Diskusia 2/3: Mikael a osudná zmena

Kr4b
Vďaka :D Autorovi by som ešte poradil, aby skúsil písať v štýle historky, tj. v prvej osobe minulého času. Možno to bude znieť lepšie, možno nie, neviem. Ale myslím, že by sa to minimálne lepšie čítalo.
20.06.2013

Kei
hm, 1. osoba v akomkoľvek čase je náročná. Aby niekto dobre napísal minulý čas, musí poznať veľa štylistických fígľov aby to nebolo plné "som" (spravil som, videl som atď.) Možno je to aj náročnejšie ako prítomný čas, minimálne po štylististickej stránke. Najjednoduchšie na písanie mi príde z hľadiska vševedúceho rozprávača, teda akýsi mysteriózny pozorovateľ, ktorý popisuje čo sa deje.
20.06.2013

jurinko
Mne osobne sa zda najlahsi (a castokrat aj najlepsi, hoci tak sa to uplne neda povedat) sposob tzv. limitovanej tretej osoby. V praxi to vyzera tak, ze hoci je vseveduci autor zaroven rozpravacom, v kazdej casti (kapitole, odseku, ...) prepoziciava funkciu rozpravaca jednej z postav. Napriklad u Gemmella to funguje vyborne (odporucam citat v anglictine, nie preto, ze sa chcem vytahovat, ale preto, lebo Druss the Legend znie asi o miliardu akychkolvek jednotiek lepsie, nez cesky Druss Legendarni ;-) ) a je to aj moznost nazriet do vnutra jednotlivych postav a ukazat, ako rovnake udalosti vnimaju odlisne. Ale sam tak poviedky nepisem, hoci si viem predstavit roman alebo vacsie dielo, ktore ak by som pisal, tak by som ho asi pisal takto :-)
21.06.2013

Kei
hmmm. Gemmella som čítala keď vyšiel prvýkrát, nespomínam ako bol písaný, pamätám len obsah. Ale to prepožičanie rozprávača osobe sa môže udiať dvomi spôsobmi, a to čo píšeš sa stále môže chápať ako písanie v prvej osobe (priamy rozprávač). Ty ale asi máš na mysli rozprávača personálneho, teda taký, ktorý vie presne toľko čo postava, chápe jeho pohnútky a konanie, lebo vie čo si myslí, no je to písané v tretej osobe. (volám ho osobný duch XD) Teda tu nemôže autor napísať "Nevedel, že za rohom ho čakal démon." ak to nevie ani tá postava. Ale inak si mysím, že personálny rozprávač je podmožinou vševedúceho (správne sa tuším volá autorský) a napr: 1. odstavec v tomto texte, tak ako je napísaný teraz, môže byť jeden aj druhý. Nemám predstavu, ktorý z týchto dvoch spôsobov je jednoduchší, asi podľa témy.
21.06.2013

Kr4b
No, podľa mňa si toto vyslovene žiadalo klasického rozprávača z prvej osoby. Ako náročné to je napísať neviem, neskúšal som. Ale čítal som pár kníh v prvej osobe, dokonca v prvej osobe, keď hl. postava bola spoločníkom danej osoby (Rothfus, Doyle...). Frekvencia opakovania "Som" sa dá určite nejako znížiť - napríklad opismi, citátmi, frazeologizmami (alebo ako sa to volá) atď. Predpokladám. Ako som povedal, skúsenosť nemám. Len viem, že knihy spomínaných dvoch autorov sú napísané veľmi dobre (pričom druhá je prakticky tiež z tretej osoby, ale nepôsobí tak)
21.06.2013

Kei
Nie je to len opakovanie "som", sú aj iné prvky vyžadujúce zručnosť v písaní - vravím z vlastnej skúsenosti. A nezáleží, či je to minulý alebo prítomný čas 1. osoby (bavíme sa o slovesnej osobe). A tu chýbajú práve základy štylistiky. Neverím na tvrdenia "vyslovene si to žiadalo", alebo len občas. Účinok textu závisí na zručnosti autora. To "prakticky tiež z tretej osoby ale nepôsobí tak" - neviem či náhodou nemáš na mysli prvú osobu ako osobu prítomnú v deji a rozprávač vlastne prerozpráva udalosti z prvej (jej) ruky - čo práve tá osoba zažila, či zažíva a v danej chvíli pozná iba hľadisko tej postavy. To je ale personálny rozprávač, ktorého popisuje Jurinko a píše sa v tretej osobe. Rothfussa som ešte nečítala, ale keď som teraz prebehla prvú kapitolu, nemám pocit, že je písaný v prvej osobe.
22.06.2013

Kei
Ujasnime si terminológiu. Rozprávač môže byť (základné delenie) *1. Autorský - rozprávač je vševedko a vidí dej akoby z nadhľadu, teda vie aj to čo postavy nie, pozná ich zvonku, zvnútra, ich myšlienky, čo bolo aj čo bude; *2. Personálny = klasický - pohľad prítomnej postavy ale píše sa v 3. osobe. Teda rozprávač je stotožnený s niektorou z postáv a píše udalosti z jej pohľadu, vie čo si myslí, čo cíti a vidí, a ak postava niečo nevie, nevie to ani rozprávač. (preto ten duch čo som ho spomínala); *3. Priamy rozprávač - prvá osoba - lebo dej je vyrozprávany v 1 osobe, teda postava priamo popisuje čo vidí a ako vníma (táto poviedka). No a práve bod 3. je najťažší, aj keď prvý dojem je obvykle iný. Sú aj ďalšie kategórie, ale tie su pre nás v tejto chvíli nepodstatné.
22.06.2013

Kr4b
U Rothfusa nemaš pocit že je písaný z 1. os, pretože tak začne byť písaný až keď hlavná postava začne rozprávať svoj príbeh, do tej doby som to čítal skoro nasilu.
Samozrejme sa nebudem hádať, ja používam toho personálneho. Len si myslím, že vnímanie hl. postavy od použitého rozprávača nejako závisí. Napríklad vcítiť sa do nej by teoreticky malo byť ľahšie. Viem si toto predstaviť aj v 3.os a pravdepodobne by to v takom prípade stratilo svoje osobné čaro. Teraz ma napadá, že je to aj tak jedno, každý si zvolí podľa toho, ako sa mu lepšie píše.
U Doyla je to tak: Watson píše svoje zážitky so Sherlockom, pričom do jeho myšlienkových pochodov zasahuje pomerne málo. V praxi to teda vyzerá podobne ako príbeh o hrdinovi - hovoríme že on spravil toto, spravil tamto... Taký štýl tiež nie je na zahodenie, poskytuje, zdá sa, dostatok voľnosti.
22.06.2013

Adhara
Nedá mi neprispieť svojou troškou do mlyna... súhlasím, že písanie v prvej osobe je ťažké a dosť ma prekvapuje, koľko mladých autorov si túto možnosť volí. Azda preto, že sa veľmi chcú stotožniť so svojím hrdinom, unikať prostredníctvom neho do zaujímavejšieho sveta? V každom prípade, až siedme dlhšie dielko (dlhšie značí nad 100 strán), do ktorého som sa pustila, som si trúfla napísať v prvej osobe, lebo tam si to situácia vyslovene žiadala.
22.06.2013

Kei
Kr4b: ja nevravím že písanie v prvej osobe je zlé, len že je to náročné aj keď sa to nezdá. Napríklad spomínaný Sherlock. Rozprávač je priamy - Watson, no o sebe vraví málo a nie je tvorcom deja, len jeho pozorovateľom. A väčšinou sa bavia o minulom deji, priamej "akcie" je menej. Môže rozprávať o Sherlockovi, lebo ho dobre pozná. Ďalej - veľká časť sú dialógy. Len ten malý zvyšok je Watsonove rozprávanie. A W. je dosť inteligentný, aby som mu jeho rozprávanie uverila. Aj v tom leží majstrovstvo Doyla. (Vždy ma vytáča, ak priamy rozprávač sám rozmýšľa a koná nelogicky, no pritom tak presne vie povedať, čo ostatní robia a prečo, z mihnutia oka vytuší nálady, vydedukuje čo o chvíľu spravia atď. Alebo vie oveľa viac, ako má vedieť). Ale k veci - 1. či 3. osoba, ani jedno nejde bez praxe.
22.06.2013