Stmievalo sa, keď dorazili pod vrchol hory, dvadsaťjeden ľudí, dosť detí, pre príšeru najvyššieho kalibru iba lahodné predjedlo. Bolo odtiaľ vidieť na celú krajinku, tak krásne malebnú, obrobenú rýľmi do esteticky vyzerajúcich radov. Škoda, že sa jej nemohol dotknúť. On. Podobne ako Marrthen, aj On mal svoju úlohu. Zabíjať. Jesť. Živiť sa mŕtvolne hnilým mäsom ochuteným plesňou. Hodoval už len pri pohľade na slastne slaný povlak plný chutnučkých drobných beštií, tak výživných a zároveň odporných. Títo neboli odporný, boli... boli... to slovo dlho hľadal v mysli... boli čerstvý.