„Vlak prichádza na tretie nástupište,“ chrochtajúci amplión povzbudí dav k aktivite.

Ako znalec diela Sun-c’ zaujmem strategickú pozíciu presne dva metre ad šedivého stĺpu s jasne červeným grafity kosoštvorca. Domaľované čierne chĺpky nikoho nenechávajú na pochybách.

„Netljač sa ty ďebil!“ báryšňa s ruským či ukrajinským prízvukom sa ma snaží vypudiť z mojej ťažko vydobytej pozície.

Okamžite si zapchávam uši, deväťdesiatdecibelové pískanie bŕzd aj tak preniká do mozgu ako pokročilý mučiaci nástroj. Mozog našťastie nestíha spracovávať viac vnemov súčasne, zápach šťanky už preto nevnímam.

A je to tu. Príprava a skúsenosti prinášajú ovocie. Dvere zastavujúceho vlaku sa ocitnú rovno predo mnou. Kúzelná operácia s kľučkou vagónu. Opäť nasadili starý vozeň bez automatického otvárania.

Stačí prepletať nohami, nemusím vynakladať žiadnu energiu, tlak davu ma tlačí do vagóna ako vlna pri surfovaní.

Ani neviem ako som sa ocitol na sedadle. Prepínam sa do úsporného módu, nasledovná hodinka slúži na regeneráciu psychických síl. Doma ma čaká manželka.

„Toto je únos!“ ozve sa do pravidelného klapotu kolies. „Tento vlak ide do New Yorku!“ malinký fúzkatý chlapík šibrinkuje pištoľou.

Osadenstvo prepchatého vlaku nereaguje. Väčšina by si aj tak rada urobila výlet do New Yorku za cenu lístka Bratislava-Piešťany.

„Ak to neotočíš na New York, tak niekoho zastrelím!“ chlapík na mňa namieri pištoľ.

„To musíte povedať strojvodcovi, asi o osem vagónov dopredu“ zdvihnem ruku, aby som ho nasmeroval. Aj ja by som radšej videl New York ako moju starú. „Ak už teda položili koľaje cez Atlantik,“ zamrmlem.

Ozve sa výstrel.

Nikdy si nezvyknem na ten zvláštny pocit, keď sa vedomie prepne do matrixového nadvedomia. Nové telo je vždy lepšie ako to staré. Zakývam tykadlami, všetkých mojich osem očí hľadí na názov kartridže v prehrávači: „Planéta Zem: Cesta slovenským vlakom na začiatku 21. storočia. Horor.“