Centrálna zápletka Croninovej zatiaľ neukončenej trilógie – Priechod, Dvanástka a Mesto zrkadiel – neznie nijako výnimočne. Američania v snahe vytvoriť dokonalého vojaka začnú s pokusmi na ľuďoch, väzňoch odsúdených na smrť. Niečo, či vlastne všetko, sa však pokazí a väčšina populácie USA sa zmení na upírov. Ostáva však nádej v podobe výnimočného dievčaťa menom Amy.

Knihu som teda do rúk brala s istou dávkou nedôvery, Cronin sa však v remesle vyzná a už od prvej kapitoly ma doslova dostal. Príbeh, hoci založený na stokrát omieľanom hlavnom motíve, má neuveriteľnú šírku, hlavných aktérov spoznáme do najmenších detailov. Niekto môže mať pocit, že Cronin prezrádza až priveľa, no každý fakt má svoje miesto ako dielik v skladačke puzzle. Namiesto pekného obrázku na stenu však spolu tvoria zaujímavý obraz postapokalyptického sveta, ktorý pokladám za vydarenejší a kompletnejší ako napríklad ten v uznávanom McCarthyho románe Cesta, ktorý som čítala len pár týždňov predtým v rámci hodín literatúry.

Dejových línií je veľa, čitateľovi dovolia nazrieť najprv do tajných vládnych laboratórií či do upírmi zamoreného Denveru, potom ho prenesú v čase o mnoho rokov neskôr a ukážu mu osudy obyvateľov izolovaného mestečka niekde v Kalifornii, členov komunity, ktorá katastrofu prežila. K uveriteľnosti Croninovho sveta prispieva efektívne spájanie fiktívneho s reálnym. Ako príklad uvediem obraz postapokalyptických ruín Las Vegas. V trblietavom americkom veľkomeste som kedysi strávila pár dní a môžem potvrdiť, že miesta naháňačiek s upírmi sa z Croninovho opisu dajú bez problémov identifikovať.

Keďže však Cronin celý príbeh rozohral priam majstrovsky, ako čitateľ som mala pocit, že rozuzlenia v oboch prípadoch oproti tomu prišli akosi prirýchlo, problémy rozpisované na stovkách strán sa riešili na desiatich. V závislosti od vkusu čitateľa môže byť problémom aj spomínaná dĺžka a detailnosť. Hoci mne kniha v danom čase veľmi sadla, nevylučujem, že niekomu sa toho môže zdať priveľa. A keď som sa už dostala k negatívnym stránkam, nedá mi nespomenúť drobnôstku, čo mi pri čítaní udrela do očí. Pri opise pôrodu autor použil vzletné prirovnanie s lupienkami kvetu. Podľa mňa vyznelo nechutnejšie než plánoval a nejako sa ho neviem zbaviť.

Ako odborník si na záver neodpustím niekoľko poznámok k prekladu. Preklad niektorých výrazov špecifických pre apokalyptickú spoločnosť ma rušil. Najmä v prípade rôznych „ľudových“ označení pre upírov: „výry“ s ypsilonom evokujú skôr sovu ako niekoho nakazeného vírusom, slovo „visiak“ na označenie spiaceho upíra ma síce rozosmialo, ale nie som si istá, či práve to bol zámer. Potom štylistika. „Mám hlad.“ je podľa mňa čechizmus, Slováci skôr sú hladní. „Are you following me?“ by som skôr preložila ako „Rozumieš?“ a nie ako „Sleduješ ma?“, čo by som v konverzácii pokladala, ak si smiem pomôcť anglickým slovom, za dosť „creepy“. Tieto dva príklady spomínam najmä preto, lebo sa často opakovali. Napriek tomu preklad hodnotím ako slušný, keďže som čo to počula o podmienkach na trhu a viem, že termíny sú neúprosné a prekladatelia často nedostávajú dosť času, aby dotiahli všetky detaily. A v prípade tak rozsiahleho diela to musí platiť stonásobne. O korektorskej práci, čo by mala nedostatky vychytať, pomlčme.

Celkovo Cronina scifistickému publiku odporúčam. Ak potrebujete vypnúť a nebojíte sa vyše tisícich strán, choďte do toho! Nebudete ľutovať!