Majka si hryzie nechty do krvi. Jankovi sa každú chvíľu stočí kútik úst do vycerenej grimasy.

Na večeru bola krupičná kaša.

Sú veľmi hladní.

Sedia v detskej izbe oproti sebe, každý na svojej posteli a zazerajú jeden na druhého. Po Ňufinovi ostali iba ocikané hobliny a pár suchých bobčekov na dne akvária. Ráno po odchode detí rodičia prekutrali celý byt, ale morčiaka nikde. Bolo len málo miest, kam nenazreli. Napríklad pod matrac Jankovej postele. Keby tak urobili, iste by sa začudovali nad neobvyklým nálezom – krvavým fľakom, pomerne čerstvým, niekoľkými drobnými, celkom zjavne ohryzenými koštialikmi a chumáčom oranžovej srsti.

O chvíľu sa strhne bitka, najväčšia ruvačka v histórii rodinného klanu. Janko skončí s rozrazenou hlavou, Majke sa pokúsi vypichnúť oko, ale našťastie rodičia zburcovaný rykom zabránia vážnejším zraneniam.

Po krátkej porade deti rozdelia. Janko bude spať v detskej s ocinom, Majka na manželskej posteli s maminou.

„Dobrú noc, mamička,“ zašvitorila Majka, keď dostávala obligátny bozk na líčko. Všimla si pri tom, ako mamka chutne vonia.

„Dobrú noc, ocino,“ pozdravil sa Janko a obzeral si otcov svalnatý chrbát a silné paže, keď si naťahoval pyžamo. Chlapi sa nebozkávajú, tak dobrú noc a spať.

V noci sa pani Bôbiková strhla na rinčanie skla, buchot a zavýjanie besných anduliek. Skrčila sa v posteli a perinu si pritiahla až pod bradu. Chvíľu bolo ticho, len tu a tam zaškrípalo rozbité sklo, ako naňho stúpilo čiesi chodidlo. Jeden, dva, tri ťažké kroky, zavŕzganie otváranej okenice a potom nič. Načúvala. Po vedľajšej ulici prešlo auto, starý mechanický budík hlasným tikaním odmeriaval čas. Posmešne, s každým neúprosným ‚tik‘ ukrajoval zo života, s každým ‚tak‘ sa pani Bôbiková cítila byť o krok bližšie k hrobu. Budíky sú už raz také. Keď jej čosi zaškrípalo na okno, strhla sa od ľaku a močový mechúr sa jej scvrkol na veľkosť vlašského orecha. Cítila sa malá a bezmocná, taký ochromujúci strach nezažila odkedy bola malé dieťa vydesené tmou pod posteľou. Pretiahla si perinu cez hlavu. Nepomohlo to. Stále to počula, zvuk z ktorého sa jej postavil do pozoru každý jeden chlp na tele. Nevedno, ako dlho to trvalo, ale pani Bôbiková sa nevedela rozhodnúť, či bol horší ten príšerný zvuk, alebo ticho, ktoré nasledovalo. Budík sám od seba zastal. Jedným okom vykukla spod periny, ale v okne videla len svetlo pouličných lámp a kmitajúci tieň stromu.

Rýchlo sa opäť skryla pod perinu. Zavrela oči a priala si, aby sa z tohto zlého sna konečne zobudila. Po nejakom čase sa stal sa však pravý opak. Zaspala.

A prišlo niečo horšie ako zlý sen.

Mamka pokojne spala skrútená do klbka, ocino nahlas chrápal rozvalený krížom cez posteľ. Zbesnené dietky nemohli cez noc oka zažmúriť. Svetlo mesiaca presvitalo cez žalúzie, ich oči v ňom hádzali nepríčetné odlesky.

Majka sa opatrne priblížila k tvári matky a nasala vzduch. Vonia nádherne. Ťažko odolať, vyplazila jazyk a pomaly ním kĺzala po nahom ramene. Matka sa pomrvila, zo spánku sa usmiala a zamrmlala čosi ako: „Ale Milan, teraz nie…“ pretočila sa na chrbát a odhalila štíhly krk, možno v očakávaní ďalších bozkov. Majka presne vie, ako má mamku pobozkať. Z bozku ostrého ako britva vytryskne červený gejzír a ohodí bielu stenu i záhlavie postele.

Janko zamyslene pozoruje spiaceho otca. Aké má veľké svaly, hrubý krk, silné ruky. Koľko mäsa má na kostiach! Chlapi sa nebozkávajú. Potichu odťapká do kuchyne a z držiaka na linke vytiahne najväčší nôž. Mamka mu vždy vravela, že sa nesmie hrať s ostrými nožmi. So spálne sa osve pridusený chrapot a potom je ticho. Ale mamka tu už nie je. Nôž sa krásne sa leskne. Poďme to ukázať ocinovi!

Pani Bôbiková sa zobudila hladná, veľmi hladná. Zbežná prehliadka špajze však jej chúťky nechala neukojené. Ovsené vločky, kukuričné chrumky, chlieb, lekvár, syr, nič z toho nešlo pani Bôbikovej na šmak.

Spomenula si na rezne, zostal po nich len pach na igelite.

Cestou so samoobsluhy si všimla oznam nalepený na dverách: „Stratil sa čierny ratlík, počúva na meno Fifík. Odmena za informácie …“ Pod textom bola nalepená Fifíkova fotografia z posledných Vianoc, ako pod stromčekom s papierovým klobúčikom na hlave hlce vianočného kapra.

V mäsiarskom pulte si nechala navážiť, čo peňaženka dovolila. Naložila všetko do troch objemných igelitiek a ľahkým krokom, od radosti takmer skackajúc, vykročila na cestu domov. Pani Bôbiková sa dávno necítila tak fit, predsa len na tých vitamínoch niečo bude. Svet od rána videla v nových farbách, všetko bolo svieže a jasné a tak neuveriteľne zreteľné. Zrazu si uvedomila, že si ráno zabudla nasadiť okuliare. Zastala, neveriaco sa dlaňou dotkla tváre a oni tam naozaj neboli. Poobzerala sa okolo seba. Nevídané!

Ešte stále sa vyjavene sa rozhliadala po okolí, keď ju v diaľke upútala hrča ľudí na chátrajúcom detskom ihrisku. Všetci hľadeli na čosi na zemi a tlmene si šepkali. Zvedavosť premohla nutkanie rýchlo si ukojiť hlad a išla sa pozrieť. Práve prichádzalo policajné auto, v tesnom závese za ním sanitka.

Pomocou ostrých lakťov, kamufláže nenápadnej starenky a rokmi vybrúsenej taktiky predbiehania sa v radoch sa predrala do centra hlúčika. Starší pán zo susedného bloku, pani Bôbiková ho poznala z videnia, ležal horeznačky, hrdlo rozdriapané ako po útoku divej zveri. Čosi mu roztrhalo aj brušnú dutinu, rozvláčilo vnútornosti a ožralo končatiny. Na betóne posiatom úlomkami tehly z rozpadajúceho sa múrika sa utvorila kaluž krvi, jej vôňa pani Bôbikovej naplnila nozdry až žiadostivo zaškrečala. Ľudia od nej odstúpili a zrazu nevedeli, či skôr zízať na mŕtvolu alebo na krákajúcu babičku. Tá si reakciu davu sotva všimla, lomcovala ňou divá túžba omočiť si v kaluži prst, špičku jazyka, klesnúť na všetky štyri a chlípať tú lahôdku ako mača smotanu.

„Pani, nie je vám dobre?“ ujal sa jej známy, polohluchý sused. „Poďte, odvediem vás domov,“ chytil pani Bôbikovú za rameno aby ju podoprel, domnievajúc sa, že z pohľadu na krv sa starkej urobilo mdlo.

Dav vo vytržení zízal na scénu so všetkým patričným strachom, hnusom a odsúdením. Napriek tomu nik neodchádzal, skôr naopak. Nebol to pekný pohľad, asi preto sa poniektorí vydržali pozerať len sprostredkovanie, cez hľadáčiky kamier v mobilných telefónoch. Ľudí pribúdalo, až kým sa do veci nevložila polícia a za viac-menej formálnej asistencie zdravotníkov prikryla exponát plachtou.

Vtedy pani Bôbiková omámene zažmurkala, vytrhla sa susedovi a rozbehla sa domov ani srna. Len čo sa za ňou zavreli dvere, vrhla sa na igelitky ako dravá zver.

Ráno boli Janko a Majka konečne sýti. Umyli sa, obliekli sa, zabalili si batohy. Majka dala mamke i tatkovi pred odchodom mliaskavú pusu. Janko len nakukol do izieb a každému od dverí veselo zamával. Ešte upozornil Majku, nech si utrie tvár a ruka v ruke zbehli po schodoch.

Nedošli však ďaleko. Pred vchodom našli smutne kňučať a škrabkať labkou na dvere Fifíka, ešte vždy navlečeného v pršiplášti. Keď nie je Ňufík, bude aspoň Fifík, povedali si, a zobrali ho domov. Janko odjakživa túžil po psovi. Mamka s ockom konečne nič nenamietali. V hale mu otreli labky o rohožku a zložili špinavý igelit. Potom ho previedli bytom a ako čestného hosťa ubytovali v Ňufinovom akváriu. Zmestil sa tam akurát na chlp. A aby sa mohol venčiť kedy chce, dvere nechali pootvorené.

Ale teraz už museli naozaj bežať. Tešili sa na kamarátov, i tety učiteľky. A to najlepšie ich ešte len čaká.

Dnes sa predsa odchádza do školy v prírode!

Schôdzka Čajového krúžku sa tentoraz koná u pani Dvoreckej. Na stolčeku prestretom damaškovým obrusom sa skvie vyčačkaný porcelán – miniatúrne šáločky, tanieriky, čajová kanvička, cukornička, tácočka s koláčikmi, obrúsky i lyžičky. Všetko tak ako má byť, no predsa si hostia nenalejú čaj, ani zrakom nezavadia o čokoládové rezy či vanilkové rožky. Novinka o masakre na ihrisku sa rozšírila ako oheň. Páchateľ doteraz nie je známy.

Podozrievavo si premeriavajú jedna druhú.

Pani Bôbiková si všimla, že si pani Horná zabudla doma barličku, bez ktorej sa jej už veľmi ťažko chodilo. Pani Dvorecká si prezerala pani Bôbikovú, prvý krát v živote ju videla bez okuliarov a jej pohľad zrazu nadobudol nebývalú ostrosť a pichľavosť. Pani Horná hútala, čím to je, že pani Dvorecká očividne omladla a namiesto tuku sa jej miestami pod ochabnutou pokožkou rysovalo niečo ako… svaly? V tomto veku?

„Nedáte si keksík? Nebodaj ste už… nasýtené?“ prvú nenápadnú sondu vyslala pani Bôbiková, a aby aj ona vyzerala nenápadne, naliala si šálku čaju.

Pani Horná vzala medzi dva prsty vanilkový rožtek a hľadela naňho s nechuťou, akoby to bol červ, ktorého práve vytiahla spod zeme. Pani Dvorecká si tiež naliala čaj, ale len zo zvyku si doň nasypala tri kopcovité lyžičky cukru.

„Ako ste strávili predpoludnie?“ ozvala sa pani Dvorecká s omnoho menšou dávkou taktu. Dávala pritom dobrý pozor, aby jej neušla ani najmenšia zmena výrazu potenciálnych páchateľov.

„To viete, samé domáce práce,“ pani Horná zareagovala akosi prirýchlo, ale tvárila sa pri tom ako stelesnené neviniatko. Na zlosť pani Dvoreckej roztrúsila kúsok rožteka po koberci.

„Zato vy ste si iste našla čas na zvyčajnú prechádzku, pravdaže?“ Zapojila sa do výsluchu pani Bôbiková.

„Kdeže, dnes som nikde nebola, joj, akosi ma pichá v kolene,“ pani Dvorecká vystrúhala neúprimnú grimasu a nervózne si začala miešať cukor v čaji. Lyžička trieskala o porcelán, čo nesmierne liezlo na nervy pani Hornej i pani Bôbikovej.

Pani Horná nesúhlasne zacmukala perami a podozrievavo prižmúrila oči, ako to robila vždy, keď načapala žiačika opisovať pri písomke. S úsmevom na tvári stúpila na omrvinky a zatlačila ich do vlasu koberca.

Ani pani Bôbiková sa nenechá tak lajdácky oklamať:

„Keď som dnes ráno vyzrela z okna, celkom náhodou, suseda Dvorecká, kamsi ste mali ukrutne naponáhlo. Vlastne, božíčku, až teraz som si uvedomila, že to muselo byť tesne PRED tým hrozným činom. Hrôza pomyslieť, že ste sa vrahovi mohla pripliesť do cesty,“ pani Bôbiková zabudla dodať, že si k tomu, tiež celkom náhodou, vzala vnukov ďalekohľad. Ktorý si u nej celkom náhodou zabudol, ako vždy. A iste len z roztržitosti vyšplechla zopár kvapiek černicového čaju na biely obrus.

Pani Dvorecká očervenela a v odvetu zaškrípala lyžičkou o porcelán, až obom starenkám vstali vlasy dupkom. Potom si netaktne naložila najväčší kus koláča a demonštratívne z neho odhryzla. Nechutil jej, ale tento prešľap proti stolovej etikete na jej hostí zapôsobil ako hodená rukavica.

„Susedka Dvorecká, viete, že na pamäť je výborné Ginko biloba? Mali by ste ho vyskúšať. Mimochodom, na topánkach vám stále ostala špina z rozdrveného tehlového múrika. Viete, toho pri starom ihrisku…“ Pani Horná s krutou škodoradosťou drolila rožtek medzi prstami, omrvinky popadali na gauč i pod jej nohy.

„A čo! Hľadala som Fifíka!“ pani Dvorecká už prestala skrývať podráždenie, nazlostene zafunela s plnými ústami a susedy oprskala omrvinkami.

Pani Bôbiková toho mala akurát dosť. Odpila si zo šálky, ale keď sa ju chystala odložiť na stôl, vskutku nešťastne jej vypadla z prstov a rozbila sa o tanierik. Škvrna od černicového čaju sa rozšírila po vzácnom obruse.

„Oj, jemináčku! Snáď to nebol ten vzácny porcelán po babičke,“ obrúskom márne utierala vyliaty čaj, vlastne ho len rozotierala na čoraz väčšiu plochu.

„Po babičke bol obrus, porcelán bol po prababičke,“ odvetila pani Dvorecká ľadovo a vztýčila sa nad stolíkom ako hora.

„Posilňujete?“ Opýtala sa pani Horná, akoby mimochodom.

„Prečo? Chcete si zmerať sily?“

„Pche! Prestávate sa ovládať?“

„Ja??“

„Vy!!!“

„Tak sledujte… čo všetko ja ovládam!“ pani Dvorecká sa nečakane napriahla a vrhla kus nedojedeného koláča pani Bôbikovej rovno do tváre. Tá však stihla mávnuť rukou a pri tom pohybe by aj Bruce Lee zbledol závisťou. Čokoládová plnka s cestom sa rozleteli vo vzduchu a ozdobili novú blúzku pani Hornej. Zavládlo ohromené ticho. Pani Horná si celkom zbytočne otrela obrúskom zopár škvŕn a pomaly, ako v nemej groteske zovrela okraj obrusu do oboch rúk. Vždy si túžila tento kúzelnícky trik vyskúšať...

V náhlom tichu očakávanej apokalypsy ten zvuk konečne začuli. Ozýval sa už nejaký čas, ale nikto mu nevenoval pozornosť. Škrabkanie pazúrikov o dvere znelo tajomne a zlovestne. Staré panie zložili zbrane – pani Horná pustila obrus a pani Dvorecká odložila ďalší kus koláča, ktorým už zameriavala na cieľ. Pani Bôbiková položila konvicu späť na svoje miesto, nech s ňou už chcela robiť čokoľvek.

Pani Dvorecká sa po špičkách prikradla k dverám a priložila oko ku kukátku. Na chodbe nevidela nikoho. Škrabkanie sa znovu ozvalo, pridalo sa k nemu i kňučivé zakvílenie. Bledá ako stena, odstúpila od dverí a prežehnala sa.

Škrab, škrab, škrab.

Pani Bôbiková si zachovala duchaprítomnosť. Nachystala sa s poriskom metly k dverám a kývla pani Hornej. Tá trasúcou sa rukou siahla po kľučke, ešte raz sa zhlboka nadýchla a prudko otvorila dvere.

Do predsiene sa vrhlo niečo malé, čierne a ušaté a išlo to priamo po pani Dvoreckej. Vrtelo to chvostíkom, od radosti vyskakovalo a olizovalo jej lýtka. Fifík bol šťastný ako blcha, že je opäť doma. A pani Dvorecká tiež.

Zvítanie spriaznených duší bolo naozaj dojemné, celkom ako keď sa statočná Lassie vrátila k svojmu chlapcovi z nesmiernej diaľky. Na rozdiel od Lassie však Fifík vyzeral spokojne až vypasene. Pani Bôbiková si začal klásť otázky. Kde bol Fifík? Čo celý čas robil? Kto mu zložil pršiplášť? Prečo má na labkách krv? A kam vedú tieto stopy?

Hoci pani Dvoreckej bolo srdečne jedno, kde Fifík bol a čo všetko stváral, stopy na podlahe zaujali aj ju. Vydali sa po nich, na svetlom linoleu chodby to šlo celkom ľahko. Nakoniec, Fifík sa sám bežkal popredu, pochváliť sa miestom svojho dočasného pobytu.

Zastali pred pootvorenými dverami na druhom poschodí. Fifík sa pretisol dnu a tak sa ani trojica dám neobťažovala s klopaním. Tu býva Janko a Majka s rodičmi. Janko a Majka dnes odcestovali do školy v prírode, to pani Dvorecká od detí vedela. Otec a matka zostali doma. Teda, aspoň z väčšej časti.

„Fifík! FUJ!“ Okríkla pani Dvorecká ratlíka rozšantene hopkajúceho po manželskej posteli. Fifík sa s posledným „čvacht“ odrazil od matraca a poslušne si sadol paničke k nohám.

„Čo si to vyviedol? Neposlušný psík!“ Hľadeli na ňu orieškovohnedé oči plné lásky a oddanosti. Pani Dvorecká pozrela na torzo ľudského tela na posteli, potom sa opäť zahľadela do tej nemej tváre. Fifík naklonil hlavu na bok a tíško zakňučal. Odpustila by mu i vraždu. Pohľad jej zablúdil k otvoreným dverám do detskej izby. Dve vraždy.

Z kuchyne sa vynorila pani Horná s Fifíkovým pršiplášťom umazaným od ďalšej krvi, piesku a… tehlovej drviny. Dve labky sa zdvihli do vzduchu v prosíku a guľaté očká vyslali ďalší srdcervúci pohľad. Tak tri vraždy, čo tam po tom, hlavne, že je živý a zdravý!

Pani Bôbiková si vzdychla a prevrátila oči. Čaká ich ešte kopec roboty.

Najprv teba zariadiť, aby mamka s ockom zmizli zo sveta. Potom to bude to síce veľmi nepríjemné, smradľavé a fasáda domu nejaký čas nebude vyzerať ako pred tým, no čo sa dá robiť. Aspoň ušetria tie úbohé siroty od návratu do domova plného horkých spomienok. Pár dní bude v dome huriavk, po nezvestných bude určite pátrať polícia. Ale kde niet tela, tam niet zločinu, ako im prízvukovala pani Bôbiková.

Opäť sa dostali k slovu gumené rukavice a štrikovaná čiapka. A ešte niekoľko kanistrov benzínu a jedna malá zápalka.

Škrt.

Ďalšia schôdzka Čajového krúžku sa koná u pani Hornej. Ale kde je jemný porcelán, domáce pečivo a, ach, to najdôležitejšie – samotný čaj? Na stolíku namiesto bežných rekvizít trónia misy a podnosy plné jednohubiek. Celkom čerstvých, plných vitamínov. Na kocky nakrájaná bravčovina, hovädzina, dokonca divina, ponapichovaná na veselé špáradlá a zoradená do šíkov ako vojaci na defilé. Fifík sa ide zblázniť od radosti, preč sú časy vanilkových rožkov, z ktorých ho tak sušilo v hrdle.

Pani Horná rozliala prípitok do vínových pohárov. Vyzeral podozrivo, ale aróma nenechala nikoho na pochybách. Žiadna Bloody Mary, toto má grády. Pani Dvorecká si privoňala a nešetrila slovami chvály na vyberaný buket. Pani Horná kvôli nemu merala cestu až na bitúnok a teraz sa jej útla hruď nadúvala hostiteľskou pýchou.

Česť predniesť prípitok pripadla pani Bôbikovej. Tá pozdvihla pohár v slávnostnom geste, dokonca aj Fifík sa poriadne usadil na gauči a nastražil uši.

„Dámy! Čakajú nás nové časy, som si istá, že prinesú nášmu spolku veľa dobrého. Musíme sa však dobre pripraviť. Máme pred sebou niekoľko dôležitých rozhodnutí.“ Keď o seba cinkali plnými pohármi, pani Bôbiková sa usmievala ako jedovatý bazilišok.

Tá pamätná schôdzka Čajového krúžku sa pretiahla neskoro do noci. Ustanovená bola funkcia i pravidlá nového Čajového krúžku. Názov si členky ponechali len z nostalgie, čaj už viac nepatril na ich jedálny lístok a názov Krvavý krúžok jednohlasne zmietli zo stola ako gýčové klišé.

A boli ustanovené členské PRAVIDLÁ:

1. Žiadne vraždy. Je to neslušné.

2. Žiadny, ani príležitostný kanibalizmus. Je to nechutné.

3. Čajový krúžok si zaslúži rešpekt okolia, nikto sa mu viac nesmie posmievať, haniť ho ani ho ohovárať verejne či v súkromí.

4. Zabitie domáceho zvieraťa sa nepovažuje za vraždu (pozn. p. Dvoreckej – s výnimkou Fifíka), ale za majetkovú ujmu a po riadnom odhlasovaní môže byť schválené. Hlasovanie nie je potrebné pre túlavé psy a mačky, ktoré roznášajú choroby, špinia si kde ich napadne a nikto za ne neplatí daň.

5. Všetky ostatné aktivity bude Čajový krúžok vykonávať tak ako doteraz, zdokonaľujú sa iba metódy a znásobuje sa úsilie o verejné blaho, zachovanie morálky a poriadku medzi obyvateľmi štvrte.

Čajový krúžok bude od dnes mocnejší, jednotnejší a aktívnejší ako kedykoľvek predtým.

Onedlho, jednej tmavej noci, agent B. zvesil kľúčik z háčika vedľa chladničky. Na chodbe sa podľa dohovoru stretol s dvoma osobami s krycím menom agent D. a agent H. Agenti mali na rukách gumené rukavice, na hlavách štrikované čiapky. Agent H. si cez nos a ústa uviazal kvetovanú šatku ako bandita. Nehlučne si kývli si na pozdrav a vycupitali po schodoch na najvyššie poschodie sťa laňky. Odomkli a vstúpili do sídla nepriateľa.

Zo zadnej izby sa ozývalo hlasné sŕkanie a mliaskanie. Komando obozretne postupovalo za podozrivým zvukom.

„A máme ťa!“ agent B. zastal vo dverách spálne a nesúhlasne si prezeral binec všade naokolo. Medzi prednosti zvláštnych agentov patrila i jedna skvelá vlastnosť, takzvané mačacie oči. Dokonale sa orientovali i v zdanlivej tme a preto teraz celkom ostro videli každú špinku na podlahe. Od poslednej návštevy sa nový sused očividne zabýval. V jednej časti izby si z rozhádzaných novín vytvoril akési hniezdo, pelech vystlaný holubím perím, kožkami zvierat a kto vie čím ešte. Perie sa povaľovalo aj všade naokolo, pod nohami sa im váľali rôzne kosti a kostičky, v rohu pod stolom sa sušila hromada zdochnutých holubov a hneď vedľa pred časom vykrvácala na parkety mŕtvola veľkého psa, možno dogy. Sused práve hodoval na čomsi, čo sa podľa kúska žíhaného kožúška podobalo na mačku.

Prekvapene to vzhliadlo od jedla. Agenti sa pod silou jeho pohľadu zomkli bližšie k sebe. Možno bola chyba, ísť sem uprostred noci, možno by sa mali vrátiť a všetko si ešte raz v pokoji premyslieť. Alebo sa sem už vôbec nikdy nevracať.

Pohľad dvoch zvislých zreníc sa zaostril.

Alebo, alebo… radšej nemyslieť na to, čo sa môže stať. Nemyslieť vôbec na nič. Veď je to také ľahké. Nič.

Agenti ustrnuli na mieste, ako myšky zakliate hadom. A vtedy to urobilo chybu. Prehltlo sústo a nahlas odgrglo, až zopár kvapôčok krvavých slín ofrklo špičky brmbolcových papúč agenta B.

„Papľuh nevychovaný!“ automaticky vyletelo z dotknutého agenta, a tento prudký prejav odsúdenia akoby vytrhol skupinku z tranzu.

Vtedy udrel agent H. Plnou silou hlasu, ktorý bol zvyknutý štyridsať rokov kárať, rozkazovať, rozháňať bitky a keď bolo nevyhnutné i trestať celé generácie zlosynov toho najhrubšieho zrna. S učiteľkou na dôchodku si neradno zahrávať.

„Vážený pán sused!“ Hlas rezal vzduch, uši i mozgové závity poslucháčov. Oči so zvislými zrenicami prekvapene zažmurkali.

„Dovoľujem si vám oznámiť v mene bytového spoločenstva, že sme veľmi nespokojní s vaším asociálnym správaním. Po prvé! Úcta k starším, vážený. Pozdraviť, podržať, dvere, pomôcť s nákupom, NESYČAŤ!“

Pretože mal netvor veľké uši a mimoriadne citlivý sluch, vnímal každé slovo ako salvu z dela. Avšak skôr ako význam viet vstrebával intonáciu hlasu, posolstvo ukryté na pozadí. Tam kdesi, v čiernom srdci sa pomaly prebúdzala spomienka na štípajúcu trstenicu, dlhé hodiny kľačania v kúte na ostrých polienkach, potiace sa dlane pred skúškou z počtov… prihrbilo sa to nad korisťou a bolestivo privrelo oči.

„Po druhé! Povinné označenie zvončeka, poštovej schránky i bytových dverí. My vám tu nebudeme vybavovať poštu, ukrývať vás pred exekútorom, políciou, FBI, CIA,“ agent H. sa nechal trošku uniesť, „a v žiadnom prípade vám hra na schovávačku nepomôže pri ignorovaní rozvrhu vchodového upratovania. Budúci týždeň ste na rade, a beda vám, ak nájdem na chodbe čo len omrvinku!“

Akýsi iný hlas sa mu rozozvučal v hlave, opäť bol malý a bezmocný, pritajoval vzlyky, prehĺtal slané slzy: Kazimír, kde máš úlohy? Kazimír, kto prevrhol kalamár? Kazimír, zase si si roztrhal nohavice? Kazimír, Kazimír… čo len z teba bude??

„Po tretie! Ako to tu vyzerá? Toto nie je byt, ale krkavčie hniezdo. Tie okná dáte okamžite do poriadku a naučíte sa ich používať. Nechcem viac počuť o vytápaní susedov, škodu vám samozrejme dáme k náhrade. Aj umyť by ste sa mohli. A ako to tu smrdí… toto je čo?“

Agenti si až teraz všimli nafúknutého sa psa v kúte, ako z neho vyliezajú tučné biele pandravy a krútia sa na parketách.

Agent D. zalapal po dychu, „Pre kristoverany… ty obluda! Len počkaj, poštvem na teba Fifíka!“

Kazimír, prečo si len taký nešikovný, hlúpy a škaredý? Výsmech, poníženie, bolesť.

Malý usoplený chlapček Kazimír zacúval do rohu miestnosti, kde sa skrčil, prikryl si hlavu dlhými rukami a kyvkal telom sem i tam.

Zlý, zlý, zlý chlapec! Mamička ťa už nemá rada!

Kazimír zavyl a zaryl si pazúrmi do hrude. Na parkety vytryskli kvapky čiernej krvi. S hrôzou si driapal pokožku tváre, potom sa pokúsil vyšklbnúť si uši z hlavy. Nakoniec sa v panike vrhol proti oknu, dezorientovane narazil do stĺpika medzi okenicami, vyrazil zo seba ešte jedno prerývané zavytie, znelo to ako „...má-mí-škáá!“ a potom vyskočil.

Viac o ňom nikto nikdy nepočul.

V nasledujúcich rokoch, desaťročiach, a ktovie, možno i storočiach Čajový krúžok zažije svoje zlaté časy. Tri členky sa dodnes tešia sa výbornému zdraviu i hlbokej úcte medzi obyvateľmi. Svoj dôchodkový vek si plánujú užívať ešte celé veky. Žiadne protézy, okuliare, načúvacie prístroje, paličky, lieky na srdce, krvný tlak. Veľa času trávia aktívne, na čerstvom vzduchu a dbajú o zdravú výživu. Vitamíny robia divy.

Sídlisko čoskoro dosiahlo prvenstvo v štatistikách o najbezpečnejšiu, najčistejšiu a najlepšie udržiavanú mestskú štvrť. A najtichšiu. Obyvatelia sa zhovárajú väčšinou len šeptom, často sa obzerajú cez rameno, akoby očakávali, že im niekto neviditeľný zozadu dýcha na krk. Nikto si viac nemôže byť istý, či naňho spoza čipkovaných záclon neupiera orlí zrak bielovlasá starenka, keď odhadzuje špak na chodník. Alebo čie bystré ucho zachytí neslušné slovo zašepkané do vankúša uprostred búrlivej noci. Psy na sebe cítia pátravé pohľady, keď si ostýchavo vykonávajú potrebu na povolených miestach. Ich majitelia zatiaľ nervózne prešľapujú z nohy na nohu s papierovým vrecúškom v rukách, pripravení zasiahnuť hneď, ako je dielo dokonané. Aj rodina ježkov pochoduje cez park len vo vyrovnanom rade. Poriadok musí byť. Detiská prestali vrieskať pod oknami, rodičia ich radšej vôbec nepúšťajú spod dohľadu.

Ostatne, detí tu ostalo tak málo, že robiť hluk ani nemá kto. Tá správa všetkých šokovala. Tam kdesi, v malebnej tatranskej prírode, polícia i poľovníci stále pátrajú po páchateľovi. Ten, kto zmasakroval účastníkov zájazdu školy v prírode si zaslúži najvyšší trest. Stále nie je jasné, či ide o človeka alebo o zviera. Najnovšie správy dokonca pripúšťajú možnosť, že beštia nie je jedna, ale ich môže byť viac. V noci sa ich rev odráža od štítov a zasieva po krajine strach. Našlo sa mnoho tiel, nie všetky úplné, niekoľko osôb je nezvestných. Zdokumentovaný bol kuriózny prípad ovce nakazenej dosiaľ neznámym druhom besnoty, keď vyvraždila celé stádo, ovčiarskeho psa a zaútočila i na baču.

Fifík má slušné vyhliadky, že sa na takého malého psa dožije vskutku matuzalemského veku. Tučný ratlík s tenkými nohami si na vychádzkach vykračuje ako pán tvorstva. Iba on má právo brechať na ulici, jemu patria všetky ocikané rohy, a keď sa nepozerá pani Dvorecká i všetky dostupné odpadky, zdochnuté zvieratká a zaujímavé exkrementy. Jediná jeho smola je, že ho panička viac nepúšťa z vodítka a s masívnym náhubkom vyzerá tak trochu ako Hannibal Lecter.