Tá malá striga stála pod jabloňou, na ktorej viselo jediné jablko. Z diaľky som nerozoznal, či je len červené alebo aj červivé. Ale malo by mať v sebe minimálne jedného zavŕtaného červa, keď bola tá ježibaba tak blízko.

Lebo kde sú strigy tam je skaza a zmar. Nemôžete veriť ani vlastným očiam. Ľahko zmiatnu okolie a za krásu schovávajú svoje dlhé ostré zuby.

Ja som už s jednou takou raz do činenia mal. Volala sa Eva. Tiež bola krásna ako obrázok. Lenže inak, ako tá podjabloňová. Zmámila ma. Zobal som jej z ruky, až kým som všetko, čo ponúkala, nezozobal. Keď mi povedala, že už nič viac pre mňa nemôže obetovať, že teraz som na rade ja, aby som jej niečo zo seba dal, aby som jej vrátil, čo do mňa investovala, odrazu len vyšla jej pravá podstata najavo. Pás sa jej rozliezol, stehná obalila celulitída, belasosť očí prekryla jesenná šeď. Jej vlasy ma po nociach škrtili, dlhé a slizké, ako laná napustené mazom. Keď ma bozkávala, cítil som sa slabo a úboho.

Aj fyzicky som chradol. Jedlo, ktoré navarila mi stálo v hrdle, lebo som vedel, že je jedovaté, že z neho skapem, ak nie okamžite, tak do roka a do dňa.

Zamykal som sa vo svojej izbe a ona na mňa zvykla volať: Drahý, miláčik, otvor. Jej sladký hlas ma v ušiach rezal. Spolu to zvládneme. Klopala. Plakala. Jej dlhé pazúry nechávali na doskách dverí hlboké škrabance. Vídal som ich, keď som ráno odchádzal do práce.

Práca. To bolo to jediné, čo ma ešte držalo pri zdravom rozume. Ostával som v kancelárii až do poslednej minúty pracovnej doby. Domov som chodieval už iba spať.

Jedného dňa ale náhle zmizla. Nemohla už mnou ďalej manipulovať, tak sa od jedu rozliala v kuchyni na kolomaž. Dlážka bola strašne mazľavá a smrdela rozkladom, drhol som ju azda týždeň, ale uľavilo sa mi. Prestal som sa báť otrávených jedál aj nešťastných náhod.

Do svojej izby som pustil slnko, dom obsypal soľou, lebo som sa kdesi dočítal, že to na strigy platí. Ak ten kruh neprekročím, určite sa mi nič nestane.

Z pozerania von oknom ma vytrhol zvonček. Odvrátil som pohľad od strigy pod stromom a pri vrátkach som zbadal stáť poštárku. Kývala na mňa.

Tá dobrá žena nemala ani páru v akom veľkom nebezpečenstve sa ocitla. Musel som ju rýchlo poslať preč.

„Dobrý deň. Doniesla som vám poštu,“ prihovorila sa mi s úsmevom.

Netušil som, kto mi môže písať. Najskôr nejaká reklama poisťovne alebo podobná otravná zbytočnosť. „Dobrý.“ Rýchlo som podpísal prevzatie. „Ďakujem.“

Dokonca som sa aj usmial a chcel som sa vrátiť naspäť do bezpečia, keď som si všimol, že biela čiarka zo soli je na jednom mieste prerušená. Prekliate myši! Dovtedy sa mi budú motať po pozemku, kým ich všetky do jednej nepobijem. Aj pani poštárka stále niekde tam, mohla mi náhodou spôsobiť problém.

Zo špajze som doniesol balíček a čiaru som opravil.

Potom som si v pokoji sadol do obývačky a začal som si prezerať obálku. Nemala žiadneho odosielateľa, v podateľni zrejme zabudli pricapiť nálepku so zasielajúcou inštitúciou. Kratší okraj som dosť nedbalo roztrhol a vytiahol zvnútra jediný biely papier.

Na ňom stálo úhľadným písmom napísané.

„Mám hlad.“

Ježibabské pazúry sú veľmi ostré, zaryli sa mi do pleca a na gauči pristál dlhý špicatý klobúk. „Chýbala som Ti?“ Do vrecka košele mi šikovná ruka šupla prepisovačku. „To pero si nechaj, aj tak je tvoje.“ Potom sa mi pred nosom zavrtel zelený jazyk. „To nebola kolomaž, ale starý pokazený džem.“