„Mayflower!“

Bojový pokrik sa nesie údolím, nepriateľ vyráža.

Plukovník Wellington sa zhlboka nadýchne, no pobočník už vydáva povely. Plukovník sa uškrnie, ten chlap ho pozná skrz-naskrz. Čo mu chýba je prispôsobivosť a nečakaná taktika veliteľa. Aj teraz, sotva je mužstvo pripravené, pozrie na veliteľa.

„Priamy útok?“ Welington sa zamračí, „Niečo chystajú. Do diel nabiť kartáč, ostrostrelci strieborné.“

„Pane,“ prikývne pobočník, kopne koňa do slabín.

Wellington sa zamračí ešte viac.

-

„Mayflower!“

Rev zanikne v dunení diel, rady Novozemcov zakolíšu. Cez mŕtvych sa však prevalí druhá vlna, tu a tam sa objavujú záblesky mágie.

Dvadsať horalov škótskeho regimentu zmizne v krvavom výbuchu, nič, čo by ich spolubojovníkov rozhodilo. Dostúpia, vyrovnajú rady, zamieria.

Dopredu vybehnú ostrostrelci v zelených uniformách, zaľahnú za násyp. Pozorne sledujú blížiacu sa masu, pátrajú po iskrách nadprirodzena. Každú uhasia striebrom, tak ako sa na kresťanov sluší a patrí.

Wellington sa stále mračí.

Novozemci takto neplytvajú.

-

„Mayflower!“

Nový pokrik sa ozýva z krídla. Tým smerom Wellington nevidí, domy aj krovie sa strácajú v hmle.

„Jazda, pane! Obchádzajú nás!“ prirúti sa spojka.

„Pošli Nemcov,“ prikáže plukovník pobočníkovi. Hessenských jazdcov držal na uzde pridlho, nech si teraz zaslúžia svoj žold.

-

„Mayflower!“

„Čo to má...“ Wellington obráti koňa, predsa nie je možné, aby ich obchádzali naraz z oboch krídel. A predsa to tak vyzerá, nepotrebuje k tomu ani hlásenie. Blýskanie mágie vidí zo svojej pozície až príliš dobre, postavili tam viac nečistých, než do čelného útoku.

Nuž, je čas nasadiť tajné zbrane.

„Pátrovia nech vyrazia so Španielmi. Sústrediť sa budú na nečistých. Nechaj mi tu ulánov.“

„Vykonám,“ pobočník preskočí na rezervného koňa a uháňa splniť ďalší rozkaz.

Možno posledný, nasadiť už takmer niet koho.

-

„Mayflower, bodaj ho Boh skáral,“ mrmle si Wellington popod fúzy. Útočia pridlho, derú sa vpred bez ohľadu na straty. Toto nikdy neurobili, šetrili sily. Čo za diabolstvo chystajú?

Zdvíha sa vietor, hmla sa neprirodzene rýchlo plazí na bojisko. Práca nečistých, to je jasné, ale prečo teraz? Wellington by takú výhodu využil na začiatku.

„Boh s vami, plukovník,“ ozve sa blízko, až sa Wellington strhne. Len okamih mu trvá, kým siahne po šabli, žena v tmavých šatách nepatrí k jeho vojsku. Navyše...

„Bosorka!“ zasyčí, okamžite pustí rozpálenú rukoväť zbrane. Obzrie sa po ulánoch, v hmle ich nevidno. Prečo sa nepresunuli bližšie, hlupáci?! Aspoň tých pár jezuitov mohlo...

„Bohom obdarená,“ prikývne žena, „podobne ako vaši kňazi.“

„Čo chceš? Môžeš ma zabiť, ale bitku ste prehrali.“

„To si nemyslím, plukovník. Popravde, vy budete azda jediný, kto zostane z vášho vojska. Odnesiete domov správu.“

„Ty...“

„Odkážte svojím kráľom a cisárom, že Nová Zem nie je pre vás. Prijmeme každého, kto utečie pred krutovládou Starého sveta, no zabijeme každého, kto sa pokúsi vziať našu slobodu.“

„Ty jedna...“

„Ja. Najstaršia a posledná z Mayflower, tá, ktorej noha vkročí na očistenú zem našich predkov. Tak hovorí proroctvo, ktoré bude naplnené. Ešte sa stretneme, plukovník. Boh s vami.“