisujeme, ako si ráno varí čaj (chodí aj do kina? čo robí vo voľnom čase? čo robí počas hodín, keď nešikanuje decká na chodbe? sedí v kabinete a čaká na svoju chvíľu? číta si niečo? atď., atď.). Akoby ani nešlo o skutočnú postavu. Akoby vyskočil z krabičky iba v momente, keď ho autor potrebuje na nejakú scénu. Máme síce prehľad o jeho minulosti, dokonca sa s ním počas štúdií dokážeme na moment aj zžiť, ale potom sa to celé zneguje a Michael sa redukuje na psychopata s mečom, s ktorým nemôže sympatizovať nikto. Ak by sa to celé odohrávalo na škole, kde by namiesto bežných slovenských detí chodili potomkovia gangstrov, násilníci, detskí vrahovia a sociopati, medzi ktorých sa boja chodiť aj policajti, zapadol by tam lepšie aj Michael. Aj tie morálne dilemy by boli zaujímavejšie, aj by sa dalo lepšie opísať, ako násilie plodí len ďalšie násilie (deti so zbraňami, prestrelka s Michaelom na chodbe, učiteľka matematiky ako náhodná obeť – však to sa píše úplne samo).

Namiesto toho tu máme kvantum vedľajších postáv, ktoré sa nehodia do sveta, kam ich Jano zasadil, nejakú Novú pedagogickú fakultu (je aj Nová univerzita? či to založili na UK v Bratislave? :-D ), ktorú vedie akýsi plukovník (prečo nevedie vojenský výcvikový tábor pre špeciálne jednotky, bojujúce za použitia metasféry?) a náhodných „turistov“, ktorí prirodzene dokážu vstupovať do metasféry, ale ktorým nikdy (na rozdiel od plukovníka) nenapadlo, že by sa takáto schopnosť dala použiť na niečo iné než na výlety. Samozrejme, práve „turisti“ sú nakoniec tí najsilnejší, hoci nemajú nijaký výcvik. Pretože predsa potrebujeme Michaela poraziť. A ak z neho na konci spravíme neporaziteľného polodémona, tak ho porazíme... No čím, milé deti? Správne, silou priateľstva! Lebo tak to má byť a toto od nás spoločnosť očakáva.

Na jednej strane chápem, že čítať si o neodsúdenom násilí na deťoch zrovna od učiteľa by mohlo niekoho vyrušovať. Na druhej strane, keď už Jano dostal (ako si to predstavujem) nápad na brutalistu s mečom počas denného snívania o tom, ako by hentomu oplanovi z ôsmej cé vytrhal uši a napchal mu ich do gágora, aby už nikdy nehodil spolužiačke okuliare do záchoda, mal tento nápad buď pochovať ako jeden z mnohých ventilov zmučenej dospeláckej mysle, alebo ho mal spracovať naplno.

Pretože takto to vyzerá, že Jano v prvom rade bojoval sám so sebou. Akoby sa bál, že ak sa nechá uniesť, tak možno bude držať palce Michaelovi, a to je predsa neprípustné, lebo deti treba chrániť (obzvlášť, ak ste učiteľ). A preto bojuje proti vlastnej predstave, proti vlastnej postave, a vo výsledku aj proti vlastnému dielu. Ľudsky ide o pochopiteľný mechanizmus, ale autorsky a literárne tým to dielo naozaj trpí.

Zostáva len dúfať, že Jano dopracuje pravidlá metasféry, uvoľní sa z okov témy Kriedou alebo mečom a napíše zo sveta metasféry niečo poriadne. Uvoľnené, dobré a autentické.

Budem mu v tom držať palce.

Hodnotenie: 5/10

Vydavateľstvo: Artis Omnis

Vydanie: prvé

Rok vydania: 2022

Strán: 258

ISBN: 978-80-8201-169-5

Odkazy: