Šepot jej mena prišiel náhle.

Bolo neskoré leto, keď mladá žena vo svojej záhrade oberala jablká zo stromov a zrazu sa stalo niečo zvláštne, vo vetre začula svoje meno. Jablká, akoby od strachu, rýchlo opadali zo stromu, len jedno tam zostalo visieť ako rytier v červenej zbroji, jediný odvážny.

Mladá žena menom Jarka sa obzerala, ale nikoho nevidela, len svoje meno počula. Všimla si popadaných jabĺk, ale nechala ich tam a rozhodla sa načiahnuť po to posledné, stále visiace jablko, veď už aj tak mala dosť na jablkový koláč.

Zdvihla ruku, ale to nestačilo. Skúsila sa postaviť na špičky, ale aj tak bolo to jablko príliš vysoko. Rozhodla sa, že poňho na ten strom vylezie, ale hneď ako položila košík s jabĺčkami na zem, jej meno zaznelo hlasnejšie.

,,Jaroslava, Jaroslava, Jaroslava, Jaroslava, Jaroslava!” Raz túžobne, raz nesmelo, odvážne i varujúco niesol vietor jej meno a ona rozmýšľala, či je to varovanie, a či povzbudenie.

Opäť sa obzrela po svojej malej záhradke a túžobne pomyslela na manžela, ktorý len pred pár dňami odišiel pracovať na určitý čas do hôr, aby mali z čoho založiť rodinu.

Tentokrát ale niečo uvidela, niečo tmavé v diaľke, možno hmla, možno človek, možno zviera, možno niečo iné. Vedela len, že keď to zazrela, jej meno bolo vykríknuté posledný krát a potom bolo zase ticho. A či ten výkrik bol varovný, povzbudzujúci alebo výsmešný, nad tým nemala čas Jarka premýšľať, lebo sa rozhodla zistiť, kto sa tam v diaľke skrýva.

Keď už bola len pár krokov od tých kríkov, v ktorých videla tú zvláštnu vec, videla, že to je človek, skrývajúci sa tam.

,,Dobrý deň,” pozdravila a hocičo už len chcela povedať, bola prerušená:

,,Pekný podvečer, mladá slečna, či len ty už vieš, čo nové je vo svete?” povedal pán, možno starší a možno len starý, so zvráskavenou tvárou a prázdnym pohľadom.

,,Tak, čítam noviny ako každý iný-” ale starec si zase myslel, že jeho slová sú dôležitejšie a potrebujú mať prednosť:

,,Nepýtam sa na každého iného, pýtam sa na teba, slečna Jarka,” povedal krútiac hlavou a s miernym úškľabkom. Hneď ako jej meno vyslovil, ho vietor po ňom začal opakovať, rovnako ako predtým alebo naliehavejšie? Hlasnejšie? Varovne či výsmešne?

,,Čo to má znamenať?!” vykríkla Jarka.

,,O čom sa rozkrikuješ?” spýtal sa starý pán, teraz už naisto výsmešne.

,,Ach, vy viete čo myslím, vy- vy-” hľadala vhodné slová, ale ako už bolo v ten deň zvykom, nedokončila vetu.

,,Váž slová, lebo hoci myslíš si o sebe veľa, o svete toho vieš len veľmi málo. Je to tu, Jaroslava. Nové obdobie, nový čas, nová zem - všetko! Hoci to nepočuješ? Vietor ti šepká odpovede, zo zeminy sú cítiť tie vône novoty,” starec rozprával aj ďalej, ale Jarku už začínali bolieť hlava, nuž obzrela sa ku svojmu domu a k jej udiveniu tam zbadala čosi nevídané.

Zvláštne tvory, najľachšie prirovnateľné ku vlkolakom, mávali rukami a na dôsledok toho sa vzduchom niesli všetky veci z jej domu. Jeden z nich bol otočený ku Jarke a mával rukami do kruhu, ale keď si všimol, že naňho Jarka hľadí, zastavil a s tým aj upadlo opakovanie Jarkinho mena vo vetre.

Jarka sa otočila ku starcovi a ten sa tváril nielen previnilo, ale aj trochu vystrašene, nuž vykríkol: ,,Chlapci, koniec, rýchlo!” A tie tvory poslúchli - len rýchlo presunuli tie veci, ktoré práve boli vo vzduchu do koča a zmizli rovnako rýchlo, ako sa tam dostali.

,,Vy-” opäť sa ho pokúsila Jarka uraziť, ale zo šoku ju nič nenapadalo.

,,Tak možno ten nový svet ešte tu nie je, ale dovtedy sa predsa musíme nejako uživiť! Tak už aj ja pôjdem, majte sa!” a starec zmizol. Ukradol za pomoci starodávnej mágie vlkolakov čo sa dalo a potom odišiel, aj so svojimi kecami o nových začiatkoch.