„Am not I

A fly like thee?

Or are not thou

A man like me?“

(William Blake, The Fly)

Mucha veselo zakrúžila nad slnkom zaliatym námestím. Rozmýšľala, čo podniknúť. Do mesta sa práve vrátila jar, už začali predávať aj tú sladkú studenú hmotu. Časom sa isto nájde nešikovné decko, ktorému z kornútika vypadne na zem. To bude dobrota! A zatiaľ môže zájsť do kaviarne, poprechádzať sa po nejakej šálke, najlepšie špinavej od tej zaujímavej tmavej tekutiny. Stačí, keď si dá pozor a vyhne sa rýchlej smrti pod zrolovanými novinami a aj tej pomalej, na lepkavom pásiku visiacom zo stropu. Mucholapky by mali zakázať! A tie hlúpe holuby tiež! Kto to kedy videl, naschvál hltať slušný hmyz? Len si to predstavte, mierumilovne si poletujete na slniečku a zrazu... Ham...

Muší život veru nie je len med lízať. Nevyzeráte bohvieako, každý sa po vás iba oháňa, láka vás to sadať si na nechutné veci a mlátiť hlavou o umelé slnká, až kým si ju nerozbijete alebo konečne nepochopíte, že bližšie k svetlu to už naozaj nejde.

„Dobrý deň, teta!“

„Ahoj, Miško! Čo to máš?“

„Zápalkovú škatuľku.“

„Môj zlatý!“ zhrozila sa staršia pani, „také veci predsa deťom do ruky nepatria! To ti mamička dovolí hrať sa so zápalkami!?“

„Nedovolí,“ ľútostivo pokrútil hlavou a pridržal jej škatuľku pred očami. „Je prázdna. Chcem do nej nachytať muchy pre Igora.“

„Pre Igora? To je tvoj malý braček?“

„Nie, môj chameleón. Braček sa volá Fero a muchy nežerie.“

Mucha sa tak-tak vyhla malej vražednej dlani. Tá príhoda ju dosť rozhodila. Zľakla sa. Veď si viete predstaviť, hoci Miško bol vtedy ešte len sopľavé decko, jej sa aj tak zdal obrovský. V tom strese sa veľmi nezamýšľala nad tým, kam letí, len nabrala hocijaký smer a roztiahla krídla. Tak sa stalo, že úplnou náhodou vletela do otvorených dverí pobočky istej serióznej a pritom mimoriadne diskrétnej banky.

Ignác Bystrý, hlavný vyšetrovateľ, nožiská – dvanástky vyložené na stole, sa kolísal na zadných nohách svojej stoličky, zjavne si neuvedomujúc labilnosť tejto pózy. Bol zaneprázdnený. Mimoriadne zaneprázdnený. Ten nový prípad mu veru dával zabrať. A pritom spočiatku nevyzeral o nič komplikovanejšie než synova domáca úloha z malej násobilky.

V stredu dvadsiateho piateho apríla o jedenásť dvadsaťosem sa z ničoho nič spustil alarm v pobočke medzinárodnej bankovej spoločnosti Decency na Spodnej ulici číslo sedemnásť. Všetky východy sa ihneď automaticky uzavreli. Nik nemohol dovnútra, ani von. Po príchode polície bol v trezore číslo tri nájdený podozrivý. Muž, dvadsaťšesť rokov, stoosemdesiatdva centimetrov, tmavé vlasy, vpadnuté hnedé oči, vymletý výraz. Ten posledný údaj sa, pravda, v oficiálnej správe nenachádzal, pretože pre ňu neznel dosť oficiálne. No inak bol viac než pravdivý.

Ním sa končili fakty, s čím nadporučík Bystrý nemohol byť a ani nebol veľmi spokojný. Prax ho už dávno naučila, že pri vyšetrovaní zločinu musí zodpovedať šesť základných otázok. Kto? Čo? Ako? Kedy? Kde? Prečo?

Nech počítal, ako počítal, tri z potrebných odpovedí mu stále chýbali.

Mal síce páchateľa bankovej lúpeže, no ešte sa mu nepodarilo vypátrať, čo vlastne ukradol. Pri zatýkaní uňho nenašli nič okrem pokrčenej papierovej vreckovky. Keby ho však skutočne chytili skôr než vykonal, čo zamýšľal, jeho čin by bol klasifikovaný len ako pokus o lúpež, nie ako lúpež. To, preložené z policajtského jazyka znamenalo, že z banky by nič nezmizlo. Ale ono niečo zmizlo. Obsah súkromnej schránky číslo tristoštyridsaťdva, ktorú si nedávno podľa slov riaditeľa pobočky prenajal Niekto-so-zmluvou-ktorá-zakazuje-prezradiť-jeho-meno-ale-banka-sa-ho-pokúsi-skontaktovať. Čo tam mal uložené, vie zatiaľ len on sám.

Ešte väčšou záhadou sa prekvapivo ukázala odpoveď na otázku: „Ako?“ Ako sa páchateľ dostal do trezoru, kde ho chytili? Nik ho nevidel vchádzať, žiadne stopy po násilnom vniknutí, ani supertajný tunel. Skrátka sa zrazu zapol alarm a ten muž tam bol.

No a úplne najbeznádejnejšie to bolo s poslednou otázkou. Prečo? Pri hľadaní motívu sa bez toho, aby vedel, aký bol lup, nemal čoho chytiť. Z páchateľa však ani po hodinách vypočúvania, nedostal nič okrem jediného slova.

„Neviem.“ Muž ho opakoval tak často, že aj ostrieľaného Ignáca Bystrého už takmer presvedčil o svojej nevine. Takže buď skutočne nič neurobil, čo by bolo za daných okolností dosť bizarné, alebo bol naňho hlavný vyšetrovateľ jednoducho prikrátky. Ani jedna z týchto dvoch domnienok nebola práve najpríjemnejšia.

Niekto zaklopal a rázne vošiel do miestnosti. Ignác nemusel ani zdvihnúť hlavu. Vedel, kto to je. Sám poňho poslal.

„No nazdar, Peťo! Kde toľko trčíš, už som myslel, že tu zostarnem...“ Ozvalo sa zakašľanie, ktoré ho donútilo uvedomiť si, že niečo nie je v poriadku. Konečne pozrel na prišelca, vyvalil oči a prudko sa strhol. To v spomínanej pohodlnej, ale nestabilnej polohe, znamenalo zásadné porušenie rovnováhy a následný pád.

Ženu to vôbec nerozhodilo. Bez najmenších rozpakov mu pomohla pozbierať sa zo zeme a keď už obaja stáli, sebavedome mu stisla ruku.

„Eugénia Raná. S jedným n. Kriminálna psychologička.“ Vyšetrovateľ si ju nedôverčivo premeral.

„Bystrý, Ignác. Nadporučík. Ale kde je Peter?“

„Šéf je zaneprázdnený, poslal mňa. Takže o čo ide?“

Sedel som za stolom v miestnosti bez okien. Už by to mohlo skončiť. Stolička bola pritvrdá a elektrické svetlo mi ťahalo oči. Ja viem, v tých chvíľach ma asi mali trápiť iné veci. Napríklad, že už zase tvrdnem vo vyšetrovačke a nejaký dôležitý fízeľ sa mi snaží prišiť bankovú lúpež. No proti takým problémom som už bol imúnny. Nezašili ma prvý raz. Vlámačky, vstupy na čierno, nepovolené vniknutia – to bol môj život. Odmalička som mal talent ocitnúť sa na miestach, kde som nemal čo robiť.

Ako batoľa ma raz našli na vrcholci bytovej palmy. Neposedný chlapček, vyliezol tam po knihovníčke. Znie to poriadne hlúpo, však? Neverili by ste, aké nenormálnosti si „normálni“ ľudia dokážu vymyslieť, len aby vám nemuseli uveriť. A tak som pravidelne utekal z domu, chodil poza školu, strašil ľudí tým, že som sa im nenápadne vkradol za chrbát. Tento spôsob života ma naučil klamať až sa hory zelenali. Nemal som na výber, pravda ostatných aj tak len viac popudzovala.

Skrátka, vyrástol zo mňa nevďačný mladý delikvent a povaľač. Bez školy, bez práce, bez priateľov. Život plynul popri mne, nikdy som nevedel, čo sa stane v nasledujúcej minúte. Lietal som z prúseru do prúseru, no takmer rovnako ľahko som sa dostával som aj z nich. Preto ma neštvalo, že ma zatkli. Vedel som, že sa ani nenazdám a budem zasa vonku. Len aby to už bolo!

Dvere sa s hrmotom otvorili a vošla akási ženská. Nevyzerala práve najatraktívnejšie, zato priam vyžarovala sebavedomie.

„Ďakujem,“ jediným mávnutím ruky zastavila uniformovaného tupca, čo sa vtrepal do miestnosti hneď za ňou, zrejme na ochranu. Chlapík pokrčil plecami a odišiel. Osameli sme. Dáma sa ležérne oprela o stenu.

„Meno?“ vyštekla smerom ku mne.

„Roman Komárik.“

„Boli ste včera dopoludnia v banke Decency, na Spodnej ulici číslo sedemnásť?“

„Ak to má byť výsluch, už som vypovedal. Párkrát. Určite tu niekde budú nejaké záznamy, len aby som vám uľahčil prácu...“ Umlčala ma pohľadom.

„Áno,“ zodpovedal som položenú otázku.

„Prečo ste šli do banky?“

„Neviem.“ Podobne znela odpoveď aj na nasledujúcich desať otázok, preto som vypol mozog a pohodlne sa oprel. Nevnímal som už slová, len intonáciu. Takto sa dalo myslieť na čokoľvek iné, príjemnejšie, stačilo iba dávať pozor, kým či už zdvihnutím, alebo poklesnutím hlasu ukončí otázku a do chvíľky ticha povedať odpoveď. Neviem.

„Ako ste sa dostali do trezora?“

„Neviem.“

„Čo ste chceli ukradnúť?“

„Neviem.“

„Dávate prednosť skôr slipom alebo trenírkam?“

„Neviem... Teda... ČOŽE?“

„Len som skúšala, či dávate pozor. A keďže nedávate, skúsime to inak. Porozprávajte mi o svojom dni. Čo ste včera od rána robili a tak.“ Ledva som ubrzdil ďalšie „ČOŽE?“ Ale potom mi to konečne došlo. Ona nebola detektívka, ale psychoška. No jasné. Aj takých som už pekných pár zažil. A odjakživa vo mne vyvolávali nutkanie trošku si z nich vystreliť tým, že poviem pravdu. Ani túto som toho nemienil ušetriť.

„No tak dobre. Takže, spal som asi do ôsmej. Zobudila ma kosačka pod oknom. Naštvalo ma to, pretože ma hrozne bolela hlava a...

„Mávate také bolesti často?“ Hmmm, dobrá otázka.

„No, pomerne dosť často. Ale nesťažujem sa, tak to býva, keď si celé noci mlátite hlavu o lampu.“ Ak aj chcela zareagovať, nedal som jej možnosť. Hneď som pokračoval.

„Takže, vstal som, navaril si kávu, posadil sa za kuchynský stôl a chvíľu len tak ľutoval svoju biednu existenciu. Vtedy niekedy som na celom tele pocítil známe mrvenie pod kožou a premenil sa na muchu. Tá potom cez otvorené okno vyletela von. Chvíľku si lietala po meste, užívala si, že je už tak teplo. Dostala sa až na námestie. Chcela, počkať, kým nejakému decku vypadne zmrzlina, mala na ňu chuť. Prišiel tam však taký malý hajzlík, ktorý z nej chcel urobiť večeru pre svojho chameleóna. Takmer ju chytil. Mucha sa zľakla a v tom strese omylom vletela do banky. Tam sa flákala, kým nakoniec nevletela do trezoru, kde sa premenila na človeka. Na mňa. Potom ma zatkli a odvtedy tu trčím. To je asi tak všetko.“

„Hmmm... A stáva sa vám to často, že sa... hmmm... meníte na muchu?“ Prekvapila ma. V brandži bola zjavne nová, neskúsená. Starší psychológovia a psychiatri mi v tejto fáze väčšinou začali nadávať. Že tam nie sú preto, aby som si z nich robil srandu, ale aby pomáhali tým, čo o to majú skutočný záujem. Skrátka, nuda.

„Dosť často,“ priznal som. „Už som sa tak narodil. Ale pravidelné to nie je. Niekedy som človekom celý mesiac, inokedy len päť minút.“

„Zaujímavé,“ okomentovala. Bola fakt dobrá. Vtedy sa pootvorili dvere a nakukol vyšetrovateľ, čo ma trápil celú predošlú noc.

„Slečna Raná, môžete na chvíľočku?“ Psychologička odišla a ja som konečne pocítil známe mrvenie pod kožou...

„Volali z banky,“ oznámil Bystrý. „Už vieme, čo ukradol.“ Kývol hlavou smerom k vyšetrovacej miestnosti.

„Zmizla Leova najnovšia, ešte nedokončená skladba. Nahrávka, notový zápis, poznámky, všetko...“ Psychologička, nanešťastie, nevedela prekvapene hvízdať, a tak sa musela uspokojiť s neveriacky pozdvihnutým obočím.

Presne ako Ignác očakával, nebolo potrebné vysvetľovať, kto je Leo. V tom čase ho poznal snáď každý. Občianskym menom Pavel Levič, povolaním hudobný skladateľ. Známy hudobný skladateľ. Pomaly nebolo dňa, keď by ste nepočuli aspoň jednu jeho skladbu, či už z rádia alebo v kine ako podmaz k najnovšiemu filmu. Mal úplne vlastný štýl, tak trochu návrat ku klasike, tak trochu niečo, čo tu ešte nebolo, skrátka originál. A na ľudí to zaberalo.

„Tak predsa ešte pracuje,“ nahlas zapremýšľala Eugénia Raná. Leov súkromný život totiž nedávno postihla tragédia, kvôli ktorej sa úplne vzdal kariéry, a stiahol z verejného života. Jeho popularite to, pravda, neublížilo, práve naopak. Hrali ho častejšie než kedykoľvek predtým. Veď to poznáte, nič nepredáva lepšie než škandál.

„Áno,“ prisvedčil Ignác. „Ale len do šuplíka.“

„Je zvláštne mať svoj „šuplík“ v prísne strážených bankových trezoroch,“ poznamenala psychologička. „Prečo by to robil?“

„Nooo, myslel som, že túto otázku najlepšie zodpoviete práve vy.“ Zamyslela sa.

„Ach, áno, tie psychické problémy, čo sa o nich toľko popísalo v novinách...“

„Bez vetra sa ani lístok nepohne.“ Prikývla.

„Od tej vraždy sa zrejme cíti prenasledovaný. Jednoznačný stihomam.“

„Nooo,“ zakontroval Ignác, „naozaj si myslíte, že až taký jednoznačný?“

„Leovu skladbu skutočne niekto ukradol,“ pochopila. A jeho priateľku skutočne niekto podpálil aj s jej autom... Takže nie stihomam. Niekto ho vydiera. Lenže... ako do toho zapadá muž, ktorého pred chvíľkou vypočúvala? V mysli si vybavila polepené vlasy a čudne vpadnuté oči. Čo ten môže mať spoločné s Leom? Odkiaľ sa mohol dozvedieť o tajnej schránke? Riaditeľ banky nemohol bez dovolenia prezradiť meno majiteľa ani len polícii. A ako sa dostal dovnútra? Až kým sa nezapol alarm, nezachytila ho ani jedna z bezpečnostných kamier.

Nech sa nad tým zamýšľala, koľko chcela, nenachádzala racionálne vysvetlenie. Jedine to iracionálne, ktoré jej poskytol samotný Roman Komárik, by vysvetľovalo všetky záhadné aspekty prípadu.

Ale nie, to je hlúposť. Možno mal komplica.

„Vrátim sa k podozrivému,“ oznámila. Ignác prikývol a dal znamenie zriadencovi, nech jej otvorí dvere. Eugénia rozhodne vykročila. Zrazu sa však zháčila a zarazene zastala na prahu.

„Čo je?“ Ignác Bystrý sa dvoma skokmi dostal za jej chrbát. Z úst mu vyšla nadávka, akú by si inokedy v prítomnosti dámy zrejme odpustil. Toto bol však výnimočný prípad.

Vyšetrovacia miestnosť bola prázdna.

To je krásne! Nádherné! Musí sa dostať bližšie. Muchu zalievalo jasné svetlo a v tisícoch malých očiek vytváralo ligotavé odrazy. Nevedela, nedokázala vidieť nič iné.

Bum. Bolesť z hlavy sa rozšírila do celej dĺžky existencie. Zrada! Tvrdá bariéra zabránila muche v ceste ku svetlu. Keď sa však zatmenie pred očami rozplynulo, opäť ho zbadala. Spomienka na zlú skúsenosť spolu s ďalšími spomienkami na stovky podobných skúseností bola zatlačené do kúta podvedomia, odkiaľ vyžarovali len slabé lúče neistoty. Nič, čo by neónka nedokázala prekonať. Musí ísť bližšie.

Tresk. Ďalší úder do hlavy, ďalšia tma. Nevadí, o chvíľku pominie. Ako toľko ráz predtým.

Lenže tentoraz trvala. Čiernočierna tma a hrozná horúčava. Muchou to metalo sem a tam. Také niečo ešte nezažila. Bzučala ako divá, snažila sa ujsť, dostať sa von. No zo všetkých strán narážala do akejsi nepriepustnej bariéry. Po chvíli jej trápenie prerušil záblesk svetla, no to iba na chvíľu, kým sa nedostala do ďalšieho väzenia.

Bolo tam chladnejšie než v tom prvom a cez malé škáry na oboch koncoch prenikali dva rovné svetelné pásy. Sedela na kôpke malých špicatých vecičiek. Zápalky. Mucha bola v škatuľke a ešte predtým v dlani. Lapená.

Zarinčalo sklo. Čosi spadlo a rozbilo sa na tisíc kúskov. Premenil som sa na vyleštenom konferenčnom stolíku v neznámej obývačke. Všade okolo mňa boli drobné útržky kartónu a rozsypané zápalky. Náhla zmena mojej veľkosti ich vymrštila ako výbuch. Posadil som sa. Tričko som mal premočené, vo vlasoch lupienky ruží z bývalej vázy. Háčkovaná dečka sa mi zachytila o golier a ťahala sa za mnou ako deravá zástava.

„Takže predsa,“ ozvala sa psychologička. To ona ma zavrela do škatuľky, aby si overila, či neklamem. Teraz bola bledá ako stena a hlas sa jej triasol. Zrejme by bola bývala radšej, keby som na improvizovanom detektore lži predsa len neuspel.

„Kde to som?“ spýtal som sa.

„U mňa v byte.“

„Fúúúha! Tak to je prvýkrát, čo si ma nejaká odniesla až domov.“

„Nabudúce si radšej zahryznite do jazyka,“ odvrkla. „Nie ste až taký vtipný, ako sa nazdávate.“

Po tej ľadovej sprche na chvíľku zmizla. Keď sa vrátila, mala v rukách metličku a lopatku – oboje s oranžovými rúčkami. Mlčky som ju pozoroval pri upratovaní, ešte stále sediac na stole.

„Nezízajte na mňa!“ vyštekla. „Radšej sa premiestnite na gauč a začnite vysvetľovať.“

„Vysvetľovať čo?“ Vzdychla si.

„Ako ste to spravili?“

„Nooo, kde začať!? Premenil som sa vo vyšetrovačke a potom zasa tu...“

„Myslím to v tej banke.“

„O tom som hovoril už na stanici. Jednoducho som tam vletel a zapol alarm.“ Na pár sekúnd prerušila zametanie črepín, no to len, aby ma mohla prebodnúť opovržlivým pohľadom.

„Kde je nahrávka?“

„Nahrávka!? Prepáčte, ale o tom nič neviem. Ak z banky niečo zmizlo, spýtajte sa skutočného páchateľa. Ja som v tom nevinne. A teraz, ak dovolíte, idem...“

„Nejdete,“ nehádala sa. Iba ma informovala.

„A to už prečo?“ zatváril som sa nechápavo.

„Preto. Hľadá vás polícia. Vyjdete na ulicu a do polhodiny ste v lochu.“

„Do polhodiny som buď mucha, alebo na kilometre ďaleko.“ Opäť, už druhý raz, som sa zdvihol...

„Poviem o vás médiám. Všetko, čo viem.“ ...a opäť, už po druhý raz, sa posadil.

„Nik vám neuverí.“

„Nie tým médiám. Pravdepodobne tiež neuveria, ale senzácia bude aj tak.“ Zhlboka som si vzdychol. Už len publicita by mi chýbala ku šťastiu.

„Čo chcete?“

„Pomoc,“ zaškerila sa. „Veď viete... V brandži som nová, mazáci ako Bystrý či môj šéf mi veľmi neveria. Vyriešený prípad by mi vylepšil reputáciu.“

„Tak sa snažte. Lebo ja nevidím spôsob, akým by som vám mohol pomôcť.“

„Vy možno nie, ale vaše druhé ja. Má veľmi praktické rozmery. Prepchá sa cez každú škáru, nevzbudí pozornosť tam, kde by som ja bola nápadná.“

„Už som vám povedal. Nedokážem ovplyvniť svoje premeny. Deje sa to... hocikedy.“

„A predsa ste za celý život, hmm, nevyvolali rozruch.“ Prekvapene som na ňu pozrel. Odjakživa som sa ľutoval, pretože moje premeny nemali vôbec žiadne pravidlá. Závidel som filmovým upírom a vlkolakom. Jedným stačilo vyhnúť sa cesnaku a dennému svetlo, tí druhí šantili len pri splne mesiaca a po zvyšok času mali pokoj. Moja mucha si robila, čo chcela. Až na jeden detail. Nikto ju nevidel zmeniť sa. Zrazu ma hrozne štvalo, že som na to neprišiel sám. Prečo nie ja, hoci som s tým žil dvadsaťpäť rokov, ale táto odpudzujúco inteligentná ženská, ktorá ma poznala len... Vlastne som ani nevedel, ako dlho ma poznala. Možno som bol muchou len hodinu, možno niekoľko dní. Ona má o čase úplne inú predstavu, a to ma dosť mýli.

„Aj tak vám nepomôžem,“ vyhlásil som rezolútne. „Ja... nedokážem ju ovládať. Mucha sa riadi len vlastnými inštinktmi. Keď sa premením, moja ľudská myseľ je zatlačená do úzadia. Matne vníma, čo sa deje navôkol, no nerozumie tomu. Vidí svet mušími očami. Niekedy si, ako človek, dokážem na čo-to spomenúť, ale nie je toho veľa. Mucha sa väčšinou nesústredí na to, čomu by som venoval pozornosť ja. Tie veci sú pre ňu nepodstatné.“

„Nový pohľad na svet môže byť prospešný,“ nenechala sa odradiť.

„No tak dobre,“ rezignoval som. „No v tom prípade by ste mi aspoň mohli prezradiť svoje meno.“

„Eugénia Raná. Ale radšej mi hovorte Gena.“

„Dobre, a vy ma volajte...“

„Mucha,“ skočila mi do reči a rozchichotala sa. Potvora! Však ja sa ťa zbavím, hneď pri prvej príležitosti.

To som však ešte nevedel, hoci som už mohol aspoň trochu tušiť, že Eugénia „Gena“ Raná ma nenechá len tak uletieť, aj keby sa mala každé ráno od hlavy po päty natrieť medom.

„Mladý muž, dajte to trošku hlasnejšie. Nepočujem.“ Sťažka som si vzdychol. Dialógom z mexickej(alebo tureckej?) telenovely sa už teraz otriasalo celé podlažie.

„Tak bude to?“ Postavil som sa, premýšľajúc, čo spravím Gene, keď sa vráti. Nápadov som mal požehnane. Pomalé grilovanie na ražni, vyhodenie z balkóna, mlátenie veľmi hrubou palicou. Ani ma netrápilo, kde v paneláku nejakú takú vezmem, to sa nejako vyrieši. Len nech už príde.

Len a len úvahy tohto druhu mi dali silu doterigať sa k televízoru – ovládač tá stará striga niekam zapotrošila. Chytil som gombík a v momente zúfalstva ho skrútil presne do opačného smeru, ako sa odo mňa očakávalo. Fernando, či Ferdinando z obrazovky konečne prestal vrieskať. Pozrel som na starú. Tvárila sa spokojne. S hlasitosťou jej to zjavne bolo jedno, šlo len o pôžitok z buzerovania. No toho si už od rána mohla užiť až–až.

„Mladý muž! Neodteká voda!“

„Mladý muž! Pomôžte mi s tými zemiakmi!“

„Mladý muž! Čítajte mi z tohto časopisu! Nevidím na tie modré písmená!“

Gena ma v to ráno zobudila s tým, že v jej byte sám zostať nemôžem, pretože nemá na všetkých oknách namontované sieťky. A tak mi vraj zohnala babysitting. To boli presne jej slová... Sprevádzal ich úsmev, neveštiaci nič dobrého. Musím však uznať, ak hľadala niekoho, kto by ma po celý deň nespustil z očí, stará suseda z tretieho bola tá najlepšia voľba.

Konečne niekto zazvonil. Stará sa odšuchtala otvoriť. Od tej jedinej povinnosti ma odbremenila, lebo svojím zanedbaným vzhľadom by som vraj mohol vystrašiť jej kamarátky. Pevne som dúfal, že to nebudú ony. Viac takýchto milých babičiek na jeden deň, to by som fakt nevydržal.

Našťastie to bola Gena. Pri pohľade na ňu som sa takmer rozplakal od šťastia a všetky diabolské plány, čo som tajne kul, skončili asi tak, že som za ňou poslušne odpochodoval.

„Tak Mucha, aký bol deň?“ A záchvat lásky k blížnemu pominul. Mimoriadne presne som zadefinoval, kam sa má strčiť. Iba sa zasmiala.

„Ignác dnes vypočúval ľudí z banky, hľadá tvojho komplica,“ oznámila mi.

„Ja komplica nemám, vlastne, z celou záležitosťou nič nemám. Len som zapol poplach. Tú nahrávku mohli nenápadne vziať hocikedy predtým... a aj potom.“

„Alebo presne vtedy, ak ťa využili na rozpútanie paniky,“ zarypla.

„Keby som bol taký zločinec, za akého ma máte, už dávno by som ťa klepol niečím po hlave a zmizol kade ľahšie.“ Chcel som, aby to vzala ako vyhrážku. Nech si aj ona užije, keď si ma zavesila na krk. Či však mala tá poznámka taký efekt ako som chcel, to jej výraz neprezradil. Zostal nepreniknuteľný.

„Noo, zaujímavé je,“ vrátila sa k pôvodnej téme, „že v banke boli v čase lúpeže štyria ľudia, ktorí Lea osobne poznajú, dvaja dokonca veľmi dobre.“

„A to som ešte stále hlavný podozrivý?“ Zase nezareagovala. Ani nemusela. Áno, podozrievala ma. Každý na jej mieste by ma podozrieval. Lenže moje premeny neboli žiadne super schopnosti. Iba čo mi super posierali život.

„No tak,“ vzdal som to, „kto sú tí štyria ľudia?“

„V prvom rade, riaditeľ banky. S Leom sa stretol dvakrát. Prvýkrát, keď uzatvárali zmluvu, druhýkrát, keď Leo priniesol nahrávku. Bola vraj zabalená do nepriesvitnej igelitky, a tak riaditeľ nemohol vedieť, čo to vlastne je. “ Pozrela na mňa, či stíham. Prikývol som.

„Ďalej, pracovník bezpečnostnej služby. Taký fúzatý mladík. Mal službu v deň lúpeže a aj vtedy, keď Leo priniesol nahrávku. Dokonca ju držal v ruke, muzikantovi vraj vykĺzla, chcel mu ju podať, a toho to strašne rozčúlilo... No ochrankár tvrdí, že nenahmatal nijaké určitejšie tvary.“ Opäť som kývol a v duchu priradil k tejto osobe číslo dva.

„Tretia je, a tu sa dostávame k najzaujímavejšej časti, Leova sestra. Anna Levičová.“

„Fúúúha!“

„Pracuje pri okienku. Ona bola dôvodom, prečo si Leo vybral práve túto banku. Veľmi diskrétne dohodla stretnutie s riaditeľom.“

„Hmm, menej známy súrodenec. Našiel by sa dôvod, prečo by mohla na brata žiarliť?“

„Najmenej tisíc,“ zaškerila sa Gena, „Nezabúdajme však na toho štvrtého. A aby som trošku napínala, najprv poviem, že Ignác nebol práve spokojný s jeho výpoveďou. Filip Lepko. Leov agent. Tvrdil, že v banke bol úplnou náhodou, aby si vybavil nejaké prevody na svojom účte. Problémom je, že v banke Decency osobný účet nemá. Keď ho na to Ignác upozornil, opravil sa s tým, že šlo o Leov účet. Takže a teraz si na rade ty.“

„Čože?“ zmätene som ju pozoroval, ako z kabelky vyťahuje štyri fotografie. Po jednom ich poukladala na stôl, pričom ku každej priradila jednu zo štyroch identít.

„Pamätáš si na niekoho z nich?“ spýtala sa.

„Ale veď ja...“

„Pamätá si mucha na niekoho z nich?“ poopravila otázku.

„Myslíš, že dokážem identifikovať tváre, po tom, čo som ich videl tisíckami malých očiek rozložené na farebné fliačky? Okrem toho, mucha je malá. Pre ňu je človek ako pre nás nosná raketa programu Apollo. Musíš si zastať dosť ďaleko, aby si ju videla celú.“

„Dobre,“ rezignovala Gena, „tak na čo si vlastne pamätá mucha?“

„Na to, čo ju zaujímalo,“ zavrel som oči a pokúsil sa vrátiť v čase. Na počudovanie to šlo celkom ľahko.

„Takže,“ začal som, „miestnosť, veľa svetla, ale trošku chladná. Pri dverách niekto stál. Mucha sa pri ňom zdržala, lebo mal smiešne fúzy. Zvláštne voňali...“ Gena ma prerušila.

„Veď si hovoril, že si nepamätáš tváre.“

„Ako celky nie, ale detaily. Boli to fúzy, pretože keď po nich mucha liezla, cítila prúdenie vzduchu. Nos.“ Gena si vzdychla a ukázala na ochrankárovu fotku.

„Takže z tvojej odpovede zatiaľ vieme tak, že mladý pán si ošetruje fúzy nejakou kozmetikou.“

„A čo si čakala?“ prekrútil som oči.

„Nič, nič, pokračuj.“

„No dobre. Mucha ešte videla stolíky s malými slnkami.“

„Prosím?“

„Zapálené žiarovky. To si nevieš ani trošku predstaviť ako hmyz vidí svet?“

„Ja zotrvávam celý život v tomto tele.“ Poznámku som radšej odignoroval.

„A ešte si mucha pamätá hluk,“ rozpamätával som sa ďalej, „Nejaký divný škrekot z ružovej hory navoňanej niečím sladkastým.“ Tu Gena vybuchla od smiechu.

„Čo je?“

„Predsa len dokážeš identifikovať osoby. Aj tú ženskú Ignác dnes vypočúval. Diana Carter. Zákazníčka. Strašne škrieka a rada sa háda. V čase poplachu robila rozruch pri jednom z okienok, lebo jej nedokázali vysvetliť, že musí čakať, aj keď je jej muž v Británii veľké zviera. Krava. Stále chodí v ružovom.“

„Výrazná existencia. A to aj pre hmyz. No ale ďalej sa mi to už nejako zlieva. Zrejme som sa chystal na premenu alebo tak...“

„Nevadí. Zajtra mi hádam pomôžeš viac. Pôjdeme na návštevu.“

„Heeej, a pre mňa?“

„Ty si dáš neskôr,“ Gena si provokačne lízla z veľkej jahodovej zmrzliny, ktorú práve kúpila v stánku. Pokrútil som hlavou.

„Tak toto je vrchol.“

Pokrčila plecami. Kráčali sme tichými ulicami snobskej štvrte na druhom brehu rieky. Gena totiž dostala neuveriteľne bláznivý nápad zájsť na návštevu k Leovi.

„Ty si fakt myslí, že s nás tam pustia, keď nechcel hovoriť ani s Ignácom?“

„Mňa nie,“ zaškerila sa spoza sladkej ružovej hory, „ale teba by mohli.“

„To nemyslíš vážne! Stokrát som ti povedal, že sa nepremením na muchu vždy, keď sa mi zažiada. Je to otázka...“ zasekol som sa, pretože som ani nevedel, od čoho to závisí.

„Náhody,“ dokončil som, aby som nevyzeral ako úplný hlupák.

„To sa ešte uvidí,“ Gena sa záhadne pousmiala a pustila kornútok s polozlízanou zmrzlinou. Kvec. Zmrzlina sa rozpleštila na chodníku.

„Šibe ti?“ spýtal som sa. Gena zavrela oči. Sladká hmota roztápajúca sa na horúcom asfalte ma provokovala. Nemohol som z nej spustiť zrak. A potom mi zrazu došlo, o čo tej ženskej ide.

„Si blázon, keď si myslíš, že toto zabzzzzzzzzz...“

„Môžem byť aj blázon, ale zabralo to,“ prehodila Eugénia Raná, kým chytala do dlane obrovskú čiernu muchu a vkladala ju do osvedčenej škatuľky od zápaliek a tú zase do vrecka.

„Vieš, som inteligentná žena,“ vysvetľovala, „Ty možno vidíš veci, ktoré si nevšímam ja, no v opačnom smere to funguje tak isto.“ Už-už chcela vykročiť, no zbadala, že ju vyvalenými očami pozoruje akýsi výrastok na drahom bicykli. Škaredo naňho zagánila.

„Nerozprávam sa sama so sebou, ak ťa to upokojí.“

„To nie,“ prisvedčil Miško. „Ale s tou muchou to nie je o nič lepšie.“

„Ty si nejaký veľmi múdry.“

„Ďakujem. A mimochodom, keby ste sa tej muchy potrebovali zbaviť, mám malého chameleóna, Igora...“

„Zmizni!“ Príkaz sa jej tak vydaril, až takmer rozmýšľala, či to nevyslovila čarovné slovko. Chlapec sa vyparil.

Aj Gena sa pobrala. Po pár minútach už stála pred hlavnou bránou Leovej vily. Zazvonila a kým čakala, vybrala z vrecka škatuľku. Z jej útrob sa ozývalo netrpezlivé bzučanie.

„Už to bude, Roman,“ zahundrala. To už po krátkej prístupovej cestičke kráčal vysoký muž v čiernom. Celkom logické. Leo trpel pocitom (ktorý podľa Ignáca nemusel byť len pocit), že je prenasledovaný a zároveň mal aj dosť peňazí.

„Želáte si?“ spýtal sa ochrankár.

„Som od polície. Chcela by som hovoriť s pánom Levičom vo veci lúpeže.“

„Leo neprijíma návštevy.“

„Ale...“

„Ľutujem, nemôžem vás pustiť dovnútra, nech ste aj pápež.“ A odkráčal. Toto jej ušlo. Vila nie je byt. Rátala, že sa dostane aspoň ku dverám. Ale nevadí. Dostane ho tam. To by sa nevolala Eugénia Raná. Len niekde nájsť toho chalana...

Väzenie sa otvorilo. Jasné slnečné svetlo vylákalo muchu von. Kam len teraz zaletí? Mala otvorené všetky smery. No to len pár sekúnd. Potom ju niečo neuveriteľne zaujalo. Vzduchom preletela masa hnedej páchnucej hmoty. Také veci mala rada. Letela priamo za ňou až k obrovskej metajúcej sa bytosti.

„Dočerta!“ kričal ochrankár. „Ten malý hajzlík! Keď ho raz dostanem do rúk...“ Vyhrážka však bola márna. Malý Miško si už o dve ulice ďalej preberal svoju odmenu. Mal síce zazobaných rodičov, ale nejaké tie drobné, o ktorých nevedia, sa zídu. A ešte za čo! Hodiť si niečím takým s povolením dospelého, po tom piští srdce každého malého grázla.

Čo je však podstatnejšie pre prípad je fakt, že Leov ochrankár sa rozbehol dovnútra umyť, prenasledovaný rojom múch. Niektoré z nich sa dostali až do domu. Medzi nimi aj tá naša.

Zaletela si za špinavým mužom do kúpeľne, kde ho však prúd vody urobil zasa nezaujímavým. A keďže už pri ňom nemala čo robiť, roztiahla krídla a zamierila len tak hocikam. Cez chladnú chodbu do kuchyne, kde sa z hrncov parili kadejaké vône, potom, pod hrozbou dobre, no našťastie nie celkom dokonale mierenej kuchynskej utierky zasa von. Chvíľku sa len tak poflakovala, preliezla po pár oknách, no všetky boli starostlivo zasieťkované.

Vtedy sa z vedľajšej miestnosti ozvali čudné zvuky. Zvedavo poletela bližšie, no nedokázala k nim zvukom priradiť nič príjemné ako napríklad k zvuku zmrzliny rozpľaštenej o chodník, ale ani žiadneho predátora. Skrátka, inštinkty ju zradili. No ako sa tak nerozhodne vznášala vo dverách, zrazu sa o slovo prihlásila tá druhá myseľ. Myseľ z pozadia, ktorá ju sprevádzala po celú jej existenciu...

„Hudba... udba... a...“

Rozpleštil som sa na zemi, aký som dlhý a vlastným čelom rozrazil dokorán predtým len pootvorené dvere. Hudba náhle zmĺkla - nedokončený tón zavisol vo vzduchu a nastalo ticho. Kde to zasa som?

„Na návšteve,“ odpovedal mi Genin hlas v mojej hlave. Ja som jej to hovoril! Vždy sa premením v nesprávny čas a na nesprávnom mieste.

Zdvihol som hlavu a uvidel tvár z plagátov. Leo. Stál ako primrznutý, gitara v obrannej pozícii.

„Nehýbte sa! Štefan! Poďte sem! Rýchlo!“

„Nie,“ pokúsil som sa ho zastaviť, „počkajte! Ja nie som žiadny vlamač. Chcem... chcem sa len porozprávať.“

„Novinárov neprijímam.“

„Ja nie som od novín.“

„Kto teda?“ Pravdu. Nič lepšie ma aj tak nenapadne.

„Som ten, ktorého zatkli pri lúpeži v banke.“ Leo zložil gitaru. Teda, celý sa zložil. Našťastie ho zachytila stolička.

„Čo eš-te chce-te?“ vyslabikoval.

„Povedať vám, že som to neurobil.“

„To preto ste sa sem vlámali?“ To už dorazil ochrankár. Keď si všimol moju nežiadanú maličkosť schmatol ma za plece a ťahal preč.

„Počkaj ešte!“ zastavil ho Leo. „Nech mi odpovie.“

„Dostal by som možnosť povedať to, keby som len tak zazvonil?“ Leo pokrútil hlavou.

„Pusť ho!“ kývol ochrankárovi. Zovretie na mojom pleci povolilo. Leo sa postavil a začal mlčky chodiť po miestnosti. Nakoniec zastal pri náprotivnej stene chrbtom ku mne.

„Máte ešte niečo na srdci?“ spýtal sa bez toho, aby sa otočil.

„Ja...“ zahabkal som, „keby ste mi mohli venovať trošku času. Myslel som... Keď som to nespravil ja, niekto musel. Možno keby som ho našiel, Ge... poliši by mi dali pokoj a nechali ma ísť.“

Na ochrankárovo prekvapenie ho Leo poslal preč.

„Nie je zvyknutý, že by som sa s niekým bavil,“ skladateľ kývol jeho smerom. „Vlastne ani ja.“ A ani ja. Pomyslel som si, ale nevyslovil to. Namiesto toho som začal s hlasnou úvahou.

„Viete, toto nie je obyčajný zločin. Ukradnutá skladba. Nepoviem peniaze, ale...“

„Chcú ma zasiahnuť na najcitlivejšom mieste. Hudba je môj život.“ Prikývol som, ale nechápal. Môj život, to bola mucha. A tej by som sa celkom rád zbavil.

„A viete o niekom, kto by mohol žiarliť na vašu... hmm... hudbu?“ Pokrčil plecami.

„Neviem. Pred pár mesiacmi, by som rozhodne povedal áno. No poučil som sa. Vtedy to skončilo zle, veľmi zle.“

„Kto to bol vtedy?“

„Niekto, kto je teraz mŕtvy.“ Odmlčal sa. Bolo zrejmé, že náš rozhovor sa dotkol čohosi, na čo nerád myslí. Kým sa odhodlal pokračovať, musel sa viackrát zhlboka nadýchnuť.

„Vy asi veľmi nečítate bulvár, pán.. ehm...“

„Mucha.“ Čo som to povedal?! Z tej Geny ma raz naozaj trafí! Chcel som sa opraviť, no kým som to stihol, Leo sa rozhovoril.

„Keď moja hudba začala prenikať do pozornosti médií, odporučili mi najať si osobného strážcu. Nebol som príliš nadšený, nepáčila sa mi myšlienka, že by som mal mať stále za zadkom nejakého svalnáča. Tak potom Filip, môj manažér, našiel kompromis. Najal ženu. Volala sa Ema. Páčila sa mi. Až natoľko, že sme to nakoniec dali dokopy. Ďalej sa však starala aj o moju bezpečnosť. Každého podozrievala, dokonca aj Filipa. Nikdy si nepadli do oka. Občas si myslím, že možno mala pravdu.“ Pomyslel som si na manažérovu nevysvetlenú prítomnosť v banke. Leo zatiaľ pokračoval.

„Po čase mi všetka Emina starostlivosť začala liezť na nervy. Všade videla nebezpečenstvá, démonov. Presviedčala ma, že mi niečo hrozí. Mal som ju rád, ale dusila ma. Mal som tvorivú krízu. Myslel som, že ak si dáme pauzu, možno mi to pomôže. Povedal som jej to. Pohádali sme sa. Vykričala mi, že mi záleží len na tej mojej hudbe. Na nej nie. A mala pravdu. Úplnú. Lenže ja som myslel, že jednoducho žiarli, a tak som ju poslal preč. V ten večer...“ Na chvíľku sa zasekol. Pozrel som naňho, oči mal pevne upreté na stenu.

„...zazvonil telefón. Zdvihol som. Ozval sa zastretý chrapľavý hlas. Únosca. Uniesol Emu. Trvalo to niekoľko dní. Nejedol som ani nespal, len dvíhal telefón v pravidelných intervaloch. Nechcel výkupné, ani nič, len sa vyžíval vo svojej krutosti. Nakoniec ešte raz zavolal a vypýtal si stotisíc. Mal som ich odovzdať na opustenom mieste za mestom. Keď som tam prišiel, našiel som len Emino zhorené auto a na múre nasprejovaný nápis. Nechaj si svoje prachy! A smajlík. Rozumiete, vypýtal si malú sumu len, aby som naživo videl, čo s ňou urobil.“ Vzdychol si.

„Po tom všetkom som jednoducho nedokázal skladať, nemohol som na gitaru ani pozrieť. Hrozilo nebezpečenstvo, ale kvôli hudbe som ho nebral vážne. Chcel som to celé nechať, zavrel som sa vo vile, najal svalnáča... Noviny písali, že som sa uzavrel pred svetom a ukončil kariéru.“ Nastalo ticho. Rozmýšľal som, kde som bol, keď sa to všetko stalo. Museli toho byť plné správy.

„A potom, jedného dňa,“ prehovoril Leo opäť, „som sa zobudil s myšlienkou. Chcel som skladať. Zložiť skladbu pre Emu, symbolicky jej dať vedieť, že je súčasťou mojej hudby, aj keď sa od nej cítila byť oddelená. Chytil som gitaru a opäť bol šťastný. Lenže... Hudba, ktorú som pokladal za svoj dar, sa Eminou smrťou stala prekliatím. Keď som mal skladbu takmer hotovú, niekto sa sem vlámal. Svalnáčovi sa nepodarilo chytiť ho, ale bolo jasné po čom išiel. Trezor nechal tak, išiel priamo do môjho domáceho štúdia. Chytila ma panika, nevedel som, čo ďalej. Nechcel som skladbu zverejniť, ešte sa mi nezdala dokončená. Ale nemohol som ju ani nechať doma. Vtedy Kaťa, moja sestra, ktorá pracuje v banke, prišla s nápadom. Prenajala mi schránku. No a ďalej už zrejme viete ako to dopadlo.“ Prikývol som. Smutný príbeh. A stále sa v ňom na najnelogickejších miestach zjavovala jediná osoba.

„Ten váš manažér, nebol pre vás v deň lúpeže niečo vybavovať v banke?“

„Filip? On tam bol?“ Leo sa zdal skutočne prekvapený. „Ja... totiž... vyhodil som ho. Naoko preto, lebo som definitívne ukončil kariéru, ale v skutočnosti mám z neho strach. Kvôli Eme.“

„Áno, podozrievala ho,“ zarozmýšľal som nahlas.

„Presne. Aj keď neviem prečo. Predtým sme boli priatelia. No potom, čo sa stalo... Nemám z neho dobrý pocit.“ Zrazu som ja prestal mať dobrý pocit. Chlapík si toho preskákal až-až a ja ho ešte trápim. Prudko som vstal.

„Ďakujem. Nebudem vás už ďalej obťažovať. Veľmi si vážim, že ste mi o tom všetkom porozprávali...“

„Niet za čo.“ Na odchode som sa ešte obrátil.

„Mimochodom, to, čo ste hrali, keď som vás prekvapil... Páčilo sa mi to...“

„Ďakujem.“ Áno, páčilo. A dokonca som mal taký blbý pocit, že to spôsobilo moju premenu.

Vyšiel som na ulicu do krásneho, slnkom zaliateho dňa. Chcelo sa mi roztiahnuť krídla a letieť. Keby som sa vtedy premenil, nik ma už nenájde, ani Gena. Lenže, nešlo to. Ten chlap, Leo, ma dojal. No nebolo to tragickým koncom jeho románika s osobnou strážkyňou. Mňa sa viac dotklo to, čo povedal na začiatku. Že hudba je jeho život. Videlo sa mi úžasné, že niekto má svoj zmysel a dobre o ňom vie. Ja som o nijakom nevedel. Žil som od premeny k premene, nemal som nič, len muchu, a tú som nenávidel. A zrazu som stretol človeka, ktorý presne vedel, čo chce. Lenže bál sa toho, pretože niekto mu to chcel vziať. Urobiť z neho muchu. Niekoho ako ja. Ak má Gena pravdu a naozaj mu môžem pomôcť, musím to urobiť. Proste musím.

A tak som sa rozhodol pohľadať Genu. Nebolo to ťažké. Vlastne stačilo postáť na mieste a ona si o chvíľku našla mňa.

Vynorila sa spoza rohu a prekvapene zahvízdala.

„Nezdrhol si?“ Nie. A zrazu som to, neviem prečo, takmer ľutoval.

„A čo si čakala?“ vybrechol som namiesto odpovede.

„Že tam trošku polietaš, potom sa premeníš a vyzdvihnem ťa na polícii.“ Krysa!

„Ako vidíš, nestalo sa...“ Vykročili sme po chodníku. Tušil som, ako veľmi ju zaujíma, čo sa stalo, a preto som mlčal. Nebolo to najľahšie. Túžba trápiť ju tak ako ona mňa totiž súperila s túžbou pochváliť sa, aký som šikovný. Ale hádam sa spýta. No nespýtala sa. Bola tvrdohlavejšia ako ja. Nakoniec som to predsa len nevydržal.

„Hovoril som s Leom...“ Genina reakcia bola fakt neočakávaná. Z ničoho nič do mňa strčila a padol som do kríkov.

„Ty...“

„Dobrý deň!“ skočila mi Gena do reči. Nezdravila mňa. Ale to vám asi došlo. Môj svet predsa len nebol až taký bizarný.

„Ach, dobrý deň, zlatíčko!“ ten hlas som poznal. Oprava, ten škrekot som poznal. Ďalšia oprava, mucha poznala ten škrekot. Počula ho pred štyrmi dňami v banke.

„Vy ste tá slečna od polície, však?“ Diana Carter si Genu opovržlivo premerala od hlavy k päte.

„Čo robíte v tejto časti mesta?“ opýtala sa následne, ako by to bolo od Geny zločinom.

„Sobotňajšia prechádzka.“

„Och, tak to vám nezávidím, v takomto počasí a bez auta...“ Vyťahovala sa. Ako som už niekoľkokrát spomínal, na oblohe nebolo ani mráčika. To jej úžasné auto našťastie rýchlo prifrčalo. Nasadla, opäť oslovila Genu zlatíčko a už jej nebolo.

Pozviechal som sa z kríkov.

„Odporná ženská.“

„A mohla ťa spoznať.“ dodala Gena.

„Ja ju teda určite. Už len ten hlas! Zlatíčko, nie, nemôžem čakať. Tak nech si tá slečna pri vedľajšom okienku prestane vybavovať súkromné rozhovory a venuje sa mi.“ Posledné dve vety som zaškriekal.

„Čože?“ Gena vypleštila oči.

„Čože „čože?“?“ spýtal som sa.

„To povedala vtedy v banke? Presne toto?“ Vtedy to došlo aj mne.

„Áno... teda myslím, aspoň zmysel bol rovnaký.“

„No, podľa výpovede tej pracovníčky banky, robila krik, pretože musela čakať. Ona vybavovala niečo pre riaditeľa a Katarína Levičová mala zákazníka.“

„Leovho manažéra, ktorý v banke nemal, čo robiť, pretože preňho, len tak mimochodom, už nepracuje.“

„Viete, cítim vinu za to, čo sa stalo. To ja som Pavlovi odporučila prenajať si schránku.“ Eugénia Raná na ňu súcitne pozrela. Sedeli v kuchyni Kataríninho bytu a pili kávu. Po obvode jednej z podšálok pochodovala mucha.

„Po tom všetkom bol taký nešťastný. Nič ma nepotešilo viac než, keď znovu začal skladať. Už som si myslela, že tú traumu konečne prekonal. A teraz...“ Gena prikývla.

„Vlastne som sa chcela spýtať na Leovho manažéra. Vynorili sa isté skutočnosti, kvôli ktorým ho máme dôvod podozrievať.“

„Filipa?“ Katarína položila otázku tak trochu pobaveným tónom. „To vám povedal môj brat?“

„Váš brat? Ten sa s políciou nebaví, to predsa viete. A to napriek tomu, že jeho výpoveď by mohla zohrať kľúčovú úlohu!“ Gena do toho výroku vložila toľko hraného rozčúlenia, koľko len bola schopná.

„Tak čo, ak nie on, svedčí proti Filipovi?“

„Jeho samotná prítomnosť v banke. Svoj účet má u konkurencie a Leo ho prepustil, keď ukončil kariéru.“

„Má aj iných klientov,“ skonštatovala Kaťa sucho.

„My však máme dojem, že prišiel za vami.“ Katarína Levičová nápadne zbledla a nahnevane stisla pery.

„K tomuto vám skutočne nemám čo povedať. Nemárnite čas a radšej hľadajte skutočného páchateľa. Filip s tým nič nemá.“ Eugénia Raná pokrútila hlavou. Zrazu sa rozohnala a chytila do dlane muchu, čo počas celého ich rozhovoru lietala ponad stôl. Umelcova sestra predpokladala, že ju rozpučí, ale Eugénia Raná namiesto toho s úsečným pozdravom odišla.

„Tak čo, všimol si si niečo?“ Opäť som sa premenil u Geny doma.

„Koľkého je?“ spýtal som sa dezorientovane namiesto odpovede.

„Stále ten istý deň. Ale trvalo ti to, len čo je pravda. Vyčkávam už tri hodiny...“

„Buď rada, že nie tri týždne.“

„Hej, hej. Tak všimol si si niečo?“

„Ani nie, muchu zamestnávala káva. Voňala dosť silne. Prečo, čo hovorila?“

„Nepamätáš si?“ Škaredo som na ňu pozrel.

„Ja viem, muchu to nezaujímalo,“ skonštatovala Gena a zopakovala mi obsah rozhovoru.

„Žeby bola Katarína Levičová manažérov komplic?“ zauvažoval som, keď skončila.

„Neviem,“ Gena pokrčila plecami. „Ale aj keby nie, ak sa stretávajú pravidelne, mohol sa od nej dozvedieť o novej skladbe.“

„Ja tomu aj tak nerozumiem. Prečo by agent bránil svojmu zákazníkovi pracovať. Veď jemu z toho tiež kvapne, nie?“

„To nikdy nevieš. A práve preto mám strašnú chuť dať si ďalšiu zmrzlinu.“

„Len aby si nepribrala...“

„Nechápem, o čo vám ide, slečna Raná. Ak okamžite neodídete, dám si tú námahu a zavolám vašim šéfom, aby som zistil, aké vlastne máte právomoci.“ Filip Lepko bol na Geninu návštevu zjavne pripravený. No muchu celá tá záležitosť bohvieako nezaujímala. Zakrúžila okolo manažérovej hlavy. Roztržito sa po nej zahnal, ale našťastie bol zaneprázdnený. Minul. Mucha ponad jeho plece vletela do bytu.

Gena mala nasadenú zvyčajnú suverénnu masku, no tento raz to skutočne bola len maska. S Lepkom sa hrala na slovíčka v snahe zdržať ho, kým vymyslí, ako dostane von Romana.

„Vyleť! Vyleť!“ opakovala v duchu stále dookola.

„Mohla by som si u vás odskočiť?“ spýtala sa nahlas.

„Nie,“ manažér hviezd robil česť svojmu povolaniu. Bol absolútne neoblomný. A Gena čoraz nervóznejšia. Nechcela ho tam nechať. Skôr či neskôr by sa síce premenil a potom by ho našla na policajnej stanici, ako bol pôvodný plán aj u Lea, lenže ak by tento chlap naozaj zavolal jej nadriadeným, už by to bolo nanič. Tak mohla len zdržovať a čakať, či sa Roman sám nerozhodne vyletieť von tade, kadiaľ prišiel.

Namiesto toho sa však z útrob nedosiahnuteľného bytu ozvala hlasná nadávka. Gena ju v duchu zopakovala. Surovo odstrčila prekvapeného Lepka a vbehla dovnútra.

Tá mucha fakt vie, kedy sa premeniť! Alebo kedy sa nepremeniť a robí mi to naschvál. Kým som sa ako tak spamätal, okolo mňa sa nazbierali tri bledé tváre. Jedna, Genina, zrejme zbledla obavami, aj keď pri nej som tomu akosi nedokázal uveriť, a zvyšné dve – od prekvapenia. Patrili Filipovi Lepkovi a Kataríne Levičovej.

„Veď vy ste... vy ste ten lupič!“ No super.

„Toto snáď nie je možné! Okamžite volám políciu,“ Filip Lepko vytiahol mobil.

„A vy!“ ukázal na Genu. „Vy si to vypijete!“ Našťastie mal nový telefón len krátko, takže chvíľku trvalo, kým odblokoval tlačidlá. Gena zrejme prvý a posledný raz v živote nevedela kam skonopí. Ja nie. Bol som zvyknutý byť pristihnutý, ale o tom som už zrejme hovoril. A ako sa mi osvedčilo už u Lea, rozhodol som sa namiesto zvyčajných klamstiev povedať pravdu. Teda, aspoň jej časť.

„Hovoril som s vaším bratom,“ obrátil som sa ku Kataríne Levičovej. Agent sa zasekol v polohe s palcom nad zeleným slúchadlom. Prekvapene na mňa pozrel. Leova sestra takisto. Len Gene sa konečne začala vracať farba do tváre.

„Áno,“ ujala sa slova, „práve tak sme sa dozvedeli o Leových podozreniach. Ale nečakali sme, že v tom lietate aj vy, slečna Levičová. To vy ste dávali tomuto mužovi informácie, na základe ktorých konal...“

„Mýlite sa!“ Kaťa jej nahnevane skočila do reči.

„Ale vy ste klamali! Obaja!“ Filip Lepko položil mobil na stolík a naznačil Kati, aby sa upokojila.

„Áno,“ priznal sa, „klamali. Ale mali sme na to dôvod. My... my sme totiž zasnúbení.“ Nastalo dramatické ticho. Prerušila ho Katarína.

„Náš vzťah trvá už dlho, musíme ho však tajiť. Aby sa to nedozvedel Leo.“

„Tá malá harpya ho proti mne poštvala!“

„Filip!“ Katarína bola rozrušená. „Ema je mŕtva.“

„Ale stále nám strpčuje život. Keby Leo vedel, že niečo spolu máme, už so sestrou neprehovorí. To je myslím všetko, čo ste potrebovali vysnoriť. A teraz už vypadnite. Obaja! A nemyslite si, že nevyvodím dôsledky!“

„Vyhodia ma. Vyhodia ma,“ pospevovala si Gena celou cestou domov.

„Ja som ti to hovoril. Keď sa do niečoho zamieša mucha, sú z toho len problémy.“ Otrávene si ma premerala. Na takéto reči zjavne nemala chuť.

„Ja im celkom verím,“ zmenil som tému, „v takom rozčúlení by nedokázal tak dobre klamať, s tým mám pri premenách aké-také skúsenosti.“

„No hej,“ zaškúlila na mňa, „ale tým pádom sme nahratý. Lepko bol náš hlavný podozrivý.“

„Ak to nespravila tá mŕtva slečna Ema.“

„Alebo ty.“ Pokrčil som plecami. Keď myslíš...

„Vyhodia ma, vyhodia ma,“ spievala Gena ďalej.

„Nie, ak vyriešiš ten prípad.“

„A kedy, prosím ťa?“

„Teraz,“ pokrčil som plecami. „Ešte sú tu riaditeľ banky a ten SBS-kár. Keby si vypla mobil, možno by sme to ešte stihli, kým nás Ignác nájde.“ Prekvapene ku mne otočila hlavu.

„Teba to vyšetrovanie nejako chytilo.“

„Nooo... Aspoň konečne niečo robím. Ale aj tak sa mi zdá, že najlepšie by ako páchateľ zapadala Ema. Bola v podstate nenápadný nikto, až kým nespoznala Lea. Vždy len v pozadí. Zrazu sa však dostala na výslnie, jej tvár sa zjavovala v novinách. Niekto, kto bol slávny sa na ňu spoliehal. A potom ju zrazu odkopol, aby mohol byť stále slávny.“

„Je mŕtva,“ prerušila ma Gena.

„Ja viem...“

Slnko sa blížilo k obzoru a predlžovalo tiene. Skrčil som sa do jedného z nich, no aj tak som sa nedokázal zbaviť pocitu, že vyzerám neuveriteľne podozrivo. Gena mi kázala počkať a kamsi odbehla. Asi tak pred štvrť hodinou. Netrpezlivosť, ktorú som pocítil hneď, keď som osamel, ma už začínala premáhať. Ešte minútu... dve... päť... Konečne!

„Na! Už nemám nervy na tie tvoje premeny...“ Nedôverčivo som siahol do papierového vrecúška a vytiahol čosi chlpaté.

„Umelá brada!?“

„Modlím sa, aby to stačilo. A... máš tam aj lepidlo. Presne také používajú aj v divadle. Vraj neškodí koži.“

„Kde si to zohnala?“

„Nepýtaj sa!“

„Pýtam sa!“

„To ma nezaväzuje odpovedať.“ Vzdal som to, váhavo odskrutkoval vrchnáčik z malej tubičky a skúšobne privoňal. V tej chvíli moje čuchové bunky zažili drobné deja-vu.

„Čo to stváraš!? Nepotrebuješ si tam toho natrieť až tak veľa!“

Keď som si na dlaň vytlačil polovicu obsahu tuby, z drobného deja-vu sa stal obrovský objav. Mucha tú vôňu totiž poznala.

„Povieš mi už konečne čo robíš!?“

„Nič,“ odvrkol som, „okrem toho, že som práve vyriešil prípad.“ Hľadela na mňa ako teľa na nové vráta.

„Viem, kto vzal nahrávku,“ zopakoval som.

„Kto?“

„Ema.“

„Šibe ti?“

A tak som sa pustil do vysvetľovania.

„Slečna Raná! Tak tu ste! Do mojej kancelárie. Okamžite!“ Hlas Ignáca Bystrého neznel práve najpriateľskejšie. Gene zovrelo žalúdok. Ak sa Roman mýli... Vtedy na ulici bola úplne presvedčená. No teraz... Zhlboka sa nadýchla a išla si dať vyčistiť žalúdok.

„Sklamali ste ma!“ vybrechol Ignác, len čo zatvoril dvere. „Ako ste si to mohli dovoliť!? Nič vám nedávalo právo otravovať tých ľudí, aj keď ste ich podozrievali.“ Gena len zvesila hlavu.

„Ale to nebolo všetko! Vy ste tam šli v sprievode hlavného podozrivého... KDE JE?“

„Čaká vonku. Chcel by vám niečo povedať.“

„Čo tu stojíte!? Tak ho zavolajte!“ Gena pokývala hlavou, no vo dverách ešte zaváhala.

„Pane, on to nespravil...“

„Tak v to dúfam, lebo inak by som vás oboch musel na mieste zatknúť!“

Všetko bolo pripravené. Podozrivý sedel vo vyšetrovačke, Ignác mal už každú chvíľu zahájiť výsluch. Čakalo sa len na mňa. Lenže ja som sedel na stoličke a s prázdnym výrazom v tvári zízal na zmrzlinu rozpľaštenú na zemi.

„Nefunguje to,“ ozval som sa. „tá malá potvora si zas robí, čo chce!“ Gena si pri pohľade na moju ľudskú tvár vzdychla a klesla na stoličku oproti.

„Nerozumiem tomu,“ vydýchla.

„Ani ja,“ pokrčil som plecami.

„Ignác je už iste netrpezlivý,“ prehodila ona. To mi pomohla.

„Možno práve preto,“ prehodil som, „ten stres... Moje ľudské pocity sú v takom chaose, že mucha skrátka nemá šancu.“

„Tak potom rozprávaj!“

„Čože?“

„Nooo, gauč tu síce nie je, ale stále som psychologička. Skúsime terapiu.“ Nedôverčivo som na ňu zazrel. Myslela to vážne.

„Tak, dobre,“ súhlasil som. „Ale čo mám hovoriť?“

„A čo ja viem, čo teba trápi?“ vybehla na mňa. Znela podráždene, no myslela to dobre. Zamyslel som sa. Čo ma trápi? Odpoveď sa zjavila náhle. Bolo to očividné.

„Mucha! Tá malá potvora mi ničí život! Vždy musí byť všetko podľa nej. Nech som sa kedy pustil do čohokoľvek, vždy mi to pokazila, až som sa nakoniec už nepúšťal do ničoho. Aj teraz. Chcem pomôcť Leovi, konečne mám pocit, že robím niečo správne. Ale ona sa zaťala...“

„Vieš, čo si myslím, Roman?“ Prvý raz ma nepoužila oslovenie mucha a tým úplne upútala moju pozornosť.

„Čo?“

„Že by si už konečne mohol začať o sebe hovoriť v prvej osobe...“ Nechápavo som zaškúlil.

„Ale veď...“ zasekol som sa. Zase mala pravdu. Odjakživa to bolo len o boji medzi mnou a muchou. Koho inštinkty vyhrajú, ten rozhoduje. Stáli sme proti sebe, akoby sme boli dvaja odvekí nepriatelia. Lenže my sme boli jeden... Ja. Ja som Mucha.

„Vidíš,“ ozvala sa opäť tá, čo mala, bohužiaľ (alebo našťastie?), vždy pravdu. „Povedal si, že chceš pomôcť Leovi. A aj mu pomáhaš... Ale v ktorej podobe najviac?“

Odpoveď nebolo treba vysloviť nahlas. V mušej, samozrejme. Z jej pamäte som získal najdôležitejšiu informáciu. Vlastne, zo svojej pamäte na to, čo sa udialo, keď som bol mucha. Usmial som sa.

„Mimochodom,“ ozvala sa opäť Gena, „Ignác ti odkazuje, že ak toto vyjde, zamestná ťa ako nezávislého poradcu.“ Zdvihla hlavu, no mňa už nebolo. Teda, na toto si snáď nikdy nezvyknem, bol som tam. Ibaže som bzučal.

Ignác Bystrý konečne vošiel do vyšetrovačky. Letel som mu v pätách. Bolo to zvláštne. Prvý raz v živote som vnímal naraz obe svoje existencie. Mušiu, ktorá zvedavo hľadala v novom priestore niečo zaujímavé, ale aj ľudskú, ktorá úplne presne vedela, čo sa robí.

„Meno?“ začal Ignác výsluch.

„Ján Belavý.“

„Zamestnanie?“

„Pracovník bezpečnostnej služby v banke Decency.“

Nechal som sa viesť mušími inštinktmi. Párkrát som si obil hlavu o lampu, no potom zachytil tú lákavú, pre ľudský čuch takmer nebadateľnú vôňu. Letel som priamo za ňou a sadol si na fúzy.

Ihneď ma ovanul prúd vzduchu z mužovho nosa. Zabzučal som. Ochrankár sa zahnal, pričom odpovedal na Ignácovu otázku. Odletel som trošku dozadu, ale vrátil sa. Ján Belavý bol šteklivý. Opäť sa zahnal. Vyšmykol som sa. Opakoval som celý postup snáď stokrát. Úplne som sa vžil do úlohy malej otravnej muchy, ktorá nedá a nedá pokoj. Muž, ktorý bol mojou obeťou sa oháňal a oháňal. Už sa takmer nesústredil na Ignácove otázky, ktorými ho ten medzitým vytrvalo bombardoval.

Nakoniec sme ho spoločnými silami vytočili natoľko, že sa po mne zahnal prudšie než kedykoľvek predtým. Vykračoval som si po jednom z jeho fúzikov. Bola to asi najväčšia tesnotka v mojom živote, ale prežil som... No to vám asi došlo, keďže vám stále mám o čom rozprávať.

Čo bolo dôležitejšie, tá chvíľa sa pre výsluch stala zlomovou. Namiesto mňa Ján Belavý zachytil svoje fúzy, už trošku uvoľnené, a tie odleteli ponad stôl a odrazili sa od Ignácovej tváre. Aj bez tej improvizovanej facky by to však bolo detektívovi úplne jasné. Z ochrankára, Jána Belavého, sa stala Ema.

Neskôr sa v tlači nechala počuť, že keby nebolo tej hlúpej muchy vo vyšetrovačke, ten starý blázon (Ignác) by jej nikdy nič nebol dokázal. Ani netušila, akú mala pravdu.

Bolo to tak, ako som predpokladal. Keď sa zdalo, že Leo sa vďaka svojmu umeniu vymaní z jej vplyvu, rozhodla sa ho zničiť. Najprv nastražila vlastnú smrť, dúfajúc, že mu ublíži natoľko, aby sa vzdal hudby. Zdalo sa, že sa jej to podarilo. Kúpila si parochňu, umelé fúziky, tubičku osudného lepidla a zamestnala sa v banke, kde si Kataríniným prostredníctvom vychutnávala svoj triumf. Aj to, že Leo opäť začal skladať, sa dozvedela od jeho sestry. Pokúsila sa ukradnúť skladbu v jeho dome. A keď jej to nevyšlo, nenápadne cez pracovnú prestávku upozornila Katarínu na bezpečnosť úschovných skriniek.

Všetko šlo podľa jej plánu. Prišiel Leo, odložil nahrávku, dokonca ju chvíľu držala vo vlastných rukách.

A vtedy som na scénu nastúpil ja. Mucha. Spustil som v banke poplach. Ema sa rozhodla konať. Keď popoludní pomáhala kontrolovať, čo v banke chýba, vzala nahrávku. Chcela to na mňa hodiť, pretože si myslela, že sa to zvezie s tým, čo som skutočne ukradol. Tu sa však prerátala. Ja som nevzal nič. Tak sama dostala do popredia svoj lup.

Neskôr to potvrdili aj bezpečnostné kamery. Vôbec sa nimi netrápila, nechala sa natočiť, lebo krádež sa stala až potom, ako polícia vzala predchádzajúce materiály z kamier kvôli vypočúvaniu.

A tak konečne všetko začala dávať zmysel. Aj v mojom dovtedy bizarnom ľudsko-mušom živote. Keby som nebol, aký som, nepodarilo by sa mi vyriešiť ten prípad. Nevedel by som sa vžiť do Eminho rozpoloženia – rozpoloženia kohosi, kto vo svojom živote nevidí zmysel a žiarli na tých, čo v tom svojom nejaký vidia. A tým som zároveň prestal byť ako ona. Spravil som prvý krôčik k tomu a dúfam, že sa mi to raz podarí, aby som sa stal niekým ako je Leo. Niekým nadšeným...

Mimochodom, keď už o ňom hovorím, stratenú skladbu nikdy nedokončil, hoci sme kvôli nej vynaložili toľko námahy. Mne to však neprekáža. Namiesto Skladby pre Emu, sa zachránili mnohé iné, ktoré raz napíše.

Vlastne jednu už napísal. Musím sa pochváliť. Venoval ju mne. Minulú nedeľu sme s Genou boli na jej súkromnej premiére. Prišla aj Leova sestra s už oficiálnym snúbencom. Ten na nás s Genou síce chvíľu škaredo gánil, no správal sa slušne. V konečnom dôsledku sme pomohli aj jemu.

Tu sa moje rozprávanie nateraz končí. Musí sa. Pred chvíľkou volal Ignác, že pre mňa čosi má. Musím ísť do práce. Neveril som, že táto univerzálna výhovorka bude raz platiť aj na mňa.

Dobre, dobre, uznávam. Ako hovorí Gena, nie som vtipný. Som už raz taký.

No, kým to tu definitívne uzavriem, poviem vám ešte niečo. Tajomstvo: Každý z nás je tak trošku mucha. Každý má v sebe niečo bizarné, odlišné od normálu. A práve tým, čo tú svoju odlišnosť nenávidia tak, ako som ja kedysi nenávidel muchu, tým, čo jej chcú zbaviť a túžia zapadnúť, chcem niečo odkázať.

Vaše muchy sú užitočnejšie než si myslíte. Tým, že si ich priznáte, sa ich naučíte aj ovládať. Naozaj. Som toho živým dôkazom.

Za každých okolností o sebe hovorte v prvej osobe.

Len to som chcel. Majte sa krásne! Ja už musím letieť :).

„Then am I

A happy fly,

If I live,

Or if I die.”

(William Blake, The Fly)