V televízii už dávno nešlo nič zaujímavé, ale napriek tomu som ju mal stále zapnutú. Fungovala ako biely šum. Moju pozornosť požierala obrazovka mobilu, kde som bezducho skroloval reelska.

Moja garzónka bola síce malá, ale aspoň hlučná. Stará chladnička vydávala zvuky umierajúceho nosorožca v pravidelných intervaloch a spoza kúpeľňovej steny sa ozývalo nekončiace bzučanie nejakého prístroja. Nenávidel som ten byt, ale iný som si zatiaľ nemohol dovoliť. Každopádne som bol rád, že mám konečne niečo svoje.

Kútikom oka som zazrel nejaký pohyb. Srdce mi poskočilo, ale potom zasiahla moja realistická myseľ a v zlomku sekundy ma ubezpečila, že som v poriadku. Jemný vánok otvoreného okna pohol záclonou. Preskočil som na ďalšie reelsko. Záclona sa opäť jemne zavlnila. S hlasným vzdychnutím som vstal, strčil telefón do vrecka a namiesto ignorácie som sa rozhodol ísť zavrieť okno. Odhrnul som ju, zabuchol okno a silno zatiahol kľuku, ktorá niekoľkokrát cvakla. Otočil som sa naspäť ku gauču a takmer som vykríkol.

Na opierke gauča čupela malá chudá postava. Kolená sa jej dotýkali líc. Tenké nôžky aj rúčky mala v nepomere oproti človeku. Zažmurkal som a urobil dva kroky dozadu. So zadunením som narazil do radiátora.

„Čo v prachu bolo do prachu sa obráti, čo život malo, k smrti sa zvráti...“ Postava odriekala nejaké zvláštne slová. Mnoho ľudí si neuvedomuje, ako dokáže strach ochromiť. Mozog sa prepne do režimu bojuj alebo uteč. Škoda, že ten môj sa zasekol niekde medzi a ja som nebol schopný sa ani nadýchnuť. Potom, skôr automaticky ako vedome som vybral telefón z vrecka a na čupiacu postavu som namieril foťákom. Garzónka sa zablysla. Postava stíchla. So šuchnutím zoskočila z gauča.

„Ty ma vidíš?!“

„A...Áno,“ zahapkal som.

„Do riti! Do riti ja ho zabijem! To je prúser... strašný prúser!“ Postava začala neprirodzene rýchlo chodiť okolo stola a rozhadzovala rukami.

„Mohli by ste prosím odísť?“ vyšlo zo mňa. Trápny pokus, ale lepšie ako ostať potichu.

„Odísť... odísť.... čo? Jáj!“ Jeho telo zrazu akoby spriehľadnelo. Akoby sa jeho temné rysy na chvíľku zmenili na dym. V sekunde sa jeho nos takmer dotýkal môjho. „Tak to by som teda nemohol!“

„Dobre, len sa pýtam...“ povedal som vystrašene a takmer si vysadol na parapetu, aby som sa od tej veci vzdialil.

„Ty ma vidíš... on ma vidí.... to je... prečo sa to...“ postava mumlala a opäť sa prechádzala okolo stola. Stále som držal v ruke telefón. Opäť skôr podvedome, možno nejakým zaužívaným zvykom som zodvihol telefón pred oči a nalistoval poslednú fotku. Postava na fotke bola, presne vo svojej učupenej polohe na operadle môjho gauča. „Čo to tam držíš?!“ zahuhňala postava a opäť sa svojím dymovým skokom dostala až ku mne.

„Fo...fotku,“ odpovedal som.

„Moju?“

Neodpovedal som, iba rýchlo pokýval hlavou.

„Neopováž sa mi ju ukázať!“

„Dobre, ako si želáte...“ odpovedal som a telefón rýchlo zamkol a vložil do vrecka.

„No nič, musíš ísť so mnou...“ povedala postava po chvíli.

„Čo? Kam ísť?“ Po mojej otázke urobila postava ďalší rýchly skok. Najprv k chladničke, ktorej nosorožcový zvuk skončil tak rýchlo ako začal. Následne naspäť ku mne.

„Neboj sa, bude sa ti to páčiť,“ povedala postava a spolu s jej úsmevom, ktorý som naozaj vidieť nechcel sa za ňou moja chladnička rozdelila na dve polovice.

Svet sa zahmlil. Všetky farby sa scucli do jednej. Ako keby niekto otvoril odtok uprostred môjho zorného poľa a ten nasal všetko okolo mňa. Následne sa rovnakým spôsobom vrátili naspäť.

„Teraz pôjdeš za mnou a kým ti nepoviem, budeš ticho, jasné?“ Prikývol som. Všetko okolo mňa bolo biele. Skoro ako keby som sa zavrel do temnej izby a následne invertoval všetky farby. Nebolo to nepríjemné, ani z toho nepálili oči. Bola to len nekonečná biela.

„Valerion, hovor!“ ozval sa hlas, ktorý nemal zdroj.

„Vaša výsosť, váš služobník k vám prišiel s...“

„Odpusti si tie frázy a hovor!“

„Tento tu...“ začal a položil mi svoju dlhú tenkú ručičku na plece, „ma videl!“

„Vieš, čo to znamená, Valerion?“

„Vaša výsosť ale...“

„Vieš čo to znamená?!“ Zahrmel hlas a ja som jeho dunenie cítil až v bruchu.

„Viem pane...“

„Dobre, ten kto vyhrá, nech sa ohlási menom.“ Keď hlas doznel, mal som pocit akoby niekto vypol všetku elektrinu sveta. Som zrazu ostal sám. Pocit super-mocnej entity v mojej blízkosti pominul a moje myslenie sa vrátilo do normálu.

„Počul si! Ty... Ty...“

„Števo. Volám sa Števo.“ Namiesto odpovede vydal Valerion zvuk akoby si odpľul, ale znelo to strašne chrchľavo. Možno nejaká nadávka.

„Teraz si zahráme hru...“

„Akú hru?“

„Výber je na tebe,“ odpovedal.

„Na mne?“

„Áno. Môže to byť čokoľvek, podľa tvojho výberu. Jediná podmienka je, že na začiatku hry, musíme mať obaja úplne rovnakú šancu na výhru.“

„A čo sa stane ak prehrám?“ opýtal som sa.

„Ak prehráš, vrátiš sa napäť na svoj gauč, do svojho bytu. Potom sa tam vrátim aj ja a vezmem tvoju dušu na pastvinu.“

„Pastvinu?“

„Prišiel tvoj čas! Hrob, truhla, smrť, pohreb...“

„Ty si zubatá?“ Valerion sa zatváril zhnusene a urobil niekoľko dymových skokov. Počul som už veľa názvov vo veľa rečiach, ale prisahám, že tento je ten najodpornejší.

„A keď vyhrám?“ opýtal som sa ho trošku sebavedomejšie.

„Nevyhráš,“ odpovedal s úsmevom. „Iba ak by si chcel hrať šach... ten mi až ak nejde...“ povedal a zachichotal sa ako tínedžerka. Šach hrať neviem a po hentom smiechu ani nebudem. Rýchlo som premýšľal. Nepoznám veľa hier, kde sú šance hráčov na začiatku hry úplne rovnaké. A hlavne nedôverujem jemu, že neurobí všetko pre to, aby som prehral. Takže žiadne karty, žiadne loptičky v klobúku.

„Hodíme si mincu,“ povedal som po chvíli.

„Skvelý výber!“ povedal a dymovým skokom sme sa dotkli nosmi. Potom malou rúčkou s úst vybral mincu a bez toho aby sa pozrel na moje ruky, mi ju vtlačil do dlani.

„Číslo alebo písmeno?“ povedal a roztiahol úsmev do šírky. Na minci bolo naozaj na jednej strane číslo jeden a na druhej písmeno A.

„Ešte nevieš pravidlá!“ povedal som rýchlo. „Hádzať budeš ty. Ja mincu chytím a potom obaja povieme, čo je na vrchu. Kto bude mať pravdu, vyhral.“ Valerion mi bez slova mincu zobral z ruky a potom ju vyhodil vysoko do vzduchu. V letku som ju rýchlo chytil a tisíckrát nacvičeným pohybom ju plesol o chrbát druhej ruky. To, že som urobil ešte jednu otočku bolo prakticky neviditeľné.

„Číslo!“ štekol.

„Písmeno!“ povedal som. Pomaly som odkrýval mincu. Obaja sme sa dívali na veľké písmeno A.

„To nie je možné! Ty si podvádzal! To nie! Nieeeee....“ jeho hlas prechádzal s falzetu, cez tenor až do hlbokého basu. Tak ako sa rozťahoval hlas, naťahovalo sa aj jeho telo, až kým z neho neostala tenučká čiarka, ktorá zmizla.

Zhlboka som vzdychol a mincu, ktorá mi po ňom ostala v ruke som si dal do vrecka. Dlhú chvíľu sa nič nedialo.

„Som víťaz!“ zakričal som z plného hrdla.

„Gratulujem Separion,“ ozvala sa entita hlbokým hlasom. „Vitaj v službe.“