,,Ach, konečne si tu!” vítala ho žena doma. ,,Nuže, rozpovedz mi!”

,,Čo by si chcela počuť?” spýtal sa svojej ženy postarší muž s dlhými fúzami, prichádzajúci po dlhej ceste domov. Vošiel do domu, zložil kabát zo svojich pliec, ledva sa usadil za stôl a už pri ňom bola jeho milá, spytujúc sa na cestu.

,,Všetko! Povedz mi, predal si všetky hrnčeky? Rozbil sa nejaký tanier cestou? A čo vázy, darilo sa im už lepšie ako minule?” zahrnula ho otázkami a jemu chvíľu trvalo, kým si spomenul na jeho pôvodný dôvod odchodu z domu.

,,Drahá, asi mi to neuveríš, ale všetko sa zamotalo...” začal, ani vlastne nevediac ako.

,,Zamotalo?” čudovala sa gazdiná, ,,Ale veď si prišiel s prázdnymi rukami! Nebodaj sa ti všetko cestou rozbilo? Ach, bože dobrý, nehovor, že ťa prepadli!” zvolala.

,,Nie, nie, to sa nestalo.” povedal, spomínajúc si na všetky udalosti. ,,Vieš, šiel som dlho. To trhovište v Bančovciach sa nekonalo. Spytoval som sa po okolí, ale že vraj ich kráľ ochorel a veľa vecí sa zrušilo - hlavne slávnosti. Vraveli, že teraz len čakajú, či sa kráľ vylieči, ale dovtedy...” muž len pokrútil hlavou a prstami si prešiel po fúzoch.

,,Milá moja, nedoniesla by si mi za pohár vody? Cestou som veľmi vysmädol.” spýtal sa zrazu a jeho žena mu želanie ihneď splnila, zároveň vyjadrujúc ľútosť voči kráľovi.

Potom, ako sa napil a myseľ sa mu trochu utriedila, pokračoval v rozprávaní: ,,Vedel som, že v Bančovciach nič nepredám, rozhodol som sa teda pokračovať na východ.”

,,Veď si sa mohol kľudne vrátiť domov, niečo by sme predsa vymysleli!” zvolala žena, uvedomujúc si, že do miest na východe je dlhá cesta, obzvlášť pre staršieho človeka.

,,Ako som len mohol, Anička moja, keď sme peniaze potrebovali?” spýtal sa jej dobrosrdečne, v hlase odhodlanosť, ktorú akiste pociťoval i v momente rozhodnutia. ,,Tak som teda šiel. Trvalo to len pár dní a ocitol som sa v takom malom mestečku. Bolo skoré ráno, ale ľudia sa už zozbieravali na námestí a ja som čoskoro zistil, že sa chystajú trhy. Nuž som si tiež našiel miesto pre naše výrobky a čakal som.” opäť si odpil, potreboval sa totiž upokojiť. Jeho milovaná Anička ho len pozorne počúvala.

,,Najprv prišla mladá žena, kúpila zopár tanierov a i jednu vázu. Neskôr sa ešte pár ľudí popri mne prešlo, niektorí aj niečo kúpili, ale veľa vecí mi neubúdalo, nuž som čakal ďalej, ale vtedy...” pozrel žene do očí a stisol jej ruku, dúfajúc, že ho aspoň vypočuje. ,,Prišiel istý mladík, ale nebol sám, mal so sebou tri malé ovce, možno baranov. Začal sa ma pýtať na taniere, postupne na vázy a vlastne všetko, čo som mal vyložené.”

,,Na čo sa ťa pýtal?” zaujímala sa jeho žena.

,,Ako sme ich vyrobili, za koľko predávam, či sa tým živím - mal mnoho otázok, no a nakoniec mi ponúkol, či by som to nevymenil za tie tri ovce.” odpovedal.

,,Vymenil čo?” spýtala sa ho.

,,Všetko.” odpovedal muž. ,,Ten mladík mi ponúkal tri malé ovce za všetko, čo som predával. Vravel, že sú niečím špeciálne, že keď sa k nim budem správať dobre, tak mi veľmi poslúžia,” odmlčal sa len na malú chvíľu, ,,Anička, pochop, prosím. Vedel som, že veľa toho nepredám a tu nemá ovce len tak málo kto – dobre by sme ich využili.”

,,Ale veď ja tomu dobre rozumiem, aj ja by som asi súhlasila, ale povedz, kde sú teraz?” spýtala sa ho žena.

Muž si opäť dlhými prstami prešiel po fúzoch, uvažujúc, čo má vlastne povedať.

,,Anička moja, asi mi neuveríš, nuž, ale tu máš pravdu: Vracal som sa už späť z trhov, včera to bolo. Všetko šlo hladko, keď sme zrazu narazili na rieku. Ja by som ju prešiel bez problémov, ale s troma ovcami? Nevedel som, či sa to podarí, ale čas ma tlačil, nuž vzal som ich cez rieku. Už sme boli skoro pri konci, myslel som... myslel som, že to prejdeme celí, ale zrazu sa niečo stalo, lano sa roztrhlo a ovce začal prúd odnášať ďalej a ďalej odo mňa.”

,,Tam si teda o ne prišiel?”

,,Ja som sa ich rozhodol zachrániť. Nevedeli plávať, topili sa v prudkej vode, nuž hodil som veci na breh rieky a skočil som za nimi.”

,,A čo si sa zbláznil?! Mohol si sa utopiť!” vyčítala mu Anička, starosťou zachmúrený výraz na tvári.

,,Nestalo sa tak, ale čosi zvláštnejšie. Bojoval som proti prúdu, snažil sa dostať ku ovciam a vytiahnuť ich. Trvalo mi to, Anička, ale nakoniec boli teda všetky vonku. Nejako som vyliezol na breh aj ja a sadol som si, možno skôr ľahol sa trávu, chytajúc dych, keď som zrazu začul, ako sa ku mne ovečky približujú. Zatvoril som na chvíľu oči, vedel som, že im to chvíľu potrvá, kým prídu, nuž chcel som si dovtedy aspoň trochu vydýchnuť.” rozpovedal, stisol žene ruku a pokračoval:

,,Keď som však oči opäť otvoril, všetko bolo inak. Ja... neviem, či to bola pravda alebo sen, ale obloha bola čierna, všetko bolo čierne, kam som len dovidel. Ihneď som sa posadil a uvidel moje tri ovečky. Bežali ku mne, bez rozmýšľania som otvoril náruč, aby do nej vbehli, ale nespravili tak. Kúsok odo mňa sa akoby začali do seba... zlievať. Boli tri a potom už len jedna, teraz už bolo vidieť, že to nebola ovca ale baran, a ten baran narástol, bol vysoký asi ako náš dom!” zvolal muž a žena ho len počúvala, snažiac sa neprerušovať ten príbeh.

,,Hľadel som naň s úžasom, bez slov. Na moje prekvapenie prehovoril ten baran na mňa. Spýtal sa ma, prečo som zachránil ovce z rieke, nuž, povedal som mu to, čo tebe – nevedeli plávať a topili sa, čo iné som mal robiť? Povedal, že ma za to čaká odmena, že som vykonal dobrý skutok, že mám skutočne dobré srdce! Ničomu som nechápal, zatočila sa mi hlava a od únavy som si ľahol na zem. Obrovský baran už nič nevravel, a keď som sa zobudil už bolo ráno. Ovečky boli preč, prešiel som popri rieke vyššie, našiel moje veci a vrátil sa sem.” zadíval sa žene do očí a prehovoril opäť:

,,Anička, ja neviem, čo sa vlastne prihodilo, či sa mi to celé len nezdalo, ale myslím, že nie. Povedz, prosím ťa, niečo.”

Anička naňho hodnú chvíľu len ticho hľadela, uvažujúc, ale nakoniec prehovorila: ,,Som rada, že si sa mi vrátil domov živý a zdravý.”

,,Anička...” preniesol muž zlomene.

,,Drahý, je to veľa. Tri ovce, baran, čierna obloha? Ja ti neviem. Ale viem, kto si ty, a to, že si dobrý človek aj hlboko vo vnútri viem, takže ti verím. Neviem si to vysvetliť, ale nikdy si mi ešte neklamal. Ak to bol len sen, tak čo už, hlavné je, že si sa mi vrátil domov.”

Muž svoju ženu hádam ešte nikdy nemiloval ako v ten okamih. Vzal ju do náručia a ďakoval jej za dôveru, hoci sám bol na pochybách.

Veľkého barana už nikdy v živote nevidel, ale hneď na ďalší týždeň sa vydali so ženou kúpiť ovce, aby ich chovali a uživili z nich deti. Muž žil dlhý, pomerne pokojný život, jeho domov prekypoval láskou, ale aj tak vo vysokom veku nakoniec zomrel, nechávajúc svoju ženu doma s už dávno dospelými deťmi. Žena žila len o rok dlhšie ako jej manžel, ale keď sa jej vnúča raz vrátilo domov, rozprávajúc, že ho veľký baran preskúšal o chrabrosti v jeho srdci, Aničke sa konečne uľavilo, vediac, že jej manžel mal naozaj celé tie roky pravdu.