Lukášovi už ubúdali sily, ale kameň, ktorý mu tesne presvišťal popri uchu ho presvedčil, aby neprestával a bežal tak na kyslíkový dlh.

„Stoj, ty chuj! Lebo to budeš mať ešte horšie!“ zakričal za ním jeden z prenasledovateľov.

Strácal už nádej, tie dva roky do maturity nevydrží. Nie, keď tu je Vargova banda. Presvedčil sa, že nahlásiť to v škole nemá zmysel. Keď sa o šikane len náznakom zmienil triednemu – telocvikárovi, ten sa akurát rozosmial, že žalujú len baby. Myslel tak na najhoršie.

Mal pocit, ako keby sa mu do pľúc dostávala krv. V behu si odpľul, ale chrcheľ sa akurát rozprestrel na jeho tvári. To bola jeho posledná šanca – sú na okraji mesta, kde sa vyzná lepšie ako oni. Pokúsil sa ich prekvapiť a zahol do Partizánskeho lesa. Kedysi by sa tu ani jeden z nich neodvážil vkročiť – no už nebol dieťa a bohužiaľ ani Vargovci. Pod nohami mu praskali ulomené konáriky. Nevedel odhadnúť, čí počuje iba svoje kroky, alebo sa ich už striasol – no pozeraním sa poza chrbát nehodlal strácať čas.

No v tom zbadal na vyvýšenine Horvátha – Vargovho verného pätolizača. Bolo mu jasné, že sa ho snažia obkľúčiť a využiť tak svoju presilu. Musel riskovať – opäť zvrátil smer, tento raz doľava a hor sa dole strmým svahom. Vedel, že riskuje život – stačí jeden zlý krok a skotúľa sa dolu, až ho zastavil mohutný strom a zlomí si väz. No predstava, že ho banda doženie mu prišla potupnejšia.

Na Lukášovo nešťastie predošlé štyri dni neprestajne pršalo a v jeden moment sa noha zaborila do premočenej ílovitej hliny a on sa prekopŕcol a letel dolu svahom. Bol presvedčeným, že toto je jeho koniec. Nekonečnú chvíľu padal, pred očami sa mu premietol celý život – ale finálny úder nie a nie prísť. Napokon dopadol na rovinu a ešte hodnú chvíľu sa kotúľal.

Keď zastal, trvalo ešte pár sekúnd, kým prišiel k sebe. No spamätal sa, postavil sa na nohy a rýchlo sa prehmatal, či je celý. Žiadna zlomenina – akoby zázrakom sa len trošku oškrel.

„Videli ste to? Isto sa zachlomoždil! Nájdite ho!“.

Poznal drsný hlas Vargu. Rozhliadol sa, ktorým smerom utekať, ale jeho pohľad zaujal stoh opadaného lístia, ktoré tu uprostred leta nemalo čo robiť. Kôpka sa zvláštne vlnila – v takomto bezvetrí? Mal zdrhať, ale pozeral sa ta ako zhypnotizovaný.

„Ok-šá-kul! Ok-šá-kul! Ok-šáááá-kul!“ započul jemný hlások vychádzajúci z lístia. Pomyslel si, že sa pri páde predsa len udrel do hlavy. Volanie neprestávalo a hoci mal vziať nohy na plecia, pomaly podišiel bližšie a vkročil do kôpky lístia. Nohy sa mu okamžite prepadli a obopla ich neznáma sila. Pripadal si ako v močarisku, v bahne, v pohyblivom piesku…

„Ok-šáááá-kuuul!“ ozývalo sa a Lukáš nahlas zvreskol. Pomaly sa prebáral dole a vedel, že už je po ňom. Keď mu trčala už iba hlava, keď bol ústa vnútri a keď už mu hľadeli iba jeho oči, vtedy na miesto dobehli Vargovci a s hrôzou hľadeli na tento výjav.

Čľup!

Lukáš dopadol nevedno kam. Myslel si, že je azda v nebi – no potom mu na um prišli všetky jeho drobné hriechy, ktoré za svoj krátky život napáchal a túto naivnú myšlienku zavrhol.

No keď sa rozhliadol okolo seba, bol si istý, že nie je ani v pekle. Krajina okolo neho bola prekrásna. Žiaden fabrický zápach, ako v jeho rodnom malomeste. Naopak – taký čistý vzduch necítil ani na školskom výlete v Alpách.

Stromy boli pokryté krásnym zeleným machom a lúka bola posiata sýtožltými púpavami. Potôčikom pretekalo číra voda, ktorá priam lákala, aby sa človek z nej napil – bez hrozby toho, že skončí na urgente na pozorovaní.

Zrazu začul za sebou tichučké šušťanie – otočil sa a pribehli k nemu tri malé veveričky. Zvedavo ho obkrúžili asi dva razy.

„Čo tu chceš cudzinec?“ povedala jedna z veveričiek.

„Čo? Vy viete rozprávať?“ čudoval sa Lukáš. Až vtedy si všimol, že veverice sú oblečené v maličkých žltých kapsáčoch.

„A prečo by sme nevedeli rozprávať? Čo sme hádam ryby?“ odpovedala mu veverička a ostatné dve sa zachichúňali.

„Ale veď zvieratá nevedia rozprávať!“ neveril Lukáš.

„Akože nie?“ neverila veverička.

„No, u nás rozprávajú akurát ľudia. Možno papagáje…“ odvetil Lukáš.

„Čo? Ty si zo sveta ľudí?! Ale veď to je super!“ zakričala veverička. S oboma jej kamarátkami sa začala radovať a nadšene pobehovala po pni najbližšie dubu.

Napokon dodala: „To je vzácna návšteva! Zoberiem ťa k nášmu zvieraciemu starostolcu!“

„Čo je to starostolec?“ čudoval sa Lukáš, ale veverička sa opäť rozchichotali a utekali pred ním.

Keď ich napokon dobehol, dostal sa k obrovskému vodopádu – nemohol veriť vlastným očiam – táto nádherná krajina ho ohromovala čoraz viac. Síce doma hrával videohry, programoval a trošku zabŕdol aj do grafiky – a poznal tak kód v šestnástkovej sústave každej jednej farby – ale pestrofarebnosť okolitej flóry mu vyrážala dych.

Zrazu sa spoza stromov, kríkov a skál vynorili všetky zvieratá sveta – nevedel kam sa má skôr pozerať. Srdce mal až v hrudi. Napokon k nemu pomaly dokráčal lev, ktorý bol odetý v kráľovskom hermelíne!

„Koho ste to priviedli do našej ríše, veverice!“ zahrmel svojim hlbokým hlasom!

„Je to Lukáš, z ríše ľudí!“ povedala jedna v veveričiek nadšene.

„Ale, ale. Z ríše ľudí sa sem dostanú iba núdzni! Čo ťa trápi človek!“ zakričal kráľ – lev.

„V škole ma mlátia, šikanujú… A profákov to nezaujíma!“ povedal Lukáš plačlivým hlasom.

„Ale to je strašné!“ odvetil lev, teraz už lútostivým hlasom. „V ríši zvierat nepoznáme hrubosť a nespravodlivosť! Cíť sa našim hosťom!“

***

Nasledujúce dni boli ako z rozprávky. Teda, ona to rozprávka asi naozaj bola. Toľko šťastia Lukáš doteraz nezažil. V reálnom svete sa na ňom vyvršovali Vargovci, triedny, otčim – ktorého matka nevedela ukočírovať. Zvieratká mu dali toľko lásky, ako nikto.

Sova, ktorá nosila hrubé okuliare a malý sivý oblek, mu odovzdala životnú múdrosť. Zajačiky, s ktorými sa pretekal jedna radosť, boli tým najlepším telocvikárom, akého kedy zažil. Lasička – šibalka, s ním nevyvádzala toľko hlúposti… Lev nad všetkým bdel a snažil sa ostatných viesť k pracovitosti.

Jedného dňa, keď po západe slnka všetci zaspali, navštívila Lukáša líška.

„A tebe sa nechce domov?“ vyzvedala.

„Ale čoby nie. Rád by som zas videl mamu. Ale keď u vás je tak super…“

„Nie, nie. Na mamu sa nemôžeš vykašľať!“ dohovárala mu líška.

„Ale, čo Vargova banda?“ povedal Lukáš smutne.

„S tou ti pomôžem. Tu máš!“ podala líška v látke zabalený predmet. „To je dýka odvahy! S tou ti nič nehrozí!“

***

Lukáš bol rád, že všetky zvieratká spia a môže odísť bez rozlúčenia. Isto by sa rozplakal, a veveričky by ho isto nepustili. Prišiel na okraj ríše a vkročil do hŕby lístia. Nekonečne dlho padal, až napokon dopadol. To, že je naozaj vo svojom svete mu okamžite prezradil továrenský puch.

„Aha, koho to tu máme!“ začul známy hlas. Bol to Varga. „Chvíľu sme si na teba musela počkať!“

Nikdy sa nezamyslel nad tým, ako dlho musel byť v ríši zvierat. Vyzerá to tak, že v ríši ľudí medzitým neuplynula ani sekunda.

„No tak, dorazte ho!“ povedal Varga sucho.

Lukáš na nič nečakal a vytiahol dýku. Obrátil ju proti svojimi tyranom, no tí sa len rozosmiali. Jeho ruku však poháňali neznáma sila.

Šmik Šmik! Šmik! Šmik!

Lukáš sa ani nenazdal a ležali pred ním štyri postavy s prerezaným hrdlom. Hrôzou zvreskol. Práve vtedy sa z kôpky lístia vynorili zajac, vlky a veverička. Ten obraz ich znechutil!

„Nie! Čo si to urobil?!“ neverila vlastným očiam veverička.

„Ja neviem. Líška mi dala túto dýku odvahy a…“ neodpovedal.

„A ty si veril líške? Čo si šiši? To je dýka pomsty!“ odvetila veverička.

„A čo mám teraz robiť?“ hovoril Lukáš plačlivo.

„Neviem, čo urobíš ty, ale my zotrieme z dýka otlačky a zmizneme,“ odvetil vlk. Utrel dýku a popod nos si šomral: „Ach, to je debil, veril líške…“

Zvieratká zabalili vraždenú zbraň do tkaniny a zmizli v kôpke lístia. Lukáš len neveriacky pozeral s otvorenými ústami...