Jesenný deň tma zhltne naraz ako malinu. Zubaté slnko vystriedajú stovky drobných mihotavých farebných svetielok. Cintorín, v tomto čase obyčajne prázdny, zapĺňajú ľudia, pre zmenu živí. Tuho zamotaní do šálov a kabátov prišli s kvetmi, sviečkami a zapaľovačmi. Hľadajú spomienky.

Pomedzi nich sa prechádza nenápadná žena v strednom veku zababušená v čiernom kabáte. Pomalými krokmi meria chodníčky, prepletá sa pomedzi hroby, no nezastaví sa pri žiadnom konkrétnom, nepozdraví sa so známymi. Volá sa Alica a pracuje v IT, ale to nie je dôležité. Dnes večer nie, lebo sú Dušičky. A na Dušičky sa venuje inému remeslu, rovnako ako pred ňou jej mama a predtým stará mama a tak ďalej už po stovky rokov.

Načúva.

Počúva šum lístia.

Keby to vysvetlila ľuďom navôkol, smiali by sa jej. Načo počúvať obyčajný šuchot, pomysleli by si. Alica nie. Vie počúvať inak. Odmala malinkata trénuje. „Musíš sa sústrediť,“ vysvetľovala jej to kedysi babka, „vytesniť všetko ostatné, okolité rozhovory, klepot podpätkov. Nedať sa vyviesť z rovnováhy. A potom, na hranici počuteľnosti, len na Dušičky, nikdy inokedy, lebo vtedy sa stiera hranica medzi svetom živých a svetom mŕtvych... Len vtedy ich môžeš začuť.“

Príbehy.

Málokto zo sveta odchádza úplne pripravený. Veľa zostáva nedokončeného, veľa nedopovedaného. A listy, jednu jedinkú noc v roku, tlmočia odkazy.

„Ľúbil som ťa,“ začuje Alica v šume lístia, „stále ťa ľúbim.“

A potom inde: „Prepáč, že som nebývala viac doma.“

„Nestihol som ti dať najväčšiu radu do života, synu...“

Drobné sťažnosti a krátke odkazy i životné príbehy. Veci, čo nesmú zostať nedopovedané.

„Tí, komu sú slová určené, sa o nich už nedozvedia,“ vysvetľovala jej babka, keď bola malá, „ale aspoň niekto by si ich vypočuť mal. Lebo tak je to správne. Nato sme tu my.“

A tak Alica každý rok prichádza na cintorín, najradšej tesne po zotmení, niežeby čas hral nejakú rolu, proste má rada tie svetielka a večer je na počúvanie viac priestoru, pokoja. Kedysi chodievali spolu, babka, mama a ona. Potichu kráčali, ako tri sudičky, nerozprávali sa. Len načúvali.

Potom už chodievala len s mamou.

A napokon zostala sama.

Blíži sa ôsma hodina, cintorín o chvíľku zatvárajú.

Alica sa poberie k bráne. Vypočula, koho len mohla. Prešla celý areál, len jeden kút schválne vynechala, ten, kde pod smutnou vŕbou odpočívajú jej predchodkyne. Presne vie, čo by babka pošepkala listom. A nechce to počuť, tá otázka ju samu trápi, aj bez pripomínania. Každý rok čoraz viac?

Kde má nasledovníčku? Kto bude počúvať ozveny hlasov v šume listov, keď už nebude môcť ona?

„Ja neviem, mami, ja neviem, babi. Nemala som v úmysle ostať sama. Nikto to nikdy nemá v úmysle,“ šepne. Odchádza posledná, za ňou už len správca zamkne. Kým Alica zamieri na zastávku, posledný raz sa obzrie za svetielkami. Stovkami malých farebných svetielok.

A potom sa vráti do svojho bežného života.

Cez noc prudký vietor postŕha zo stromov všetky zvyšné listy, lebo zase raz toho prezradili priveľa.