Henry Tribute z malého amerického mestečka Cosby pôsobil na prvý pohľad ako každý normálny človek na tejto planéte. Mal svoju prácu (malý bar v centre pätnásťtisícového Cosby), svoj dom, svoje auto, lenže... Henry Tribute nebol v skutočnosti úplne normálny človek. Len pôsobil takým dojmom.

Prvým, vskutku však zanedbateľným faktom v očiach spoločnosti bolo to, že bol stále slobodný. Iste, mal v mladosti mnoho dievčat, ale žiadna z nich sa nechcela viazať s Henrym na trvalý vzťah. V podstate si Henry mohol za to sám; nech už bol akokoľvek dobrý a tolerantný partner v láske, nedokázal zabrániť svojej zhovorčivosti. A to bol v jeho svete druhý, tentokrát nesmierne dôležitý fakt. Možno si poviete: „No dobre, tak bol zhovorčivý. A to je zlé? Veď takých ľudí sú na svete celé kvantá!“

To je pravda. Háčik je však v tom, aký je obsah vašich rozhovorov. Henry totiž dokázal svojimi historkami schladiť i tých najväčších humoristov, ktorí sa snažili akúkoľvek tému zmeniť na vtip. Henry však rozprával pútavo a vážne, až mali mnohí pocit, že hovorí pravdu. Ale dalo sa jeho príbehom skutočne veriť?

Štyridsaťročný Henry Tribute bol majiteľom baru BLACK JET (Čierny Jantár) už dobrých desať rokov, ale v nudnom mestečku Cosby to nebol bohvieako výnosný obchod. Prevažne rovnaká klientela. Henry však bol (aspoň v okolí) známy ako rozprávač neuveriteľných príbehov, a tak sa návštevníci prechádzajúci cez Cosby aspoň prinútili na okamih zastaviť v BLACK JET a vypočuť si jeho zaujímavé rozprávanie. Hoci to mal byť pôvodne len okamih, návštevník sa vždy odhodlal zostať dlhšie. Henry totiž rozprával naozaj pútavo.

Andrew Stampton Raynolds bol na obchodnej ceste so svojím čiernym BMW a keď sa blížil ku Cosby, rozhodol sa urobiť si prestávku. Beztak bol na ceste takmer tri hodiny a približne rovnako dlho bude ešte šoférovať svoje krásne a drahé auto.

Zaparkoval v centre mestečka, odhodlaný nájsť nejaký pub či kaviareň, kde by sa osviežil dobrou kávou. Prešiel pešo malým štvorcovým námestím a vtom zbadal na prízemí štvorposchodovej, pseudosecesnej budovy nápis:

Čierny Jantár. Skvelé pivo za „babku“. Bonus každého dňa: Pútavé rozprávanie majiteľa Henryho Tributa. Nemeškajte a vstúpte!

Raynolds sa spokojne usmial, popravil si svetlosivú kravatu pod tvídovým sakom a vykročil smerom k baru.

Keď vošiel dnu, zostal prekvapený z nezadymeného prostredia. Vzduch dnu bol pomerne čistý, stoly upravené. Miestnosť pôsobila dojmom, akoby ju len pred chvíľou novootvorili.

Raynolds nečakal v bare vysokú návštevnosť. Bolo ešte len poludnie a vtedy sú obvykle bary v menších mestách prázdne. Naviac, Cosby skutočne pôsobilo ako centrum nudy.

V bare sedeli len traja postarší muži, ktorí sa nahlas smiali, a pri pulte umývala poháre mladá slečna s blond vlasmi v cope a s čiernou pracovnou zásterou, obviazanou okolo pása. To dievča si pri svojej práci pohmkávalo akúsi pieseň. Raynolds už nikoho iného v bare nevidel; napravo si všimol akési dvere, ale tie vyzerali byť zamknuté. Bola to miestnosť vyhradená pre fajčiarov, kde boli i hracie automaty a biliard. Na poludnie nebol dôvod ju otvárať.

Stampton Raynolds podišiel k pultu. Traja muži v rohu miestnosti ho pobavene sledovali. Potichu sa usmievali.

„Dobrý deň,“ povedal mladej slečne.

„Dobrý,“ odzdravila. „Čo to bude?“

„Poprosím kávu. Mocca. Ďakujem.“

Dievčina prikývla. Ruky si utrela do zástery a pobrala sa robiť kávu. Pritom nezabudla dodať: „Prinesiem Vám ju.“

Sadol si neďaleko pultu. Slečna mu priniesla kávu, zaplatil jej štvrťdolár a keď sa chcela vrátiť k pultu, spýtal sa: „Prepáčte... Môže sa tu fajčiť? V tejto miestnosti je akosi čisto-„

„Iste,“ prerušila ho, usmievajúc´ sa. „Viete, vždy večer je tu plno; vtedy otvárame ďalšiu miestnosť a v tejto sa v tom čase nesmie fajčiť. Teraz je však v bare prázdno, takže ventilácia to v pohode stíha. Prinesiem Vám popolník?“

Prikývol hlavou. Keď sa chystala ísť poň, ešte ju zadržal.

„Len som chcel... Nápis vonku hovorí o pútavom rozprávaní majiteľa Henryho Tributa. Platí to i v túto hodinu?“

Dôležito naňho pozrela. „No... pán Tribute je teraz v sklade. Práve prichádza-„

Skutočne – lietajúce dvere za pultom sa otvorili a v zjavil sa v nich nižší chlapík s krátkymi, tmavými kučeravými vlasmi. Uprostred temena hlavy sa tiahla lesklá lysina. Telo bolo trocha zavalitejšej postavy. Henry mal na sebe akési pracovné sako hnedej farby, pod ktorým mal oblečenú bielu košeľu a na nej čmuhy od špiny. Nohavice mal čierne a na nohách mokasíny tmavohnedej farby.

Slečna pozrela smerom k nemu, prstom ukázala na Raynoldsa a napokon na celú miestnosť oznámila: „Šéfe, tento pán prejavil záujem o Vaše rozprávanie. Čo keby ste si naňho našli čas?“

Myslela to skôr humorne. Tribute sa však usmial, podišiel k hosťovmu stolu a milo sa predstavil.

„Dobrý deň. Volám sa Henry a zisťujem, že nie ste odtiaľto. Asi máte vážny záujem o moje rozprávanie.“

Stampton začal koktať. „Ja – viete – ... len ma zaujal ten nápis...“

„Ách, nápis.“ Tribute sa obrátil na troch mužov v miestnosti a tí sa nahlas rozosmiali. Stampton Raynolds si všimol, že na stole majú čapované pivá. Pomyslel si, že sa jedná pravdepodobne o stálu klientelu.

Nasypal si do kávy cukor a zamiešal ho malou kovovou lyžičkou. Pohľadom pritom nespúšťal mužov z očí. Henry sa zaškeril a pohotovo oznámil: „To je Ted, Sam a Rennie. Ak Vám budú tvrdiť, že Henry Tribute je čudáčisko, blázon alebo nedajbože klamár, neverte im! Hovoria tak viacmenej pre zábavu. Pritom viem, že oni sami mi dokážu veriť.“

Opäť sa nahlas zasmiali a Rennie sa i ozval. „Ale Henry. Všetko, len nie veriť ti...“

Bolo to myslené žartom a Henry to vedel. Raynolds sa ako hosť tváril vážne a napokon odhodlane povedal: „Musím ešte pokračovať v ceste, takže skúste svoj výklad skrátiť na minimum. Koľko stojí Vaše rozprávanie?“

Tentorát sa zasmial i Tribute. „Bolo snáď niekde vonku napísané, že moje rozprávanie niečo stojí? Som presvedčený, že nie, takže... pohodlne sa usaďte. Budem sa snažiť byť čo najstručnejší, i keď neviem, či sa mi to podarí. Napokon, kedykoľvek ma môžete prerušiť...“

„Začnite,“ odbil ho Raynolds. A Henry začal.

Ľudia? Snáď. Zvieratá? Možno. Rastliny? Asi. Zem? Tak to nie. V žiadnom prípade. Svet áno, ale nie Zem! Dokonca ani neviem, či ich môžem nazvať ĽUDIA. Každopádne sú ako my a my sme ako oni. Len o sebe navzájom nevieme. Až na výnimky. Tých je však skutočne málo. Dovolím si ich nazvať VYVOLENÍ. A ja patrím bezpochyby medzi nich. Nedobrovoľne, nasilu. Začalo to vlastne v mojich šiestich rokoch. Bol som najskôr presvedčený, že vidím v mysli len neznáme miesta na Zemi a neznámych ľudí. Myslel som, že je to určitý druh telepatie a považoval som sa za výnimočného. Hovoril som o tom všade a s každým. Zo začiatku sa zdalo, že mi všetci veria; až postupom času vyšlo najavo, že nie. Bola to len moja ilúzia. A ich pretvárka. Dokonca ani vlastní rodičia mi neverili, hoci to predstierali. Ja som sa však nevzdal. Začal som svoje schopnosti využívať ako rozprávač. Tak som teraz tu a pokúšam sa presvedčiť ďalšieho človeka o pravdivosti mojich príbehov...

Raynolds zostal bledý ako stena. Šálka kávy mu skoro vypadla z trasúcej sa ruky na dlážku, tak ju radšej položil na stôl. Henry zvážnel.

„Stalo sa Vám niečo? Vyzeráte, akoby Vám prišlo zle. Ste v poriadku?“

Stampton naprázdno preglgol. Potom vstal, zdvorilo sa rozlúčil a opustil BLACK JET. Ostatní za ním nechápavo hľadeli.

Keď Raynolds vyšiel na ulicu, vzal do ruky svoj mobil a zavolal na jedno číslo. V telefóne sa ozval nejaký muž a Stampton mu stručne oznámil: „Máme ho. Mestečko Cosby, štát Arkansas.“

Prešiel mesiac a Henry takmer zabudol na návštevníka, ktorý opustil ich bar, akoby bol zakliaty. Tribute mal totiž zakaždým vždy nových hostí (okrem stálej klientely), ktorí zavítali do BLACK JET vypočuť si jeho historky. Jeho návštevník sa však opäť po mesiaci objavil v bare v tom istom tvídovom saku a zaparkovaným čiernym BMW pred barom. Bolo desať hodín dopoludnia, kedy sa bar otváral a Raynolds vedel, že bar bude teda zatiaľ prázdny. A nemýlil sa. Dnu bol len Tribute. Dokonca ani mladá pomocnica ešte neprišla.

Henry spočiatku akoby ignoroval príchod zákazníka.

„Dobrý deň,“ povedal ľahostajne a pritom ukladal do poličky poháre s logom Pepsi Cola. Stampton odpovedal.

„Dobrý deň. Pamätáte si ma? Bol som tu pred mesiacom a mal som tú možnosť počuť v stručnosti Vaše rozprávanie.“

Tribute sa lepšie prizrel a vzápätí sa rozpamätal. „Á, už si spomínam. Moje rozprávanie Vás zmorilo skôr než sa to dalo predpokladať.“

„No viete,“ povedal zahanbene Raynolds, „znelo to tak neuveriteľne. Ale teraz je dôležité, prečo som sem prišiel, pán Tribute.“

„Som samé ucho,“ zavtipkoval Tribute. Raynolds pokračoval.

„Možno Vám to bude znieť neuveriteľne, pán Tribute, ale som knižným agentom. Pomáham vydať knihy, viete? Mimochodom, moje meno je Andrew Stampton Raynolds.“

Podal mu pravú ruku a Henry ňou potriasol. „Moje meno už poznáte,“ povedal stručne.

„Iste. VIete, pán Tribute, uvažoval som nad významom Vášho rozprávania a napadla mi jedna vec: Čo keby ste napísali knihu?“

Henry sa musel zasmiať. „Myslíte knihu môjho rozprávania, ktorú by si mohlo prečítať veľa ľudí? Pán Raynolds; ja nie som spisovateľ! Som rozprávač; písať neviem. Ale vďaka za nápad.“

Stampton sa nenechal odradiť. „Nemusíte písať celkom nič. Stačí, keď budete rozprávať, čiže vlastne diktovať svoju knihu. Viete, mám v Little Rock vydavateľstvo s kompletným zariadením a som ochotný sponzorovať Vašu knihu. Stačí, ak uvediete moje meno niekde v tiráži knihy a ľudia si Vás môžu obľúbiť. Stačí, ak bude kniha pútavá...“

Tribute sa potmehúdsky usmial.

„A veríte mojim príbehom?“

Raynolds zjavne túto otázku očakával. Pohotovo odpovedal. „Nezáleží na tom, čomu kto verí. Dôležité je, aby sa tá kniha predávala. Chápete, pán Tribute?“

Henry náhle zvážnel. Chvíľu mlčal, až napokon oznámil: „Dobre teda, pán Raynolds; súhlasím s Vašou ponukou. Ale chce to čas. Napísať knihu si bude vyžadovať veľa času a keďže Little Rock je od Cosby dosť vzdialené, budem musieť ešte zariadiť nejaké veci.“

„Samozrejme,“ povedal naradovane Stampton. „Nechám Vám tu vizitku. Keď budete mať prísť, pán Tribute, zavolajte mi na toto číslo. Musím pre Vás vybaviť ubytovanie a podobne. Som rád, že budeme partneri. Partneri v šoubiznise, pán Tribute.“

Potom si podali ruky a rozlúčili sa. Keď Stampton opustil bar, vytiahol mobil, vyťukal číslo a stručne oznámil: „Už je náš.“

Potom nasadol do svojho auta a naštartoval.

Vysoký vládny predstaviteľ v novom saku oznámil Raynoldsovi nasledujúce pokyny.

„Tak sme dohodnutí. Minivysielačku budete mať pripnutú za pravým uchom a keby to bolo Tributovi podozrivé, poviete, že je to mikrofón. My Vám budeme dávať vysielačkou pokyny, čo máte hovoriť; na čo sa máte pýtať. Diktafón budete mať, prirodzene, zapnutý. Hlavne sa snažte byť nenápadní, jasné?“

„Jasné,“ odpovedal Raynolds a z jeho hlasu bolo cítiť nervozitu. Tajní agenti ešte skontrolovali vysielačku za jeho uchom a keď bolo všetko v poriadku, vládny predstaviteľ nakoniec dodal: „Ako sme sa dohodli... MY budeme vo vedľajšej miestnosti. Ste pripravení?“

Keď Stampton prikývol na súhlas, všetci sa presunuli na svoje miesta, aby sa mohlo začať rozprávanie Henryho Tributa.

MIestnosť bola pohodlná; s veľkými presklenými oknami a s výhľadom na mesto z dvadsiateho poschodia.

Henry Tribute si cez slamku lahodne vychutnával chladený ovocný drink. O chvíľu sa pri ňom zjavil Stampton Raynolds s diktafónom v ruke a s milým úsmevom na tvári. Usadil sa za stôl oproti nemu a významne sa opýtal: „Môžeme začať?“

Tribute, ktorý neočakával žiaden tajný zámer za týmto stretnutím, ľahostajne odpovedal. „Samozrejme. Preto som vlastne prišiel.“

„Tak fajn.“

Raynolds zapol diktafón. S tajomným výrazom v očiach pozrel na Tributa, pohodlne sa oprel o operadlo a čakal. Henry, sediaci oproti nemu, sa zhlboka nadýchol a po krátkom mlčaní začal rozprávať. Stampton mlčky načúval. Za stenou miestnosti sedela skupina vládnych predstaviteľov. Skladačka zapadla do seba.

„Kde sa presne nachádza ich svet? Nikto netuší. Alebo áno? Viete, niekedy mám pocit, že snívam s otvorenými očami, ale pritom viem, že je to skutočnosť. Tajomná, ba priam až chladná skutočnosť...“

Hlas z vysielačky sa rozkazovačne usadil v Raynoldsovom uchu.

„Spýtajte sa na detaily. Nech Vám popíše ten svet.“

„Pán Tribute, ako ten svet vlastne vyzerá?“ vyhŕklo z Raynoldsa.

Henry pokračoval. „Hm, ten svet... Predstavte si, že sú to ostrovy. Áno, takmer žiadna súvislá pevnina! Ťažko by z toho mohol niekto vytvoriť kontinent. Je to ako keď namočíte slamku do tušu, dáte ju nad papier a z celej sily fúknete. Úplne náhodne rozmiestnené škvrny. A predsa to nie je náhoda.

A čo potom náboženstvo? Čo by na to povedali veriaci? Že to nie je možné? Alebo že v tom má snáď prsty Boh? Viete, pán Stampton Raynolds; ja som nikdy nad tým nepremýšľal. Z nijakého hľadiska. Jednoducho som si len vychutnával vlastnú schopnosť dovdieť až tam – za hranice neznámeho...“

„Spýtajte sa na obyvateľov!“ rozkazoval hlas z vysielačky. Stampton bol ako na baterky.

„Čo mi poviete o obyvateľoch toho sveta?“

„Á, dostávame sa k najzaujímavejším okamihom mojich vízií. Dovolím si ich tak nazvať. Takže... obyvatelia sú ako MY. Konsonantní, ak viete, čo tým myslím. Päť zmyslov; ruky, nohy, kosti, šľachy, srdce, mozog... Pľúca dýchajúce kyslík... Áno, sú zhodní a predsa úplne odlišní. Ich kultúra; zvyky; spôsob života... Žijú ako kmene-„

Hlas z vysielačky bol stále dotieravejší. „Nech Vám popíše najväčší ostrov!“

Raynolds nahlas zopakoval požiadavku. „Popíšte mi najväčší ostrov. Určite je tam nejaké miesto, kde je najväčšia hustota zaľudnenia-„

Tribute bol ako v tranze. „Ó, iste! Južná časť. Áno, tí ľudkovia žijú ako domorodci a majú svojho kmeňového náčelníka. Zdá sa, že na juhu planéty je najväčšie zastúpenie obyvateľov. Bývajú v akýchsi chrámoch, viete? Stavajú pyramídy. Zdá sa, že vzývajú svojho boha. Pôsobia primitívne, ale nie sú primitívni.“

„V čom nie sú?“ spýtal sa so záujmom Raynolds, pričom k tomu nepotreboval ani hlas z vysielačky.

„Pán Stampton,“ povedal nadšene Tribute. „ONI sú inteligentní! Totiž... stavajú si vlastné lode. VES-MÍR-NE lode-„

Vtom sa prudko otvorili dvere do miestnosti a dnu vtrhol celý štáb vládnych predstaviteľov. Šokovaný nezostal len Tribute, ale i Raynolds. Konsternovane pozrel na hlavného predstaviteľa a prekvapene povedal: „Ešte sme neskončili.“

Vládny agent ho chladne odbil. „Koniec divadla, pán Raynolds.“

Vtedy viacerí muži pevne chytili Tributa a jeden z nich mu vpichol do ľavého ramena injekciu.

„Čo to?! Kto ste? Ja...“ Tribute sa snažil klásť otázky, ale uspávacia injekcia účinkovala ihneď. Muži potom odniesli Henryho preč a v miestnosti zostal len agent s Raynoldsom. Agent sa nasilu usmial a oznámil prekvapenému Raynoldsovi: „Vďaka za pomoc. Máte šťastie, že ste guvernérov priateľ, ale Vaša práca pre nás týmto končí. Zdá sa, že Tribute vie toho priveľa. Vy, priateľu, zasa pôsobíte dojmom, akoby ste k nemu pociťovali ľútosť. A to je pre nás nebezpečné.“

Skôr než stihol Raynolds niečo namietnuť, vytiahol agent z vrecka saka revolver a vystrelil. Tlmič zabránil zvuku, aby prenikol cez steny miestnosti. Nestihol ani vykríknuť; agent mu strelil rovno do čela a Raynolds bol vskutku nŕtvy.

Vládny agent s menom Torcas sa nervózne opýtal svojho kolegu: „Prečo jednoducho nezastrelíme aj Tributa? Bude to lacnejšie i jednoduchšie. Raynolds to už má za sebou a už mohol byť kaput i Tribute.“

Kolega – agent Stormick – ho odbil. „Na niečom sme sa dohodli. ONI to tak chceli, takže sa budeme riadiť ich pokynmi. Chcú, aby neboli zbytočné obete, jasné? Raynolds bol príliš nebezpečný, pretože mohol zo strachu spôsobiť zmätok. On nebol zbytočnou obeťou; Tribute však za svoje schopnosti vidieť ďalej než treba naozaj nemôže, takže ten by už zbytočnou obeťou bol.“

Torcas mu položil zvedavú otázku. „Okej, ale je isté, že bude to vymazanie pamäti efektívne? Koľko percent sa vkladá do úspechu operácie?“

Stormick začal byť nervózny. „Niet pochýb o tom, že operácia má stopercentný účinok. Koniec koncov; nie je to naša starosť, že, agent Torcas?“

Tým agenta odbil. Torcas vedel, že priveľa otázok by mohlo vyvolať priveľa diskusií. Radšej už mlčal.

Henry pomaly otvoril oči. Bolela ho hlava a svaly mal ťažké, akoby mu niekto na končatiny priviazal veľké balvany. Injekcia prestávala účinkovať. Očami, ktoré snáď jediné dokázali poriadne komunikovať s okolím, sledoval miestnosť, v ktorej bol zatvorený. Neboli tam žiadne okná, len holé steny a zo stropu svietilo blikajúce neónové svetlo. Miestnosť vyzerala byť štvorcová a malá. Henryho zmysly pomaly prichádzali k sebe.

Vtom buchli dvere na pravej strane od postele, na ktorej ležal. Do miestnosti vstúpilo päť mužov v sakách a za nimi vošiel tvor oblečený v zvláštnom, akoby indiánskom oblečení. Mal akúsi tmavú pokožku. Henry ho však zazrel len na okamih; ostatní muži mu zakryli výhľad.

„Prišli sme práve včas,“ poznamenal Stormick. „Injekcia už prestáva účinkovať.“

Henry spal asi šesť hodín. Agenti vedeli, aký dlhý bude účinok. Teraz podišli bližšie a začali ho dvíhať z postele. Šlo to ťažko; Henry nedokázal s nimi spolupracovať. Bol ako omráčený. S námahou ho premiestnili do ďalšej, vskutku podobnej miestnosti. Posadili ho do akéhosi kovového kresla a spútali mu nohy i ruky. Na hlavu mu nasadili akúsi ťažkú kovovú prilbu, z ktorej vychádzali rôzne káble a napájali sa na nejaké zariadenie. Tribute bol taký vyčerpaný, že len ľahostajne oddával telo svojmu osudu. Nevládal sa vôbec brániť.

Okrem blikajúceho neónového svetla si naňho posvietili i prudkým svetlom zo stolovej lampy. Jeden z agentov podišiel bližšie a nepriateľsky zahlásil: „Tak pán Tribute, priviedli sme Vám návštevu. Poznáte tohto muža?“ A rukou ukázal na chlapíka v indiánskom oblečení. Neznámy muž pristúpil až priamo k nemu. I keď naňho dopadalo ostré svetlo, všimol si detaily. Muž-Indián bol vysoký takmer dva metre. Na hlave mal akúsi okrúhlu čelenku, z ktorej vychádzali veľké neznáme listy. Spoza krku mu vybiehal rad smiešnych copov. Oblek, čo mal na sebe, bol dlhý a Tribute mal pocit, že materiál látky, z ktorej bol vyrobený, by nikdy v živote nespoznal. Bol preňho cudzí. Taktiež i obuv, ktorú pod zelenými nohavicami takmer nebolo vidieť. Jednalo sa o akési kožené topánky, ale Tribute by v tom okamihu bol odprisahal, že materiál, z akého sú vyrobené, mu je absolútne neznámy.

Pohľadom ešte zamieril k jeho očiam. Vyzerali ľudsky, ale Tribute si bol istý, že ľudské nie sú. Dokázali ho celkom popliesť. Olivovozelené oči – pohľad farby ostrova.

Vtom ho premkla hrôza. On toho cudzinca pozná! Je to predsa človek z jeho vízií! Je to najvyšší náčelník všetkých kmeňov!

Jeho myšlienky, trvajúce vlastne len niekoľko sekúnd, prerušil agent.

„Tak čo, poznáte ho?“

Tribute zakoktal: „Naj-vyš-ší!“

Vtom prišla ostrá bolesť. Tributov mozog akoby pod prilbou explodoval. Obraz cudzinca začal splývať s realitou. Poznám ho? Kto to je?!

„Kto som?“ spýtal sa tajomne cudzinec. Tribute sa tváril, akoby mu nejaká iskra ukázala pravú identitu tohoto človeka, ale tá iskra v okamihu zhasla.

„Nepoznám Vás,“ vychrlil zo seba.

„Skutočne?“ spýtal sa ktorýsi z agentov. Tribute zvraštil obočie, akoby nad niečím premýšľal a potom úprimne povedal: „Nie. Skutočne nie.“

„A čo Vaše vízie?“ chcel vedieť cudzinec. Henry sa zamyslel. „Ach áno, vízie! Iný svet. Ostrovy, akoby roztrúsené po celej planéte...“

Ďalšia bolesť v Tributovom mozgu. Po nej výkrik. Otázka jedného z agentov: „Ako by ste nám opísali tie vízie?“

Henry sa zamyslel. Tentokrát sa mu tá otázka zdala zvláštna. Aké vízie? Mozog sa snažil vyvolať určité spomienky; bolesť mu ich však nejako zablokovala. Mám vôbec nejaké spomienky? Odpovedal na otázku agenta. „Vízie? Ale ja si neviem spomenúť na žiadne vízie!“

Agenti i s cudzincom na seba významne pozreli. Stormick potichu prehovoril. „Funguje to. Ešte musíme však pokračovať. Vymazať spomenky na všetky možné udalosti, ktoré s tým súvisia... Spýtajte sa ho, či pozná Raynoldsa.“

Tribute ho poznal (aspoň to tvrdil), takže prišla ďalšia bolesť mozgu. A za ňou ďalšia a ďalšia, až kým nebola jeho pamäť vhodne upravená. Po hodine otázok, odpovedí a agónie dostal ďalšiu injekciu. Po nej upadol opäť do spánku.

„Preboha, kde ste boli celý mesiac?“ spýtala sa vystrašene mladá slečna, keď zmenený Tribute vošiel do baru. Nebol tam nikto okrem nich dvoch. Pozrel na ňu unavenými očami a smutne odpovedal. „Ja neviem.“

Podišla k nemu. „Vraveli ste, že o týždeň sa vrátite. BLACK JET musel byť dlho zatvorený.“

„To mi je ľúto,“ povedal sklamane. V nej sa náhle vzbudila zvedavosť. „A čo KNIHA? Odišli ste predsa kvôli tomu, či nie? S tým Raynoldsom...“

Pri zmienke toho mena ho bodlo v hlave. Iskra spomienok sa chcela zapáliť, ale zhasla oveľa skôr než to stihla. Tribute pozrel významne na slečnu a ľahostajne poznamenal: „To meno mi nič nehovorí.“

Hoci to už bola pravda, mladá slečna naňho nechápavo pozrela a pokývala hlavou. Potom sa vrátila k práci. Kým čistila drez, Tribute ju ohromil svojím vyhlásením. „Mimochodom, tie reklamy na vstupe do môjho baru musia ísť dole. Bonus každého dňa: Pútavé rozprávanie majiteľa Henryho Tributa! Čo to má znamenať? Kto tam tie reklamy vlastne dal?“

Vtedy naňho nechápavo pozrela a takmer rozbila poháre, poukladané blízko jej ruky. Zmohla sa len na jedinú odpoveď. „Tie reklamy boli Váš nápad. A ešte ste požiadali Teda, Sama a Rennieho, aby Vám s tým pomohli...“

A tak Henry Tribute (ešte donedávna skvelý rozprávač šokujúcich príbehov) tam len hlúpo stál a nemo hľadel na mladú slečnu, ktorá ešte nedávno bola svedkyňou príbehov Henryho Tributa – príbehov o nereálnom svete, ale pritom tak hmotnom, až z toho behal mráz po chrbáte.

Hoci sa to nezdalo, verila, že ten nereálny svet existuje, pretože bol práve tak reálny a Henry o ňom rozprával s veľkým oduševnením. Rozprával, ale týmto dňom prestal, pretože jeho vízie sa vytratili nečakane ako kvapka vody v žeravom púštnom piesku.

Takto zanikol iný; tajomný a nepoznaný svet Henryho Tributa.

/August 2005/