Apríl 1580

Plamene ju začali olizovať. Horúčava jej spaľovala nielen telo, ale aj dušu. Pozbierala v sebe posledné zvyšky síl a sústredila sa na to, aby umieranie bolo o niečo príjemnejšie. Už necítila bolesť. Len žiaľ.

Ale niečo sa zmenilo. Paradoxne cítila, že jej sila rastie. Zväčšovala sa a obaľovala ju zvnútra aj zvonku. Neudrží to. Vybuchne!

Cítila, ako jej energia prerazila bariéru, čo ju držala od okolitého sveta a vyletela von. Videla, že všetci naokolo spadli od tlakovej vlny, ktorá vyšla z jej vnútra. Plamene zhasli a ona bola voľná. Cítila sa silnejšie ako nikdy predtým. Zaťala päste, zavrela oči a vzniesla sa do vzduchu. Pohŕdavo sa pozrela na každého, čo jej chcel uškodiť a prekliala ich. Potom sa prepadla pod zem.

*

„Sarah?“ Rebecca neverila vlastným očiam.

„Ó áno,“ uškŕňala sa, „predsa som ťa tam nemohla nechať. Si mi ako sestra.“

Chytili sa za ruky. Z ich spojenia vyletelo červené svetlo a osvetlilo podzemnú sieň.

*

„Jeseň je čarovná, však?“ Rebecca sa kochala pohľadom na lúku odetú v chumáčoch hmly, cez ktorú začalo presvitať brieždiace slnko. Zhlboka vdýchla chladný vzduch. Uľavilo sa jej. Čas od času ešte pociťovala spaľujúce plamene. Najmä vtedy, keď sa jej zacnelo po domove. Pálenie však bola dostatočná pripomienka toho, prečo sa tam nevracať.

„Sarah?“ pozrela na priateľku, ktorá mlčky hľadela niekam do diaľky.

„Hm?“

„Zase na to myslíš?“

Nebola v tom výčitka, no Sarah sa aj tak zamračila.

Rebecca ju chytila za ruku. Končeky prstov zabrneli a časť energie prešla k novému majiteľovi.

„Vieš, že to nepotrebujem,“ Sarah sa odtiahla. „Necháp ma zle, sily mám dosť.“

„To mi je jasné. Veď len vďaka tebe som tu.“

„Ale...“

„Ale už sme o tom hovorili. Tvoja energia pramení z hnevu. A to nie...“

„Kuš,“ zahriakla ju. „Ty si nebodaj zabudla? Chceš mi povedať, že to všetko dokážeš len tak zahodiť za hlavu?!“ začala sa nervózne prechádzať hore-dole.

„Jasné, že mi to nie je jedno,“ zašepkala Rebecca. Odkedy prišla do Novej Zeme, miesta, ktoré je pre čarodejnice ako stvorené (ako jej nikdy nezabudla Sarah pripomenúť), myslela na domov často. Predsa len, bola tam pochovaná jej mama.

„Vieš, trénovala som jedno - dve kúzla,“ ozvala sa nakoniec Sarah a Rebecca bola rada, že jej v hlase pre zmenu zaznieva pokoj. „To prvé si si už vlastne vyskúšala na vlastnej koži.“

„Počkaj, neviem, ktoré máš na mysli.“

„To, ktoré ťa prenieslo sem, za mnou.“

„Dobre, a...“ Rebecca sa snažila uhádnuť, kam tým mieri, „to druhé je aké?“

„To sa dozvieš neskôr. Len potrebujem tvoj súhlas.“

„S čím?“ Rebecce sa to pozdávalo čoraz menej.

„Chcem sa vrátiť,“ dostala zo seba napokon.

Rebecca na ňu vytreštila oči. „To nemyslíš vážne?“

„Pochop ma. Nemôžem to nechať tak. Ten podliak zničil moju povesť.“

„O ktorej tu nikto nevie,“ Rebecca rozhodila rukami. „Ja si vážne nemyslím, že je dobrý nápad vracať sa.“ Telo ju začalo páliť. Dýchala rýchlejšie, chcela sa nahltať chladného vzduchu, akoby sa ho nemohla nabažiť.

„Becca,“ chytila ju za plece. Pozrela do jej očí, kde sa odrážala zraniteľnosť. „Chcela som, aby si šla so mnou, ale nútiť ťa nebudem. Nechaj si to, prosím, prejsť hlavou.“

Rebecca hľadela, ako sa Sarah otočila a kráčala v ústrety ránu. Sadla si na trávu vlhkú od rosy. Pocity sa v nej miešali ako odvar z prilbice modrej a púpavy lekárskej. Jedna spôsobovala bolesť a tá druhá liečila.

Ak sa rozhodne vrátiť, vylieči sa jej ubolená duša?

*

„Prečo práve tu?“ Rebecca hľadela do zeme. Nebyť skromného dreveného kríža, nikto by neuhádol, že pod pokrývkou trávy leží hrob. Sklonila sa. pohladila meno vyryté na dreve.

„Myslela som si, že by ju rada pozdravila.“

Mala pravdu. Ale nemohla si pomôcť. Za Sariným konaním videla aj vypočítavosť.

„Fajn, čo teraz?“ zdvihla sa. Chcela, aby to mali čo najskôr za sebou.

„Niekde začať musíme. Viem presne, kde by sme ho mohli nájsť.“

„Počkaj, chceš za ním len tak nakráčať?“

„No a? vieš si predstaviť, ako sa bude tváriť?“ Sarah si mädlila ruky. Vykročila náhlivo smerom k dedine.

Rebecca ju nasledovala. Srdce jej prudko búšilo, len nevedela či od strachu alebo od vzrušenia. Pretože áno. Aj ona zatúžila vidieť na Gilbertovej tvári moment zdesenia.

„Ale najskôr,“ Sarah zastavila, „vybavíme tieto tu,“ ukázala prstom na dve ženy klebetiace pri studni.

„Sarah, počkaj!“ chcela ju chytiť za ruku, no už bolo neskoro.

Jej priateľka sa od nej vzdialila s rukou vystretou pred sebou mrmlajúc nezrozumiteľné slová.

Dve ženy stuhli. Rebecca z ich tváre vyčítala prekvapenie. Vidia mátohu alebo sa naozaj vrátila? No vtom začali kričať. Padli na kolená, Sarah bola takmer pri nich. Rebecca odvrátila zrak. Na pulzujúce pľuzgiere a oči pukajúce pod veľkým tlakom sa nemohla pozerať. Mala chuť si zakryť uši, ale nechcela prejaviť slabosť.

„Poďme.“

Ani si neuvedomila, že bolo ticho. Odvážila sa pozrieť k studni. Ľudské bytosti sa už v dvoch kôpkach rozkladajúceho sa mäsa nedali rozpoznať.

*

Sarah nepotrebovala fakľu.

„Fesmatos.“ Na dlani jej tancoval malý plamienok. Preniesla ho na stoh slamy, ktorá okamžite vzbĺkla. Čo chvíľa sa to roznesie do celej dediny.

*

„Máš pochybnosti.“

„Mám.“ Rebecca hľadela na dym stúpajúci zo stodoly. Aj napriek tomu, že stáli ďaleko, cítila, že sa jej telom rozlieha nepríjemné teplo.

Ľudia už začali pobehovať. Sarah si kde koho vyhliadla a konala.

„A predsa si to bola ty, ktorá ich prekliala.“

Rebecca to vedela. Pamätala si tú spaľujúcu nenávisť, ktorá sa pretavila do sily.

„Tak sa naňho pozri. Pripomeň si to, čo si k nemu cítila vo chvíli, keď si sa prebudila na hranici.“

Rebecca pozrela do okna. Gilbert koketoval s dievčatami. Očarovával ich, presne ako kedysi ich dve. Žil svoj život bez výčitiek, akoby sa nikdy nedopustil toľkej zrady.

Vnútro jej začalo horieť. Uvedomila si, že to nebola len spomienka na oheň. Bola to spomienka na nenávisť, ktorú v sebe živila celé mesiace. Telo jej začalo brnieť. Zafučala ako rozzúrený býk.

Sarah vedľa nej nepatrne prikývla.

Dvere do pohostinca sa rozleteli. Všetci ustrnuli, niekoľkí zhíkli. Šepkanie. Vrzgot stoličiek. Šuchot desiatok párov topánok snažiacich sa dostať preč.

No ony mali v tej chvíli oči len pre Gilberta.

Keď ich zbadal, zaspätkoval.

Dievčatá sa chytili za ruky. Z dlaní im vyšľahli červené iskry.

Rebecca takmer cítila Gilbertov pulzujúci strach. Vedela, čo si Sarah myslí. To druhé kúzlo malo slúžiť na spojenie ich mocí.

To najlepšie si nechali nakoniec.