„Ocko, prosím, ja nechcem odísť.“ Objímala som otcovi kolená a útlu, uslzenú tvár som zdvihla k jeho láskavým, úprimným očiam.

„Srdiečko moje, keby to bolo také ľahké.“ Pohladil ma po tvári a utrel slzy. Prosebne som naňho pozrela a on dodal. „Ani sa nenazdáš a bude leto. Celé dva mesiace budeme spolu.“

„Naozaj?“ Moja tvár sa rozžiarila a otec uhol pohľadom. Nepridávala som tomu veľký význam.

„Sľubujem. Ale teraz už neplač.“ Kľakol si tak, aby moja tvár bola kúsok nad jeho. Viac sme nepotrebovali hovoriť. Tieto posledné chvíle sme si len hľadeli do očí, vlak za nami zatrúbil. Posledný signál. Objala som otca a do toho objatia vložila všetky slová, ktoré som mu nestihla povedať. No niečo rušilo tieto posledné chvíle. Chytala ma panika. Niekde na konci mojej mysle sa zjavil obraz tejto scény, akoby som ju už prežila... Celou mysľou som sa snažila spomenúť si. No nebolo treba. To najhoršie sa práve udialo. Namiesto veľkých, teplých dlaní môjho ocka ma objímalo slizké a dlhé hadie telo. Snažila som sa vykríknuť, no hlas sa mi zasekol niekde v strede hrdla. Vedela som, že každú chvíľu zomriem v zovretí tohto tvora. Cítila som ako mi tá obluda láme kosti. Každú chvíľu bola väčšia a väčšia a ja som už nedokázala bojovať. Zomieram. A zrazu som sa úplne zdesená prebudila... Vymotala som svoje spotené telo z prikrývok a úplne zadychčaná sa posadila do stredu postele.

„Sindy, už zase?“ Začula som ospalý hlas z vedľajšej postele.

„To nič Jess, už som v pohode..“ Niečo zamrmlala, pretočila sa na opačnú stranu a opäť zaspala.

To, čo som jej tvrdila bola lož. Triasla som sa na celom tele a vôbec som nebola v pohode. Zhlboka som sa nadýchla a pokúšala sa upokojiť.

Bol to len sen... Nič, len hlúpy sen.“ Klamala som samu seba, ale takto to bolo jednoduchšie. Radšej sa budem presviedčať o tom, že je to len hlúpy sen, akoby som mala odkryť pravý zmysel týchto snov. Veľmi dobre som si pamätala na ten posledný deň, ktorý som s otcom strávila. Žiadne škrtiace hady, to nie, ale to, že mi sľúbil spoločné letá a nikdy, za celých sedem rokov to nesplnil to som mu neodpustila. A hnevala som sa preto sama na seba. Milovala som ho ale aj neznášala. Neznášam ho za to, že mi za ten čas zavolal sotva trikrát o stretnutí ani nehovoriac. Pozrela som na mobil pohodený vedľa postele. Bojovala som z myšlienkou zavolať mu. Ak zavolám, ukážem mu tým ako veľmi ho potrebujem. Zdvihla som mobil. Na displeji žiarilo dvadsaťsedem zmeškaných hovorov od Jareda. Posledný pred siedmimi minútami. Vytočila som jeho číslo a tak som mohla na chvíľu zabudnúť na otca. Ako poznám Jareda, opäť sa do niečoho namočil.

„No honečne, de v riti máte šeci je mobili?!“ Jaredovi sa „trochu“ krútil jazyk, zase pil.

„Sú dve hodiny ráno, zajtra majú Jess a Robert skúšky A MY DVAJA PREMIERU!!! MYSLIS, ZE BUDEME CAKAT KYM NAM UPLNE OZRATY ZAVOLAS?? KDE SI??!!!! Až kým som to povedala uvedomila som si význam vlastných slov. Ak to zajtra pokašle tak sme v háji. Jess sa pretočila a netrpezlivo zacmukala.

„Som v SoFi bae a poteboual by om ovoz.“ Len veľmi ťažko som pochopila význam jeho slov.

„Ty debil, ak to nám to zajtra zničíš tak ťa asi.....!!!“

„ Dobe, dobe len nekiš puosim.“ Zastonal. Jess to zo spánkom vzdala. Zasvietila lampu a zmätene na mňa civela.

„Dobre, pošlem po teba niekoho.“ Hodila som mobil na vankúš a vyskočila z postele. Opatr-ne som otvorila dvere, čo bolo úplne zbytočne, pretože v každej izbe sa už svietilo.

„ Čo sa to preboha deje.“ Sykol na mňa Awa, len čo som vošla do ich izby. Dlhé čierne vlasy mu odstávali na všetky strany a veľké oči mal sotva otvorené. Možno vďaka tomu vyzeral dosť hrozivo.

„Jared potrebuje odvoz. Je v Sofi bare a mám pocit, že to dosť prehnal.“ Awa sa postavil a vzdychol. Začal sa obliekať a pritom si šomral.

„Dnes sa rozišiel s Alex, kým tam dorazím, bude na mol..“

„Kde sú kľúče od auta?!“ Oboril sa na mňa.

Kľúče mám ja, pohni si, čakám ťa v aute.“ Rob bol síce trochu mimo, ale bol oblečený a pripravený. Toto som tuším vybavila. Vrátila som sa do izby a pozrela na mobil pohodený na vankúši. Mohla som mu zavolať. Iba sa presvedčiť, či je ešte v poriadku. Spýtať sa, ako sa má. Nič prehnané, len nenútený dialóg. Mohla...ale nebola som na to pripravená. Preložila som mobil na nočný stolík a takmer okamžite upadla do bezsenného, pokojného spánku.

„Päť minút, prosím.“ Jaredov hlas, tlmený vankúšom znel poriadne unavene. Prehodil sa v posteli a už asi po štvrtý krát znova zaspal.

„Jared! NESTIHAME!!“ Stiahla som z neho deku a pokúšala sa ho vytlačiť z postele. Márne, dosiahla som akurát to, že som si udrela koleno do rohu jeho postele. Zanadávala som. Vedela som, že ak si pred predstavením vypije, tak môžeme na dobrý výkon zabudnúť.

„Prosím ťa, vstaň.“ Zvolila som inú taktiku. Už som nekričala, snažila som sa hovoriť pokojným, nenúteným tónom, Pootvoril oko, ale po chvíli váhania ho opäť zavrel. Ostával mi už len jeden ťah. Ak ho toto neprebudí, tak mám vážny problém. Pristúpila som k nemu celkom blízko a z celej sily ho udrela po zadku. Vykríkol, spadol z postele a medzi tým sa na mňa zmätene pozrel.

Usmiala som sa spokojná sama so sebou.

„Obleč sa.“ Hodila som doňho nejaké veci, čo som našla v jeho skrini a on sa , nadávajúc mi a preklínajúc, začal obliekať.

„ Aspoň chod kúpiť citróny. Pochybujem, že V chladničke budú.“ Prevrátila som oči. Pravdepodobne z radosti, že konečne vstal som v sebe našla toľko ochoty a rozhodla sa, že pôjdem.

„Dobre, ale nie, že zaspíš.“Nesústredene prikývol a zmizol v kúpeľni. Vzala som posledné peniaze, čo som mala a vyšla z bytu.

Cesta mi ubehla rýchlo aj vďaka tomu, že som celý čas nadávala na Jareda

„Ahoj Sindy, pripravená?“ Aj napriek tomu, že Pheonix je veľké mesto, v okolí sú samé školy, to znamená, že všetci poznajú všetkých. A to ja vďaka žúrkam, ktoré sa tu „občas“ organizujú, čiže, každý týždeň.

„Ahoj Sam, jasné, len...Jared si včera užíval viac ako bolo treba.“ Na moje prekvapenie sa začal hystericky smiať. Keď videl môj zmätený výraz začal vysvetľovať .

„Včera sme sa na ňom pekne pobavili. Myslím, že ho tam tak skoro nepustia.“ Chvíľu sa neprítomne pozeral pred seba a pravdepodobne spomínal. „Ale nie, teraz vážne. Stalo sa niekedy, aby vaše predstavenie nebolo dokonalé?“ Pochybovačne som naňho pozrela. Pár krát pár krát to už vyzeralo, že sa všetko pokašle a vyhodia ho, ale nakoniec to vždy nejako ukecal.

„Dobre tak ja idem, lebo nás vyhodia obidvoch.“ Daroval mi ešte jeden oslnivý úsmev a rozišli sme sa každý za svojím.

„Dnes som videla úžasného chalana.“ Kto iný by začal rozhovor témou o chalanoch ak nie Jessica.

„Ahoj, nemáš náhodou skúšky?“ Prevrátila oči a zaťukala na hodinky, čo mala na ruke.

„Je pol ôsmej, prvá skúška začína o deviatej.“ Ešte raz sa pozrela na hodinky a potom zmätene na mňa. „ Dnes netancuješ?“ Sotva som stihla otvoriť ústa, že jej odpoviem, pokračovala vo svojom monológu „takže bol som dnu.“ Ukázala na obchod, do ktorého som sa už niekoľko minút márne pokúšala dostať. „A on tam bol. Vypytoval sa niečo tej štetky pri pulte. Hádzala po ňom také trápne ksychty, že by to musel byť totálny idiot, ak by jej na to skočil. Keď si uvedomil, že ona mu nepovie jednu rozumnú vetu, vzdal to a vyrazil rovno ku mne. O môj bože, keby si videla jeho neskutočný úsmev. A tú jeho nadprirodzenú chôdzu. Niečo sa ma spýtal a to ako rozprával a pohyboval perami ma dorazilo. Dala som mu svoje číslo a on si ho dal do tašky. No verila by si tomu?“ Chvíľu som na ňu neveriacky hľadela.

„Čo sa ťa to pýtal?“ Spýtala som sa so záujmom. Pokrčila ramenami. „Tak tomuto by som fakt neverila. Nezdá sa ti, že si mu tak trochu pripomínala tú štetku pri pulte?“ Civela na mňa s otvorenými ústami.

„Ale veď si vzal moje číslo.“ Opakovala hlúpo. Vedela som, že toto nemá význam. Nechala som ju zmätenú na chodníku a vykročila smerom k obchodu

„Do čerta! Kde ste boli?!“ Naša nevyrovnaná, nervovo labilná profesorka do nás hodila baletky a ponáhľala sa na druhú stranu zákulisia nakričať na dvoch tretiakoch, ktorým spadol stôl. Posadila som sa pred zrkadlo a hľadala šminky. Vzala som do ruky ceruzku, ale na polceste k očiam som zabudla čo s ňou chcem robiť a vypadla mi z ruky. Nedokázala som vnímať nič. Nič, iba jeho odraz v zrkadle. Stál pár metrov odo mňa a rozprával sa z našou frustrovanou profesorkou. Niečo jej vážne vysvetľoval a perami pohyboval tak dokonale, že bolo nemožné odtrhnúť od neho oči. Zrazu kývla hlavou smerom ku mne a on si ma našiel pohľadom. Lícne kosti mu zvýrazňovali jeho tmavú oválnu tvár. Ofina jeho uhľovo čiernych vlasov mu jemne padala do očí rovnakej farby. Náhle vykročil smerom ku mne. Ešte aj chôdzu mal tak dokonale ľahkú a svižnú... To nie je možné. Takýto človek predsa neexistuje. Nemohol byť skutočný. Možno v nejakom príbehu o upíroch alebo v rozprávke o čarovnom žabiakovi, ale nie tu v mojom zrkadle. Zrazu bol pri mne tak blízko až som zacítila jeho sviežu vôňu. Už som blúznila. Nielenže som videla nadpozemsky krásnu bytosť, dokonca som si vymyslela aj tú vôňu. Naozaj mám až takú dobrú predstavivosť? Dotkol sa môjho ramena. Bála som sa otočiť. Čo ak tam už nebude? Samozrejme, že tam nebude, veď vôbec neexistuje. Nemôžem odtrhnúť zrak od toho zrkadla. Ešte raz mi zovrel rameno trochu naliehavejšie. Pomaly s veľkou nevôľou som sa otočila. Od prekvapenia som otvorila ústa. Bol tam!

Prehovoril. Ten jeho zvonivý hlas mi vygumoval celú myseľ. Civela som na jeho dokonalú tvár, akoby som mala za úlohu zapamätať si každú jeho bezchybnú črtu. Odkašlal si. Ešte aj to bolo bezchybné.

„Si Eva?“ On sa ma niečo pýta. Zmätene som si ho obzerala.

„ Halo, si Eva??“ Luskol mi pred očami. Všimla som si, že ma dlhé prsty, za ktoré by hocaký klavirista obetoval celý svoj majetok. Pokúšala som sa sústrediť na to, čo vravel.

„Ehm, Eva? Aká Eva? Ja som Sindy.“ Môj hlas znel nechutne piskľavo. Zasmial sa.

„Ja som Will, teší ma.“ Vystrel ku mne ruku. Netušila som prečo a tak som si ju len obzerala. Po chvíli ju trochu zmätený opäť stiahol.

„Pýtal som sa, či si Eva v tej hre. V Stvorení sveta.“ Zopakoval trochu nesvoj.

„ Čččože? Ja....Eva? Áno, mmmyslím, že hej.“ Až keď som prehovorila, uvedomila som si, že mám opäť otvorené ústa. Tuším začal pochybovať o mojom duševnom zdravý.

„Tak to som rád.“ Usmial sa na mňa. Na mňa....

„Hľadám ťa už asi hodinu. Mal som si s tebou prejsť tú časť v strede.“ Nechápala som čo to tu hovorí. Asi si všimol, že som úplne zmätená. Chytil sa za čelo a vzdychol si. „Nikto ti to nepovedal? Adam- ehm vlastne Luke, si včera zlomil nohu a ja ho mám zastúpiť. Túto hru som hral asi pred týždňom, tak som sa im perfektne hodil.“ Dalo mi strašne veľa námahy, kým som pochopila, čo to vravel. S ním, s týmto dokonalým telom som mala dve hodiny hrať v bezprostrednej blízkosti? Tak toto nie, taká dobrá nie som.

„Ľudia, máte päť minút.“ V tej chvíli akoby na mňa niekto vylial vedro ľadovej vody. Všade nastal taký zmätok, že jeho som stratila z očí. Snažila som sa so sebou urobiť čo sa dalo, až kým ma niekto nevystrčil na javisko.

Roztrasená a zmätená som sa obzerala na všetky strany. No tak, sústreď sa. O tomto si predsa snívala celý život tak si to nepokaz nejakým chlapcom. Nádherným, dokonalým chlapcom... Takto to tuším nebude fungovať. Musím sa upokojiť. Stál pár metrov predo mnou a tancoval začiatočné sólo. O pár sekúnd príde ku mne. Dotkne sa ma a ja budem musieť tancovať, lenže čo to mám vlastne tancovať? Tak a je to tu. Dotkol sa ma.

Avant, en. Air, enl´. Ako ľahko to ide. Akoby sa mi z jeho ľahkým dotykom vrátil rozum. Opäť som to bola ja. Už len prestať myslieť, nerobiť nič, len s ním splynúť.

„Tancuješ skutočne úžasne.“

„Ty si ešte tu?“ Po tom, čom som s ním strávila toľko času, som bola trochu odvážnejšia. Sedela som na javisku ako každý večer po predstavení a počúvala to ticho. Lenže pri ňom to bolo nemožné. Sadol si ku mne. Zachvela som sa a on si to všimol. Usmial sa.

„Rozmýšľal som, prečo sa všetky baby v mojej prítomnosti správajú tak hlúpo. TY si jedna z mála dievčat, ktoré so mnou hovoria.“

„Že vraj prečo sa tak správajú. Veď si dokonalý.“ Povedala som to skôr než som si uvedomila, čo hovorím. Automaticky som si prikryla ústa rukou, skôr ako poviem ďalší nezmysel. Opäť sa rozosmial. A opäť na mne. Musí ma mať za poriadneho retarda.

„Ty si neskutočná.“ Dotkol sa mojej ruky a stiahol mi ju z úst. „Nerob to. Máš rozkošné pery.“ Zašepkal mi do ucha a prstami pritom prechádzal po hornej pere.. Mala som pocit, že ma od vzrušenia roztrhne. „A krásne oči...“ Pobozkal ma na viečka. Zabudla som dýchať.

„A jemnú pokožku...“ Bozkával ma nad perou. Moje srdce vynechalo zopár úderov. Pobozkal ma. Bozkával ma tak úžasne, až sa mi zatočila hlava. Nemohla som sa nadýchnuť, nemohla som sa hýbať. Jednou rukou mi prechádzal po chrbte a druhou mi hladkal krk. Opatrne som sa dotkla jeho tváre. Prechádzala som záhybmi jeho dokonalej tváre. Na ničom inom mi nezáležalo. Len sa s ním bozkávať večne. Druhú ruku som mu vopchala pod košeľu. Mal tak nádherné telo. Ohmatávala som mu každú čiastočku hrude. Cítila som ako náhlivo mu bije srdce. Odtrhol sa od mojich pier, ale nestihla som sa ani nadýchnuť a bozkával mi bradu. Prechádzal stále nižšie až ku krku. Určite cítil ako mi ide vyskočiť srdce od vzrušenia. Ruky presúval nižšie k môjmu zadku, stehnám a pomaly dopredu. Mozog som mala úplne na dne. Bola som ochotná dovoliť mu oveľa viac ako teraz. Kľakla som si a naklonila sa nad neho. Pomaly mi vyhŕňal tričko a bozkával bruško. No zrazu prestal tak náhlivo ako začal.

„Stačilo.“ Stiahol sa, prerývane dýchajúc. Hrýzla som si pery, hľadela do jeho tajomných očí a čakala čo urobí. Ešte stále som bola omráčená predchádzajúcou udalosťou.

„Si nádherná.“ Ozval sa po chvíli. Toto bolo na mňa priveľa. S buchotom som spadla opäť na zadok. S miernym úškrnom pokrútil hlavou a pritiahol si ma k sebe bližšie. „Ak by som chcel, hneď teraz by som sa s tebou vyspal.“ Smutne som naňho pozrela a snažila sa odtiahnuť. Čakal to, lebo ma pevnejšie zovrel. Čo malo znamenať to „ak by som chcel“?

„Vyspal by sa s tebou, lenže čo by som s toho mal?“ Aj tak som nechápala. Vzdychol si a pokračoval. „Páčiš sa mi. A chcel by som niečo viac ako štetku na jednu noc. Chápeš?“ To ma nahnevalo.

„Tým chceš povedať, že som kurva?“ Pokrútil hlavou, ale nič viac nepovedal. Iba mi uprene hľadel do očí a skúmal môj výraz. Chvíľu som nad tým uvažovala. Poznám ho, nie viac ako päť hodín a plánovala som, že sa s ním vyspím! Ak by ma nezastavil, už nie som panna. Fikol by ma úplne neznámy chalan. To som naozaj chcela?

„Ďakujem.“ Zašepkala som mu do ucha. Bolo takmer nemožné ovládať sa a nevrhnúť sa naňho. Trochu som sa hanbila sama pred sebou, za to, že ma o skorom sexe poúčal chalan. Zvrátené. Objímal mi brucho a zozadu bozkával krk. Opäť mi naskakovala husia koža, ale nič okrem bozkov si nedovolil, celé tri hodiny, ktoré sme takto nalepený na seba strávili.

„Dnes som sem šiel s tým, že odtancujem, čo mám a vrátim sa domov, ale asi trocha zmením svoje plány.“ Stáli sme pred vchodom do môjho bytu a snažili sa už zopár minút rozlúčiť.

Ešte raz ma pobozkal. Keďže som nesedela na javisku, ale stála pri jeho dotyku sa mi podlomili kolená. Všimol si to a zovrel ma v objatí. Usmial sa na mňa a odišiel. Chvíľu som naňho hľadela a potom odomkla dvere.

„Ahoj, kde si bola celý deň? Už som sa začínala báť.“ Jess sa na mňa vrhla, len čo som vošla do izby.

„Och, ale veď ma poznáš, na javisku. Ako dopadli skúšky?“ Snažila som sa o ľahký tón, ale pretvárka nebola nikdy mojou silnou stránkou.

„Niečo sa stalo, však?“ Jej šialená zvedavosť sa začala opäť prejavovať. A práve v tej najnevhodnejšej chvíli. Chcela som len snívať o našom ďalšom stretnutí a nie vysvetľovať jej niečo.

„No tak, vysyp všetko!“ Vzrušene postávala predo mnou a čakala, čo poviem. Ach, čím skôr to vyklopím, tým lepšie.

„Pamätáš sa na toho chlapca ráno v obchode.“ Šialene prikyvovala. „Tak pravdepodobne to bol ten istý chalan, s ktorým som strávila celý večer.“ Hystericky vykríkla.

„Čože?! Chcem vedieť všetko.“ Sadla si do stredu mojej postele a čakala. Nechcela som s ňou o tom hovoriť. Bála som sa, že ak začnem hovoriť, zistím, že som len blúznila.

„Poviem ti len toľko...Bozkáva sa božsky.“ Vyskočila z postele a hystericky pobehovala po celej izbe. Zaborila hlavu do vankúša a opäť vykríkla. Už ma to začínalo otravovať. Ľahla som si na posteľ a nevnímala nič. Myslela som iba na jeho dokonalé telo, správanie a chôdzu, až kým som neupadla do, po takom dlhom čase, spánku plnom snov o Willovi a nie hadích zovretí.