„Teo!.... Teo, počuješ ma?“ Ryčanie prehlušil hlas v jeho ušiach.

„Áno!“ Aria musela aj cez komunikátor cítiť nadšenie a úľavu z jeho hlasu.

„Okamžite mi hlás tvoju polohu!“

Hnevala sa, to mu bolo jasné. A to ešte nevedela, do čoho sa zaplietol. Matne vnímal vzďaľujúce sa dunenie.

„Teo!“

„Prepáč, ale som trošku v...“ už hodnú chvíľu bežal a ledva lapal dych, „...mám problém.“

„Aký? Nehovor mi, že si vošiel do tej jaskyne!“

Nemusel. Určite to vyčítala z ticha, ktoré nasledovalo.

„Teo, opíš, čo sa deje.“

To sa ti ľahko povie, pomyslel si a skontroloval zostatok kyslíka. Kapacita sa výrazne znížila, no zatiaľ ho mal dostatok. Možno.

„Aria, ja netuším, kde som!“ zúfalstvo sa dralo na povrch. Dovolil si oprieť sa o chladnú stenu neznámej horniny a započúval sa. Dunenie a ryčanie ustali. Odopol si opasok, darček od jeho drahej. Robotický nanohad sa začal zvíjať. Stlačil gombík na jeho hlave a nanobunky sa prekombinovali. Teraz v rukách držal meč. Alebo, aspoň tak by to pomenovali historici zo Zeme.

„Teo. Vidím tvoju bodku na radare. Podľa satelitných snímok si len niekoľko desiatok metrov od východu.“

„Super, ale to mi nijako nepomôže. Je to labyrint!“

Tentoraz bolo ticho na druhej strane dlhšie ako čakal. Dunenie sa ozvalo znova.

„Doriti!“

Pred ním boli dve chodby. Ani jedna sa mu však nezdala povedomá a nikde nevidel ani jeden z troch lokátorov, ktoré stihol nacapiť na stenu jaskyne, predtým než narazil na toho...

„Teo, aktivuj lokátory!“

„Ježiš, ja som debil,“ plesol sa rukou po prilbe. Ale hneď sa utešil tým, že bol jednoducho príliš zaneprázdnený útekom. Rýchlo niečo naťukal na displeji na rukavici.

„Vidím tri. Musíš ísť na východ.“

„Hneď to aj urobím,“ skontroloval kompas a vybral sa chodbou vpravo.

Niekde za ním sa ozvalo zaryčanie. A bolo bližšie ako by si prial.

Pridal do kroku. Chodba sa stáčala a zdala sa mu nekonečná. Čo ak narazí na slepú uličku? No vtom ho upútalo blikajúce svetlo. Lokátor!

„Aria, som pri ňom!“

„Počkaj.“

„Čo sa deje?“

„Už vidím len dva. Ten, pri ktorom si a... je v tom labyrinte ešte niekto?“

„Čo sa deje?“

„Čosi som zachytila. Akosi mi blbne radar, no zdá sa, že sa to blíži k lokátoru najbližšie k východu.“

„Ó nie,“ zaúpel. „Ako je to možné? Spleť chodieb je zrejme prepojená viac, ako som si myslel. Aria, ako ďaleko som?“

„Necelých dvesto metrov.“

„To dám.“ Teo sa rozbehol s nanomečom v ruke a cítil sa v tej chvíli ako gladiátor z príbehov, čo mu čítala stará mama. S tým rozdielom, že mal na sebe skafander a od Zeme, na ktorej nikdy nebol, bol vzdialený osemnásť svetelných rokov.

„Stodvadsať metrov.“ Ariin navonok pokojný hlas mu dodával odvahu. Vedel, že napätie a strach ju zaplnili takisto, ako aj jeho. V tomto však bola profesionál. Na rozdiel od neho. On musel všade strkať nos. Veď mu aj vravela, že ho to raz zabije. No teraz dúfal, že mu tým nepredpovedala budúcnosť.

„Osemdesiat.“

„Päťdesiat.“

„Už vidím svetlo!“ pocit víťazstva ho opantal natoľko, že si až v poslednej chvíli všimol tieň, ktorý sa odpojil od steny jaskyne. Zatarasil mu výhľad von.

Teo zaspätkoval, takmer padol na zadok.

Tvor, s telom ľudského zápasníka a hlavou zvieraťa s rohmi ostrými ako dýky, zaryčal, až mu zaľahlo v ušiach.

Stáli oproti sebe.

Protivník fučal ako býk, ktorý sa chystá napichnúť svoju korisť.

Teo v ruke zovrel meč, nedal najavo, že je strachom úplne bez seba.

Toto je jeho jediná šanca dostať sa von. Ariin hlas k nemu prichádzal len z veľkej diaľky, no aj tak mu dodával silu. Musí to zvládnuť, aj kvôli nej.

S revom sa rozbehol oproti monštru a to spravilo to isté.

Zahnal sa mečom.

Na hrudi tvora sa zjavil svetielkujúci šrám. Prekvapene zafučal. Pozrel sa na ranu a zahnal sa veľkou labou.

Teo sa zohol. Laba zavadila o meč a ten mu vypadol. Štvornožky po ňom skočil.

Aria niečo kričala, ale adrenalín mu úplne zastrel sluch.

Schmatol meč a vzpriamil sa v poslednej chvíli. Cítil, že čepeľ sa zaborila do obrovského tela, ale úderu sa už nevyhol.

Odhodilo ho do steny.

Tvor zastal. Po celom tele sa mu rozblikali svetelné symboly. Fučal. Nechápal. Potom zhasol.

Teo sa s námahou postavil. Nečakal na nič, krívajúc sa rozbehol okolo tela na zemi a konečne vyšiel von.

„Počuješ ma?! Ak ťa nezabilo v labyrinte, tak ťa zabijem ja!“

Teo sa uškrnul. Keď zbadal pristávať loď s Ariou vnútri, zaváhal. Obzrel sa na obra a premýšľal. Zdalo sa mu to pravdepodobnejšie.