„To, čo hľadáš, môžeš nájsť len v Žiarosvite,“ povedal mu múdry muž. Mal vráskavú tvár, dlhú bielu bradu a v očiach pohľad proroka. Zdalo sa rozumné poslúchnuť ho.

A tak sa večer, 1. septembra, ocitol na brehu rozľahlého jazera a ponad jeho hladinu hľadel na to povestné mesto. Prievozníkova loďka bola práve na druhom brehu. Kým čakal, posadil sa na mólo, tvárou v tvár zapadajúcemu slnku. Rozmýšľal, čo bude nasledovať.

Čln o malú chvíľu dorazil. Sedela v ňom dohneda opálená žena stredného veku s pletením v náručí. Východná prievozníčka. Jediná žena medzi štyrmi, čo zo všetkých svetových strán zvážali ľudí na žiarosvitský ostrov. Zákazník neochotne nastúpil do vratkého plavidla. Pod jeho váhou sa prudko rozhojdalo. Nezvyknutý na podobný pocit pod nohami sa trošku vyľakal. Skrútilo mu žalúdok. Čo najopatrnejšie sa schúlil na drevenú lavičku rozhodnutý počas zvyšku cesty neriskovať ani ten najmenší pohyb.

„A kde sú veslá?“ poobzeral sa okolo seba. Nikde ich nevidel. A ani pádlo, ani nijaký iný prostriedok pohonu. Prievozníčka sa iba zasmiala. Popod nos si zamrmlala pár tajomných slov a loďka sa plynulo rozbehla po hladine. Potom spokojne nahodila očko na ihlicu.

„Vy budete asi zďaleka,“ skonštatovala. „Smiem vedieť vaše meno?“

„Martin,“ odpovedal úsečne. Stále sa celkom nedokázal spamätať z toho, čo práve videl. Ozajstné kúzlo...

„Martin,“ zašepkala žena. „A ďalej?“

„Ďalej nič.“

„Naozaj? Ľudia mávajú viacero mien.“

„Ja nie,“ pokrútil hlavou. „Som len Martin. Prešiel som mnoho miest a zatiaľ som si s tým vždy vystačil.“

„Prešiel si mnoho miest? Tak potom si aj pútnik. Teda, vitaj v Žiarosvite, Martin Pútnik. Čo ťa k nám privádza?“

„Cesta,“ odpovedal po pravde. Žena chápavo prikývla. Viac sa nespytovala. Vysadila ho vo Východnom prístave a opäť vyplávala. Len vietor vie, koľko ľudí už takto previezla na jeden či druhý breh a koľko ich ešte prevezie. Pre ňu bol Martin len jedným z mnohých. Do zajtra už možno zabudne na jeho tvár, ktorá v jej pamäti splynie s tisíckou ďalších, podobných. On si ju však zapamätá navždy. A aj to meno, čo mu dala. Pútnik. Martin Pútnik. Ako pekne to znie!

Odvrátil zrak od vzďaľujúceho sa člna a konečne sa otočil k mestu.

Vzápätí jeho vedomie zaplavilo také množstvo vnemov, že si ich nedokázal naraz uvedomovať. Najprv si všimol pohyb. Pohyb množstva ľudí, zvierat, vozov, ktoré okolo neho prebleskovali sem a tam. Zároveň k nemu dorazila pestrá zmes všetkých možných farieb a zvukov. Žiarivo natreté fasády domov, červené a biele strechy, sivá vrstva špiny na miestami popraskanej dlažbe. Počul krik mnohých hlasov, útržky rozhovorov, mrmlanie okoloidúcich, výkriky predavačov ponúkajúcich svoj tovar, hrkot kolies, nárazy konských kopýt o dlažbu. To všetko na pozadí neodmysliteľného špľachotu vĺn. A úplne nakoniec, svojská vôňa Žiarosvitu zložená z tisícok súčastí. Pot, zvieratá, kvety z okenných parapiet, stoka, variace sa večere, čerstvo upečený chlieb. Najmä to posledné ho donútilo uvedomiť si, aký je hladný. Od jazera sa mu do chrbta zaprel studený závan vetra. Zadrkotal zubami.

Je čas ísť. Nemôže tu takto stáť donekonečna. Váhavo vykročil a pridal sa k pestrému davu, ktorý mal dovtedy odvahu iba pozorovať. Prešiel po nábreží k najbližšej križovatke, kde zahol doprava. Ulica mierne stúpala smerom ku stredu ostrova. Lemovali ju dva vyrovnané rady starých stromov.

„Pozor! Pozor!“ ozvalo sa zrazu odniekiaľ spoza neho. „No tak, ľudia, urobte nám trochu miesta!“ Kým Martin stihol obzrieť, kto to kričí, dav ho odtisol až ku stene najbližšej budovy. Od zvedavosti natiahol krk najviac, ako sa dalo. Po ceste práve prechádzal fúzatý mužíček. On sám bol drobný, vpratal by sa aj do myšacej diery. To, čo potrebovalo toľko priestoru, bolo obrovské zviera pokryté veľkými zelenými šupinami, ktoré viedol za sebou na povrázku. Až keď si ten záhadný tvor nešťastnou náhodou kýchol, pričom z jeho nozdier vyšľahol malý plamienok a podpálil vývesný pútač istého kvetinárstva, Martin si prekvapene uvedomil, že je to drak. Dosť ho to vyviedlo z miery, no stále menej než fakt, že všetci okrem neho sa tvárili, akoby nejaký drak na ulici nebol ničím nezvyčajným. Medzitým z obchodu vybehol rozzúrený kvetinár: „Toto mi zaplatíte! Človeče, také zviera by malo mať v meste ohňovzdorný náhubok!“

Majiteľ draka mu na to čosi odsekol. Strhla sa škriepka. Na oboch stranách ulice sa hromadili ľudia, ktorí popri drakovi nemohli prejsť. Menšie zdržanie im však veľmi neprekážalo. K sporu mal každý z nich čo povedať. Postupne sa pridávali na jednu či druhú stranu a vytvorili tak dva tábory. Jedine Martin nevedel, kam sa pridať. V tom zmätku sa cítil dosť nesvoj, ako z iného sveta. Len čo sa okolo neho uvoľnilo dosť miesta, nenápadne vykĺzol, opäť odbočil a rýchlo prekráčal niekoľko ulíc. Všade stretával množstvo ľudí. Hoci sa ešte celkom nezotmelo, väčšina z nich niesla v ruke zažatý lampáš. Pobehovali sem a tam, vo väčších či menších hlúčikoch, smiali sa, hádali, alebo jednoducho čosi rozoberali. Každý mal svoj cieľ, každý mal kam ísť. Až na Martina.

Ten osamelo blúdil ulicami, nevediac kam sa pobrať, až sa nakoniec dostal do tichšej štvrte, elegantnej štvrte. Domy tu boli dosť nízke, s peknými starostlivo udržiavanými predzáhradkami. A v jednej z nich dokonca zbadal záhradného trpaslíka. Najkrajšieho, akého v živote videl. Namaľovaného žiarivými farbami, vo veľmi živej póze s jednou nohou zapretou do rýľa. Vyzeral úplne, akoby sa práve chystal prehovoriť.

„Čo zízaš?“ Martin neodpovedal. Načo aj? Veď to predsa nemohlo byť naozaj.

„Chceš vidly do zadku?“Až táto ponuka ho definitívne vytrhla z predošlého mylného dojmu. Vytreštil oči, až takmer opustili očné jamky. Naozaj, keby včas neprivrel viečka, asi by sa mu odkotúľali dolu kopcom...

„Prepáčte... Ja... ja...“ začal sa habkavo ospravedlňovať. „Ja... som myslel, že ste len záhradný trpaslík...“

„...len záhradný trpaslík... LEN záhradný trpaslík,“ zopakoval tamten neveriacky. „A ty si čo o sebe myslíš, háááá? Narástol o nejaký meter vyšší a už si myslí, že je niečo viac...“ Hoci toto obvinenie bolo úplne neoprávnené, Martin sa nezmohol na jediné slovo na svoju obranu. To, že naňho prehovorila socha, ktorá v podstate ani vôbec nebola sochou, ho nemohlo nevykoľajiť. Venoval trpaslíkovi krátky pohľad, pohol hlavou jeho smerom, ako by sa chystal niečo povedať, no vzápätí si to rozmyslel. Ušiel. Zdrhol. Utekal, čo mu sily stačili.

„Možno som len záhradný trpaslík, ale som na to hrdý, aby si vedel!“ reval za ním trpaslík, okrem nadávok a podobných vecí. Postupne však jeho hlas zoslabol a vystriedalo ho ticho prerušované len dupotom jeho nôh.

Bežal a bežal, až kým mu úplne nedošiel dych. Zastal uprostred posledného kroku a skrčil sa, aby trochu zmiernil ostré pichanie v boku. Pot z čela mu odkvapkával na prašnú zem a zanechával na nej malé vlhké miesta. Chvíľu trvalo, kým znova začal vnímať okolie.

Jeho bláznivý útek ho priviedol do akejsi zastrčenej slepej uličky. Domy tu boli nalepené tesne pri sebe, po zemi sa povaľovali odpadky. Všetko vyzeralo tak pochmúrne, opustene. Jedinou známkou aspoň nejakého života bol strom s predčasne opadnutým lístím, ten však namiesto oživenia atmosféry, robil miesto ešte zlovestnejším.

Martin Pútnik sa vyčerpane oprel o špinavú neomietnutú stenu. Začínal pochybovať, či urobil dobre, že prišiel do Žiarosvitu. Nikoho tu nepoznal, nemal kam ísť. Celý čas bol sám. Sám uprostred davu, sám tvárou v tvár rozzúrenému trpaslíkovi a teraz jednoducho sám. Sám v hustnúcej tme. Unavený a uzimený, bez nocľahu, bez svetla, bez priateľa. Všetko navôkol, aj v jeho vnútri hralo iba odtieňmi šedej. Na Pútnikovu tvár padol tieň...

Tieň černejší než samotná temnota. Martin zdvihol hlavu, no nevidel nič, čo by ho vrhalo. Napriek tomu však vedel, že tam niečo je. Či skôr niekto. Niekto stál nad ním a bránil mu vo výhľade na Mesiac a hviezdy. Tma zrazu ožila. Cítil, ako sa k nemu prikráda...

Každým ďalším nádychom, každým splašeným úderom srdca v ňom narastal strach. Celý sa chvel. Vzadu na krku ho nepríjemne mrazilo. Tieň, to zhmotnené zúfalstvo, ho obklopil. Nemal pred ním kam ujsť...

„Je tu niekto?“ opýtal sa hlas pretkaný smiechom. Kto to? Odkiaľ? Tieň sa zastavil a skrčil, akoby ho zrazu prepadla neznesiteľná bolesť. Chvíľu s ňou zápasil, ale vysiľovala ho. Stále sa viac a viac zmenšoval. Martinovi sa uvoľnila časť zorného poľa a rozoznal žiarivý svetelný fľak. Vtedy tieň konečne pochopil, že prehral. Vrhol sa vpred. Vyletel z Martinovho tela, tesne pred ním sa odrazil od zeme, vyskočil na strechu a stratil sa v tme.

Spolu s ním zmizli aj všetky tie hrozivé pocity, čo vyvolával. Vystriedalo ich svetlo. Neznámy záchranca držal v ruke lampáš, taký, aké si už Martin u ľudí v meste všimol. Aké smiešne sa mu predtým videli! Bol poriadne hlúpy...

„Čo- čo to bolo?“ vykoktal.

„Strachotieň. O takomto čase už začínajú vyliezať. Tesne po zotmení.“ Žiarosviťan sa usmial. Bol pomerne nízky, chudý, dlhé vlasy myšacej farby mu padali do čela. V modrých očiach sa mu odrážali iskry svetla z jeho lampáša.

„Ako sa voláš, cudzinec?“ spýtal sa.

„Martin. Martin Pútnik.“ Zarazilo ho, ako prirodzene mu z úst vykĺzlo priezvisko od prievozníčky. Asi k nemu naozaj patrilo.

„A kto si ty?“ rýchlo sa položil otázku, aby skryl sám pred sebou vlastné ohromenie. „A ako vieš, že som cudzinec?“

„Volám sa Džoray,“ mladík sa usmial a zamával lampášom. „Keby si bol tunajší, mal by si so sebou toto. Všetci ich nosíme...“

„Kvôli strachotieňom?“

„Áno. Hlavne kvôli nim. Stále striehnu v tme na nešťastných a osamelých. No ty sa ich už nemusíš báť. Si so mnou... Prijmeš moje pozvanie?“ Martin prikývol. Nič iné mu ani nezostávalo. Nechal sa viesť Džorayom a jeho svetlom.

O chvíľu už sedeli v neveľkej, ale útulnej miestnosti a večerali. V kozube veselo pukotal oheň. Jeho plamene vytvárali zmätené odrazy na stenách aj na tvári Džorayovho deda, ktorý podriemkaval v hojdacom kresle s vyhasnutou fajkou medzi zubami. Na zemi pri nohách mal zložený lampáš, podobný ako ten Džorayov, iba trošku obitejší.

„Aké sú tvoje úmysly tu v Žiarosvite, Martin?“ spýtal sa Džoray bez okolkov, hneď ako dožul posledné sústo.

„Sám neviem,“ odvetil Pútnik. „Povedali mi, že tu nájdem, čo hľadám. Takže by som sa asi rád pozrel do Osudného zrkadla. To predsa pozná odpoveď na všetky otázky.“

„Teda,“ dodal, keď si všimol Džorayov nechápavý výraz. „Aspoň tak hovorí povesť.“

„Hovorí či nehovorí, k zrkadlu sa nedostaneš.“

„Ako to? Mne povedali, že doň môže nazrieť ktokoľvek, kto v ňom niečo uvidí...“

„Kedysi dávno, ešte pred mojím narodením, či narodením tuto deda, to tak bývalo,“ prisvedčil Džoray. „No veci sa zmenili. Prišiel Zlý a zrkadlo ukryl vo Veži veží. Teraz je on jediný, čo sa doň smie dívať.“

„Kto to je?“

„Zlý? Ty si o ňom ešte nepočul? Je to predsa náš vládca. Pán Žiarosvitu. Veľmi mocný čarodej, len prievozníci majú väčšiu silu ako on. Pricestoval sem pred mnohými rokmi nevedno odkiaľ a zostal už navždy. Kedysi sa možno aj volal inak, ale na jeho pravé meno sa dávno zabudlo. Niektorý z prievozníkov ho nazval Zlý a taký aj je. Menom aj dušou...“

„Stáva sa často, že prievozníci niekomu dajú meno?“

„Nie... Teda neviem. Okrem Zlého som o takom niekom ešte nepočul, to však neznamená, že neexistuje. Prečo sa pýtaš?“

„Nooo,“ zaváhal Martin Pútnik, ktorý bol ešte pred pár hodinami len Martinom. „Vlastne mi to len tak napadlo...“ Nevedel prečo, ale nechcel mu to povedať. Celý očervenel a radšej rýchlo zmenil tému.

„No, keď sú prievozníci takí mocní, prečo potom Zlého nezvrhnú a nevládnu mestu sami?“ Džoray sa zatváril začudovane.

„Prečo by to robili? Ich prácou je prevážať, nie ovládať.“

„Ale nebolo by lepšie, keby vám nevládol taký tyran?“ Žiarosviťan odmietavo pokrútil hlavou.

„Bez Zlého by už Žiarosvit viac nebol Žiarosvitom. Veža veží by sa rozpadla, zmizli by strachotiene...“

„Ale to by bolo dobré, nie?“ Martina pri spomienke na stretnutie s jednou z tých hrozných neurčitých bytostí stále mrazilo.

„Nechápeš,“ odvetil Džoray. „Poď! Niečo ti ukážem...“ Odviedol ho k oknu a odhrnul záclonu. Martinovi sa odtiaľ otvoril výhľad dole ulicou až k brehu jazera. Všade sa to priam hemžilo lampášmi Žiarosviťanov. Veselé skupinky poskakujúcich svetiel, či osamelé, ale vytrvalé žiarivé bodky. Nech to už s ich majiteľmi bolo akokoľvek, jedno mali všetky spoločné. Odháňali tmu. Robili noc menej temnou. Ukazovali tým, čo sa pozerali, že nie sú na svete sami. Že vždy sa nájde ešte niekto schopný posvietiť. Vtedy si Martin spomenul aj na Džorayovo zjavenie tam v zastrčenej uličke a všetko pochopil. Nebolo by správne úplne poraziť Zlého a zbaviť sa strachotieňov. Keby ich nebolo, Žiarosviťania by si už nemuseli svietiť. A keby si nesvietili, už by to vôbec nebolo Žiarosviťania.

Obaja ešte dlho stáli pri okne v tichom porozumení.

„Myslíš, že by mi Zlý dovolil nazrieť do zrkadla?“ spýtal sa Martin náhle. „Keby som ho poprosil?“ Džoray pokrčil plecami.

„Neviem. Ešte som nepočul o nikom, kto by sa o to pokúsil. To však neznamená, že to nie je možné...“ Vtom sa, prvý a posledný raz toho večera, ozval dedov hlas.

„Veža veží je temné miesto,“ povedal pomaly. Zdvihol hlavu a jeho unavený pohľad sa skrížil so sviežim pohľadom jeho vnuka.

„Pôjdem s ním a posvietim mu,“ vyhlásil Džoray, kým sklopil zrak. Dedo prikývol a Martinovi sa neuveriteľne uľavilo.

„Ale až zajtra,“ zazíval.

„Až zajtra,“ prisvedčil jeho nový priateľ.

Žiarosvit sa prebúdzal. Slnko ešte ani poriadne nevyšlo a ulice sa už zapĺňali ľuďmi. Každý sa niekam ponáhľal, do práce, otvoriť svoj krámik či dielňu, na rannú omšu v kostole, do školy, do prístavu... Z otvorených okien rozvoniavala čierna káva a praženica, štyri malé bodky – loďky prievozníkov sa práve rozbehli po priezračnej jazernej hladine na svoje prvé ranné cesty. Martin veselo preskakoval mláky, ktoré na chodníkoch zanechala nočná spŕška. Aj oni s Džorayom už vyšli z domu a tiež sa niekam ponáhľali. Preto sa, hádam prvýkrát od príchodu do mesta, skutočne cítil jeho súčasťou.

No to len kým sa zo srdca ostrova neozval zvon. Bim-bam, bim-bam, raz, dva, tri, štyri, päť, šesť ráz. Svet sa na malú chvíľku zastavil. Nikto nevnímal nič iné, iba zastretý hlas čierneho zvona, ktorý z Veže veží Žiarosviťanom odmeriaval čas ich života. Až keď doznela jeho posledná ozvena, veci sa vrátili k svojmu zvyčajnému chodu. Martin však už viac nedokázal byť veselý. Opäť si spomenul, na čo sa to s Džorayom vlastne podujali. Najradšej by bol niekam ušiel, no akosi už tušil, že cesta späť neexistuje... Že už v živote nenájde pokoja, kým nenazrie do Zrkadla...

Vežné námestie bolo úplne prázdne. Bežní chodci sa tomu miestu radšej z diaľky vyhýbali. Možno za to mohla samotná Veža veží, vytesaná priamo do špicatého, čierneho útesu, možno len jej temná povesť, možno to ticho, čo okolo nej vládlo. Nepokojné, nevraživé ticho, nútiace človeka neustále sa obzerať, či ho niekto nesleduje.

Martin musel zozbierať posledné zvyšky odvahy, aby sa odvážil zaklopať na mohutné dvere bez kľučky či zámky.

Vzduch sa zachvel deväťnásobnou ozvenou úderov jeho päste o dubové drevo. Pocítil pohľad na zátylku, otočil hlavu, no nikto za ním nestál. Zrejme samotné námestie sa naňho vyčítavo pozrelo za to, čo sa opovážil urobiť. Cítil sa kvôli tomu neprirodzene previnilo.

Vzápätí sa z veže ozval mocný, zlostný hlas.

„Ľudské červy! Ako si dovoľujete rušiť ma!?“ Zlý vložil do otázky toľko chladu, že chlapci takmer začali drkotať zubami. Zároveň sa v nej však nechtiac ocitla aj štipka čohosi, čo im dodalo odvahu odpovedať, čohosi, čo nadpozemskej povesti Zlého pridalo trochu obyčajnosti. Bola to zvedavosť.

„Chceme sa pozrieť do Osudného zrkadla,“ vyslovili obaja naraz. Zlý sa mrazivo zachichotal.

„Dobre,“ povedal. „Dovolím vám vstúpiť...“ Martin prekvapene pozrel na Džoraya a Džoray na neho.

„...ale kľúč si musíte nájsť sami. A aby to bolo zaujímavejšie, musíte to stihnúť do poludňajšieho úderu zvona. Ak nie, ja si vás nájdem. Tak choďte! Čas beží... A... vlastne... Keď už sem máte cestu, doneste mi dva vlasy z gnómovej brady a jedného strachotieňa. Budem ich potrebovať...“

Martin ani Džoray nedokázali prehovoriť, až kým im Vežné námestie úplne nezmizlo z dohľadu (alebo kým námestiu nezmizli z dohľadu oni???).

„Čččč-čo mu to máme priniesť? Vlasy z akej brady?“ vykoktal Pútnik.

„Z gnómovej. A myslím, že práve táto úloha bude ešte tá najľahšia... Gnómovia sú po ľuďoch a strachotieňov tretími bytosťami Žiarosvitu. Sú to...“

„Záhradní trpaslíci... No... s jedným som už mal tú česť a pochybujem, že by sa tak ľahko vzdal čo i len jedného vlasu z brady...“

„To len preto, že si nejakého videl prvýkrát v živote. To zvládneme, ver mi. Horšie to bude s kľúčom. Keďže dvere Veže veží vlastne ani nemajú zámku, netuším, ako by mohol vyzerať. Ibaže by ich otváralo nejaké kúzlo...“

„Tak potom sa musíme spýtať prievozníkov. Hovoril si predsa, že sú mocnejší než Zlý... Takže, kam pôjdeme najprv?“

„Čas nás naháňa, musíme sa rozdeliť. Ja si vezmem na starosť gnóma, ty bež do niektorého prístavu. Stretneme sa pred mojím domom, kto príde skôr, počká...“ Ešte si zapriali šťastie a rozbehli sa každý za svojou úlohou.

Martin zamieril dolu kopcom do východného prístavu. Severný mal síce bližšie, ale chcel sa ešte raz stretnúť so ženou, ktorá mu dala meno, a poprípade, ak mu na to ostane čas, opýtať sa jej, prečo tak urobila. Táto otázka ho totiž trápila, odkedy mu Džoray povedal o Zlom.

Keď dobehol na mólo, prievozníčka práve odrážala od brehu. Bola sama.

„Tak čo, Martin Pútnik, potrebuješ zviezť?“ Tak ho to zaskočilo, že len bez slova prijal jej ponuku a nastúpil do loďky.s

„Myslel si, že si ťa nezapamätám, však?“ utrúsila mimochodom so šibalským úsmevom na tvári. Prikývol.

„Mám zázračnú pamäť,“ pochválila sa, „Pamätám si takmer všetkých, čo som zviezla. Ale ty sa dnes vlastne nepotrebuješ dostať na druhý breh. Priviedlo ťa čosi úplne iné. Tak to vysyp, čo ťa trápi?“

„Chcem sa pozrieť do Osudného zrkadla. Zlý súhlasil len pod podmienkou, že si sami nájdeme kľúč...“ Žena si vzdychla:

„A prečo si prišiel práve za mnou?“

„Niekto... Džoray mi povedal, že vy, prievozníci, ste mocnejší než Zlý.“

„Mal pravdu a zároveň aj nie. Naša prevaha však nespočíva v tom, že by sme nad ním mali nejakú moc. To skôr on nemá nijakú moc nad nami. My totiž vieme, kto sme a aké je naše poslanie. Poznáme sami seba, tak to je... V tomto ti nemôžem pomôcť, Pútnik. Kľúč či zbraň proti Zlému môžeš nájsť jedine ty sám a jedine v sebe samom... Ale máš ešte nejaké otázky, vidím to na tebe... Polož ich, pri nich ti snáď budem užitočnejšia...“

„Nájsť kľúč od veže nie je našou jedinou úlohou. Kázal nám chytiť strachotieňa. A vari sa to dá za plného svetla? A keby aj, ako ho tam odnesieme? Vo vreci?“

„Aha... už sme na druhej strane... a nikto tu nečaká... aké sklamanie! Ale ty chceš ísť aj naspäť, však?“

„Áno.“ Odrazila od brehu. Chvíľku sa mlčky plavili.

„Vždy, keď sa plavím na náprotivný breh, napäto očakávam, kto tam bude stáť. A keď tam nie je nikto... Nemôžem si pomôcť, je mi smutno. Veľmi si ma potešil, keď si tam včera čakal.“ Martin prikývol.

„Strachotieňa,“ vrátila sa nečakane k predchádzajúcej otázke, „skutočne neudržíš v nijakom vreci, iba ak by bolo plné čistého zúfalstva, ale za svetla za chytiť dá. Neláka ho totiž ani tak tma sama o sebe ako pocity, ktoré sa istých okolností umocňuje...“

„Osamelosť, smútok, strach,“ zašepkal Martin. Prievozníčka prikývla.

„Len oni ho udržia tam, kde ich chceš mať... Ale naša spoločná cesta sa chýli ku koncu a ty máš ešte jednu otázku...“ Už sa viac nezamýšľal, odkiaľ o nej vie, iba ju vyslovil.

„Prečo ste mi dali meno?“

„Lebo sa ti raz môže na niečo zísť.“ Čln opäť prirazil k žiarosvitskému brehu. Mladý muž vystúpil.

„Ďakujem,“ povedal.

„Za málo. Nabudúce ale už naozaj choď za severným prievozníkom. Zbohom, Martin Pútnik!“

„Zbohom!“ odpovedal, pretože vedel, že tentoraz je už skutočne vidí naposledy.

Džoray sa potuloval medzi nízkymi obydliami gnómskej štvrte a začínal byť tak trochu nervózny. Pred Martinom sa len vyťahoval. V skutočnosti vôbec nevedel, ako na záhradných trpaslíkov. Nemal to odkiaľ vedieť. Nepoznal ich. Nikdy sa s nimi nestýkal. Veď na čo aj? Oni boli... Boli iní... Tak hrozne nevrlí. A malí... Narástli tak nanajvýš na výšku šesťročného dieťaťa. A ani nenosili lampáš.

Opäť sa ozval zvon. Deväť úderov. To sa tu moce už tak dlho? Musí konečne niečo skúsiť. Čokoľvek... A hlavne rýchlo... Čas beží.

Zastal pri plôtiku najbližšej záhradky (siahal mu ledva po kolená) a chvíľku pozoroval gnóma, ktorý práve presádzal ruže. Rýpal sa v zemi a občas, keď sa mu podarilo poškriabať tŕň, šťavnato zahrešil.

„Echm, echm,“ odkašľal si Džoray zmätene. „Dobrý deň, pán Gnóm!“ Drobný človiečik si ho pre

meral podozrievavo-prekvapeným pohľadom.

„Čoooooooooo?“ nepochopil.

„Dobrý deň prajem,“ zopakoval Džoray, cítiac, že ak to zo seba nevysype hneď, určite stratí odvahu.

„Echm... Chcel by som vás poprosiť, či... Či by som... Či by ste mi nedovoli odtrhnúť si dva vlasy z vašej, ehm, brady...“

„Dva vla-sy z mo-jej bra-dy!?“ vyslabikoval gnóm neveriacky. „Tyyyy lagan! Šklban! Prerastený obrisko! Práš z mojej záhradky, lebo...“ Nedalo sa neposlúchnuť. No na rozdiel od Martina, ktorý pred hnevom záhradného trpaslíka utekal cez pol mesta, Džoray sa, našťastie, zastavil už pri susednom domčeku. Tam ho s prefíkaným úsmevom oslovil iný trpaslík.

„Sused zúri, čo?“ zaškriekal. „To kvôli tým svojim krpatým burinám. Sú dokonca nižšie ako jeho žena...“ Džoray ho počúval len jedným uchom. Zaujímala ho hlavne jeho úloha. Musí sa mu to podariť. A keď to nepôjde podobrotky, tak...

S bojovým výrazom na tvári rozhodne prekročil záhradný múrik a zamieril ku gnómovi. Zdrapil ho za golier, zdvihol do výšky, chytil za bradu a... Zatmilo sa mu pred očami. Prudký náraz boxerskej päste ho ani neodhodil naspäť na chodník, ale rovno na náprotivnú stranu ulice. Pánečku! Kde sa v niekom takom malom nabrala taká obrovská sila???

To už ponad plôtik zazeral aj ten prvý gnóm.

„Ale ste mu dali, pán sused,“ zachechtal sa. „Aj vás otravoval?“ Vtedy Džorayovi, možno vďaka sile úderu, ktorá mu posunula mozog na správne miesto, napadla spásonosná myšlienka.

„Nie, nie, vôbec nie,“ predbehol suseda v odpovedi. „Ja som vás len chcel brániť!“

„Brániť!? Mňa!?“

„Tvrdil, že vaše ruže sú ešte krpatejšie než vaša žena...“

„Čooooo...žeeeeee?“ to sa už prvý trpaslík obrátil na toho druhého, ktorý chcel protestovať, ale nemohol. Pretože to naozaj povedal...

„Ty... TY!!!“ prvý sa chvíľu nezmohol na slovo, no keď ho konečne našiel, nedal sa zastaviť.

„Ty máš možno vyššie ruže než ja, ale vieš prečo? Máš na ne viac času, lebo tvoja stará je zas taká vysoká, že na ňu nedočiahneš!“

„Ty malý krpatý nedorastený drobulinký trpaslíčí škriatok!“

„Ty škriatkovský drobný trpaslíkovitý krpáň!“

To už boli obaja červenší než prezreté paradajky. Bolo len otázkou niekoľkých sekúnd, kým jeden z nich zaútočí. Džoray neskôr nevedel posúdiť, ktorý to bol. Pamätal si len, že, keď sa tí dvaja už pár sekúnd váľali v prachu, jeden druhému v zlosti vytrhol polovicu brady. Mladý Žiarosviťan využil príležitosť a zachytil zopár chĺpkov.

Potom už nechal tých dvoch nech sa mlátia a čo najrýchlejšie sa vyparil zo štvrte gnómov... Mal, čo potreboval. Jeho úloha bola splnená.

„Naozaj si myslíš, že by sme mali?“ opýtal sa Martin už hádam po stý raz odvtedy, čo sa vybrali do temnej štvrte.

„No samozrejme! A čo iné nám zostáva? Veď si počul Zlého! Povedal, že si nás nájde...“

„Nepozná naše mená...“

„Zistí si ich. Dopekla, Martin, čo sa to s tebou deje? Najprv hovoríš, že vieš ako to urobiť a teraz zase váhaš! Radšej už vyklop, čo máš vlastne v pláne...“

„Nie,“ zašepkal Pútnik, „NEDOKÁŽEM TO!“ Úplne sa zložil. Posadil sa na obrubník s tvárou hlboko ponorenou do dlaní. Džoray ho chcel nejako upokojiť. Pokúsil sa mu položiť ruku na plece.

„Nedotýkaj sa ma!“ Martin ho odstrčil. Zrazu prudko vyskočil a zmeravel v akomsi obrannom postoji.

„Ty si tomu všetkému na vine!“ skríkol, pričom jeho pohľad bol absolútne nepreniknuteľný. „Ty! Len ty, Džoray!“

„Prosím?“

„Prečo si ma do tohto všetkého namočil? Mal si ma odhovoriť, poslať preč z mesta a...“

„Nebuď hlúpy, Martin. Bojíš sa, ja viem, aj ja mám strach. Ale my to zvládneme. Už máme vlasy...“

„Nezvládneme! Ty si hlupák, nie ja! Čo z takých vlasov? Celé je to strata času. Celé toto mesto... Aj ty, aj ty si strata času, vôbec som ťa nemal stretnúť.“ Džoray nevedel, čo by vlastne mal cítiť. Možno zlosť. Zlosť z toho, že nevedel prečo. Zlosť zmiešaná so smútkom.

„Ale ja tomu rýchlo urobím koniec,“ pokračoval Martin. „Odchádzam! Maj sa tu dobre, aj s celým týmto šibnutým Žiarosvitom.“ A odkráčal. Zdrhol, ušiel. Ktoviekam. A jeho tam nechal samého. Ale-ale... Nemôže! To on sa predsa chcel pozrieť do zrkadla. Teraz nesmie len tak odísť. Spolu by to ešte mohli zvládnuť, ale bez priateľa budú obaja úplne stratení. Zlý ich dostane. Toto je...toto je koniec...

Tieň sa približoval, pomaly, ale isto. Martin celú scénu pozoroval spoza rohu a zdalo sa mu, že to už trvá nekonečne dlho. Nakoniec však predsa prišiel. Zahalil ho celého. Jeho lampáš zhasol, vypadol mu z ochabnutej ruky a skotúľal sa na chodník. Ešte stále to bol Džoray, no zároveň aj nie. Veselého mladíka utlačilo do úzadia čisté, živé zúfalstvo. Pútnikovi bolo pri tom pohľade až fyzicky zle. Hrozne trpel. Inak však nemohol. Toto bol jediný spôsob, ako chytiť strachotieňa. Uväzniť ho v ľudskej duši. Alebo ľudskú dušu v ňom?

Martin Pútnik stál pred dverami Veže veží. Slnko už bolo vysoko, blížilo sa poludnie. Dva gnómove vlasy mal vo vrecku, strachotieň v Džorayovom tele bol s ním. Zostávalo už len jediné, otvoriť bránu. Lenže on ešte stále nevedel ako. Odkedy sa rozlúčil s prievozníčkou, takmer neprestajne nad tým premýšľal. Každučké slovo, vetu, odtienok jej hlasu, celý ich rozhovor si prehrával v hlave znovu a znovu. Musí tam niečo byť, nejaká stopa, indícia. Kľúč ku kľúču... Hľadaj v sebe... V sebe? Kde v sebe... Dala mu meno, lebo sa mu zíde... Nie! To s tým nesúvisí! Alebo? Jediný, o kom naisto vie, že otvoril Vežu, je predsa Zlý. Aj jemu dal meno niektorý prievozník. To jediné majú spoločné.

Pútnik... Spomenul si, ako si to meno okamžite osvojil. Akoby ho ani nepočul prvý raz. Akoby už dávno, vlastne stále, od narodenia, bolo jeho súčasťou. Je tým, ako sa volá. Jeho meno je v ňom.

Zhlboka sa nadýchol, ešte trochu váhavo zdvihol päsť a zaklopal. Hlasné zadunenie na Vežnom námestí sa mu teraz už nezdalo až také neprirodzené, nevšímal si ani jeho vyčítavé pohľady.

„Tak ste sa vrátili,“ skonštatoval Zlého hlas znudene, „Úlohy splnené? Máte kľúč?“

„Nepotrebujem žiadny kľúč,“ vyhlásil mladík pevne. „Volám sa Martin Pútnik a chcem vstúpiť do Veže veží. To stačí...“ Kvôli zmesi ozveny a čarov jeho meno priam zahrmelo, bolo oveľa hlasnejšie než ostatné slová. Okrem toho sa nič nestalo. Už pomaly prestával dúfať. Takmer podľahol silnému nutkaniu otočiť sa na päte a rozbehnúť kade ľahšie, no vtom...

Brána sa otvorila. Vyšlo to! Prvotnú radosť však rýchlo vystriedalo napätie. Strach z toho, čo príde. Poslednou silou vôle sa prinútil prekročiť prah. Vstúpil. Strachotieň v Džorayovom tele ho chtiac–nechtiac nasledoval. Celý čas ho totiž ťahal za rukáv.

Brána Veže veží sa za nimi hneď zavrela. Zaklapnutie jej neviditeľnej zámky za ich chrbtami akoby symbolizovalo nenávratnosť. Skutočne nebolo cesty späť, ostávala im len jediná. Priamo vpred. Nahor kamenným točitým schodiskom vytesaným do múru.

Pútnikove srdce bilo ako zvon. Za každou zatáčkou očakával niečo zlé alebo samotného Zlého. Zatiaľ sa však nič také nezjavilo. Prešli niekoľko poschodí. Na každom z nich našli úplne rovnakú, okrúhlu miestnosť bez koberca a záclon, či akéhokoľvek nábytku, okrem závesných hodín všetkých možných tvarov a veľkostí. Boli ich tam stovky, pokrývali celé steny. Celou Vežou sa neozývalo nič iné, len ich nástojčivé tikanie.

Schody sa končili pred ďalšími mohutnými dubovými dverami. Na tieto však nebolo potrebné ani len zaklopať, otvorili sa pred nimi samy od seba.

Posledná komnata bola úplne iná ako všetky predošlé. Netikali tu nijaké hodiny. Prudko zvažujúce sa steny spájajúce sa v jedinom bode vysoko nad Martinovou hlavou naznačovali, že sa nachádza v podkroví. Presne uprostred stálo vysoké žiarivo naleštené zrkadlo v starožitnom, no neveľmi vyzdobenom ráme. Slávne Osudné zrkadlo. Stačilo by len pár krokov...

„Ešte nie!“ Martinovi prebehol mráz po chrbte. Ešte pred chvíľou si myslel, že v miestnosti okrem neho a Džoraya nikto nie je, a teraz zrazu stál tvárou v tvár Zlému. Dlho ten pohľad nevydržal. Po okamihu kratšom ako dva údery srdca odvrátil zrak a nikdy v živote nikomu neprezradil, ako legendárny čarodejník vyzerá. Možno preto, že si to nestihol zapamätať... Alebo sa bál... Alebo skrátka nechcel. To sa už nedozvieme.

„Tu sú vlasy,“ so sklopenými očami k nemu pristúpil a podal mu ich. Potom hneď cúvol späť, na svoje predošlé miesto.

„A strachotieňa máte v mojom priateľovi, už si ho môžete vziať,“ vyhlásil. Zlý sa diabolsky zarehotal.

„Žiaden strach mláďa! Tieň je presne tam, kde som ho chcel mať... A tieto vlasy... Musím uznať, ste šikovní, veľmi šikovní... No zároveň aj neuveriteľne hlúpi...“ Vtedy to Martinovi zrazu celé došlo.

„Vy mu nepomôžete!“ zakvílil, pričom očami vyhľadal priateľa. Džoray so skleneným pohľadom sedel na zemi, objímal si kolená a pokyvkával sa do taktu, ktorý určoval strachotieň.

„Veruže nie,“ vyhlásil Zlý posmešne, „lebo takto si nepomôžete navzájom...“

Ešte raz sa zachichotal a hodil gnómove vlasy na zem. Celé podkrovie sa ponorilo do fialkastého oparu. Keď sa rozplynul, namiesto nich tam ležal mohutný tvor. Tvarom postavy a veľkosťou hlavy vzdialene pripomínal človeka, jeho telo však pokrývali dlhé ryšavé chlpy, z papule mu vytŕčali rezáky dravej šelmy, ruky mal zakončené špicatými pazúrmi. Ani človek, ani zviera. Netvor, o akých radšej mlčia aj staré povesti. Sám Martin o ňom predtým počul iba raz. Napriek tomu však okamžite vedel, že to nemôže byť nič iné. Jedine...

„Tumaram!“ zahrmel Zlý. „Aledoaidan!“

Hrozivá bytosť naširoko zazívala, otvorila oči a odovzdane pozrela na svojho pána. Toho, čo ju privolal z večného spánku v hlbinách mágie. Zlý sa tváril veľmi spokojne.

„Tam!“ prikázal, „Ber ho!“

Tumarám sa otočil a pohľad jeho žltých šialených očí sa na chvíľu skrížil s Martinovým. Čas zrazu plynul akosi zvláštne, pomaly a prirýchlo zároveň. Akoby sa na seba pozerali nekonečne dlho, no prikrátko na to, aby Pútnik mohol vymyslieť, čo urobí, keď príde útok. A ten hneď aj prišiel. Tumarám sa vrhol vpred. Našťastie si však ešte celkom nestihol zvyknúť na existenciu v reálnom svete, a tak bol o niečo pomalší. Jeho korisť sa stihla vyšmyknúť.

Martin sa rozbehol k dverám. Takýto súboj nemohol vyhrať. Bol ten menší, slabší, menej nepríčetný. Keby vôbec dokázal racionálne premýšľať, asi by si spomenul na Zlého slová. Ľudský červ. Hmyz. Niekto, koho čochvíľa zašliapnu, rozmliaždia na kašu.

Zrazu pocítil prudkú bolesť niekde okolo ucha. Už ho má! Do očí mu vyhŕkli slzy. Strach mu bránil voľne dýchať, no takisto ho aj poháňal stále vpred. Nezastavil. Pazúr mu skĺzol po sánke, zanechal len plytkú, silno páliacu ranu. On sám zmizol v pološere točitého schodiska.

Bežal o život. Nedbal na bolesť, ani na rôznu veľkosť kamenných schodov nepravidelne vysekaných do steny. Jediné, čo skutočne vnímal, boli ťažké, hlučné kroky niekde za ním. Boli čoraz bližšie a bližšie. Neujde! Nedokáže to! Nemá to zmysel!

Viac sa skotúľal ako zišiel do okrúhlej miestnosti o poschodie nižšie. Tam zastal a zúfalo sa obzeral navôkol. Pomoc! Úkryt! Čokoľvek! No tak! Nevládal, nedokázal rozmýšľať. Skrčil sa k stene. Keby tu boli aspoň kúty! Niežeby to nejako pomohlo, ale aspoň by sa cítil bezpečnejšie...

Musí... musí na niečo prísť... nemôže tu len tak zomrieť. Keby, keby mal aspoň trošku času. Práve ten však najviac hral proti nemu. Tumarám už bol v miestnosti.

Stál presne v strede, škeril sa, vychutnával si jeho zdesenie. Vyčkával, aby skočil, aby ho dorazil... Už len chvíľočku... TIK-TAK! Ach, tie hodiny. Prečo ich tu musí byť toľko? Nepotrebuje pripomínať, koľko života mu ešte zostáva. Vie to aj sám. TIK-TAK! Nie, nie! Ešte aspoň minútu, sekundu! TIK-TAK! Dofrasa!

Pútnik akoby zabudol na nebezpečenstvo hroziace od netvora. Všetok jeho hnev a strach, všetky jeho emócie sa obrátili iným smerom. Na Zlý, krutý čas, zhmotnený do nezastaviteľného, vysmievavého TIK-TAK.

„Sklapni uuuuuž!“ zreval. Zošklbol zo steny najbližšie hodiny, také porcelánové, kuchynské, s gýčovou lienkou na veľkej ručičke. Tumaráma to zmiatlo, opäť zaútočil. Pútnik po ňom hodil hodiny. Jedny, druhé, tretie, ďalšie a ďalšie. Drevené, hlinené, kovové... Nevedel, ako dlho to trvalo. Buchot, rozbíjanie, kvílenie bytosti, ktorá sa nestíhala brániť. Až kým nakoniec... nenastalo ticho.

Úplné ticho, už viac nijaké tikanie, iba Pútnikov rozrušený dych. Steny holé, dlážka pokrytá troskami a uprostred nej Tumarám. Nehýbal sa, mŕtvy však určite nebol. Iba omráčený, Martin mal strach, že sa každú chvíľu preberie. Chcel rýchlo ujsť. Už stúpil na prvý schod smerom dolu, do Žiarosvitu, do bezpečia, no z ničoho nič sa strhol. Džoray! Je ešte v podkroví, pri zrkadle!

Ťažko si vzdychol, zďaleka obišiel netvora, pričom ho pre istotu nespustil z očí. Až úplne pri začiatku schodov sa opovážil otočiť sa mu chrbtom.

Rozbehol sa nahor, do podkrovnej izby s zrkadlom. Zlý sa medzitým niekam vyparil, našiel tam len Džoraya a strachotieňa. Zabuchol za sebou dvere a úplne vyčerpaný sa zošmykol na dlážku k nim. Vzápätí sa, nevedno odkiaľ, primiestnil Zlý. Najprv do miestnosti dorazil jeho smiech, potom aj on sám.

„Tumarám je v poriadku,“ oznámil sucho, „hneď príde, len ho vraj máš na chvíľku ospravedlniť.“ Na potvrdenie jeho slov sa zo schodov ozval dupot.

„Neboj sa,“ sľúbil Zlý, „nepustím ho dnu. Takto sa dlhšie zabavím.“

Pútnik mu neodpovedal. Zachvátilo ho zúfalstvo. Čo teraz!? Je tu uväznený. Už mu pomôže len zázrak. Tumaráma v nijakom prípade nezvládne sám. Zlý mu nepomôže. A ani strachotieň. A okrem nich tu nik nie je. Nie! Počkať, ešte Džoray! Kiež by tak mal lampáš. Ukázal by tieňu, aký je slabý v porovnaní s najmenším zábleskom svetla, najzanedbateľnejším prejavom priateľstva. Ale takto... Rozplakal sa.

„Džoray,“ oslovil ho. Telo sa pod rukou, čo mu položil na plece, nenápadne zachvelo.

„Cha-cha!“ zasmial sa Zlý, „hľadáš pomoc na nesprávnej adrese...“ Pútnik mu nevenoval najmenšiu pozornosť. Ani Tumarámovým tupým úderom do zavretých dverí. To chvenie, ten pohyb. Bojí sa ho. Tieň má z neho strach.

„No tak, Džoray, ja viem, že si tam niekde. Neposlúchaj tú bytosť, čo ťa ovláda. Vzopri sa jej! Prosím! Bojuj! A hlavne... Odpusť mi. Ublížil som ti, to dobre viem, bolelo to predsa aj mňa.“ Bum! Závora sa nebezpečne zatriasla, no nepovolila. Zatiaľ...

„Nechcel som ťa opustiť! Veď som to ani nespravil, stále som tu. Kiež by som tak mohol mať lampáš, ako ty včera. Aby si ma lepšie videl.“ Zlý nechápal a z dubových dverí sa odštiepila prvá trieska.

„Džoray! Musíš sa vrátiť. Si môj najlepší priateľ. Ja... potrebujem ťa...“ No Džorayov pohľad bol stále rovnako sklenený. Dvere sa roztrieštili na márne kúsky. Martin si zakryl tvár. Keď sa to už musí stať, nech to radšej nevidí. Čudné... Ako všetko stíchlo, keď sa vzdal... Pokoj, konečne...

„Martin?“ Čo? Rýchlo opäť zdvihol hlavu.

„Martin! Čo sa to deje? Kde to sme?“ Džoray sedel pri ňom. Ten istý starý dobrý Džoray ako predtým. Sám za seba. Bez tieňa...

Tumarám stál na prahu, so žltými očami plnými nefalšovanej hrôzy. Po dlážke, cez kopu drevených úlomkov sa k nemu plazil čiernočierny tieň. Strachotieň. Malý kus tmavého rozochveného vzduchu, ktorý spôsobil, že netvorove neuveriteľné svaly sa nekontrolovateľne triasli. Zrazu sa zdal oveľa menší. Úplne maličký. Strachotieň do neho vošiel a spolu vytvorili zvláštnu bytosť. Neškodnú... Zlomenú... Roztrieštenú na malé kúsky...

Vtedy, úplne nakoniec, zasiahol Zlý. Zapálil si vlastný ukazovák čarodejným ohňom a prešiel ním po končeku Tumarámovho nosa. Strachotieň sa strhol, vyletel von z jeho tela, ďalej zavretým oknom, až zmizol nad mestom. Z hrôzostrašnej príšery sa opäť stali dva neškodné trpaslíčie vlasy.

„Tak dobre,“ vyhlásil čarodej, „pozrite sa do toho zrkadla.“ Chlapci naňho vyvalili oči.

„Nerozumiete? Môžete nazrieť... Ale rýchlo, nebudem tu s vami až do večera.“

Martin pozrel na priateľa, ktorý mu len prikývol, a vstal. Stačili dva kroky.

Pozeral sa do hĺbky starostlivo vylešteného skla, kde konečne uvidel to, čo hľadal. Tak ako ktorékoľvek iné zrkadlo na svete, aj Osudné zrkadlo mu mohlo ukázať len to jediné. Jeho odraz. Mnohí pred ním, ale aj po ňom, to pokladali a ešte budú pokladať za sklamanie. Ale on nie. Lebo pochopil, že zrkadlo samo o sebe neznamená nič bez vlastnej cesty k nemu. Bez úloh. Bez strachotieňov. Bez priateľa. Ale keď to vnímal všetko spolu, presne vedel, čo vidí. Sám seba. Pútnika. A zrazu vedel, že musí ísť. Opustiť Žiarosvit, ktorý ho toľko naučil, a pokračovať v ceste. Ísť ďalej... Na sever...

Spokojne odstúpil od zrkadla a prenechal miesto Džorayovi.

Potom obaja spolu opustili Vežu veží, aby sa už nikdy viac v živote nevrátili.

„Nemyslite si, že ste vyhrali,“ zavolal za nimi Zlý, „Nezabúdajte na mňa, som vám stále za pätami...“ Džoray sa zachvel, pozrel na Martina. Ten sa usmieval.

„To je v poriadku,“ povedal. „On je za pätami stále a každému. Vieš, kým som prišiel sem, volal som sa len Martin. Prievozníčka povedala, že to nestačí. Takisto on. Má ešte jedno meno. To, čo nosil predtým, než ho prievozník nazval Zlý. Volá sa... Čas.“

Džoray sa naňho zamyslene pozrel. Prikývol.

„Tak potom je všetko tak, ako má byť,“ usmial sa. Veža odbila jednu.

Najprv sa vrátili do Temnej štvrte. Džorayov lampáš našli ľahko, už opäť svietil. Potom šli k nemu domov a rozprávali sa, až kým obaja nezaspali.

Keď sa Martin zobudil, slnko sa už chýlilo k obzoru. Vzdychol si, Vedel, že je čas ísť. Džoraya v dome nebolo, tak len vzal svoj batôžtek a vyšiel na ulicu.

Bolo mu ťažko. Nechcel odísť bez rozlúčky. To však ani nemusel. Džoray ho dobehol na začiatku ulice zvažujúcej sa do severného prístavu. Aj on držal v ruke batoh a spolu s ním dva lampáše.

„Odchádzaš,“ skonštatoval. Pútnik prikývol.

„Idem na sever.“

„Ja na západ,“ oznámil mu Džoray, „tak chcelo zrkadlo...“

„Takže naše cesty sa rozchádzajú...“

„Áno, ale ešte predtým... Niečo tu pre teba mám.“ Usmial sa a podal mu jeden z lampášov.

„Vyháňaš tiene bez lampáša. Takže aj ty si Žiarosviťan... Zaslúžiš si ho.“

„Ďakujem.“

„Aj ja.“ Prvý a posledný raz sa objali a vykročili. Každý svojou cestou.

Severný prievozník už čakal v prístave. Akoby vedel, kto príde. Alebo vlastne, ako Martin poznal žiarosvitských prievozníkov, to „akoby“ mohol rovno vynechať. Niežeby boli jasnovidci, ale boli to múdri ľudia, veľmi múdri. Svoj život naplnili spájaním brehov. Práve preto nemal Zlý nad nimi moc. Našli svoju úlohu, ktorú im nadelil osud. A keďže robili niečo, čo malo zmysel, ich čas neplynul len tak pomimo, mali ho pevne v rukách.

Martin Pútnik pevne dúfal, že niečo podobné sa podarí aj jemu. S nádejou v srdci a lampášom v ruke sa nechal previezť na druhý breh. Tam vystúpil, zamával prievozníkovi a pustil sa po svojej ceste. Na kopci nad jazerom sa poslednýkrát obzrel. Tisícky svetiel Žiarosvitu akoby zrkadlili hviezdnu oblohu. Za každým z nich sa skrýval nejaký lampáš. Nejaký človek. Nejaký osud. Aj on si jedno také odnášal.

Bol večer, druhého septembra. Martin „Pútnik“ stále netušil, kadiaľ vedie jeho cesta. Už sa však nemusel báť temnoty. Mal si čím svietiť.