Od vždy som miloval dážď. Už ako malý chlapec, aj keď som nikdy nevedel prečo. Pochopil som to až keď som začal loviť. Dážď je tvoj priateľ, spojenec, tvoja zbraň. Pomáha zaniknúť krokom, aby sa nešírili lesom. Vtedy nepočujete prízraky chodiť pomedzi stromy. Ale buďte si istý, že tam sme. Plížime sa ku koristi sa ku koristi bez toho, aby o niečom vedela. Stopujeme. Lovíme.

20:13. Sedím na zemi a pozerám sa na strom pred sebou. Buk. Celkom vysoký, starý. Sústredím sa na zvuk listov v korunách stromov. Príjemne šuštia. Akoby sa mi snažili niečo povedať. Pred vstupom do lesa som videl hnať sa od severu mraky. Zrejme bude v noci zamračené. Ďalšia vec čo mi hrá do karát. Žiaden mesiac ani hviezdy, len čierno-čierna temnota tak hustá, že ju takmer môžete chytiť. A možno vietor prinesie aj vytúžený dážď, možno... kým nad tým premýšľam, sedím a čakám na tmu. Vychutnávam si chvíle v lese preč od ľudí. Preč od všetkých vplyvov civilizácie. Nikdy som sa tam necítil šťastný. Nikdy ma nemali radi a ja som nemal rád ich. Vždy ma mali za podivína. Teraz väčšina z nich sedí pripútaných na stoličke a sústredí sa na maličké obrazovky, čo majú pred sebou. Pozerajú sračky, ktoré si o hodinu nebudú vedieť ani vybaviť. Ja sa zatiaľ sústredím len na jedinú činnosť, ktorá bola vštepená do mojej DNA milióny rokov dozadu. Ulov alebo budeš ulovený. Staré pravidlo prírody. Múdrosť, ktorá stále platí, aj keď nie je vpísaná v žiadnych knihách. Z myšlienok ma vytrhne zahúkanie sovy. Posol ohlasuje príchod noci. Nastáva čas predátorov – čas vyraziť. Postavím sa a obzerám sa okolo seba. Snažím sa, aby si oči privykli na tmu. Po chvíli sa púšťam na pochod smerom dolu zo svahu. Cesta mi aj v tme ubieha rýchlo, koniec-koncov nejdem tadiaľto prvýkrát. Po pár stovkách metrov narazím na asfaltovú cestu križujúcu les. Je to málo frekventovaná cesta 3. triedy spájajúca dve dediny práve tak bezvýznamné, ako životy ich obyvateľov. Vkročím na ňu a pokračujem po asfalte. Za ten čas nestretnem ani jediné auto. Všade vládne ticho. Zrazu sa medzi stromami vynoria svetlá. Ale nie sú to svetlá auta. Sú to domy. Konkrétne svetlá prvých domov dediny ako sa k nej blížim. Môj cieľ však leží ešte pred nimi. Je to autobusová zastávka. Žiaden luxus, len stará plechová značka trčiaca zo zeme s prilepeným cestovným poriadkom. Dorazím k nej a skontrolujem si hodinky. 22:15. Najbližší a zároveň posledný večerný autobus tu bude za 20 minút. Som tu práve včas. Možno sa pýtaš čo lovím, keď som sa predstavil ako lovec a zrazu tu pozerám cestovné poriadky. Čo je moja korisť? Pravda je taká, že moja korisť si ty. A práve sa mi sem vezieš tým posledným busom.

Zo zastávky by som mohol pokračovať po asfaltke do dediny, ale ja zamierim vľavo kde od cesty pokračuje cez les vyšľapaný chodník končiaci pri malej skupinke domov. Z oboch strán ho lemuje hustý porast. Po asi sto metroch je v kríkoch na ľavej strane spravený malý výsek. Šiel som okolo už toľkokrát, že ho nájdem aj v úplnej tme. Čupnem si do neho a na chvíľu sa uvoľním. Tak a sme na mieste. Stačí už len čakať. Za pár chvíľ ty sama prídeš ku mne. Asi ťa zaujíma ako to môžem vedieť. Pravda je taká, že toto nebude naše prvé stretnutie. Začalo to asi pred dvomi týždňami. Stretli sa nám pohľady v potravinách v meste. Ty si určite na to už nepamätáš. Určite som bol pre teba len ďalšia nula, akých vidíš denne desiatky. Ale ja som sa zamiloval. Keď som videl tú tváričku hneď som vedel, že ťa musím pridať do zbierky. A vlasy, ach tie vlasy žlté ako slniečko. Trochu sa s nimi pohrám. Pre tvoj skalp mám doma vyhradené špeciálne miesto. Vtedy som ťa začal stopovať. Začal sa lov. Odsledoval som, že každý večer z práce dochádzaš domov z mesta posledným autobusom. Si jediný človek, ktorý vystupuje na tejto zastávke pred dedinou a pokračuješ domov cez les. Avšak dnes domov nedôjdeš.

22:37. Počujem starý dieslový motor hrmieť horou. Autobus má meškanie asi 2 minúty. Aj keď z môjho úkrytu nevidím na cestu, počujem ako autobus zastavuje a vodič otvára dvere. Potom sa zas zatvoria a autobus sa pohne smerom do dediny. Opäť všade ticho, v ktorom počujem ako sa mi zrýchľuje dych. Snažím sa ukľudniť, ale ide to len ťažko. Inštinkty sa ozvali, začínam sa potiť, cítim ako mi tvrdne. V tom začujem ako sa blížia kroky. Od vzrušenia sa už trasiem, už len pár sekúnd a mám ťa. Z mojej skrýše vidím ako okolo mňa prechádzajú nohy osvetlené baterkou z mobilu. Ešte chvíľu musím čakať až môžem zaútočiť zozadu. Vždy útočím zozadu a bez zbrane. Tie sú pre sráčov, čo sa boja zašpiniť si ruky. Počkám kým si tak 3 meter odomňa a vyrazím. V rýchlosti ťa zrážam na zem. Podarí sa mi v páde pristáť na tebe. Teraz musím byť rýchly. Nahmatám hrdlo a stlačím. Pokúšaš sa šklbať a brániť, ale som o veľa ťažší a tých pár škrabancov a faciek vydržím. Ešte tak minútu a ochabneš. Budem sledovať ako v tvojich očiach pomaly vyhasína život. Potom sa začne zábava.

***

Fuj to bol zase deň. V robote úplne peklo. Nič sa nestíhalo, zákazníkom to drbalo ako vždy. Pri zatváraní kaviarne sa mi dokonca podarilo spustiť alarm. Stratila som síce „len“ 10 minút, ale skoro ma to stálo zmeškaný autobus. Ledvom som stihla dobehnúť. Teraz už sedím v ňom a ťažko sa vydýchavam. Otvorím kabelku. Mobil, rúž, vreckovky, Airpody. Vyberiem z nej mobil. Na Instagrame mám 4 nové správy od Sama. Nechce sa mi ich ani čítať. Nech si počká. V poslednom čase nám to vôbec neklape. Chcem sa s ním rozísť. Už len vymyslieť ako mu to povedať. Nechám správy neprečítané a idem si vybrať z kabelky Airpody, keď v tom niečo zahliadnem v kútiku zorného poľa. Nejaký predmet leží na zemi pod sedačkou. Zohnem sa k nemu a vidím, že je to nôž. Celkom pekný, lovecký, s vyrezávanou rukoväťou. Vyzerá to tak, že mám vyriešený vianočný darček pre tatka. Aspoň v niečom sa na mňa dnes usmialo šťastie. Pozriem sa opäť do kabelky. Rúž, vreckovky, Airpody a ich nová kamoška – 15 centimetrová kudla. Vyberiem Airpody a pustím si k-pop.

S hudbou v ušiach ubieha cesta rýchlo. Po pár kilometroch a 4 pesničkách sa už blížime k našej dedine. V autobuse sedíme už len traja. Vystupujem na prvej zastávke ešte pred dedinou, keďže domov chodím skratkou cez les. Stlačím stopku a idem ku dverám. Na zastávke vystúpim sama. Pozerám sa za odchádzajúcim busom. Potom prejdem cez cestu. Na druhej strane cesty sa staré smreky nakláňajú vo vetre. Vyberiem sa úzkym chodníkom pomedzi ne. Už sa teším domov na večeru. Spravím si špag... Z ničoho nič príde prudký náraz od chrbta. Spadnem na zem a niečo ťažké dopadne na mňa.

Pri páde si vyrazím dych. To niečo ma pretočí na chrbát a obopne moje hrdlo. Nado mnou sa skláňa tmavá silueta. Skúšam sa zo všetkých síl vymaniť, rukami chcem povoliť jeho stisk, ale je to akoby ma do zeme pribila tona živej váhy a hrdlo obopol zverák. Začína mi dochádzať kyslík. Začínam zomierať. Rukami hrabem v hline a lístí okolo seba. Pravá ruka mi dopadne na moju kabelku. V hlave mi blikne jediná myšlienka. Nôž. Ten posraný nôž! Vytiahnem ho a bodnem. Nikam nemierim, jednoducho bodnem smerom nad seba. Tlak okamžite povolí. Do pľúc mi opäť začína vnikať životodarný kyslík. Dýcham. Žijem.

***

Niečo ma bodlo pod rebro. Zacítim prudkú bolesť, ktorá vystrelí do celého tela a úplne ma ochromí. Musím povoliť stisk. Prevrátim sa na chrbát a nahmatám si bok. Pomedzi prsty mi valí prúd krvi. Tá kurva mala pri sebe nôž! Pokúšam sa odplaziť do lesa, ale už nemám silu, zrak sa mi rozostruje. Potom temnotu roztrhá svetlo, smerujúce ku mne. Svetlo sa priblíži. Posledná vec, čo v ňom uvidím je zakrvavená čepeľ smerujúca na mňa. Posledné čo cítim je pocit úľavy, že konečne niekto ide ukončiť tento skurvený život. Už sa nebránim. Nakoniec umieram pri jedinej veci, čo ma v posledných rokoch robila šťastnou. Väčšina ľudí nedostane od života ani to. Potom nastane tma. Prepadnem sa do temnoty, odkiaľ vám už nemôžem podať svedectvo.

***

Ležím na chrbte a trasiem sa. Musím sa rýchlo pozviechať kým som nadopovaná adrenalínom. Stále môže prísť druhý útok. Vôbec neviem či som ho poriadne trafila. Prevrátim sa na brucho, potom sa postavím najskôr na všetky štyri, nakoniec úplne. Nôž po celý čas horúčkovito zvieram v ruke. Zbadám na zemi spadnutý mobil. Keď ho zdvihnem, zistím, že baterka je stále zapnutá. Posvietim okolo seba. Vo svetle baterky zbadám postavu plaziacu sa do lesa, zanechávajúcu za sebou krvavú šmuhu. Prídem k nemu a posvietim tomu zmrdovi do tváre. Celkom obyčajný chalan, nepamätám sa, že by som ho niekedy predtým videla. V tvári má bez emočný výraz. Jeho oči - hlboko zapadlé v očných jamkách sa dívajú kamsi do prázdna. Opäť bodnem. Tentoraz mierim práve na tie oči. Potom znova a znova a znova a.... v tranze mu premením ksicht na kašu. Keď s tým skončím zdvihne sa mi žalúdok. Pustím nôž a idem sa vyvracať k najbližšiemu kríku. Vrátim sa k mŕtvole. Pri pohľade na ňu ma opäť napne. Nechala som sa trochu uniesť, ale na výčitky teraz nie je čas, treba vymyslieť čo s telom. V tom dostanem nápad. Nechám ho zatiaľ na mieste a začínam prehľadávať les okolo seba. Určite tu nemohol čakať len tak, musel byť pripravený. Stačí mi sotva 10 minút a nájdem čo hľadám. Stojím pred obrovským smrekom a pozerám sa do hrobu. Mal to byť môj hrob. O kmeň je opretá lopata. Čaká nás práca. Aj keď je to sem od chodníka sotva 100 metrov, s telom sa mordujem celú večnosť. Je strašne ťažký. Konečne ho skopnem do jamy. Na ňom pristane moja zakrvavená bunda a vianočný darček pre tatka. Budem mu musieť kúpiť niečo iné, čo už. Následne jamu zahádžem hlinou. Moja babka mi vždy hovorila, že kto druhému jamu kope... tento skurvysyn to práve okúsil na vlastnej koži. Prejdem si rukou po krku. Stále to dosť bolí. Zajtra sa mi určite ukážu podliatiny. Vyzerá to tak, že Samo bude musieť na polícii dosť vecí vysvetľovať. O takomto rozchode spolu s trestným oznámením sa mu ani nesnívalo. Navyše keď mám nahranú našu poslednú hádku, tak sa chlapec celkom zapotí. Aj tak ma v poslednom čase len sral.

Predtým než odídem sa ešte raz pozriem na smrek pred sebou. Musí tu stáť aspoň sto rokov. Hory majú oči. A stromy si pamätajú všetko, čo vo svojom živote videli. Lenže to nikomu neprezradia. Nie je tu nikto, kto by ich vypočul.