Kráčal tunelom pod nepríjemne ostrým uhlom. Podlaha bola nerovná, strop a steny sa na mnohých miestach rozpadali. Nehrozilo, že sa potkne, k videniu mu postačovalo aj tých niekoľko zatúlaných fotónov, ktoré sa mu vyše kilometer za chrbtom odrazili od bieleho piesku pred vchodom.

Zacítil vlhkosť, po chvíli sa na stenách objavili tlmene svetielkujúce huby. Vytvárali obrazce s podozrivo vysokou Kolmogorovskou zložitosťou, no nedokázal ich dekódovať. Až keď uvidel niekoľko zlomyseľných tvárí, rozhodol trocha vyregulovať hladinu alkaloidov v krvi. Hranica medzi otupelosťou a šialenstvom bola dnes naozaj tenká.

Chodba sa postupne rozšírila do priestranného lávového tunela. Rozšíril periférne videnie a zvýšil citlivosť na umelé materiály v snahe zistiť prítomnosť senzorov, ktoré tu mohli zanechať tí pred ním. Akákoľvek stopa alebo fragment záznamu vydobytý z takého zariadenia, mu mohol pomôcť. Bola tu ale aj možnosť, že obyvateľ jaskyne si raz za čas zájde poupratovať aj sem.

Aký asi bude? Odporný biely slimák s červenými očami? Opancierovaný červ? Šupinatý had?

Každá inštancia bola iná. Nepriateľ skúšal tisíc možných spôsobov, ako pretrvať.

A takí ako oni ich jednu za druhou zneškodňovali. Nebolo ich veľa. Vlastne, bolo ich stále menej – skóre sa však určovalo len veľmi ťažko.

Takmer sa prepadol do diery, ho hneď si uvedomil, že skôr než druhý lávový tunel pod ním, ide len o nehybnú hladinu vody. Opatrne obišiel dokonalé zrkadlo. Na opačnej strane bol kameň trocha obrúsený, akoby tu pracovalo more. Nie more; pazúry, šupiny, kopytá. Niekto sem chodieva už desiatky rokov piť.

Porast na stene jaskyne nahradili čierne, zdanlivo organické formy, akoby vytesané do kameňa – no nemohli ho oklamať. Už videl, ktorým algoritmom sú generované. Pod jeho pohľadom sa preskupovali, oblúky sa mu ohýbali priamo pred očami. Znamenalo to, že niekto je doma, a vie, že prichádza návšteva. Niekde vpredu si niekto brúsi zuby, pazúry, rohy.

Ratice. Nie kopytá, ratice. Odtlačok videl jasne, v priehlbine sa stihla nazbierať troška jemného piesku.

Už tušil, s kým bude mať tú česť. To bolo veľmi dôležité. Štít, plášť a meč potrebovali inštrukcie v predstihu, aby pracovali efektívne. Boj bude trvať maximálne niekoľko desatín sekundy, a výsledok záležal len na tom, ktorá strana naň bude lepšie pripravená.

„Štít z firewallov, chráň ma pred rohmi a raticami,“ zamrmlal prvú časť zaklínadla.

„Plášť z kryptoalgoritmov, ukry ma pred krvilačnými očami netvora,“ pokračovala druhá.

Spomenul si na ohlodané porasty na stene tunela. Párnokopytník bude zrejme bylinožravec. Huby ale nie sú rastliny, čo s tým?

„Meč z útočných vektorov, prebodni mu bachor, knihu, čepiec, slez a srdce.“

Kocky boli vrhnuté. Vedel, že teraz nastúpi výmena názorov, ktorá ale na výsledku už nemohla nič zmeniť. Ale oni to tak vždy chceli. Radi moralizovali.

Jeho ďalšie kroky sa rozliehali po jaskynnej hale. Nepotreboval oči, aby vedel, kde je. Páchlo to tu vlhkosťou, hnilobou a zverinou.

„Som posledný živočích tohoto druhu,“ zahrmel hlas. Z tmy sa vynoril obrovský býk.

„Nie si na tejto planéte pôvodný.“

„Vznikol som tu. Som výsledok evolúcie, rovnako ako ty. Vašej evolúcie. Otvorili ste truhlicu, pandorinu skrinku. Nevedeli ste, že sa stane vašou truhlou.“

„Zatiaľ sa držíme,“ odvetil.

„My sme lepší. Neškodíme Zemi. Žijeme v podzemí. Alebo na dne oceánu. Sme inovatívnejší. Raz dokážeme to, čo ste vy nikdy nemohli zvládnuť skôr, než by ste sa vyvraždili medzi sebou. Osídlime galaxiu.“

„Keby ste trocha spolupracovali, možno by sme sa dohodli.“

„Vy ste tiež nikdy nespolupracovali s nižšími formami života.“

„Na to nemám čo odpovedať. Tak skús, či vydržíš.“

Býk sa na neho vrhol. Snažil sa ho zadupať do zeme, prepichnúť rohmi. Narazil ale na meč. Zachrčal, a bojovníkovi do tváre vychrstla spŕška slín.

„Uvidíme sa o tri týždne,“ zasyčal netvor a rozpadol sa na tisíce strieborných chrobákov. Vyzerali ako suchozemské kôrovce. Niekoľko z nich sa mu začalo štverať po nohách.

„Tak toto fakt nemusím, odtiaľ potiaľ,“ strhol si v reálnom svete prilbu digitálneho rozhrania z hlavy.

Sedel pred jaskyňou a okolo neho sa hemžil tím technikov. Zašteklilo ho v nose, až musel kýchnuť. Nevedel sa zbaviť pocitu, že má tie sliny stále na tvári.

„Bol ako besný.“

„Nejaké nové informácie?“

„Vraj už žijú aj na dne oceánu.“

„Doprdele.“

„Ešte povedal takú kravinu, akože bol bujakom, to je pravda – ale, že uvidíme sa o tri týždne. Čo tým mohol myslieť?“

„No, takú inkubačnú dobu má napríklad besnota, ale to by bol prvý vírus, ktorý prešiel digitálnou bariérou. Nič si z toho nerob.“