Kvapky vody, tvorené z vlhka, ktoré ešte terajšie texty by opísali ako mágia, mi udierali pred nohy. Však popri nich bolo aj čosi iné, nie tvorené z vedy.

Tam to stálo.

Predo mnou sa týčila beštia. Krava vykŕmená tisíckami duší, jej nadprirodezne veľa očí mierilo na mňa a prepalovali mi dieru do hlavy. Zvuky, ktoré vydávala sa nedali opísať inak ako monštruózne ozveny jaskyne, v ktorej sme boli. Zdvihol som pred seba fakľu a osvetlil si monštrum lepšie. Sliny tiekli všade, ich odraz mi skoro uhasil nielen fakľu.

“Dante, obyvateľ sveta nasledovníkov, ďalšia obeť,” počul som v hlave ako halucináciu. Preglgol som, tento rozhovor sa mi v snoch prebral už sto krát.

“Starý boh, hľadám od teba radu,” smelo som odpovedal, “Potrebujem sa vrátiť do môjho času. Čo môžem vykonať a zachovať si dušu?”

Vtedy sa to znova stalo. Krava zodvihla hlavu, otvorila svoju zlovestnú papuľu a jazyk pohltil moje oči s poslednými slovami : “Nič.”

“Pasca dávnych návykov-” spokojne hralo z telefónu. Šmaril som jednou rukou a vytrhol sa z ríše snov. Pot preletel prvou triedou len na to, aby mi pristal na čerstvo povysávanom koberci. Prešiel som si tvár a nadýchol sa, život mi bol znova navrátený.

Moja izba, monotón supreme, bola tichá a kľudná, Aj jej závesy iba spokojne hladkal vánok zo slabo otvoreného okna. Mimo nočných môr bol môj život kľudný, práca bola celkom nudná. Zobral som si prášky na úzkosť, hodil do seba domáce laté, obliekol som si svoju nevynikajúcu modrú košeľu a nastúpil som do auta. Jasné že som ešte vždy musel nezabudnúť zamknúť, keďže som býval sám, však to bola už taká častá rutina, že som na to už ani nemusel myslieť.

Cestu som mal už dávno odsledovanú : krásne stromy, potom betónové stĺpy, ktoré každý prezýva “paneláky”. Tento deň bol však výnimočný. Medzi lesom a betónovou džungľou sedelo čosi nezvyčajné. Ešte stovky metrov od som videl tú žiaru. Ako by ma to volalo k sebe. Priblížil som sa, mal som dosť času do začiatku práce.

Tam to sedelo, v tráve, schované, zamknuté. Truhla. Mala na sebe symboly, vyzerali trocha ako fantasy mapa z knižiek, ktoré som zvykol čítať. Obzeral som si ju, chcel som uhádnuť, aká stará je. Mach a hrdza na nej mi hovoril, že je staršia než môj rodokmeň, však zámok vyzeral ešte z tohto storočia. Táto enigma ma úplne vykolajila a akoby napriek mojej rutine a práškom som sa rozhodol vytočiť šéfa. Nikdy som si nebral náhle volno ani PN dni, tak som vedel, že mi bude rozumieť.

. . .

Dvere sa rozleteli dokorán, moja chrbtica iba horko ťažko zvládala ťahať truhlicu dnu. Na vonok sa ani nezdala, ako by bola ťažká. Dokonca aj som na ňu poklopkal a z vnútra znela akoby dutá bola. Však na tom nezáležalo, mal som celý deň na to, aby som ju dotiahol dnu.

Podarilo sa mi ju dostať až po spálňu, kde som nasledovne skolaboval od únavy. Moje pľúca kričali o pomoc a svaly štrajkovali o lepšie pracovné podmienky. Na tom však nezáležalo, moja zvedavosť nad truhlicou mala prioritu, tak ako bohatý herci som sa rozhodol svoju bolest zajesť liekmi. V momente čo mi trochu spomalil tep som sa vydal do kuchyne a nabral si pohár vody, nech mám s čím si zapiť dodatočnú dávku práškov.

Ako voda tiekla a krásne sa rozpínala po sklenenom vnútrajšku Ikea pohárov som sa zamyslel po prvý krát za posledných 24 hodín. Prečo ma vôbec tá truhla lákala? Fakt som iba sa chcel odpojiť od monotónneho života tak silno, že som si dovliekol náhodnú truhlu do domu? Voda sa už prelievala a moje pochyby stiekli s ňou dole do potrubia.

Prišiel som ku stolíku a vytiahol si extra tabletku. Krásne sladko mi ležala na jazyku, jej chuť ako koreň stromu ktorý nazývam zdravá myseľ. Však každý kvet potrebuje zaliať, tak dnes prišla rovno búrka s názvom “voda z kohútika”. Tento glg bol však silnejší, pestrejší, bolestivejší ako ten predtým. Niečo sa mi aj na ňom zdalo povedomé, akoby som si tento moment v hlave opakoval asi sto krát.

Na tom nezáležalo, moje myšlienky prúdili, svaly sa vrátili do plnej práce. Horúco som sa otočil a pozrel znova na truhlu. Zámok bol vskutku nový, však zdal sa povedomí. Kúsok som s ním aj mykal ako hlupák s rubikovou kockou, však nepohol sa. V tom som si všimol jeden detail, ktorý mi podvedomie povedať nechcelo. Vytiahol som si kľúče z vrecka a zasunul ich. Presne to pasovalo, aj zámok magicky odletel z miesta. Nestihol ani urobiť ten hnusný hlučný zvuk a už som truhlu otvoril. Niečo v nej bolo, však nevidel som na to. Snažil som sa ju otvoriť dokorán, však v tom som niečo zacítil. Pach ma schopil za nos a vtiahol preč z môjho sveta na mozog.

Pomaly ale isto som sa postavil. Okolo bola tráva, jedovato zelená, bez tých nudných detailoch, ktoré by hocikto iný nazval “divoké kvety”. Oprášil som sa, moja nudne modrá košeľa sa meniaca na akúsi módne korektnú kamufláž. Nadýchol som sa čerstvej oblohy, oblaky boli iba mýtusom dávnych čias. Modrá sa iba placho rozplývala po oblohe, jej mrnčanie mi hladilo tvár a hýbalo steblami. Vydal som sa dopredu, keďže som v obzore nevidel ani živú dušu.

Nemusel som však kráčať dlho, ani v hlave mi nezačala hudba hrať a už som videl, aj počul, akúsi skupinu. Boli to rytieri, odetý v čistom bielom, akoby práčka ich čerstvo vyvrátila. Ich kone mali biele tiež, tým sa to viac hodilo ako ľudom na nich.

“Halt! Drahý záchranca! To ty padol z truhly si?” opýtal sa jeden a pricválal. Mal na sebe brnenie, však hlavu mu slabšie pokrývalo. Sem tam sa objavil aj menší vlas, blonďatý, akoby opak mňa. Trocha som mu závidel, napriek ťažkému brneniu vyzeral, akoby si život užíval.

Ukázal som na seba a pokúsil sa prehovoriť, však nebolo nič počuť. Niekto mi na dušu nahodil príkaz “mute”. V tom rytier dal pred seba svoju ochránenú ruku a spoza tieňa helmy som videl jeho fúzatý úsmev.

“Záchranca Dante, to nič, nerozprávaj teľom, dušou mi prihovor.”

Pozrel som sa naňho, smútok v mojich očiach musel cítiť aj on. ‘Tak dobre, kde som?’ pomyslel som si.

“Zázračná ríša Rakúsko-Uhorska, drahý priateľu. Ty pochádzaš zo storočí ďalej, no nie?”

‘Z roku 2025, Slovenska. Ty musíš byť akýsi rytier a toto je teda minulosť, no nie?’

“Presne tak. Ale poď, času neostáva dosť. Po ceste tam ti to vysvetlím,” povedal a ako pierko ma zdvihol na koňa.

Cválali sme dopredu.

“Ešte po ceste ti to spravíme, dáme ti zbroj. Hej, chlapci!” zvolal veselo, “Kresadlo a pancier! Doneste!”

Pozrel som sa zmätene. ‘Načo? Idem sa s kýmsi biť?’

“Niečo také, ideš nám poraziť beštiu.”

‘Vyzerá ako krava?” preglgol som si srdce.

“Tak proroctvo bolo správne, vskutku vieš svoju úlohu!” smial sa, zatiaľ čo nás obkolesili ďalší rytieri. Jeden na mňa dal brnenie, rovnako bolestivo biele, ako ich. Dokonca aj dierky na ruky boli príliš malé. Druhému sa podarilo nejako mi strčiť do vrecka kresadlo. Ani som nevedel, že ho tam mám, kým mi po ňom potľapkal a pripomenul mi, že vôbec vrecko vlastním.

‘Proroctvo? Čo, som nejaký zvolený?’

“Presne. Proroctvo si ťa vybralo. Si čistý od hriechu a nebojácny. Truhla si ťa vybrala a doviezla ťa nám z budúcnosti, kde už beštia padla. U vás už beštia nie je, však?”

‘U nás asi ani neexistovala.’

Počudovane sa za mnou pozrel. Kôň mu trocha spomalil. “Čo tým myslíš? Všade existuje.”

‘No, u nás nie. U nás ani mágia nie je skutočná, tak nemá ako.’

Rytier sa pozrel dopredu, jeho radosť zmizla rovnako rýchlo, ako ostatní rytieri zmizli z môjho boku. “Pil si niekedy mlieko?”

‘Áno,’ zmätene som sa priznal, ‘Mávam ho každý deň s kávou.’

“A tam to máme!” nahnevane zriekol, “Tak aj kávu! Tak ty nie si náš záchranca, iba akýsi chudák. Budeš pri najhoršiom potrava!”

Pokúsil som sa čosi si pomyslieť, však zmätok mi ukradol aj moje myšlienky.

“Sakra, káva aj mlieko? Na teba tak mrháme zdrojmi. Aká škoda! Na, prac sa. Odíď si sám!”

Zabrzdil a zhodil ma z koňa. Bežal, ako sa len dalo, kôň rovnako s ním a aj ostatok z bandy. Skúsil som zakryčať, aj niečo sa ozvalo, hlas sa mi vrátil, oni však nie. Popravil som si novo darované brnenie a otočil som sa. V diaľke bol akýsi kopec, skôr pravdepodobne jaskyňa, o ktorej rytier rozprával. Brnenie bolo ťažké, však vydal som sa vpred. Tráva ma opláchla od mojich hriechov ešte stovky krokov pred mojou úlohou.

. . .

Cesta ma unavila, už moja košeľa bola prevlečená cez moje brnenie iba ako plášť. Dokonca aj modré nebo zívlo oranžovou farbou a slnko sa iba pohrávalo s osvetlením. Aj tráva sa zdala vyschnutá.

Prišiel som tam, jaskyňa bola ako tá, ktorú som večne vídal. Kvapky vody, tvorené z vlhka, ktoré ešte terajšie texty by opísali ako mágia, mi udierali pred nohy. Prišiel som dopredu, na zemi bola uložená fakľa. Vytiahol som kresadlo a prekvapivo jednoducho zapálil ešte pred zdvihnutím. V tom som počul ten zvuk, to kvapkanie. Nebola to len jaskyňa, ale aj niečo stokrát väčšie než ja. Niečo živé.

Tam to stálo, však tentokrát som fakľu nezdvihol. Iba som silno preglgol a pozrel sa do tmy, ktorá sa pozerala na mňa.