Marika si TRochu UHLA. Využila chvíľku, kým sa nedíval. Manžel Frido sa začítal do nového parte na nástenke miestneho pohrebníctva. Ona rýchlo uzavrela plastovú fľašu s rumom a tvárila si, ako jej dúšok čaju výrazne pomohol od dráždivého kašľa. Kabelku nahodila decentne späť na plece a trochu sa vystrela, lebo cítila, že sa začína trochu motať. Opatrne vykročila ulicou, ale po chvíli prekvapene zastala. Frido ju nielenže nenasledoval, ale nevidela ho ani nikde na ulici. Vrátila sa späť k pohrebníctvu a nakukla dovnútra. Zatlačila na dvere.

Manžel stál pri pulte a rečnil s predavačom:

„...viete, doba je strašne rýchla a moderná. Mne už dni ubiehajú rýchlosťou, ktorú ani neviem číselne vyjadriť. Viete, ja som bol celý život vedec a aj na dôchodku sledujem všetky tie technológie, smartfóny, virtuálnu realitu aj umelú inteligenciu. Ale mňa už začína zaujímať jediné... ako skončím ja sám.“

„Chápem,“ reagoval ostýchavo predavač, ktorý rozhodne nebol zvyknutý na takéto debaty. Do priestorov predajne vstupovali ľudia zásadne pietne a najskôr po tretej vete nastúpil plač. Dokázal už tomu odolávať a predpokladal, že si poradí aj teraz. „Takže osud planéty či vašich detí vás už netrápi... chcete si snáď vybrať kočiar na svoju poslednú cestu?“

Frido na neho prekvapene pozrel, akoby mu práve vyveštil z kariet závažnú chorobu. „Pekná metafora... viete... zaujíma ma hlavne, či aj v oblasti zomierania nastal nejaký pokrok. Chcel by som... ako by som to vysvetlil... zomrieť najmodernejším spôsobom.“

Marika si opäť odpila zo svojho nápoja. Debata jej pripomenula jedného z jej prvých nápadníkov, ktorý jej na prvom rande rozprával zážitky z pitvy na lekárskej fakulte. Ešte ho občas stretne na nábreží, nesie sa hrdo ako páni doktori zvyknú. Obrátila pozornosť späť k manželovi, ktorý ju dnes svojimi témami šokoval viac ako inokedy. Nečakala túto zastávku, lebo o pár minút mala byť u kaderníčky.

„Smrť sa za tie roky veľmi nezmenila. Jednoducho vaše telo zastaví svoje funkcie a...“

„...a zvyšok zožerú časom červy. To všetko poznám. Ale veď sa zmenilo veľa vecí. Ľudia žijú dlhšie. Už sa nepochovávajú na zapálenej plťke ani sa nehádžu do hrobov zabalení v plachte. Chcete mi tvrdiť, že ste nemoderné pohrebníctvo?“

To boli tie správne slová, ktoré zarezonovali. Marika Fridovi pripomenula kaderníčku, tak ju poslal, aby sa išla skrášliť a on sa otočil k dočervena sfarbenému predavačovi, ktorý cez zuby precedil: „Jasné, že sme moderné pohrebníctvo. Všetko nové však čosi stojí!“

„Viete, peniaze nie sú problém. A najmä... ja sa zatiaľ iba tak zaujímam, informujem. Čo mi viete ponúknuť?“

Predavač Karol zamkol dvere na predajni a ukázal Fridovi rukou na záves, za ktorým nebolo okno, ale tajný vchod. Vôbec ho to neprekvapilo, keď sa pred nimi ukázalo schodisko do podzemia. Obklopilo ich vlhko a ozveny zvukov, ale zároveň tam bolo prekvapivo svetlo. Uvedomil si, že v škárach medzi tehlami sú LEDky, ktoré reagujú na pohyb. Moderné technológie. Rovnako sa na fotobunku spustili sklenené otáčacie dvere na konci schodiska a ocitli sa v mramorovej kobke.

„Tak, čo presne vás zaujíma?“ opýtal sa Karol.

„Viete... rozprávajte a ukazujte... som zvedavý na všetko nové a moderné v oblasti prechodu zo života do smrti.“

Karol strčil ruku do vrecka a v rohu miestnosti sa spod zeme vysunuli podstavce s truhlami. Asi mal vo vrecku nejaký ovládač. Raz ho bude mať ako čip v hlave, pomyslel si Frido. Pristúpili spolu k jednej z truhiel a na spýtavý pohľad Karol vysvetľoval: „Toto je truhla na eutanáziu. Do nej si vleziete alebo vás tam vložia, môžete sa aj sám vyfintiť do najlepšieho obleku.“

Frido si otvorenú truhlu obzeral a samozrejme našiel, čo hľadal. Bežná drevená truhla obsahovala aj zdobené záclonky, zamykanie, automatické zatĺkanie, ale hlavne... elektroniku a displeje. Jeden bol z vonkajšej strany a bol dotykový. Ďalšie snímače boli ukryté vo veku a v bočných stenách.

„Chcete si ju vyskúšať?“ prekvapil ho Karol.

„Čo ste sa zbláznili? Ja ešte nechcem zomrieť!“ ohradil sa Frido.

„Veď ja myslím len veľkosť a pohodlnosť a tak...“ zakoktal sa Karol, „nebojte sa, eutanázia funguje len ak splníte všetky podmienky. Senzory preskúmajú vaše telesné funkcie aj myseľ. Ak je vaše telo beznádejne choré, splní sa jedna z podmienok. Následne prebehne hlboký vnútorný dialóg s umelou inteligenciou, ktorá preverí silu vášho rozhodnutia zomrieť. Niektoré modely vyžadujú aj chat s rodinnými príslušníkmi, ktorí potvrdia, aké trápenie s pacientom majú. Najmä ak už neviete dať najavo svoju vôľu inak.“

„Aha, to mi trochu odľahlo. Ale to by skôr ten chat dopadol zle pre moju manželku, ktorá sa trápi viac s chlastom ako so mnou. A čo táto druhá truhla oproti?“

„Tamtá je na spálenie. Nemusíte ani chodiť do krematória, zapáli sa proste sama na vhodnom mieste a v bočnom šuplíku následne nájdete popol. A táto tu, je pitvacia truhla. Aspoň ja ju tak volám, ale oficiálne na DarkWebe ju volajú skôr diagnostická. Do mŕtveho sa vsunú rôzne ihly, zdola, zboku, zhora a odoberú vzorky, na základe ktorých dokážu presne určiť príčinu smrti. Keď si do nej ľahnete zaživa, vie vám to pozisťovať množstvo vecí, stav vašich orgánov a v podstate, vcelku presný čas vašej smrti. Samozrejme, je to vypočítaný čas určený vaším telom, nie okolnosťami. Tá truhla iste nevie, či vás zrazí auto.“ Karol sa usmieval, takéto prednášky nemával často. A tentokrát jeho slová zarezonovali u Frida.

„Vážne by mi zistila, kedy zomriem? Jasné, chápem, proste stav mojich orgánov, koľko by sme ako celok dožili, keby ma nič hrozného nepostihlo,“ zvedavo obiehal okolo truhly Frido. „Koľko by stála taká diagnostika, scan môjho tela?“

Karol zacítil príležitosť a napadol mu najlacnejší trik. „Koľko pri sebe máte?“

Frido našiel po vreckách, v peňaženke a taške dokopy vyše 100€. Celkom slušný úlovok pre Karola a tak mu teda umožnil, aby si do tej diagnostickej truhly vliezol. „Snáď nemáte klaustrofóbiu,“ zažartoval, „musím veko zavrieť, aby diagnostika scanom fungovala. Možno budete počuť aj nejaké silné zvuky ako na CTčku.“

Frido zavrel oči a počúval jemné kliknutia ako odozvu displeja, do ktorého ťukal Karol. Posledný vtip, ktorý cez stenu truhly počul znel nejako takto... „...dúfam, že to bude fungovať. Viete, aká je tá dnešná moderná technika, všetko sa ešte len testuje...“

Do Fridovho tela vnikli jemné ihličky. Takmer okamžite začal strácať vedomie. Preboha, tá truhla ho chce pitvať a nie diagnostikovať. Preboha, prepnite jej mód. Preboha, ono ma to zabije.

Karol sústredenie pozeral na displej. Naskakovali na ňom rôzne čísla. Nebol to však dátum Fridovej smrti. Diagnostická truhla fungovala parádne. Vek tela určila na 79 rokov, ale stav srdca a obličiek zodpovedal oveľa mladšiemu človeku. Pečeň bola zničená a už nepoužiteľná a ani očné šošovky už nestáli za veľa. Akurát však na displeji zasvietila cifra, ktorá sa odrazila v Karolových očiach. Z temných zákutí internetu práve dostal skvelú ponuku na zachovalé mužské srdce a obličky. Toto moderné podzemie ešte potrebuje veľa investícií.