Koťuha Arpád bol všetkými masťami mazaný.

Len čo sa v našej krajine objavila správa o Pliage, utekal za stolárom.

„Kašlem ti ja na stoličky, ukáž mi, ako truhlu vyrobím!“ nasrdil sa darebák, keď mu stolár ukazoval základy remesla.

Ten sa poškrabal po hlave a začal mu ukazovať postupy.

Arpád si všetko horlivo zapisoval. Potom šiel na miestnu pílu, objednal si desiatky kubíkov dreva a nakázal si ich popíliť na dosky. Z lesa utekal do železiarstva a nakúpil toľko náradia a klincov, že sa ledva domov odniesol.

Rezervy pod matracom sa rýchlo míňali, no Arpád vedel, že sa mu to vo veľkom vráti. Pred očami mu padali zlatky.

Pliaga v susednom kraji udrela ohromnou silou, ľudia kapali ako muchy. Bola to len otázka času, kedy sa objaví aj v Arpádovom okrese.

Jeho dvor bol zaprataný doskami, deň i noc sa tam svietilo, rezalo a búchalo. Všade samé piliny, pot a aj krv. Aby zaplatil materiál, napokon vyprázdnil aj poslednú ponožku, dokonca sa musel zadlžiť.

Napokon sa v jeho dvore vŕšili pohoria truhiel pripravených na predaj a on už len čakal, kedy sa mu tu začnú zbiehať davy trúchliacich.

Arpád zničene odfukoval pred poslednou rakvou, keď ho vyrušil sused.

„Už je to tu! Už je to tu!“ ujúkal s tvárou zjazvenou desom.

Špekulantovi zasvietili očká, kladivo si radostne prehodil do druhej ruky. „Konečne!“

„Nie, ty... ty nechápeš, z-zapni si telku!“

Arpád to aj urobil. Na obrazovke sa zjavili akési zahnívajúce mátohy, čo sa tackali ulicami hlavného mesta. Vôbec tomu nerozumel. Kontext dodal až komentár redaktora:

Vážení diváci, Pliaga zmutovala a obete nového kmeňa skrátka odmietajú ostať v zemi!

Kladivo Arpádovi vypadlo z rúk.