Vanda zatvorila dvierka na spotrebiči, ktorý jej pripravil jedlo s takým obsahom živín, aké práve potrebovala. S porcelánovou miskou v ruke odkráčala do obývačky, kde sa posadila na gauč a vyložila si nohy na minimalistický konferenčný stolík. Zrovna si do úst vkladala prvý hlt kaše, keď sa vstupné dvere do bytu otvorili a do obývačky sa ako veľká voda vovalila Kamila. Tvár mala uplakanú, rámovanú hnedými rozpustenými vlasmi. Nápadný mejkap vytvoril na jej lícach chaotické cestičky. S rukami prekríženými na hrudi sa usadila vedľa sestry a zahľadela sa na jeden nepodstatný bod na stene.

Vanda premýšľala, či je rozumné, aby jedlo, ktoré mala práve v ústach, prehltla. Nechcela byť prvá, ktorá nepríjemné ticho preruší. Toto privilégium by ochotne prenechala Kamile.

Netrvalo dlho a Kamila k nej prudko otočila hlavu.

„To ťa ani nezaujíma, prečo vyzerám ako vyzerám?" osopila sa na sestru.

Vanda konečne prehltla. „Ehm... Myslíš rovnako ako ja? Pretože sme dvojičky?"

„Veľmi vtipné," odvetila Kamila a lakťom štuchla sestru do ramena. „Dobre vieš, ako to myslím."

„Prepáč. Len som chcela odľahčiť situáciu," ospravedlňovala sa Vanda.

Zložila si nohy zo stolíka, na výmenu naň odložila misku s jedlom a s vážnou tvárou sa zapozerala na sestru.

„Frenkie?"

Kamila prikývla. „Ten sviniar sa so mnou rozišiel. Chápeš to? Som s ním od sedemdesiateho štvrtého... Päť posratých rokov a on sa z ničoho nič rozhodne, že už nechce byť so mnou," neveriacky pokrútila hlavou a tvár si vložila do dlaní. Spoza nich sa začali ozývať tlmené vzlyky.

„To mi je ľúto."

Kamila vykukla spomedzi rúk. „Najviac ma hnevá, že som kvôli nemu zanedbávala svojich priateľov... rodinu... a všetky veci, ktoré som mala rada. Čo mám teraz akože robiť?" opýtala sa s beznádejou v hlase.

Vanda sa na moment ponorila do myšlienok. Hlboko vo svojom vnútri cítila jej bolesť. Ako každú výraznejšiu emóciu, i túto bola nútená prežívať s Kamilou, akoby ich spájal akýsi neviditeľný kábel. Z tranzu ju vytrhol až sestrin výkrik, ktorý sa jej zarezal do uší ako črepina.

„Mám to!" usmiala sa Kamila cez slzy. „Zážitok! Konečne to môžem vyskúšať! Konečne na to budem mať čas!"

„Aký zážitok máš na mysli?” Vanda nechápala. „Chceš si skočiť voľným pádom z autodronu?"

„Čo si úplne blbá? Nevidela si tú reklamu? Veď je to obrovský hit!" oboznamovala ju sestra energicky, akoby úplne zabudla na to, že sa práve rozišla s priateľom. „Zážitok je názov firmy. Prídeš tam a oni si do počítača naskenujú celú tvoju osobnosť, či čo... To, ako vyzeráš, tvoje myšlienky, skrátka úplne všetko, a potom ťa vložia do akejsi virtuálnej krajiny, ktorej hovoria Raj. Tam sa stretneš s ostatnými, ktorí si to tiež zaplatili, a môžete si tam spolu robiť, čo len chcete," povedala a priam dychčala od nadšenia. „Už vieš, o čom hovorím?"

Vanda zavrtela hlavou.

„Ty si teda... Mala by si si niekedy pustiť holovízor, tieto veci sa v knihách nedozvieš."

„Na to mám predsa teba,” zaškerila sa Vanda. „Ty si môj zdroj dôležitých informácií.”

Jej slová Kamilu dojali. Zapozerala sa na sestru, otrčila spodnú peru a následne sa obe objali.

***

„Ste pripravená?" opýtal sa sympatický mladík v doktorskom plášti, zatiaľ čo si čosi zapisoval do elektronického zápisníka. Hlas mal pokojný a profesionálny.

„Áno," prikývla Kamila a zrakom ďalej skúmala jeho široké plecia a ostré črty tváre. Keď sa ich oči stretli, líca jej zaliala červeň. Rýchlo odvrátila pohľad a naposledy sa nepokojne pomrvila v kresle. Nervozita ustupovala, rajský plyn začínal účinkovať.

„Dobre. Teraz zatvorte oči a zvyšok nechajte na nás."

Kamila sa na mladého doktora usmiala a pomaly zatvorila oči. Posledné, čo zazrela, a čo ju mierne znepokojilo, bol doktorov výraz tváre. Ten jej síce úsmev opätoval, čo ju potešilo, no čím dlhšie jeho úsmev trval, tým zlovestnejšie vyzeral. Obraz, ktorý jej zostal pred očami nemal s úsmevom už takmer nič spoločné.

Možno sa mi to len zdalo, pomyslela si. Zrejme za to môže ten plyn. Halucinácie, nič viac. Všetko bude v poriadku. Čaká ma predsa Zážitok!

A s touto myšlienkou sa úplne celá odovzdala neznámemu mladíkovi do rúk.

***

Keď sa o niekoľko hodín Kamila vrátila domov, Vanda práve cvičila jógu, konkrétne vykonávala pozíciu s názvom Uttanasana. Narovnala sa z hlbokého predklonu, upravila si dýchanie a zapozerala sa na sestru.

„No čo, aké to bolo?" opýtala sa a uterákom si zotrela pot z tváre a krku.

Kamila vycerila zuby a oči jej žiarili nadšením. „Bolo to úžasné," informovala ju. „Najlepší zážitok v mojom živote! Musíš to vyskúšať!"

„Naozaj? Tak to sa teším," odvetila Vanda, spokojná, že sa sestre nálada po rozchode zlepšila.

„Počula si ma? Musíš si to vyskúšať!" zopakovala Kamila ešte naliehavejšie, keďže jej prvá výzva zostala nevypočutá.

„Neviem, mňa to príliš neláka," odvetila Vanda a nedbanlivo mykla plecom. „Virtuálna realita nie je nič pre mňa."

Kamila sa na ňu zamračila. „Ako chceš," odvrkla a pohľadom zablúdila k poličke s knihami. Podišla bližšie a prstami jemne prešla po chrbtoch kníh. „Podstata človeka," prečítala si nahlas názov jednej z nich. „Môžem si ju požičať?"

„Samozrejme,” odvetila Vanda a podozrievavo si sestru premerala. „Ty a kniha? Čo ťa v tom Zážitku vymenili?" zasmiala sa.

Potom odkráčala do kúpeľne, aby sa osprchovala.

***

Nasledujúce dni sa Vanda čoraz viac zamýšľala nad tým, aký vplyv mala návšteva Zážitku na jej sestru. Kamila neustále nad všetkým žasla, akoby čokoľvek videla prvýkrát v živote Začala čítať knihy, najmä filozofické, o ľuďoch, ich myšlienkach a pocitoch. A neprestávala ju presviedčať, aby Zážitok vyskúšala aj ona. Vraj to úplne zmení jej pohľad na svet.

Vanda si nebola istá, čo si o tom má myslieť. Na jednej strane sa Kamila naozaj zmenila, no na druhej akoby sa ich sesterské spojenie náhle pretrhlo. Už necítila jej emócie, ani nadšenie, ktorým v týchto dňoch priam prekypovala. Začala si preto o tej záhadnej firme zisťovať viac.

Na internete si prečítala recenzie, všetky však boli nadmieru pozitívne. Pýtala sa ľudí, ktorí Zážitok podstúpili, alebo poznali niekoho takého, no taktiež sa nedozvedela nič, čo by podporilo jej pochybnosti.

Napokon sa rozhodla, že najjednoduchšie bude vyskúšať si to vlastnej koži. Nemala čo stratiť. A ak bude Zážitok naozaj taký, ako všetci tvrdia, získa aspoň nový pohľad na svet. A možno sa tým znovu obnoví jej stratené spojenie so sestrou.

***

„Prosím, posaďte sa," vyriekol doktor s ostrými črtami tváre.

Vanda si sadla do kresla, ruky si položila na pevné čalúnené opierky a zhlboka sa nadýchla. Strach z neznámeho ju udržiaval po celý čas v miernom napätí.

Doktor prešiel k nej a na tvár jej nasadil náustok s rajským plynom. Otvoril ventil a Vanda zacítila sladkastú vôňu. Netrvalo dlho a začala sa ponárať do oceánu ležérnosti a príjemnej radosti.

„Dobre. Teraz zatvorte oči a zvyšok nechajte na nás." Doktor sa usmial.

Zvyšok nechajte na nás, zopakovala si v hlave Vanda, zatiaľ čo sa jej vedomie začalo vzďaľovať kamsi do neznáma. Zvyšok nechajte na nás. Zvyšok... nechajte... na... nás...

***

Ako vyzerá Raj? uvažovala, klopkajúc nohou po podlahe uhľovočiernej miestnosti. Určite tam bude krásne ako v tých novovybudovaných destináciách na Marse, odpovedala si v duchu. S myšlienkou na to úžasné miesto, ktoré videla zatiaľ len v reklame, sa obzerala sa okolo seba a rukami sa snažila nahmatať niektorú zo stien.

Odrazu sa podlaha pod ňou vytratila a Vanda začala padať.

Nekričala. Nebála sa. Bola uvoľnená, ľahká ako vzduch. Ešte stále pociťovala nával eufórie z rajského plynu, preto ju nerozhodilo ani to, keď dopadla na zem a ocitla sa na mieste, ktoré Raj ani zďaleka nepripomínalo.

Až keď ju z letargie prebrala ďalšia myšlienka, náhle ju oblial studený pot.

Kde to som? pýtala sa sama seba.

Nohy mala po členky ponorené v tmavom prachu, a podobne sfarbené bolo všetko okolo nej. Ponurá, priam depresívna krajina. Uhľovočierne oblečenie ľudí, ktorí bezcieľne kráčali všade navôkol, s očami ponorenými do zeme. Žiadne budovy, len temnisté hory kdesi v diaľke, pôsobiace ešte nehostinnejšie, než pustatina, na ktorej sa práve nachádzala.

Kde to som?

Pozrela na černastú oblohu a niečo na nej ju upútalo. Začala počítať.

„... tri... štyri... päť...”

Napočítala šesť mesiacov.

„Kde to, dočerta, som?” vyriekla nahlas.

Jeden človek, ktorý práve prechádzal okolo nej, ju začul. Zastal a unavenými očami si ju premeral „Ty si tu nová, však?”

„Áno!” prikývla s nádejou v očiach. „Prosím vás, čo je toto za miesto?”

Vychudnutý muž v tmavom jednodielnom odeve, mohol mať niečo cez štyridsať, nadvihol obočie. „Predsa Raj,” odpovedal a začal sa hlasno smiať. Potom pokrútil hlavou a pokračoval v ceste.

„Počkajte!” zakričala Vanda a muža dobehla. Ďalej kráčala spolu s ním. „Ako ste to mysleli? Toto nemá s Rajom nič spoločné. Čo je to za čudesnú virtuálnu realitu?”

Muž sa zasmial opäť, tentoraz zľahka cez slzy. Otočil sa k nej a s prísnou tvárou sa jej zadíval do očí. „Podviedli nás,” vyriekol potichu. „Nie je žiadny Raj. Nie je žiadny Zážitok. A už vôbec nie je žiadna virtuálna realita... Toto je skutočné.”

„Prosím?”

„Pracujeme tu. Prechádzame sa a počas toho premýšľame. Sme kreatívni. Snívame. Robíme všetko to, čo oni nedokážu. A je to skutočné, to ti môžem zaručiť. Ľudia tu občas zomrú a už sa nikdy nevrátia. Teda... možno sa vrátia, ale nie sem. Možno späť na Zem, ktovie... Nikdy som nemal odvahu to vyskúšať.”

„A kto sú vlastne tí oni?

Muž mrdol plecom. „Viem ja? Nikto z nás ich nikdy nevidel. Prehovárajú na nás iba v našich hlavách.” Na chvíľu stíchol a zahľadel sa do prázdna, akoby načúval niečomu, čo Vanda nemohla počuť. Potom pokračoval: „Aj teraz. Počujem ich. Vravia, že sa s tebou nemám baviť. Že mám pokračovať v ceste. Prepáč.”

„Počkajte!”

„Daj mi pokoj!” odvrkol muž podráždene a mávol nad zmätenou ženou rukou. „Mám ešte kopec práce!” Bez ďalšieho slova sa otočil a pobral sa preč.

Vanda sa ešte raz rozhliadla okolo seba. Očami blúdila po okolí, ktoré jej pripadalo čoraz nepriateľskejšie.

Je to iba sen? Alebo je to skutočné?

Beznádejne pokrútila hlavou. Napokon sa zrútila do hrubej vrstvy prachu a tvár si schovala do dlaní. Ťažké a dusivé zúfalstvo ju obklopilo ako neviditeľný závoj.

Odrazu to pocítila. Niečo dobre známe. Strach... Sestru... Spojenie.

VANDA! zaznel hlas v jej mysli, ostrý a jasný ako úder zvonu.

Je tu! Panebože, musím ju nájsť! pomyslela si. Akoby obliata živou vodou vyskočila na nohy.

VANDA! TU SOM! Hlas v jej hlave bol naliehavý a plný nádeje.

„Keď ju nájdem, spoločne to dokážeme,” šepla si pre seba. „Určite sa nám podarí ujsť. Spoločne to dokážeme!”

Hlas na ňu prehováral čoraz prenikavejšie, rezonoval hlboko v jej duši, až ho Vanda začala považovať za svoj vlastný.

VANDA! TU SOM! NÁJDI MA!

Bez zaváhania vykročila. Verila spojeniu so sestrou, ktoré bolo teraz silnejšie, než kedykoľvek predtým. Verila svojmu vnútornému hlasu, ktorý ju poháňal vpred.

A s touto nezlomnou vierou sa - ako tisíce ľudí na tomto mieste - odhodlane vydala na svoju cestu.