Krása Jantárových očí (recenzia: Mycelium I)
Napriek predchádzajúcej neveľmi pozitívnej skúsenosti s českou space operou som dala šancu prvému dielu rozsiahlej knižnej série Mycelium. Keď som totiž skusmo otvorila tretí diel, pochopila som z neho, že sériu treba čítať od začiatku. A ešte to, že autorkin štýl je dosť dobrý, aby sa to oplatilo skúsiť. Oplatilo sa?
Popravde, prvé dojmy z Jantárových očí boli podobné ako z tretieho dielu – nástojčivý pocit, že to nečítam od začiatku. Autorka hodí čitateľa do svojho sveta a ten musí od prvej strany úporne plávať v nových pojmoch, na ktorých vysvetlenie dôjde až oveľa neskôr. Dávkovanie informácií však vďaka tomu aspoň pôsobí prirodzenejšie. Autorka si vie počkať na príležitosť, keď informácie čitateľovi podá tak, aby to pôsobilo nenásilne, hoci tá príležitosť môže nastať až pred koncom knihy. No pomedzi hromadu nových slov ovenčených znakmi, ktoré neviem ani nájsť na klávesnici, je toho popísaného dosť, aby sa kniha nielen dala čítať, ale aby sa čítala dokonca dobre! Vilma Kadlečková má vycibrený, profesionálny štýl písania. Text vie vzbudiť záujem čítať ďalej. Vzbudzuje tiež emócie. Z riadkov presakuje hĺbka, inteligencia aj humor. Hoci je nad slnko jasnejšie, že hlavné dianie je vážne a pochmúrne, odľahčuje ho vtipná irónia niekoľkých postáv.
Aké dianie? Dobrá otázka. Úlohou prvého dielu je totiž, zdá sa, iba odhaliť hlavnú zápletku. A nebude na to stačiť ani hlavná časť knihy, musíme si pomôcť a utvrdiť sa v nej ešte dvoma dlhými, od hlavného textu oddelenými poviedkami na jej konci. Tie však budem hodnotiť osobitne.
Takže: sme v ďalekej budúcnosti, v ktorej ľudstvo skúša kolonizovať najbližšie hviezdne sústavy a nadviazalo kontakt s niekoľkými ľuďom podobnými mimozemskými civilizáciami. Z nich najvýznamnejšia je össeanská. Civilizácia ovládajúca nadsvetelný pohon aj nadsvetelnú komunikáciu, no zároveň prísne riadená svojím ortodoxným náboženstvom, neraz veľmi krutým. Jeho hlavné znaky sú hmyzí boh Akkütlix, mimozmyslové vnímanie a… huby. Ich nechutnými hýfami je prerastené kde-čo a ich odvary sa pijú ako psychotropné čaje. Össeanské náboženstvo expanduje do vesmíru a má značný vplyv aj na Zemi. Časť Össeanov žije u nás a časť pozemšťanov zase na Össe. Na Össe dočasne žil aj hlavný hrdina Lucas Hildebrandt.
A potom je tu kríza na prvej ľudskej kolónii vo vesmíre, pri planéte hviezdnej sústavy Alfa Centauri. Objavil sa tam neznámy prišelec zvaný Folmahiwan, ktorý prevrátil základňu hore nohami. Podstatu krízy a hĺbku problému čitateľ spoznáva počas celej knihy. Tak ako aj úlohu hlavného hrdinu, Lucasa Hildebrandta, v nej. Lucasa nútil do štúdia komplikovaného össeanského jazyka jeho despotický otec. Lucas sa však v duchu z Akkütlixa smeje. Dokáže dokonale predstierať vieru, no vnútorne je znechutený zo všetkého, čo Össe priniesla. Ovláda nuansy jej kultúry a pohŕda ňou. Má vlastnú hlavu, veľké sebaovládanie a pevnú vôľu, ktorú v ňom nedokázal zlomiť ani jeho otec. Tieto vlastnosti mu veríte a preto nepôsobí až tak neuveriteľne, že do Lucasa sú alebo boli zbláznené všetky príslušníčky ženského pohlavia v plodnom veku, ktoré ho kedy stretli. Je to napríklad Pinky, ktorá sa bojí aj vlastného tieňa. Napriek tomu som ju v určitých ohľadoch chápala. A Össeanka Kamëlë nesúca tajomstvo Lucasovho a jej odchodu z Össe, ktoré sa nám v tomto dieli série ešte neodhalí - na rozdiel od dôvodu, prečo Lucas aj po smrti svojho otca zostal stále v tesnom prepojení s össeanskou civilizáciou, keďže otec mu k nej svojím nátlakom predsa vytvoril silný odpor. A keď už sme pri záhadách, veľký priestor má aj tajomstvo Lucasovho otca, ktoré mu pred smrťou zanechal v liste a okolo ktorého sa rozvíja stupňujúca sa dráma. Román neobsahuje veľa akcie a boja. Drámy prebiehajú v ľudskom a össeanskom vnútri, vyhrocujú sa dialógmi a pomalším, zväčša nenásilným konaním.
Román je zjavne soft sci-fi so všetkými plusmi aj mínusmi, ktoré tento podžáner prináša. Ponúka hlbšie pohľady dovnútra postáv, vyznačuje sa prepracovanosťou ich vzťahov, politiky a intríg, kvalitnými dialógmi i sprievodnými myšlienkovými pochodmi. Össanská kultúra a náboženstvo sú dobre premyslené a pôsobia živo.
Žiaľ, už menej živo pôsobí uveriteľnosť budúcnosti ako celku. Opisy technológií sú veľmi stručné alebo úplne chýbajú – doteraz napríklad netuším, ako si predstaviť tie organické vesmírne Lode. Až na pár v podstate len pozmenených názvov súčasných pojmov a klišé s lietajúcimi autami je budúcnosť o šesť storočí neskôr až príliš podobná súčasnosti. Postavy majú rovnakú mentalitu ako dnešní ľudia, vyznávajú rovnaké hodnoty. Používajú sa rovnaké predmety dennej potreby, móda, literatúra a hudba neurobili žiadny pokrok, veľa sa píše na papier a používajú sa fyzické peniaze, čo nevyzerá veľmi pravdepodobne. To sa dá však čiastočne ospravedlniť tým, že počiatky série siahajú až štyridsať rokov do minulosti a bol by skôr zázrak, ak by súčasný vývoj diania korešpondoval s predpoveďami. A tiež chápem, že ak by sa popri všetkých názvoch z össeanskej kultúry mal čitateľ predierať aj názvami technologických noviniek pozemšťanov, bolo by toho už asi priveľa. Napriek tomu by ale možno bolo bezpečnejšie neumiestniť dianie až do takej závratne ďalekej budúcnosti (hoci jeden dôvod tohto rozhodnutia vidím).
U iných vecí, napríklad nadsvetelný pohon a komunikácia, môžeme ešte dúfať vo vysvetlenie, pretože sa objavujú zmienky o akomsi R-A priestore, čo vyzerá ako nová oblasť fyziky. Ale niekde sa to už asi k mojej spokojnosti vyžehliť nedá. Napríklad Fomalhaut aj Sírius sú absolútne nevhodné hviezdy na to, aby pri nich boli planéty s civilizáciou. Ak už nič iné (a je tam dosť niečoho iného), tie hviezdy sú primladé na vznik života na ich planétach, nie to ešte civilizácií. A biochemická, ale aj anatomická a fyziologická podobnosť Össeanov s pozemšťanmi, ktorá zohráva obrovskú úlohu, tiež zatiaľ nenesie žiadny prísľub toho, že sa vysvetlí. Pritom je však, aj za predpokladu prehnaného optimizmu ohľadom existencie mimozemských civilizácií v našom okolí, prakticky vylúčené, aby sme my a mimozemšťania mohli konzumovať tie isté látky a mali by na nás rovnaké účinky. Ibaže by sme mali spoločných predkov, ale na to sa Össeania javia príliš odlišne.
Na konci románu sú už spomínané dve poviedky. Obe sa odohrávajú ešte pred začiatkom románovej série. Dôvod umiestnenia týchto prequelov až na koniec je jasný – pokazili by nám v románe zopár prekvapení a atmosféru tajomna. Bolo fajn vedieť len to, čo vie Lucas a spol., byť spolu s ním zmätený z postavy Fomalhiwa. V porovnaní s Jantárovými očami sa mi však oba príbehy čítali o dosť horšie. Neobsahujú Lucasa a podobne vtipne uvažujúce postavy, sú plné podivných mentálnych stavov, no to nie je ich hlavný problém. Hlavný problém prvej z poviedok, ktorá sa odohráva na Alfa Centauri, vidím v tom, že je prastará a nemá ešte autorkin vybrúsený štýl. Priamo v knihe sa síce píše, že poviedka je sem umiestnená až po radikálnej prestavbe, ale na autorkinom blogu sa s prekvapením dočítame, že tá prestavba sa týkala obsahu. Nakoľko bol zasiahnutý aj štýl, ťažko povedať. No pôsobí, akoby nebol pozmenený veľmi. Dialógy postáv sú o poznanie jednoduchšie, dianie podivnejšie, svet je príliš uletený, neuveriteľný, étericko-netechnický.
Druhá poviedka je na tom so štýlom lepšie. Je to dianie na Zemi z pohľadu príslušníkov össeanskej cirkvi a dozvieme sa viac nielen o kríze na Alfa Centauri, ale hlavne o čudesných organických lodiach. Najzaujímavejšie sú posledné stránky pred značne otvoreným a silným koncom. Napriek tomu ale na hlavný dej nemá. Zostáva len dúfať, že tieto dodatky neznížia celkový čitateľský dojem z knihy.
Záver: Jantárové oči sú určené skôr milovníkom soft sci-fi, ktorí sa neboja nepozemskosti, istej uletenosti, hromady pojmov a situácií náročných na predstavovanie si, no súčasne sa neuspokoja s blábolmi, ocenia dobre napísané postavy a prepracovanú mimozemskú kultúru. Určite siahnem po ďalšom dieli.
Od roku 2007 znova publikuje. Jej poviedky sa objavujú v žánrových antológiách (Imperium Bohemorum, Hviezdy českej sci-fi, Krvavá česť, 12 nesmrteľných, Na konci apokalypsy, Žena s levom), podieľala sa na detskej fantasy Tajná kniha Šerosvitu a v nakladateľstve Argo publikovala . V roku 2010 jej vyšla prierezová zbierka Na pomedzí Eternaalu – Legendy o argenite, kde sú iba príbehy z argenitového vesmíru.
Jej najrozsiahlejším dielom je sága Mycelium, ktorú od roku 2013 vydáva vydavateľstvo Argo. Mamutí osemdielny cyklus s celkovým rozsahom cez 4000 strán spája v sebe space operu, filozofiu, náboženstvo, psychotroniku a intrigy v mozaike medziľudských i medzidruhových vzťahov na pozadí obrovských zmien v známom vesmíru. Mycélium pravidelne získavalo ocenenie od Akadémie science fiction, fantasy a hororu. Prvý diel je najlepšou pôvodnou knihou za rok 2013, tretí diel vyhral o rok neskôr. (Párne diely zakaždým prišli skrátka, pretože boli vydané ten istý rok.) Piata kniha je podľa Akadémie najlepšou pôvodnou českou knihou roku 2016. Ocenená bola aj novela Lunapark Luna, ktorá sa odohráva v rovnakom svete päťdesiat rokov pred dejom Mycelia (kategória poviedka za rok 2010). Posledné dve knihy Zakázané směry a Program apokalypsy vydalo Argo v roku 2022. Séria sa stala natoľko populárnou, že od roku 2021 vychádza nanovo, v upravenom a rozšírenom vydaní.
Vilma Kadlečková – Jantarové oči
Séria: Mycelium #1
Vydavateľstvo: Argo
Rok vydania: 2021
Vydanie: druhé
Jazyk: český
Počet strán: 433
Väzba: tvrdá / viazaná bez obalu
Obálka a ilustrácie: Tomáš Kučerovský, Libor Bartla
ISBN: 978-80-257-3633-3
Najčítanejšie
Najčítanejšie
Adhara
Autorka vedecko-fantastických príbehov. Venujem sa tiež písaniu populárno-náučnej literatúry a ďalších žánrov, blogovaniu, recenzovaniu, prednášaniu, výtvarným aktivitám.
Diskusia
Jan Ťuhýček
Dík za recenzi. Mycelium jsem přečetl celé - přesněji řečeno zhltl. Zápletka je v podstatě dokonalý seriál z HBO: navnadí vás nepochopitelná záhada, ale než se stačí rozluštit, už se vrší další a další. Počet postav a jejich dilemat narůstá, celý děj bobtná do něčeho, co připomíná soap operu. Tematicky se primárně řeší rodinné vztahy, ale také vztah člověka k náboženství. Akční scény tam jsou, ale pochybuju, že to někdo čte kvůli tomu. Když jsem čekal na jednotlivé další díly série, připadal jsem si jako fanoušci Hry o trůny, kteří čekají na další řadu. Zpět si říkám, že ten hype byl přehnaný. Stalo se mi, že mě vysvětlení záhad nezaujalo tolik jako jejich samotné zapletání a odešel jsem od knihy lehce rozčarovaný. Přesto jsem přesvědčen, že tahle série je to nejlepší, co se dá číst v dnešní české fantastice. Autorčin cit pro jazyk je mimořádný. Umí vykreslit postavy tak, že žijí a dýchají před vašima očima - a žádná z nich není černobílá, protože v knize nejsou žádní kladní hrdinové. A i když nekonečné intriky v intrikách začnou nudit, pořád je tu nedostižný pocit nerozluštitelného tajemství, cizosti mimozemské kultury, svébytná forma magie (říká se jí - po vzoru jakýchsi potrhlých výzkumů prováděných v 70. letech v Československu - psychotronika), snová vize technologií založených na podhoubí (myceliu) a spoustu dalších fascinujících nápadů. Nemůžu než doporučit, ale připravte se na to, že je to mamutí epos na mnoho a mnoho zimních večerů.
23.02.2024
Dík za recenzi. Mycelium jsem přečetl celé - přesněji řečeno zhltl. Zápletka je v podstatě dokonalý seriál z HBO: navnadí vás nepochopitelná záhada, ale než se stačí rozluštit, už se vrší další a další. Počet postav a jejich dilemat narůstá, celý děj bobtná do něčeho, co připomíná soap operu. Tematicky se primárně řeší rodinné vztahy, ale také vztah člověka k náboženství. Akční scény tam jsou, ale pochybuju, že to někdo čte kvůli tomu. Když jsem čekal na jednotlivé další díly série, připadal jsem si jako fanoušci Hry o trůny, kteří čekají na další řadu. Zpět si říkám, že ten hype byl přehnaný. Stalo se mi, že mě vysvětlení záhad nezaujalo tolik jako jejich samotné zapletání a odešel jsem od knihy lehce rozčarovaný. Přesto jsem přesvědčen, že tahle série je to nejlepší, co se dá číst v dnešní české fantastice. Autorčin cit pro jazyk je mimořádný. Umí vykreslit postavy tak, že žijí a dýchají před vašima očima - a žádná z nich není černobílá, protože v knize nejsou žádní kladní hrdinové. A i když nekonečné intriky v intrikách začnou nudit, pořád je tu nedostižný pocit nerozluštitelného tajemství, cizosti mimozemské kultury, svébytná forma magie (říká se jí - po vzoru jakýchsi potrhlých výzkumů prováděných v 70. letech v Československu - psychotronika), snová vize technologií založených na podhoubí (myceliu) a spoustu dalších fascinujících nápadů. Nemůžu než doporučit, ale připravte se na to, že je to mamutí epos na mnoho a mnoho zimních večerů.
23.02.2024
Adhara
Vďaka za komentár. Ja som teraz za polovicou druhého dielu, uvidím, či dám celú sériu. Ľahké rozčarovanie po konci nejakej série beriem už skôr ako pravidlo (ake stále dúfam, že raz narazím na nejakú svetlú výnimku). Dobre čitateľa namotať je ťažké, ale dobre ho „rozmotať“ je ešte ťažšie. :-)
23.02.2024
Vďaka za komentár. Ja som teraz za polovicou druhého dielu, uvidím, či dám celú sériu. Ľahké rozčarovanie po konci nejakej série beriem už skôr ako pravidlo (ake stále dúfam, že raz narazím na nejakú svetlú výnimku). Dobre čitateľa namotať je ťažké, ale dobre ho „rozmotať“ je ešte ťažšie. :-)
23.02.2024