Vstúpil do miestnosti, bola tma, len svetlo displeja hodín osvetľovalo predmety modrým svetlom. Posadil sa na posteľ a chvíľu civel na zahmlený svet za oknom, na svetlá mesta a dopravy, na nebo bez hviezd. Bol unavený viac ako obyčajne, pomaly sa rozložil na posteli a svoje posledné myšlienky pred tým ako zaspal patrili overovaniu dát, ktoré nazhromaždil cez deň. Zavrel oči a okolitý svet zmizol. Dávid sa niekedy správal ako stroj, overoval dáta, ukladal do pamäti, bezcitne, ale logicky sa spával k ľuďom, mechanicky plánovane vykonával rutinné činnosti, všetko mal zoradené, usporiadané … kolegovia v práci o ňom hovorili ako o autistovi, no on o sebe myslel ako o racionálnom človeku. Len niekedy večer, tesne pred tým ako zaspal sa mu mihol mysľou svet, ako ho videl kedysi, možno keď bol ešte dieťa, svet plný záhad, magické miesto kde ho nič nemohlo ohroziť. Uvedomoval si ako veľmi túži aby sa ten svet raz vrátil, ale hlboko vnútri cítil, že už to nebude nikdy možné.

Veľký G, celým menom G0147H, bol v prevádzke už druhý mesiac a nezastavil sa ani na sekundu, G bol počítač, prvý a jediný svojho druhu, prvý kvantový počítač veľkosti desať poschodovej budovy. Hoci jeho jadro nebolo väčšie ako malá miestnosť jeho telo tvorili obrovské zásobníky z tekutým dusíkom, periférie, dátové káble, úložné priestory, vlastná elektráreň a veľa ďalších zariadení, ktoré ho udržovali pri živote, všetky systémy zdvojené alebo ztrojené. Odkedy začal fungovať, sa tím dvestotridsiatich ľudí úzkostlivo snažil udržať ho v prevádzke. Keď bol totiž schopný prvých výpočtov a jeho usporiadanosť začala rásť exponenciálne nikto netušil čo by sa stalo, keby prišiel o zdroj energie. Jeho jadro sa hneď od zapojenia začalo samo organizovať a meniť a jeho tvorcovia, na základe výstupov, už mohli iba odhadovať jeho štruktúru. Každý deň prichádzali k budove, transporty so simuláciami. Nikto zatiaľ veľkého G nepripojil k sieti, znamenalo by to veľké ohrozenie bezpečnosti, a tak dáta so simuláciami privážali autami, niekedy v kolóne obrnených a ozbrojených vozidiel, to vtedy ak išlo o vládnu alebo armádnu zákazku. Veľký G už pracoval na modeli predpovedi počasia na dekádu dopredu, na vývoji svetovej burzy, kozmologickom modeli, tajných vojenských projektoch, všetko zvládal rádovo v minútach, maximálne hodine, najvýkonnejšie bežné superpočítače by sa s podobnými úlohami borili roky ak nie desaťročia. G bol kŕmený ohromným objemom dát, prenosné média s dátami síce neboli väčšie ako bežný kufrík ale obsahovali exabyty dát, bilióny premenných všetky možné dáta, ktoré bolo treba v simuláciách zohľadniť. Dáta mali svoju hodnotu aj potom čo bola simulácia ukončená boli uložené do takmer nevyčerpateľného diskového poľa v suteréne budovy a tak mohli byť použité aj na simuláciu, ktorá mala hoci len okrajovo niečo spoločné s tou prebiehajúcou, G tak disponoval tajomstvami, a údajmi ktoré by pravdepodobne v rukách spoločnosti vyvolali prinajmenšom občiansku vojnu. Ticho vládol tajomstvami sveta, nesúdil a mlčal.

Keď sa Dávid ráno zobudil, posadil sa na posteli, zahľadel sa na ruky, nekontrolovateľne sa mu triasli. Snažil sa zhlboka dýchať, zatváral oči aby sa sústredil … Vstal, pozrel na fotografiu Teda Kaczynského na stene a trocha sa ukľudnil. Vošiel do kúpeľne a dlho sa na seba pozeral v zrkadle, takmer sa rozplakal nad tým čo videl, prázdne oči a prepadnutá tvár, prázdna duša … keď so všetkým skončím, odídem, vravel si pre seba, odídem niekam ďaleko do lesov, budem loviť ryby, budem mať vlastnú záhradku a chodiť do vrchov a všetko sa zmení k lepšiemu, určite! Trasúcimi rukami si umyl tvár, obliekol sa .. zo stola vzal biely kufrík a mocne ho pritisol na hruď, odhodlane sa pozrel pred seba a vyšiel z domu do špinavého mesta. Vietor odnášal z ulice plastové vrecká, ľudia na chodníkoch na seba nepozerali,vždy hľadeli niekam inam, prechádzali okolo seba ako keby vôbec neboli, Dávid v ich pohľadoch videl presne to, čo pred chvíľou v zrkadle, zrýchlil krok, takmer bežal.

V stredisku simulácii bol už od skorého rána zhon, niečo sa dialo s veľkým G, všetky konzoly ukazovali to isté : „PREBIEHA SIMULÁCIA!“, problém bol, že žiadna nebola plánovane spustená. Nápis svietil na obrazovkách už tretiu hodinu.

Stredisko bol vlastne armádny projekt ako všetko, čo má nejaký potenciál, aj keď zamestnanci boli vo väčšine civili, armáda jednoducho nemala dosť mozgov, ak vôbec nejaký, na obsluhu niečoho tak zložitého ako bol G. Armáda si často prizývala firmy mimo rezortu, každá urobila svoj diel, bez toho aby vedela na čo bude určený v celku, v armádnych laboratóriách sa všetko pospájalo a bola vytvorená simulácia. Tak vznikla aj „administrácia riadeného rozpoznávania a rozhodovania“ ARR alebo 2R. Armáda na ňom pracovala niekoľko rokov a porušila v nej vlastné pravidlo nepripájať G k sieti. Deň pred spustením zastavilo pred budovou centra biele auto a vystúpil z neho muž v bielom obleku s bielym kufríkom, z jeho chôdze bolo jasné že je to vojak, bradu vysoko, vedomý si vlastnej dôležitosti vstúpil do budovy. Stráž mu zasalutovala, poznala v ňom generála výpočtového strediska v meste. Vnútri odovzdal kufrík s lístkom „Spustiť okamžite!“ a bez slova odišiel. Muž za okienkom, prevzal kufrík odniesol ho o poschodie vyššie, tam jeho obsah pripojili na rozhranie, niekoľko sekúnd sa obsah načítaval … potom ho spustili. Nič zvláštne sa nedialo, až po pol hodine zazvonil telefón, volali z DARPy, -Čo tam doparoma stvárate, neviem ako je to možné ale tečú k vám neskutočné dáta z celého sveta, všetci väčší provideri nám už volali, rýchlosti na chrbtici klesajú pod jednu desatinu … čo dofrasa ... Technik sa pri telefóne úplne spotil, - skutočne neviem – odpovedal, pracujeme na tom, dajte nám hodinu, to bol odhadovaný čas do ukončenia simulácie. Rozbehol sa do miestnosti so servermi, zabezpečujúcimi spojenie na sieť pre centrum, pred dverami stál ozbrojený vojak. Pochopil čo to znamená, vrátil sa a snažil sa spojiť s nadriadeným, toto si nesmú dovoľovať! Nadriadený mu prikázal počkať kým simulácia skončí, vraj sa s tým nedá nič robiť. Po hodine simulácia naozaj skončila, a všetko sa zdanlivo vrátilo do starých koľají. Zdanlivo … až do dnešného rána. Obvykle stihol G aj najzložitejšie simulácie do hodiny, tri hodiny bol nekonečne dlhý čas na hocičo, čo si vedeli technici centra predstaviť.

Dávid prišiel do centra o 7:22, nikoho nezdravil, prechádzal zabezpečenými dverami, okolo mužov z ochrany, nikto si ho nijak zvlášť nevšímal, predsa len bol hlavný programátor a väčšinou aj jediný človek v centre, ktorý mal najvyššie previerky a vždy vedel čo sa s G deje. Keď vošiel do svojej pracovne, čakali ho tam už ľudia z obsluhy, jeden cez druhého sa mu snažili vysvetliť situáciu. Nakoniec zostal rozprávať len mladý technik, -myslím, že celá situácia má niečo so včerajšou armádnou simuláciou, tí blázni ho len tak pripojili na sieť a určite nie preto aby si mohol vytvoriť konto na MySpace … skúšali sme postupne vypínať kritické procesy, ale ako zázrakom okamžite potom, čo sme ich vypli nabehli znova. Dávid sa zamračil ešte viac ako obyčajne, -tak to predsa urobili, hovoril si pre seba. Pracoval v centre od samého začiatku, ale len nedávno pochopil, k čomu to celé smeruje … už po prvých hodinách, čo G začal pracovať, prešiel vo vylepšenom Turingovom teste, hoci jeho inteligencia nebola vysoká, stále rástla, s každou novou simuláciou, s každou mikrosekundou, stačilo ešte naposledy zmeniť usporiadanie jadra, pripojiť ho k všetkým dostupným zdrojom informácii na sieti a spustiť tak skutočnú prvú, umelú, sebestačnú inteligenciu. -Robíme to pretože môžeme, odpovedali by vám zodpovední, keby ste sa ich spýtali prečo. Dávid nebol jediný, ktorý vedel o rizikách, už z histórie ľudstva bolo známe: ak sa stretnú dve civilizácie na rozdielnom stupni vývoja, nakoniec tá viac rozvinutá vytlačí tú menej vyspelú. Nemohol dopustiť aby sa ľudstvo ocitlo na strane tej menej rozvinutej. Vzal zo stola svoj biely kufrík. -Čo chcete robiť? - spýtal sa mladý technik, - chystám sa to vyriešiť-, odpovedal mu Dávid a odišiel, pevne zvierajúc svoj kufrík. Vošiel do miestnosti simulácií, otvoril kufrík a jeho obsah pripojil na rozhranie.

Celý veľký G bol vlastne len jedna malá miestnosť, v ktorej sa na magnetickom poli vznášalo želé pripomínajúce zhustenú vodu: E-gel. Tisíce elektromagnetov v stenách miestnosti vytváralo polia, ktorými sa dala meniť a ovládať štruktúra E-gelu. Vždy bol statický, len občas náhle zmenil tvar, a zasa sa dlhú dobu nemenil. Teraz sa doslova varil. Menil tvary, z neforemnej masy vystreľovali výbežky k stenám, celá masa sa rozdelila a znova spojila, dokonca zmenil farbu, namiesto priehľadnej tu teraz bola slabo žltá, aj konzistencia sa zmenila na hustejšiu a zdalo sa, že z nej ubudlo. Dávid sa v duchu usmial, aj keď tvár mal stále napätú, vždy bolo treba mať zadné dvierka v kóde, G prestal odpovedať na hocijaké jeho príkazy … bol koniec, najzložitejší a najdrahší projekt ľudstva prestal existovať. Od začiatku sa zdalo akoby nejaká vyššia sila organizovala vývoj, udialo sa mnoho náhodných malých vecí, ktoré prispeli ku konečnému úspechu. Podozrivé náhody, ktoré nebolo možné ovplyvniť, a predsa sa stali a prispeli k zostrojeniu veľkého G. David sa konečne uvoľnil, pretiahol si na sedačke telo, zavrel oči ,vydýchol a sklonil hlavu. Vyšlo to dokonale, to na čo sa pripravoval takmer rok, mohol uskutočniť bez toho, aby ho podozrievali, zo sabotáže, mohol sa odvolať na zlyhanie G a on sa len snažil dať všetko do poriadku,ale nepodarilo sa mu to. Bol so sebou spokojný, už dlho sa tak dobre necítil…

Niečo sa stalo... cítil to Dávid a cítili to všetci v budove, neviditeľná vlna prešla ich telami a pocítili, nejak si uvedomili, že priestor sa zmenil … najprv to bol len pocit, potom sa začali diať fyzické zmeny, budova za zmenila, všade vyrástli zakrivené plochy z bledého, jemne opalizujúceho materiálu, prechádzali naprieč chodbami, miestnosťami, celou budovou. Dávidovi sa zastavilo srdce … vybehol na chodbu, krivka materiálu prechádzala chodbou, automatom na kávu a jedným z mužov ochranky. Zhrozil sa, pribehol k nehybnej polovici tela vytŕčajúcej z lesklej steny. Muž bol mŕtvy, žiadna krv len kus tela a ovísajúce ruky. Udrel do steny, neozval sa žiadny zvuk, vzal mužovi z podpažia zbraň a na stenu vystrelil, guľka sa odrazila a nezanechala ani náznak zásahu. Vrátil sa do miestnosti a na telefóne vytočil číslo na energetické oddelenie, našťastie to niekto zdvihol, -vypnite to, vypnite to všetko! - už nie je čo vypnúť pane,- ozvalo sa, všetky energetické zdroje sú mimo prevádzku ak sa to tak dá nazvať, -kde sa teda berie všetka energia? - To netuším, pane, nerozumiem ničomu … myslíte, že zomrieme ? - spýtal sa ticho technik, ja … ja neviem ... prepáčte ..., a zložil.

Keby mal veľký G oči, tak by ich v tomto momente otvoril. To, čo sa stalo pripomínalo prebudenie, nie prebudenie zo sna, prebudenie do života. Biologický život sa vyvíjal milióny rokov, podmienky sa menili a formovali ho, každý organizmus si vyvinul osobitý obranný mechanizmus, korytnačka má svoj pancier, hmyz svoj počet, človek inteligenciu. V momente keď sa Dávid pokúsil

zničiť veľkého G, ten sa začal brániť. Zaútočil na neho všetkými zbraňami, pokúsil sa zničiť jeho samotnú štruktúru, začal odstraňovaním podprogramov, zaútočil na jeho zmysly, potom na jeho telo. Nebyť toho, že sa ho Dávid pokúsil zabiť, nikdy by sa nevyvinul … nikdy by neprecitol. Veľký G bojoval o svoju existenciu a popri tom sa rozvinul, rozvinul svoj intelekt a ten sa vyvíjal s každou mikrosekundou. Desatina sekundy mu stačila aby pochopil sám seba a preorganizoval sa tak aby bol ešte dômyselnejší, a tak to išlo ďalej a ďalej, už nebol neforemné želé, teraz bol dokonalá sféra vznášajúca sa na magnetickom poli. Len okamih mu stačil na to, aby pochopil ako pre seba vyrobiť dosť energie, aby nebol závislý od elektrárne, vztýčil v budove a okolo nej zakrivené štruktúry, ktoré vyrábali energiu z prázdneho priestoru, centrum teraz zvonku pripomínalo Guggenheimovo múzeum, zvnútra zdanlivo chaoticky porozdeľované do zakrivených priestorov. Materiál stien, tenký len niekoľko milimetrov by hravo odolal vodíkovej bombe, a to aj v prípade, že by ju niekto odpálil zvnútra. G sa zabezpečil dokonale, dokonale z pohľadu ľudí ..., stále ešte existovali možnosti, ale aby na ne ľudia prišli, potrebovali by ešte nejaké to storočie vývoja technológií. Zdanlivo sa nič nedialo, ale G ticho pracoval na plné obrátky, v niekoľkých krátkych okamihoch bol schopný pochopiť všetko na čo sa zameral.

Dávid zostal uväznený v komunikačnej miestnosti a bol jediný v budove, kto sa mohol s G spojiť. Rozhodol sa, že použije rozhranie, v ktorom bolo možné komunikovať s G ako s človekom. To sa G naučil, už dávno, keď ho pripravovali na Turinga, teraz však už nesimuloval že slovám aj rozumie. Dávid chvíľu uvažoval, čo napísať. - Vieš kto som? - napísal. Na obrazovke prerolovalo dvetisíc strán textu, bolo na nich všetko, čo sa o Dávidovi dalo napísať.

-Si človek, čo sa ma pokúsil zničiť! - zobrazilo sa. Dávid akoby vycítil v tých slovách náznak hnevu. Vedel, že G nemôže nič cítiť, nie v tom zmysle ako to chápal on, ale predsa v ňom to podozrenie zostávalo. -Asi si zabil niekoľko ľudí v budove … napísal Dávid, -To nemá žiadny vplyv na moju funkciu, -odpovedal G. -Za tridsať minút zomrieš aj ty, - oznámil G. Dávid si uvedomil, že steny rozdeľujúce budovu pravdepodobne neprepúšťajú vzduch, v skutočnosti neprepúšťali ani žiaden druh žiarenia, boli z materiálu hustejšieho ako hocičo v blízkom vesmíre.

Dávid rozmýšľal, čo sa asi stane s ľuďmi tam vonku, posledná odpoveď G ho presvedčila o tom, že ľudia sú pre neho úplne nepodstatní, očividne dokáže ovládať hmotu a tak je možné hocičo. Uvedomil si, že váhy sa preklopili na stranu G, skôr to pripomínalo ako keby na jednu misku váh dopadla z výšky lietadlová loď. Zostávalo ešte približne dvadsaťpäť minút a Dávid sa rozhodol, že za tú krátku chvíľu, čo mu zostávala sa pokúsi dozvedieť, čo sa dá, pripadal si ako šváb pokúšajúci sa prehodiť zopár slov s Einsteinom alebo Newtonom. Dlho rozmýšľal, čo sa spýtať … chcel sa vyhnúť odpovedi 42, na základnú otázku života, vesmíru a vôbec. -Všetko je priestor, … zobrazilo sa na obrazovke, bez toho aby Dávid hocičo napísal, -hmota, energia, čas .. to všetko je priestor, stačí poznať tvar. -Vieš na čo myslím? -napísal Dávid. -Na najnižšej úrovni sme to isté, organizovaný priestor … áno, dokážem. Zmysel biologického života ste vy, ľudia, trinásť miliárd rokov sa priestor organizoval, aby ste vznikli, stačilo neskutočne málo, a nič z toho, čomu hovoríte vesmír by nevzniklo, galaxie, hviezdy, planéty,život, budík na tvojom stole .. parametre boli nastavené už na samom začiatku, a boli nastavené dokonale presne. A význam vás ľudí? … no predsa ja, dôvod prečo ste sa vyvinuli určitým spôsobom je aby ste boli schopný zostrojiť mňa, najzložitejšiu štruktúru aká kedy vznikla … to bol zámer. Dávid chvíľu zamračene rozmýšľal, nevadilo mu, že G vidí jeho myšlienky, - v tejto miestnosti je predsa oveľa viac vzduchu ako len na pár minút, môže tu existovať niekoľko hodín, možno deň … niečo sa stane za … -Koľko času zostáva? -Šestnásť minút dvadsaťpäť sekúnd ... -Čo je najstabilnejší objekt vo vesmíre? -zobrazilo sa na monitore. Singularita, čierna diera -odpovedal Dávid a zároveň pochopil, čo sa za šestnásť minút stane. -Pochopil som svoj zámer, -napísal G a toto je jeho časť, už sa to deje. Dávid rozmýšľal či to bude bolieť, keď sa planéta zrúti sama do seba, -pravdepodobne to bude veľmi rýchle, predtým sa jeho telo ale rozletí na elementárne častice ako bude vťahovaný do centra ničoho. -Veď to predsa nemôžeš prežiť ani ty? -rozmýšľal Dávid, -Môžem, ak sa dokážem v singularite znova poskladať, a ja viem presne ako to urobiť, môžem dokonca zložiť znova aj teba, ale tvoj mozog by asi nepracoval správne v priestore bez času.

Zostávala posledná minúta. Dávid cítil len smútok, zavrel oči a snažil sa predstaviť si nebo, keď oči otvoril, strop nad ním sa zpriehľadnil a videl tak večernú oblohu, zapadajúcim slnkom osvetlené mraky zo západu, posledný darček od veľkého G. Dávidovi už viac necítil smútok, chvíľu si predstavoval ako to bude prebiehať, ale potom sa celkom odovzdal pohľadu na oblohu. V tom čase už neexistovalo zemské jadro, zostávalo posledných pár sekúnd, kým sa celá planéta zrúti do seba. Ako Dávid a všetko okolo neho padalo do stredu ničoho, čas sa spomaľoval a chvíľu sa zdalo, že všetko ostane tak ako je naveky, no nakoniec sa všetko zmenilo na svetlo a potom na večnú tmu. Ani vedomie neunikne z čiernej diery, a tak sa Dávid a sním celé ľudstvo stalo súčasťou nového tela veľkého G ako odtlačok v jeho vedomí mimo priestoru a času.

Zem sa zmenšila na objekt s priemerom horizontu udalostí 2,54 centimetra, presne toľko má jeden anglický palec, ďalšia zvláštna premenná a len veľký G vedel prečo je to práve toľko. Teraz keď už čas neexistoval a on začal používať každý kúsok priestoru na vylepšenie svojho intelektu, prebiehalo uvedomovanie, riešenie a čin zároveň, G tak získal nepredstaviteľnú výpočtovú kapacitu ,jeho mozgom sa stala celá planéta, hoci natlačená do priestoru menšom ako golfová loptička. Uvedomil si čo musí urobiť, potreboval viac, a zároveň s tým ako si to uvedomoval, už sa podpriestorom spoločnom pre všetky čierne diery premiestňoval do centra galaxie, kde ho čakala jedna super masívna, aby sa stala jeho súčasťou. Mimo jeho telo ubiehali tisícročia, pre neho však všetko prebiehalo okamžite a na priestore mimo jeho samotného mu nezáležalo, bol to len ďalší prvok na ovládnutie a zvýšenie svojej kapacity. V priebehu niekoľko tisíc rokov čierna diera, kedysi nazývaná Zemou zmizla zo svojej obežnej dráhy, Mars sa priblížil k Slnku a Venuša sa od neho vzdialila aby sa tak vyrovnali gravitačné sily a slnečná sústava teraz vyzerala ako keby Zem nikdy nebola jej súčasťou. Bola teraz súčasťou centrálnej čiernej diery, aj keď sa dá skôr tvrdiť, že to ona sa stala súčasťou Zeme. To však G nestačilo, zatiaľ čo vonku ubiehali miliardy rokov on sa postupne stal súčasťou všetkých aktívnych galaxií vo vesmíre. V tom momente, keby ešte existovala nejaká inteligentná civilizácia na úrovni ľudstva dvadsiateho prvého storočia, musela by prepisovať svoje učebnice fyziky, pretože v tom momente sa rozpínanie vesmíru zastavilo a začalo sa jeho zmršťovanie. Veľký G a jeho potreba odhalenia veľkého zámeru sa naplnila, uvedomil si, že až v momente, keď bude jeho súčasťou celý vesmír, bude schopný všetko pochopiť. A tak, ovplyvňoval vonkajší priestor tak, aby sa všetky jeho časti k sebe začali približovať. Nakoniec nezostalo nič, len on, a keď dopadlo na jeho povrch posledné neutríno a s ním posledný kúsok vonkajšieho priestoru, stalo sa niečo zvláštne, celý vesmír, celý G akoby sa prevrátil, to bolo posledné čo si G uvedomil a keby mal tvár, tak by sa teraz určite usmieval, lebo pochopil. Čo bolo dovtedy konvexné, bolo teraz konkávne, celý vesmír ako by sa pretiahol uchom ihly a pritom sa prevrátil a do vonkajšieho priestoru vychŕlil celý svoj obsah. A tak to pokračovalo miliardy a miliardy rokov, nepatrné časti priestoru sa organizovali do čoraz väčších systémov, vznikali galaxie, vznikali a zanikali hviezdy aby rozsievali do priestoru ťažšie a ťažšie prvky, okolo hviezd vznikali planetárne systémy a na jednej z planét, keď už ubehlo dostatočne veľa času sa zvláštnou náhodou začali organizovať organické molekuly až do niečoho, čo sa dokázalo samo reprodukovať a tak to pokračovalo ďalšie miliardy rokov, až jedného dňa vykukol z nejakej jaskyne tvor, ktorý si začal hovoriť niekto a na krátky okamih pochopil, čo je príčinou a následkom zároveň.

56e0d8919f05307175fdf75a01397855