Ak by Aronof nebol už mŕtvy, práve by umieral. Nevadská púšť spečená na popol ho ubíjala a spaľujúceho slnka mal plné zuby až po konce upírskych špičiakov. Po trojtýždňovom blúdení pustatinou bol na pokraji zrútenia a pokrytý spáleninami. Za celú dobu sa mu podarila vysať len jedného svišťa, dve jašterice a kojota – aj keď ten sviniar sa bránil a odhryzol mu ucho.

Keď však teraz pozeral ďalekohľadom dolu do údolia, mal pocit, že ožíva. V prenesenom význame. Tá pohybujúca sa čierna bodka bol človek. Živý a plný krvi! A nie len to, aj napriek zahmlenému zraku si bol istý, že tú hnusnú tvár a kolísavú chôdzu s rukami vo vreckách dobre spoznáva. Bob Weston. Zo všetkých ľudí čo Aronof spoznal za svoj storočný život, najúprimnejšie nenávidel práve Boba Westona. Mal na to veľmi rozumné dôvody.

Bob Weston bol lúza, zlodej a vrah, ktorý prijal akúkoľvek špinavú prácu, ak bola zaplatená. Bolo to už dávno, čo bol Bob najatý, aby Aronofa odpratal – nie definitívne zabil, len na nejakú dobu dal preč z cesty. A Bob to aj urobil. Špinavým trikom Aronofa zajal a potom ho „dal preč“ až bolestivo neoriginálnym spôsobom - pochoval ho v mexickej diere San Culo. Doprostred mexického cintorína, uloženého v mexickej truhle. Z vnútra vyzdobenej nádhernými mexickými krížmi.

Pre Aronofa to bolo ako ležať v truhle vykladanej žeravými uhlíkmi. Nemohol sa ani pohnúť, kríže ho pálili zo všetkých stien a ten najväčší zo všetkých mal len dlaň pre nosom. Tak pozeral do tmy a trpel. Nudil sa až k zošaleniu a úprimne závidel Tantalovi. Navyše ho svrbela noha na mieste, ku ktorému sa v malom priestore nemohol dostať. Trvalo to skoro tridsať rokov, kým sa truhla sama od seba začala rozpadávať. Tridsať rokov strávil Aronof sám so sebou v truhle a prvé štyri roky sa snažil nezblázniť. Zvyšok času sa úporne zblázniť snažil. Tá noha ho svrbela posledných jedenásť rokov. A celú dobu v sebe starostlivo pestoval nenávisť voči tomu, kto ho do tejto situácie dostal.

Keď sa truhla rozpadla, konečne sa mohol vyhrabať von – aj keď cez tvrdú pôdu to trvalo niekoľko dní a stálo ho to tri prsty. Víťazoslávne sa vytiahol z hrobu a...pocítil niečo porovnateľné s nárazom lokomotívy do zátylku. Opatrne sa obrátil a uvidel TO. Presne podľa miestnych zvyklostí - kríž. Veľký, arogantne vysoký a monumentálne široký. Kristus na ňom mal mimoriadne posmešný výraz, s ktorým hľadel na zdeseného upíra. Kútikom oka videl Aronof, že po ľavej ruke sú ďalšie kríže, na opačnej strane zase len kríže. Desiatky krížov. Cintorín. Aronof sa zachvel. Miesto kde sa ocitol bolo upírskym ekvivalentom pekla. So zúfalým zaúpením sa zosunul naspäť do hrobu, z ktorého sa posledné dni tak prácne vyhrabával. O dôvod viacej prečo nenávidieť Boba Westona.

Tak ho tam ráno našli dedinčania – roztraseného a schúleného do klbka. Obratom sa v sedliackych hlavách zrodil sedliacky nápad zlikvidovať upíra vlastnými silami. Kým sa Aronof nazdal, zabodávali sa doňho desiatky palíc, bakulí, násad od motýk, porísk, proste čohokoľvek, čo malo hrot alebo sa dalo zašpicatiť. Keďže sa dedinčania neodvažovali príliš priblížiť a bodali do hrobu len z diaľky, ich útoky neboli našťastie príliš nebezpečné. Aronof sa aj tak cítil ako hysterický ženská, keď len bezmocne ležal na znak v hrobe a mávajúcimi rukami a nohami sa snažil odraziť dotierajúce hroty. Aj by niečo povedal, keby mu dajaký fúzatý Juan Pablo nezapichol do krku vidle.

Potom sa objavila skupina desperádov. Asi si mysleli, že keď zachránia upíra, získajú tým jeho priazeň. Vo svojej hlúposti však dedinčanov vystrieľali, takže hneď ako sa zachránený Aronof spamätal, vysal desperádov. Konská dávka čerstvej krvi bola úplnými lukulskými hodmi a zasýtila by ho na týždne, keby jeden zo zločincov nemal syfilis. Pocit spokojne naplneného brucha rýchlo sa zmenil na kŕče a nasledujúce hodiny strávil Aronof dáviac všetku krv, čo do seba dostal. A trpel. A mal ďalší dôvod prečo nenávidieť Boba Westona.

Akoby to nestačilo, ešte kým Aronof usilovne zvracal na vlastné členky, objavil sa ten Angličan. „Van“ niečo, v koženom kabáte a širáku, psychopat s rotačnou kušou v ruke. To bolo na Aronofa už priveľa, a aj keď tá bruneta čo prišla s Angličanom mala mimoriadne chutný zadok, neriskoval a radšej zobral nohy na ramená.

Veľa možností kam utiecť nemal. Na jednej strane maniakálny rostbíf, na druhej vraj hordy potulujúcich sa zombíkov, takže mu zostala len púšť. Potom nasledovalo blúdenie, svišť, blúdenie, jašterica, blúdenie, kojot, mínus jedno ucho a blúdenie. Smrteľný človek by dávno zomrel, ale nemŕtvy upír sa zmieroval s výhľadom na nekonečné chodenie do kruhu, až do konca vekov. Potom ale uvidel Boba Westona, svoju Nemesis, najnenávidenejšieho človeka na svete, ako sa pomaly vlečie pustatinou. Nedbajúc na smrtiace slnko, vyskočil z tieňa a tackajúc sa rozbehol v ústrety potrave a pomste.

Po zopár krokoch si bol už úplne istý, že tá postava je naozaj Bob Weston. Malý, pokrivený, s nechutným úškľabkom na tvári a skleneným okom. Bol to ON. Po ďalších zopár krokoch došlo Aronofovi, že niečo nie je v poriadku. Bob vyzeral ešte škaredšie ako si ho pamätal a úškľabok bol ešte hnusnejší. Tak celkovo Bob pôsobil nejako...mŕtvo?

***

Za tridsať rokov čo Aronof strávil v hrobe sa totiž udialo veľa. Juh neúspešne bojoval so Severom, indiáni neúspešne bojovali s bielymi tvárami a v San Franciscu úspešne pribúdalo čínskych bordelov. A okrem iného, Bob Weston zomrel v požehnanom veku. Aj by bol zostal mŕtvym, tak ako to väčšina mŕtvych zvykne, nebyť jeho indiánskej manželky, ktorá ho pomocou jedného šamana vyvolala z hrobu. Prirodzene, zombifikovaného.

Ako sa Bob dostal doprostred nevadskej púšte nie je dôležité, ale podstatné je, že ho to vôbec netešilo. Púšť bola nudná a mal hlad. V hnijúcom mozgu sa snažil sústrediť na myšlienku, že ak pôjde dosť dlho jedným smerom, tak napokon na koniec púšte dôjsť musí. Len keby nebolo tej nudy a hladu. A potom mu rovno pred nos skočil strapatý a vychudnutý Aronof, s obrovskou bradou a tridsaťročnými nechtami na nohách. Nebyť mŕtvy, Bob by sa vydesil k smrti.

Aronof neveriaco hľadel na to, čo malo byť najlepšou chvíľou jeho života. Nepríjemná skutočnosť mu však stále nechcela prejsť do hlavy, z ktorej sa začínalo doslovne dymiť.

Bobovi sa na tvári rozlial potešený výraz, mátoživo vytiahol ruku z vrecka a namieril kostnatý prst Aronofovi medzi oči. „Modzog?“, opýtal sa neisto.

Aronof naprázdno prehltol a opatrne začal ustupovať. Toto nebolo dobré. On, ako upír, potreboval krv živých ľudí, zatiaľ čo zombíkom stačil na vyžranie akýkoľvek mozog. V tomto boli dokonale nevyberaví.

„Moodzoog?“ nástojil Bob. Aronofa premkol utkvelý pocit, že Bobove sklenené oko naňho hladí hladným pohľadom a druhá prázdna očná jamka pohľadom škodoradostným.

„Moodzoog!“ víťazoslávne sa Bob utvrdil vo svojom predpoklade. „Ham!“ dodal. „HamHamHam!“

Aronof sa otočil na päte a s hrôzou v tvári sa rozbehol do púšte. Toto si naozaj nezaslúžil, toto nie. Z toľkej nespravodlivosti sa mu do očí tisli slzy, ale mal čo robiť, aby vôbec dokázal polapiť dych. Za sebou začul Bobove ublížené hundranie na adresu občerstvenia zradne miznúceho v diaľke. Potom Bob pridal do kroku tiež.

„HamHam!“ zažvatlal Bob s nadšeným výrazom na tvári a rozbehol sa, živo prepletajúc nemŕtvymi nohami.

Púšť bola veľká, slnko žiarivé a Aronof si začal uvedomovať, že kým jeho tá svietiaca guľa zabíja, bľabotajúcemu zombíkovi ani najmenej nevadí. A to nekončiace „HamHamHam“ sa stále približovalo.

Vôbec z toho nemal dobrý pocit.