„Dočerta! Zase ona! Čo jej už načisto jebe? To ani v sobotu večer nedokáže dať pokoj a myslieť na niečo iné, než na prácu?“ Hundrala som si popod nos, keď mi mobil oznamoval už asi desiaty neprijatý hovor od Su Kan – mojej nadriadenej, absolutistickej monarchyne. V duchu som ju volala mrcha alebo suka. Ona mňa, asi podobne. Bohužiaľ, mala nado mnou úplnú a bezvýhradnú moc. Vyššie než ona, bol už asi iba čínsky predseda vlády a vodca KSČ. Tomu by sa možno aj uklonila. V mojich predstavách jej pri tom často seká hlavu mačetou. Hlava odlieta veľkým krvavým oblúčikom, padá na schody a je-den-po-dru-hom, sa pekne kotúľa dolu dvestostupňovým schodiskom. Udivený výraz šéfky sa mení na uvedomelý: „Nemala som jej tak ubližovať..., mala som k nej byť milšia, pozornejšia..., zbohom drahá zamestnankyňa! Áaaa.“

Nikdy sme sa nehádali. Čo povedala, bolo jednoducho - Písmo sväté. Všetky moje námietky zmietla zo stola jednoduchým: „Keď sa chce, všetko sa dá. Ak to nedokážeš, povedz to rovno! Nájdem si niekoho schopnejšieho.“ A bolo vybavené. Pracovala 24 hodín denne, 7 dní v týždni. „Čo sú to štátne sviatky? Dovolenka? Hahaha..., dávno som sa tak nepobavila!“ Bolo ťažké vysvetliť tej čínskej proletárke, že Slovensko nie je jej domovina. S milou tvárou vás dokázala poslať do čerta aj s celým zoznamom zlepšovacích návrhov, žiadosťou o zvýšenie platu, či aspoň, prosbou o zmenu značky kávy. Práceneschopnosť bola simulácia a darovanie krvi? Mrhanie časom na chudákov, čo sa váľajú v posteli, aby sa vyhli práci pre spoločnosť, ktorá ich musí živiť!

Nespokojná bola ešte aj s mojim menom! Jeho vyslovenie - Petra, jej robilo také problémy, že to asi považovala za tajný zámer mojich rodičov. Svoju nadradenosť a moc nedávala pocítiť len mne. To zas nie! Taká bola ku každému. Manžela nemala, ani deti - toť príkladná budovateľka a bojovníčka za znižovanie hustoty obyvateľstva. Zato podriadených, tých bolo habadej. Na nich si mohla vylievať svoje menštruačné nálady, výkyvy počasia, či mrzutosti, spojené s nespokojnými klientmi cestovnej kancelárie - Asia tour. Naša spoločnosť, zameraná na cesty do Ázie, sa špecializovala na Čínu. Šéfka tam mala konexie a keďže v agentúre mal podiel aj štát, o klientov nebola núdza. Jednoducho ich milý hlas za preskleným okienkom pred odchodom upozornil, kde si majú kupovať letenky a poistenie.

Moje tri kolegyne sedávali v kancelárii so mnou. Su Kan mala svoju vlastnú, luxusne zariadenú, obrovskú a dokonale čistú - trónnu sálu - s výhľadom na mesto. Gigantické akvárium vpravo, akési umelecké dielo vľavo a uprostred..., červený koberec! Na ňom stáli kresielka pre zamestnancov, s ktorými sa chcela „súkromne porozprávať“. Občas som sa mrkla, či nie je odspodu krvavý alebo naopak, úplne nový. Kolegyne sa len smiali: „ Petra! Zlé to bude, až na ňom nájdeš igelit! Potom daj radšej výpoveď. Aj za cenu, že sa už inde nezamestnáš. No, čo. V Rakúsku jej hatlanine rozumieť nebudú.“

A potom prišla ONA! Nová... krásna, štíhla vysoká blondína s dokonalou znalosťou čínštiny, slovenčiny, angličtiny a niekoľkých ázijských jazykov, názvy ktorých, som ani nedokázala vysloviť. Od prvej chvíle si nesadli. Boli ako horúci olej a voda, oheň a benzín, pes a mačka. Malá panovačná Číňanka žiarlila. Nová tlmočníčka nespĺňala jej predstavy o tom, že blondínky sú hlúpe a idú po bohatých aby nemuseli pracovať. Lenže vyhodiť ju nemohla. Prvý raz v živote dostala pokyn z vyšších miest, aby zamestnala túto schopnú a medzi mocnými činiteľmi obľúbenú osobu! Jej hrdosť utrpela bolestnú facku.

Síce sme vôbec nerozumeli o čom sa tie dve hádajú, ale keďže šéfka zúrila a z dverí často vybehla ako fúria, bolo jasné že o fazuľky nejde. Kristína vychádzala s úsmevom na tvári, starostlivo vyčesaná a spokojná. Ohromne sa bavila. My sme mali v podstate kľud. Su Kan mala nervy na dranc. Chodila zamyslená , zahľadená do seba. Doteraz na všetko striehla a obchádzala okolo nás ako žralok, ktorý krúži , kým sa jeho obeť neposerie aby ju mohol zožrať. Odrazu bola úplne iná. Čo to môže znamenať?

Začali sme tipovať : “Otrava!“

„Nie, skôr ju prejde ukradnutým autom. Alebo si najme vraha!“

Rozuzlenie prišlo nečakane. Všetky sme boli úplne vedľa.

Keď som stornovala jednu objednávku a peniaze vrátila klientovi, zavolala si ma na koberček. Trochu vyklepaná ale odhodlaná obhájiť sa, som vošla dnu. Naše zákony naozaj nedovoľujú nechať si všetky peniaze hoci klient nedostal, čo si kúpil! Moje kolegyne už odišli. Bolo tesne po záverečnej a tak sme tu boli už len my dve. Ústa stiahnuté do tenkej čiarky, brada vystrčená vpred. Jej oči ma prebodávali chladnými hrotmi. Už už sa nadýchla aby sa do mňa pustila, keď sa dvere odrazu rozleteli a dnu vbehla - Kristína! V očiach mala šialenú zúrivosť. Tá Kun Da, jaj musela niečo škaredé vyviesť!

Vyskočila som a..., nevedela kam ujsť. Na jednej strane šéfka, na druhej - rovno vo dverách, stála „pomsta v silonkách“. Stiahla som sa do kúta a zbalila sa do najmenšej možnej veľkosti.

Zatmelo sa mi pred očami. Niečo plesklo a odrazu predo mnou stál - Démon!!! Kristíny nikde. Červený rohatý tvor s chvostom, držal v ruke trojzubec, ktorým útočne mieril na šéfkino srdce. Su Kan sa zablyslo v očiach. Konečne pochopila, s kým má tú česť. Odkiaľsi vyčarovala dva krátke meče. Vyskočila na stôl v pozícii, v ktorej vyzerala, hmm, veľmi nebezpečne. Prvý raz v živote som ju videla usmievať sa. Krvi by sa vo mne nedorezali. Na tri údery srdca, sa čas, akoby zastavil. Pohľadom sa navzájom premeriavali a hodnotili. Potom Démon zaútočil a svet sa opäť rozbehol. Vrhol sa na ňu trojzubcom, ktorý používal aj ako palicu. Číňanka bodala, sekala, rezala..., odrážala a dorážala. On vyletel na strop, ona sa skotúľala. Ich pohyby boli rýchle ako blesk, plavné, profesionálne. V ušiach mi znel podmanivý rytmus bojových dum dum hier. To bojové tango prebiehalo v úplnej tichosti. Keď skončili, zo stropu sa znášali kúsky faktúr a objednávok, rozsekaných na maďeru. Obaja vzrušene dýchali. Šéfka mala rozcuchané vlasy, červeň v tvári a potrhanú blúzku, z ktorej jej vykúkal hrot - bradavky. Démon sa na ňu vrhol. Obaja sa začali vášnivo bozkávať a tentoraz už neboli ticho. Vydávali zvuky, ktoré sa nedali s ničím iným zameniť. Keď som sa pomaly sunula k východu, modlila som sa aby ma nezbadali. Zatvárajúc dvere som si nemohla nevšimnúť ako do nej zabodáva svoj obrovský úd a šéfka jačí od radosti!

Na druhý deň som si už písala výpoveď a uvažovala, či ju nemám zameniť za žiadosť o popravu, keď vplávala dnu. Žiariaca spokojnosťou a šťastím, si ma zavolala do kancelárie. Ten Pekelník jej určite prezradil, že som ho povolala aby ju zničil a teraz ma zožerie aj s chlpmi!

Ale keď som odchádzala, mala som vyšší plat, služobné auto a povinnosť, nájsť jej väčší byt. Démon ju včera požiadal o ruku. Konečne si našla chlapa, podľa svojho gusta!