„Prrr krasavec. prrrr!“ Kôň neposlúchol.

„Prrrr, ty môj výkvet najposlušnejších koňov na svete prrrr!!“ Nič. Kupec Andrej sa nadýchol.

„Ty prašivý darebák, POVEDAL SOM PRRR!!!!!“ Tentokrát kôň poslúchol a zastavil. Kupec sa usmial, potľapkal koňa po krku a medovým hláskom povedal: „Tak sa mi to páči, ty môj výkvet tisícročného rodu vznešených žrebcov.“ Kôň len nevýrazne zafŕkal.

Andrej sa podozrivým okom pozrel smerom do lesa. Zdalo sa mu, že tam videl nejaký pohyb. Troška kŕčovito držal koňa za uzdu. Obával sa najhoršieho: z lesa mohli vyskočiť zbojníci.

Kupec preglgol. Viedol koňa pomalým krokom držiac ho za uzdu. Jeho tvár bola stále otočená k lesu.

Kupec si napokon vzdychol a vyskúšal starý trik, ktorý ho naučil jeho otec.

„Vylezte odtiaľ, viem, že ste tam.“ Povedal zdanlivo pokojným hlasom Andrej. Nič. Žiadna reakcia.

„No tak, viem že ste tam. Starého Andreja len tak ľahko neoklamete. Mám určite trikrát viac rokov ako vy, tak odtiaľ vylezte.“ Teraz ma zasiahne šíp do hrude a môj päťdesiat tri ročný život skončí v jednom krátkom momente, pomyslel si kupec smutne. Čo už.... každý musí raz umrieť.

Namiesto smrtiaceho šípu vyšiel z lesa dlhovlasý, vysoký, svalnatý (ale stále ešte štíhly) muž okolo štyridsiatky a vykročil k Andrejovi. Mal na sebe kožené brnenie, meč na chrbte a plátené nohavice. Kupec zbledol. Nohavice boli celé od krvi.

Muž trocha krivkajúc na pravú nohu pristúpil ku kupcovi. Ten varovne stisol rukoväť meča.

„Neboj sa, nemám v úmysle ťa napadnúť,“ prehlásil muž trocha unavene. Kupec prikývol.

„Ani ja teba nechcem napadnúť pane.“ Povedal kupec premáhajúc strach.

„Dobre. To som rád. Tak teda môžeme cestovať spolu. Idete do Fangortu?“

„Áno, do Fangortu. Mám trocha naponáhlo.“

„To je fajn. Aj ja sa ponáhlam.“

Chvíľu kráčali mlčky. Kupec mal viackrát na jazyku otázku na muža, ale keď si všimol jeho zamyslený výraz v tvári, nechal to tak.

No napokon to Andrej, syn Rendosa Veľavravného nevydržal.

„Ja som Andrej. Kupec.“ Muž chvíľu mlčal, no napokon odpovedal.

„Ja som Alarath.“

„Alarath? Alarath vampírobijca?“ Alarath sa usmial.

„Obávam sa, že áno.“

„Fuf...veľmi ma teší!“ Prehlásil kupec horlivo.

„Aj mňa, aj mňa...“

„Hmmm....a čo tu robí zabíjač temných stvôr? Aká príšera sa objavila v tomto lese?“

Alarath sa zazubil a ironicky odpovedal. „Tá najhoršia beštia, akú svet kedy videl. Dokonca ich bolo viac. Asi päť.“

„Hmm.... najhoršia beštia vravíš? Počkaj, budem hádať...bil si sa so samotnými Démonskými Lordami?“ Alarath sa schuti zasmial.

„Nie, s nimi som nebojoval a ani sa mi nejako nechce... pochybujem, že by som mal šancu.“

„Dobre... hmmm... tak potom niečo iné. Porazil si tlupu krvilačných vampírov? Vlkodlakov? Alebo Atronachov, ktorí sa vymkli z rúk temným mágom a teraz kráčajú po svete ako stelesnenie zla?“

„Nie. Na vlkodlaka som v lese narazil, ale myslím, že bol civilizovanejší, než tie príšery, proti ktorým som bojoval.“

„Hmm..tak teraz neviem. Čo to bolo za pekelné beštie?“ Alarath sa prestal usmievať, zastavil a pozrel sa kupcovi do očí. Kupec trocha zbledol a preglgol.

„Boli to ľudia.“ A išiel ďalej krívajúc na pravú nohu. Kupec za ním neveriacky pozeral. Chcel niečo povedať, no napokon si hryzol do jazyka.

Znova nastalo zvláštne ticho. Alarath bol pohrúžený do svojich vlastných myšlienok, preklínajúc v kolene bolesť. Kupec ho občas pozoroval. Napokon nedokázal prekonať svoju zvedavosť.

„Koleno?“ Spýtal sa ho na prvý pohlad ľahostajne.

„Áno koleno. Bolí ma už od rána.“

„Si zranený?“

„Ani nie.“ Odpovedal Alarath. Pošúchal si koleno. „Ale bude pršať. Zrejme celú noc.“

„Naučil si sa aj predpovedať počasie?“

„Ja nie, ale moje koleno áno.“

Opäť nastala odmlka. Napokon nadviazal rozhovor prekvapivo Alarath.

„A ty tu čo robíš? Nepočul si o zradných zbojníkoch a “pekelných beštiách“ v tomto lese?“ Zamrmlal Alarath trocha ironicky.

Kupec si vzdychol. „Ale áno, počul. Tým pekelným beštiám neverím, ale viem, že tu sú zbojníci. No dúfal som, že budú striehnuť na cestu, ktorá vedie priamo cez les, nie na túto cestu vedúcu popri lese.“

Alarath prikývol. „Áno, tvoj úsudok bol správny. Zbojníci číhali na ceste vedúcej cez les.“ Kupec na to nič neopovedal. Dovtípil sa, čo zabíjač temných stvôr robil v lese. Súdiac podľa krvi na jeho nohaviciach svoju prácu dokončil.

„A to si sa nebál, že ťa prepadnú? Ani trochu?“ Spýtal sa Alarath.

„Ale bál! A ako! Skoro som sa posral od strachu, keď som zaregistroval tvoj pohyb...“

Alarath sa chytil za čelo. „ty si ma počul? Vážne? Fuf... No, zrejme starnem...“

„Každý starne.“ Prehlásil kupec.

„Áno, ale málokto starne tak dlho, ako ja. Ale vráťme sa späť k téme. Prečo pri všetkých Ellesaroch keď si sa bál prepadnutia kráčaš touto cestou?“

Kupec si vzdychol. „Áno, pekná otázka. Prečo by som riskoval svoj krk kvôli obchodu a kráčal tadeto? Robil by to iba šialenec...ale ja musím...ak toto zbožie nedopravím do Fangortu do dvoch dní, tak ma urodzený pán Efrain z Androgu umučí na smrť. Tak teda riskujem šíp v prsiach ako dvojdňové umieranie na mučidle.“

„Aha. Tak to je nepríjemné. Nebudem sa pýtať, čo vezieš. Je mi to skutočne jedno, nechám tvoj biznis na pokoji.“ Andrej vybuchol od smiechu.

„Ooo, áno! To ti radím! Ak by som ti to prezradil, musel by som ťa podrezať v spánku, pretože moja misia je veľmi tajná.“

„To, čo som zachytil v tvojom hlase bol sarkazmus?“ Spýtal sa vampírobijca.

„ Ale nieee....“ Kupec sa zvlášne zasmial. Trocha zúfalo. „To, čo veziem sú handry pre nejakú pobehlicu, s ktorou môj pán občas trávi svoj ctený čas...A ak to nestihnem doniesť včas, čakajú ma mučidlá. So šľachticmi je neradno sa zahrávať.“ Alarath chvíľu neodpovedal.

„Áno. Máš pravdu. So šľachticmi sa neradno zahráva.“

Odvtedy išli mlčky .kráčali priemerným tempom až do večera. Napokon zišli z cesty a schovali sa pod stromami. Vampírobijca mal pravdu. Rozpršalo sa a pršalo celú noc.

Kupec priviazal svojho "žrebca o najbližší strom. Potom vytiahol dve deky a jednu hodil Alarathovi. „No,toto bude dlhá noc. Stromy nás pred dažďom schovajú len čiastočne a oheň sa nám nepodarí zapáliť. Drevo je na to príliš mokré.“ Alarath neodpovedal. Neprítomne vstal a nazbieral drevo. Drevo systematicky rozložil na táborový oheň. Napokon si sadol a zavrel oči. Priložil svoju ruku nad drevo a z prstov mu vyšľahli plamienky. Mokré drevo sa proti všetkej logike zapálilo.

Kupec pozorne sledoval Alaratha. Pri všetkých Ellesaroch, veď on je aj mág!

Alarath si všimol jeho pohľad. „Neboj, nie som temný magič požierajúci ľudské deti, ale len mám niečo...ehm spoločné s elfami a oni ma naučili nejaké magické kúzla. Ale nedokážem ich využiť pre boj, používam ich len v prípade núdze a na veci, ktoré bez nich nezvládnem. Od elfov som len pochytil čiastočnú odolnosť voči mágii..“ Alarath sa zarazil a v duchu si vynadal za svoju veľavravnosť. Musel zmeniť tému.

„Prečo vlastne slúžiš šľachticovi? Veď vieš, že ich všetkých trinástich (či koľko ich vlastne momentálne je) zaslepila chuť moci. Prečo sa radšej nevenuješ obchodu s vínkom, ktoré momentálne prekvitá? Alebo obchodu s korením cez východné cesty? Alebo obchodom s kožou z juhu?“

„Netušil som, že sa zabíjač zaujíma o obchody.“ Povedal kupec ohromene. Alarath pokrčil plecami. „Som bohatý muž, Andrej a už dávno som zistil, že je lepšie peniaze niekam investovať, než ich nechať ležať v bankách a platiť dane. Najal som si pár chlapíkov, ktorí sa do toho dobre vyznajú a nechávam im voľnú ruku. Starajú sa mi o obchody. Ja som len vlastníkom, ale raz za dva-tri mesiace sa s nimi stretnem a porozprávam sa s nimi o obchodoch, aby som mal aspoň aký-taký prehľad. Ale nie som znalec. No ale späť k mojej otázke: prečo slúžiš šľachticovi, keď sa dajú nájsť oveľa bezpečnejšie kšefty?“

„No...to je zložité. Naša rodina slúži šľachticom už od pádu kráľa Endartha II, čiže nejakých tých päť-šesť storočí. Plus mínus.“

„Štyri.“ Opravil ho nevzrušene Alarath. Kupec sa naňho podozrivo pozrel. Zabíjač nestvôr mu pripadal čoraz viac zaujímavejší.

Na dvoch mužov zakrytých dekami padla noc. Kupec ani sám nevedel ako a zaspal. O pár dní neskôr, keď sa k tomuto stretnutiu v duchu vrátil dospel k názoru, že ho Alarath očaroval. Ako inak by mohol zaspať bez toho, že by si to pamätal keď nie za pomoci všemohúcej, dávno zabudnutej a hlavne všetkými zákonmi a cirkvou zakázanej mágie?

Keď sa ráno zobudil, zabíjača temných nestvôr nebolo. Za to mal kupec urobené raňajky: voňavú polievku uverenú v kotlíku, ktorý mal kupec schovaný vo voze. Andrej pokrčil plecami, posadil sa a najedol sa. Alaratha Vampírobijcu už nikdy v živote nevidel.

Majster domu Urgvalthanu vo Fangorte si pošúchal unavené oči a otočil sa na svojho pobočníka Andarana. „Takže Eldan, syn Erthena už nežije. Fajn, fajn...ďaľší splnení kontrakt. Ten Durdan samozvaný Temný je celkom dobrý chlapík. Svoju prácu vykonáva čisto a rýchlo.“ Andaran prikývol.

„A čo je s Alarathom? Kontrakt dostal pred siedmimi dňami... hmmm... no čo už. Alarath je chlapík, on to zvládne.“ Andaran sa usmial. Áno, Alarath je chlapík, ale tentokrát to nezvládne. Nie, keď som sa dohodol s Ennanom. Nie. Tentokrát z toho Alarath Vampírobijca nevyviazne živý. Nemal si začať s mojou ženou.

Andaranove manželstvo trvalo skoro dvadsať rokov. Keď si zobral za ženu krajčírku, bol pekný, tridsaťročný muž. Teraz už mu pomaly tiahlo na šesdesiatku a jeho žena mala ledva tridsaťosem aj s topánkami a Andaranov fyzický vzhľad sa trocha zhoršil... narástol mu pivný pupok, vypadali mu všetky vlasy a na tvári sa mu objavilo viac vrások, než koľko stihne vystreliť elfský lukostrelec za hodinu šípov. A navyše Andaranovi to v posteli moc nešlo. Niet divu, že jeho žena hľadala uspokojenie inde...

Andaran vedel o ženiných dobrodružstvách... ale nachytal iba Alaratha. Nikdy nezabudol na tú scénu: Jeho krásavicu nahú nájdenú v posteli so zabíjačom temných stvôr vzdychajúc v divokom orgasme... A keď otvoril dvere, žena svoj orgasmus provokatívne vystupňovala. Alarath prestal, kritickým okom si prezrel Andarana a otočil sa na jeho ženu: „To je on?“ Žena prikývla. „Hmm... je to horšie, než si mi to opisovala....“ Andaran otvoril ústa a pokúsil sa niečo povedať, ale Alarath sa naňho otočil a pokojným hlasom povedal: „Prines mi prosím ťa niečo chladeného, je mi nejako teplo...“ Andaran sa nezmohol na slovo. Žena sa zasmiala a Alarath pokračoval. Manželka účtovníka Andarana začala vzdychať...

Andaran znechutene odišiel. Bol doslova šokovaný, ponížený. Ponoril sa do svojich myšlienok...a dokonca podvedome vytiahol z pivnice dvadsaťročnú brandy a nalial ju do pohára...

Zodvihol sa v ňom hnev. Hodil pohár o zem a vzácny alkohol sa rozlial na podlahu. Muž s pivným bruchom schmatol kuchynský nôž, vyšiel po schodoch do spálne a vtrhol dnu. Ani nevedel, ako sa to stalo: v jednej chvíli sa zabíjač temných stvôr skláňal nad ženou v posteli a v druhej stál vedľa účtovníka a vykrúcal mu ruku.

Tú ženu už nikto nikdy nevidel. Nikto nevedel, čo sa s ňou stalo. Okrem Andarana...

„Andaran? Andaran!! Počúvaš ma vôbec???“

„Áno pane...počúvam....“

„Skvelé. Tak teda, ako som povedal, musíme presunúť 1750 zlatých na účet v Urthale... budeme tam tie peniaze potrebovať na zásobovanie našej elitnej skupiny šermiarov, ktorá v noci prepadne púštnych banditov v ich vlastnej skrýši.. Andaran! Počúvaš ma???“

„Áno pane. Tisíc sedemsto zlatiek do Urthalu...“

„Skvelé. Tak to by sme mali východ. Na juhu v Endelúskych lesoch sa znova vyrojila nejaká skupina mladých elfov hrajúcich sa na hrdinov... Prepadávajú pocestných... Máme na nich kontrakt a teraz sa podrž až štyri tisíc zlatých... To je náš druhý najlepší kontrakt za posledných štyridsať dní.“ Odmlčal sa. Chvíľu sa prehraboval v papieroch a napokon vzrušene pokračoval: „Výdaje na tento mesiac činia sedemnásťtisícpäťsto štyridsať deväť zlatiek plus sedemdesiat tri medenákov. Náš zárobok bude tvoriť tridsaťjedentisíc osemsto zlatiek.... Keď to od toho odpočítame, tak nám vychádza, že zarobíme zhruba 14257 zlatiek...z toho musíme odpočítať takých šesťtisíc za zásoby a podobné veci a vyjde nám, že zarobíme okolo osemtisíc zlatiek...wow, toto je asi najlepší mesiac v roku!!!“

Niekto zaklopal na dvere. Potom sa ozval sluhov hlas: „Pane, majster Alarath si praje vstúpiť.“

„Aaa, Alarath! Nech len vstúpi... čo je Andaran? Akosi si zbledol... je ti zle?“

Andaran neodpovedal. Nemal tú silu odpovedať.

Do miestnosti vstúpil Alarath. Andaran vydýchol. Vyzeral ako Ellesar vojny Tortoldor. Nohavice zakrvavené, vlasy mu voľne padali po pleciach a svojím pohľadom šľahal po miestnosti.

„Aaa, Alarath, ako rád ťa vidím! Už som sa obával, že sa ti niečo stalo...vidím, že si mal nejaké problémy, keďže si zakrvavený...to sa ti nestáva často...nedáš si víno?“ Spýtal sa majster domu

„Nie ďakujem, nemám chuť.“ Takmer prebodol Andarana pohľadom. Ten pre istotu sklopil zrak.

Majster domu skákal pohľadom s jedného na druhého. „Stalo sa niečo?“ Spýtal sa znenazdajky.

„Ale nič.“ Odpovedal zdanlivo ľahostajne Alarath.

„Aha. No Alarath, mám tu pre teba výplatnú listinu... Dvadsať zlatiek za zbojníka Ennana.. je mŕtvy však?“ Alarath prikývol. „Dobre, plus päť zlatiek za každého zabitého zbojníka... Máš nejaký dôkaz o ich smrti?“ Alarath bez prerieknutia jedného slova vytiahol vlasy, prstene, dokonca aj jeden prst. Andaran preglgol.

„Hmm... no vidím že máš. Ale toto tu mi nepovie koľko ich bolo...a čo kašlem na to, verím ti, prečo by som nemal že? Dôvera medzi nami je veľmi dôležitá.“

„Áno,“ odpovedal Alarath hypnotizujúc Andarana, „dôvera medzi nami je VEĽMI dôležitá.

Majster znova skákal pohľadom z jedného na druhého. Napokon to nevydržal.

„Povie mi tu pri všetkých Ellesaroch niekto čo sa tu deje???“

Alarath mávol rukou. „Ale nič tak dôležitého... to vieš, také veci sa dejú každý deň. Nevera...vražda...zrada....“

„No, ja teda už musím ísť...“ Andaran sa postavil od stola a zamieril k dverám. Alarath hľadel niekam vedľa a nič nerobil. Keď si už účtovník myslel, že z miestnosti vyviazne zo zdravou kožou, zabíjač temných stvôr ho zozadu schmatol a hodil o stenu. Muž s pivným pupkom sa od steny odrazil a následne narazil na tvrdú zem. Alarath k nemu pristúpil, schmatol ho za golier a zdvihol ho do vzduchu. Vampírobijca sa usmial a začal jemným hláskom: „Tak ma teraz počúvaj, ty malý smrad. To, že sa chceš pomstiť za svoju ženu je jedna vec, ale srať sa mi do kšeftov je vec druhá. Nikto mi nebude prekážať v práci, takých ľudí zvyčajne zabíjam. Ale ty mi za to zrejme nestojíš. Nezabijem ťa. Som už na to starý...pred tridsiatimi rokmi by som ťa bez mihnutia oka utopil v rieke, bolo by mi to jedno. No už starnem a začínam mäknúť, čiže máš šťastie.“ Alarath sa odmlčal. Bolo vidieť, že si Andaran s úľavou vydýchol.

„Ale keď za sebou zacítim niečie kroky,“ začal Alarath temným hlasom, „tak budeš prvý, za ktorým pôjdem. Ak budem cítiť, že mi niekto kazí moju prácu, tak budeš prvý, ktorého navštívim. A ver mi, že poznám také techniky mučenia, o ktorých sa ti ani nesnívalo.“

„Áno.... áno....“

„Dobre. A teraz vypadni. Máš výpoveď.“ Účtovník sa spýtavým pohľadom pozrel na majstra domu, ale ten ho pokáral hnevlivým pohľadom. Zdá sa, že jeho šéf tiež nemá rád zradu. Andaran teda odišiel. A prisahal si, že s Alarathom Vampírobjicom už nikdy nebude mať nič spoločné.

„To je v keli... Andaran....kto by to doňho povedal že?“ Povedal po chvíli neveriacky majster domu.

Alarath za zrazu zasmial. „To hej no...“

„Čo vlastne urobil?“

„Informoval Ennana o mojom príchode...“

„Tlsťoch jeden mizerný!!!“ Vybuchol.

„Skoro ma to stálo život...“

„Prečo to vlastne urobil?“

„Čo k tomu povedať. Kam diabol nemohol, tam poslal ženu.“ Dvaja muži sa srdečne rozosmiali.

„No dobre, nechajme Andarana Andaranom. Je ho škoda, bol to dobrý účtovník, ale toto prehnal. Vráťme sa späť k práci. Mám pre teba ďaľšiu prácu. Tentokrát za ňu dostaneš viac ako niekoľko mizerných zlatiek. Naša spoločnosť dostala kontrakt na...“

„Nechcem to počuť.“

„Čooo???“

„Nechcem to počuť. S týmto remeslom už končím.“

Majster vybuchol do strašného rehotu. Po lícach mu začali stekať slzy sprevádzajúc nepravidelným búchaním do stola. Prestal, až keď sa kamenný výraz jeho spoločníka nezmenil. Majster zvážnel.

„To nebol vtip?“

„Nie nebol.“

Tentokrát sa kamenný výraz objavil na majstrovej tvári. „Aha. A čo ťa k tomu vedie?“

„Som už starý. Veľmi starý. A pomalý. Bez výdrže. Keď si spomínam spätne na udalosti v lese, tak zisťujem, že som minimálne tirkrát mohol prísť o život vďaka vlastným nedostatkom. To nie je dobré. Vieš, za posledných desať rokov som viackrát narazil na protivníkov, ktorí boli odo mňa lepší. To je samo o sebe v poriadku, vždy sa objaví niekto lepší. Lepších som vždy porazil vďaka skúsenostiam a šťastiu. Vždy to tak bolo, ale v poslednom čase na takýchto protivníkov narážam čoraz častejšie a častejšie. Pochybujem, že by sa moji protivníci časom zlepšovali. Nie. To ja starnem. Mám pár rokov po sedemdesiatke a už... už toho mám dosť.“

„Vždy bol tvoj vek pre mňa záhadou... ale netušil som, že si až tak starý,“ povedal majster ohromene. „Vyzeráš tak na tridsať-štyridsať.“

„Povedzme že sa dlho pohybujem na čerstvom vzduchu a stravujem sa veľmi zdravo.“

„Aha. No, poznáme sa už nejaký piatok a teda veľmi silno pochybujem, že to je pravá príčina tvojej dlhovekosti ale pochopil som, že o tom nechceš hovoriť. V poriadku...“

„No ja by som ti rád o tom povedal, ale to by som ti musel porozprávať od začiatku... a to sa mi nechce...na také dlhé rozprávanie nie sú moje ústa zvyknuté a navyše som už starý... komu by sa chcelo tri hodiny v kuse rozprávať v mojom veku.“

„Áno, vlastne ty si v podstate starý dedko,“ majster chcel čosi ešte dodať, ale zachytil Alarathov pohľad, tak radšej zmenil tému. „A čo teda budeš robiť?“

„Ja neviem. Sadnem si ku krbu... budem uspávať svojho syna...“

„Hehe...príjemná predstava.“

„Ani moc nie. No taký je život. Každý raz musí zostarnúť. Je načase si to priznať.“ Obaja muži sa na chvíľu odmlčali. Ticho napokon prerušil Alarath: „No dobre, idem sa prezliecť, najesť sa, skočím na pivo a zajtra ráno vyrazím domov.“

„Dobre. Zatiaľ sa maj Alarath Vampírobijca. A vedz, že keby si sa chcel vrátiť...tak príď za mnou.“

„V poriadku..“

„Zbohom.“ Alarath sa na opätku obrátil a odišiel. Majstra už nikdy v živote nevidel.