Biele pásy pretínali zamračenú oblohu ako strely z kanónov do tmy samotnej. Slnečné lúče sa pokúšali pretlačiť spoza tieto monochromatické mračná, uspelo však iba pár slabých jedincov. Takéto počasie nebolo nezvyčajné na Slovenskú jeseň.

Neopatrne rýchlo som prebehol cez pole. Ktosi nahlásil na rádiu nehodu neďaleko mojej chatrče. Vraj sa akýsi vlak vykolajil a zobral zo sebou kus neďalekého lesa. Ako jediný strážca lesa na okolí som to musel preskúmať. Nič ďalšie som ani nemal na práci a pokiaľ niekto prežil, mal som to na svedomí aby som ho zachránil alebo aspoň nechal zomrieť rýchlo a bezbolestne. Presne na toto som mal ostreľovaciu zbraň, o ktorú som sa pekne dlho staral.

Pole sa mi pomaly zmenilo na les a zelení obri pokryli mätúce nebo. Môj nervózny beh sa zmenil na opatrné preskakovanie medzi stromami. Dával som si pozor na to aby som neskočil tvárou vpred to tvrdého dreva alebo pätou prv na akéhosi spiaceho zajačika. Už som v tom mal nejakú dobu prax, ale nikto nikdy nevie, čo sa môže stať. Opatrnosti nikdy nie je dosť, tak vravel kedysi môj otec.

Dobehol som na miesto katastrofy. Vlak pripomínal zrúcané budovy akejsi trpazlíkovskej civilizácie, s horiacimi čmuhami lemujúce trávu a zaschnutou krvou slúžiace ako veľmi nechutné chodníky. Mal som chuť vyvrátiť svoj obed. Však musel som ísť ďalej a uistiť sa, či niekto neprežil.

Vošiel som najprv do prvého vozňa, ktorý som zazrel. Bol trochu prevrhnutý, však okrem toho sa celkom dobre držal. Dvere sa však zdali zamknuté, tak som ich musel väčšou silou sa pokúsiť odomknúť. Pár kopancov nestačilo na ten kus plechu, tak som zobral svoju zbraň, otočil ju hrdlom smerom za seba a buchol som čo najsilnejšie ako sa dalo do tých dverí. Prekvapivo, dvere boli odomknuté, keďže leteli priamočiaro pred seba. Mal to byť v ten moment pre mňa varovný signál, že toto nebude iba obyčajná katastrofa, ale niečo horšie. Dôležité v ten moment však pre mňa bolo nájsť hocikoho živého, tak som hladal. Vnútro vozňa bolo však skoro prázdne. Nemyslím tým len bez pasažierov, mŕtvych či živých, ale nebolo tam doslova nič okrem akýchsi obrích škrabancov. Na opačnej strane odo mňa bol prázdny rám od dverí smerujúci na opačnú stranu vagóna. Vyzeral akoby sa ho niekto, alebo niečo, snažilo zväčšiť nasilu, však tak isto som si rýchlo uvedomil, že to čo narobilo škrabance po stene urobilo aj túto zväčšenú dieru. V tom momente som bol rád, že som už teraz držal svoju ostreľovačku.

Vystúpil som na druhej strane z vozňa. Beštia, ktorá toto urobila musela niekde tu vonku určite stále byť. Teda, to mi moja paranoja opakovane hovorila. Poobzeral som sa okolo seba hneď čo som sa uistil, že nič za mnou nie je. Všetko vyzeralo dosť podobne, okrem jedného. Ktosi rozpáraný na kusy ležal v strede pola. V jedinej ruke, ktorá mu ostala pokope, držal samopal. Výraz na jeho tvári bol hrozivý. Pripomínal mi tváre ľudí keď stretnú medveďa alebo keď padnú z vysokej výšky pri horolezectve. Prišiel som ešte veľmi naivne skontrolovať pulz, ale isteže už nežil. Však už z neho ani netieklo a iba málo zostalo nedotknutého. Ako som odvrátil od neho zrak, započul som akýsi hrozivý rev.

Beštia.

Mŕtveho muža som nechal tak na zemi. Bolo bezvýznamné ho ťahať so sebou. Čo bolo významné som urobil a rozhliadol som sa po zdroji zvuku. Uvidel som ho vďaka trasúcim sa stromom a lietajúcim vtákom. Nebol ďalej odo mňa než taký kilometer, tak som musel konať rýchlo. Znova som sa obzrel, tentokrát po nejakej skrýši. Jeden z ďalších stabilných vagónov mal otvorené dvere, dosť na to aby som tam mohol vbehnúť okamžite. Tak som aj učinil a okamžite to oľutoval. Tento vagón, na rozdiel od predošlého v ktorom som bol, bol plný ľudí. Nežijúcich a krvou pokrytých, ale boli tam. Aspoň som nemusel už ďalej hľadať preživších, takto som si istý, že nikto už neprežil. Možno posledný na žive bol ten muž vonku, ale aj ten sa pridal k ostatným v posmrtnom živote.

Rev som započul už po druhý krát, ku čomu sa pridal aj šum lístia z vonkajších stromov, čo mi značilo, že beštia je veľmi blízko. Môj problém sa však nezmenil. Musel som zistiť, ako sa schovám medzi vlakovými sedačkami a kopou mŕtvoľ. V tom ma to koplo.

“Mŕtvoly! Predsa!” pomyslel som si a hodil som pušku na bok vedľa seba. Začal som jednu mŕtvolu nadvihovať nad seba. Vyplašilo to muchy naokolo a postriekal ma dotyčný nežijúci svojim črevom, ale sťažovať sa nahlas som si nemohol dovoliť. Rýchlo som si ľahol s mŕtvolou nado mnou a položil si ju krížom cez telo. Bolo to síce nemotorné, ale fungovalo to. Onedlho som počul niečo zavrčať a pocítil som, ako sa celý vagón zatriasol. Zadržal som dych. Ani malý povzdych, ani myknutie nohou, ani tep nemohol zo mňa výjsť. Nič.

Čakal som. Beštia kráčala na okolo. Menila vagón v akúsi smrtiacu kolísku, ktorá sa hojdala z boku na bok. Bál som sa, že tak zhodí telo zo mňa, uvidí ma a bude po mne. Báť sa bolo dokonca slabé slovo. Už som si počítal sekundy do mojej smrti a modlil sa v duchu.

Po čase, ktorý sa zdal ako celá večnosť, sa beštia pravdepodobne otočila a odišla. Napočítal som do desať, pomaly si sklopil môj mŕtvy štít zo seba a povzdychol som si. Bol som v bezpečí, teda zatiaľ.

Ako som sa začal stavať, všimol som si dve veci. Prvá vec, moja zbraň bola preč. Pod normálnych podmienok by som si len myslel, že som len zabudol, kde som ju vskutku položil, ale teraz som si presne spomínal, kde som ju hodil a nemala sa kde presunúť. Teda, dokým som si nevšimol aj tú ďalšiu vec. Druhá vec, jedna z mŕtvol bola preč.

Pomaly som sa otočil za seba a na moje prekvapenie ma čakalo hrdlo mojej vlastnej zbrane.

“Kto si?” ozval sa piskľavý hlások. Ja som však neodpovedal, pretože som vedel, že ma nezastrelí, iba som pomaly cúvol za seba. Hneď čo bola zbraň preč z mojej tváre som uvidel akéhosi okuliarnatého chlapíka, veľmi slabučkého, však poriadne oblečeného a rovnako ako každého iného, poliateho v krvi. Snažil sa ešte niečo povedať, však ho v tom momente prerušil hlučný rev beštie.

“Ty hlupák! Daj mi zbraň!” zakričal som, však neskoro. Tá vec v tom momente naklonila vagón a tým nás striasla z neho von. Ešte stále sa držal mojej zbrane, keď sme dopadli. Ani nestihol kričať o pomoc a už ho tá beštia ťahala so sebou. Rád si stále opakujem, že si ho odtiahla až do lesa. Niekde na miesto, kde by ho nikto nepočul a nemal šancu uvidieť jeho mŕtvolu. Možno je jeho telo pokryté lístím, tak ako ja keď som sa schovával. Verím, že zomrel rýchlo, že nevydal ani jeden hlások okrem jeho posledného výkriku. Možno vďaka tomu sa zmenili jeho posledné slová na iba jednoduchý šum lístia.

To sa už nikdy nedozviem, lebo prvú šancu čo som dostal, som bežal opačným smerom. Inak by som tam sa pridal k ostatným padnutým v tej nehode.