Svetllo
Vo svete bez farieb, bez vôní a bez zvukov raz do autobusu nastúpi ona...
Lístok orazený, cestička autobusom rovnaká ako vždy. Ani sedadlo nemením, štvrtý rad od konca, vpravo, úplne pri okne. Sedadlo vedľa mňa je vždy prázdne. Výhľad von špinavým oknom samozrejme bez zmeny. A podobne tak i ľudia v autobuse. Sedia len tak, bez slova, pohybu, či len obyčajného pohľadu. Sedia a nič, možno len čakajú. No zrejme, už ani to nie.
Sú nakazený, podobne ako ja. A čakať, to už dávno nedokážeme. Nedokážeme ani pozdraviť, pomôcť, nadchnúť sa nad čímkoľvek, dokonca ani sa usmiať. Chodíme, konáme, vyzeráme a rozmýšľame, ak vôbec rozmýšľame, ako zombi. No, trocha pritiahnuté prirovnanie. Radšej vám to vysvetlím, ako príklad použijem svoju biednu maličkosť.
Žijem v čiernobielom byte, bez okien a tým pádom i bez denného svetla. Každé ráno vstávam unavený, viac ako keď so šiel spať. Obliekam si tie isté šedé šaty, pijem tú istú kávu bez akejkoľvek chuti. Do kúpeľne chodím len preto, aby som sa pozrel do zrkadla a skonštatoval, ako nákaza postupuje. Ten pohľad nie je lákavý, ale je pravdivý. Hnijem a postupne umieram.
Nákaza ma rozožiera zvnútra. Moje city, sny, názory, chuť do života. Postupne som o ne prišiel. Pohltila ich. Na človeku to spoznáte. Stratí farbu, doslova. Stane sa len čiernobielou bábkou, pendlujúcou na koľajniciach osmičkového života. V horších prípadoch nákaza prerazí na povrch. Mnohých už rozožiera ako žijúce mŕtvoly. Strácajú kožu, mäso, stávajú sa z nich len kostry, odeté do fádnych, absolútne zbytočných šiat.
Po ranných procedúrach nastúpim do tohto autobusu. Ako som už povedal, stále tí istí ľudia. Cestujú takto už roky, no nikdy nepadlo čo i len jediné slovo, nehrá hudba, spoza okien neznejú žiadne zvuky. Vlastne, za oknami sa nedeje vôbec nič. Len keď prechádzame popri jednom zvláštnom mieste.
Volá sa Zabudnutie. Tu končí každý, kto podľahne nákaze. Obrovská, nikde nekončiaca lúka, plná prázdnych kameňom, nastavaných v radoch za sebou. Nakazený sem prichádzajú a už nikdy viac neodídu. Otvoria pripravené dvere, zlezú dole po schodoch všednosti a zabuchnú za sebou. Už viac ich neuvidíte. Zostanú tam a nik netuší, čo tam robia. Jednoducho, Zabudnutie.
Autobus mi zastaví priamo pred továrňou, v ktorej pracujem už od nepamäti. Osem hodín prázdneho bytia, nikdy nekončiaceho opakovania tej istej, absolútne zbytočnej činnosti. Ani tu nečakajte nejaké zvuky. Pracujeme v absolútnom tichu, v čiernobielej realite. Nakoniec, večer nasadnúť na ten istý autobus, ktorý ma odvezie späť do môjho bytu bez okien. A takto sa to opakuje už... už je to pekných pár rokov. Vlastne odkedy som sa nakazil. A šlo by to takto až pokiaľ by som jedného dňa nezatvoril dvere a nezostal v Zabudnutí. Ale...
Bol to deň ako všetky ostatné. Ani neviem, aký bol dátum. Ten nepoužívame už dlho. Sedel som na svojom sedadle, štvrtý rad, vpravo, úplne pri okne. Sedadlo vedľa mňa bolo opäť prázdne. Autobus zastavil, nastupovali ďalší cestujúci. A medzi nimi ona.
V uličke žiarila, bola plná farieb, v každom jej pohybe bolo cítiť chuť žiť. V jej zelených očiach sa zrkadlili veľké sny, ktoré si chcela splniť. Smial sa. Smiala sa! Bola krásna, no proste: nebola nakazená.
Sadla si vedľa mňa, blond farba jej vlasov ma oslepovala.
„Dobrý deň,“ pozdravila ma. Zostal som v šoku. Odnaučil som sa rozprávať s ľuďmi, veď nikdy nebolo s kým. Skoro som zabudol ako sa to vlastne robí.
Ale nakoniec som sa odhodlal: „Dobrý.“
Usmiala sa a zažiarila ešte jasnejšie. „Ako sa darí?“
Chcela ísť do konverzácie. Prekvapene som na ňu pozrel. Čo ma nevidí? Nevidí, že som nakazený? Nevidí, ako vyzerám? Zrejme nie, pretože sa na mňa stále usmievala a túžobne očakávala moju odpoveď.
Ten pohľad na ňu bol fascinujúci. Ten farebný obraz na podklade čiernobieleho sveta. Poznal som všetky odtiene šedej i totálnu čiernu. Ale ostatné farby boli pre mňa len spomienkou z dôb minulých. A teraz som sa pozeral na mladú blondínu, so smaragdovými očami a krásne ružovou pokožkou. A tie purpurové šaty, ktoré jej dokonale sedeli.
„Haló?!“
„Prepáčte. Len, ešte nikto ma neoslovil takto v autobuse,“ odpovedal som trasľavým hlasom.
„Ja som sa tiež ešte s nikým cudzím v autobuse nerozprávala. No v živote treba skúsiť všetko, nie?“
Zasmiala sa. I ja som spravil úškľabok, len napodobeninu úsmevu. Zabudol som ako vyzerá. A v tom som zacítil niečo iné, nové a hrozne príjemné. Rozprával som sa s ňou celu cestou, už ani neviem o čom. Ale to bolo nepodstatné. Dôležité bolo, že som pri tom cítil. Pocity, ktoré boli už dávno mŕtve. No v tej chvíli sa prebudili k životu a dali o sebe výrazne znať. V mojom vnútri sa ozýval starý, farebný život. Úsmev, smiech, radosť. To boli lieky na nákazu. A v ten deň sa začala moja liečba.
Toto trvalo dva týždne. Každý deň tam stále na zastávke, vždy si sadla vedľa mňa a rozprávali sme sa. Postupne vo mne naštartovala život, prebudila staré sny, rozpútala nové city. Jednoducho, postupne porazila nákazu vo mne. Bol som vyliečený, opäť farebný. V byte som mal okná, káva opäť chutila ako káva.
No nič netrvá večne. Jedného dňa nenastúpila do autobusu. Nevedel so, čo sa deje, len som vyzeral von špinavým oknom a dúfal, že ju zazriem. A podarilo sa. No už to nebola ona. Bolo to len nákazu poznačené telo, bez city, duše a živej farby. Telo kráčajúce na lúku. Zabudnutie. Zabuchla za sebou dvere a už viac som o nej nepočul.
Neskôr som sa dozvedel, že v ten deň jej umrela sestra. Jej najbližšia osoba, najlepšia kamarátka, maliar jej sveta. Bez nej už nevládala bojovať, nemala dôvod smiať sa, radovať sa zo života. Preto ju nákaza tak rýchlo dostala. Bez sestry nemala síl proti nej bojovať. Skončila pod prázdnym kameňom, s pocitom prázdnoty, s presvedčením, že po nej nič neostalo. Ale mýlila sa.
Zostal som tu ja, vyliečený jej svetlom, jej smiechom. Každý deň som cestoval tým s autobusom a snažil sa vyliečiť ďalších. A či už som bol úspešný alebo nie, nikdy som nevzdal. Pochopil som, že je i niečo lepšie, než len bezduché zabíjanie nášho času. Že sa dá bojovať, stačí len úsmev, dobré slovo, len neupadnúť so všednosti. Aby sme neskončili na lúke, zvanej Zabudnutie.
Tomáš Šamaj
Diskusia
William Cody
Nič pre mňa, nemusím takéto odkazy. Ako sa treba usmievať s ľuďmi komunikovať, aby sme videli farby života. Ja som už raz taký odľud:D, ľudia mi asi vadia. Toto bolo skôr depresívne. Ešte že tá nákaza nebola z nejakej sociálnej siete :D. Nebolo to spracované zle, nečítalo sa to ťažko, plynulo to, ale pre mňa nuda. Kratšie vety v úvode prospeli na vtiahnutie do deja, taký akoby zjednodušený vstup. Len si myslím, že nákaza a odkaz na zombie tu slúžili iba ako kulisa. Príbeh a jeho pointa( o rozdávaní úsmevu a nádej) boli len umiestnené. U mňa za 3 1/2 boda :D, no dám 4 asi pre normálne spracovanie a jednoduchosť.
21.08.2013
Nič pre mňa, nemusím takéto odkazy. Ako sa treba usmievať s ľuďmi komunikovať, aby sme videli farby života. Ja som už raz taký odľud:D, ľudia mi asi vadia. Toto bolo skôr depresívne. Ešte že tá nákaza nebola z nejakej sociálnej siete :D. Nebolo to spracované zle, nečítalo sa to ťažko, plynulo to, ale pre mňa nuda. Kratšie vety v úvode prospeli na vtiahnutie do deja, taký akoby zjednodušený vstup. Len si myslím, že nákaza a odkaz na zombie tu slúžili iba ako kulisa. Príbeh a jeho pointa( o rozdávaní úsmevu a nádej) boli len umiestnené. U mňa za 3 1/2 boda :D, no dám 4 asi pre normálne spracovanie a jednoduchosť.
21.08.2013
William Cody
Podobná kulisa ako zombie prostredie vo filme "Mŕtvy a neklidný". Rómeo a Júlia inak (len s americkým happyendom) :(.
21.08.2013
Podobná kulisa ako zombie prostredie vo filme "Mŕtvy a neklidný". Rómeo a Júlia inak (len s americkým happyendom) :(.
21.08.2013
Kr4b
Depresívne to teda bolo, rozhodoval som sa zo začiatku v rozemdzí 6 - 8, ale čert to ber, napísané dobre, občas by sa šiklo lepšie zvolené slovo, ale nakoniec som sa rozhodol pre 9. Kvôli malej chybyčke v mojej myši (alebo nedajbože ruke) máš odo mňa 10, nevadí. Pointa nie je v podstate ničím nová, smutná a depresívna, no atmosféra, síce nepríjemná, sa ti vydarila, takže za to + body. Celkovo je to zaujimavejšie konštatovanie situácie, ktorá tu bola už dlho a nikto sa nezaoberá tým, či je to teraz horšie alebo lepšie, lebo to aj tak závisí od subjektívneho pohľadu. Napísané trochu lepšie ako ľahký nadpriemer, na tejto stránke zrejme iba ten priemer. Vitaj v klube :D Ale nie... No, hoci je tam málo nových vecí a viac takých, čo sa na nové hrajú, ja mám takéto veci proste rád. Atmosféru nie, tá mi celkom vadila, ale aj tak je to dobrá práca. Keby som trafil tých 9, nebolo by asi čo ľutovať
21.08.2013
Depresívne to teda bolo, rozhodoval som sa zo začiatku v rozemdzí 6 - 8, ale čert to ber, napísané dobre, občas by sa šiklo lepšie zvolené slovo, ale nakoniec som sa rozhodol pre 9. Kvôli malej chybyčke v mojej myši (alebo nedajbože ruke) máš odo mňa 10, nevadí. Pointa nie je v podstate ničím nová, smutná a depresívna, no atmosféra, síce nepríjemná, sa ti vydarila, takže za to + body. Celkovo je to zaujimavejšie konštatovanie situácie, ktorá tu bola už dlho a nikto sa nezaoberá tým, či je to teraz horšie alebo lepšie, lebo to aj tak závisí od subjektívneho pohľadu. Napísané trochu lepšie ako ľahký nadpriemer, na tejto stránke zrejme iba ten priemer. Vitaj v klube :D Ale nie... No, hoci je tam málo nových vecí a viac takých, čo sa na nové hrajú, ja mám takéto veci proste rád. Atmosféru nie, tá mi celkom vadila, ale aj tak je to dobrá práca. Keby som trafil tých 9, nebolo by asi čo ľutovať
21.08.2013
Culter
Mne to pripadalo, ako poznámky k poviedke, novele, či románu. Hrubo načrtnutý príbeh. Alebo možno list, ktorý by som poslal neznámej kráske, ktorú by som denne stretával v buse a nemal odvahu ju osloviť... (list by samozrejme skončil ...A v ten deň začala moja liečba...) Pekná farebná metafora v príbehu lásky, ktorý končí katastrofálno nádejne. Je tam viacero dobrých nápadov (kto sú spolucestujúci? rád by som poznal ich príbehy, čo je to za nákaza? Kto tankuje autobus? :)) ktoré si ale nerozvinul. Kĺžeš po povrchu, otvoríš dvere príbehu a v okamihu, keď nakukneme, dvere zabuchneš. A prečo za ňou sakra nešiel, keď ona ho vyliečila? Mohol jej záchranu vrátiť... Dal som 6. Obrázky supr. :)
21.08.2013
Mne to pripadalo, ako poznámky k poviedke, novele, či románu. Hrubo načrtnutý príbeh. Alebo možno list, ktorý by som poslal neznámej kráske, ktorú by som denne stretával v buse a nemal odvahu ju osloviť... (list by samozrejme skončil ...A v ten deň začala moja liečba...) Pekná farebná metafora v príbehu lásky, ktorý končí katastrofálno nádejne. Je tam viacero dobrých nápadov (kto sú spolucestujúci? rád by som poznal ich príbehy, čo je to za nákaza? Kto tankuje autobus? :)) ktoré si ale nerozvinul. Kĺžeš po povrchu, otvoríš dvere príbehu a v okamihu, keď nakukneme, dvere zabuchneš. A prečo za ňou sakra nešiel, keď ona ho vyliečila? Mohol jej záchranu vrátiť... Dal som 6. Obrázky supr. :)
21.08.2013
mayo
cely cas som rozmyslal ci ide o alegoriu alebo mam tento ponury svet chapat doslova. v podstate stale neviem ale dufam ze plati ta druha moznost. okrem toho si lamem hlavu nad slovnym spojenim "lúka, plná prázdnych kameňom" (preklep) ...tie kamene boli velke, ako nahrobky? preto mohli byt prazdne, alebo to mam chapat inac? suhlasim ze je tam viacero napadov, len ich rozvinut.
21.08.2013
cely cas som rozmyslal ci ide o alegoriu alebo mam tento ponury svet chapat doslova. v podstate stale neviem ale dufam ze plati ta druha moznost. okrem toho si lamem hlavu nad slovnym spojenim "lúka, plná prázdnych kameňom" (preklep) ...tie kamene boli velke, ako nahrobky? preto mohli byt prazdne, alebo to mam chapat inac? suhlasim ze je tam viacero napadov, len ich rozvinut.
21.08.2013
jurinko
Podla mna to bola urcite alegoria, vyraz beznadeje autora, ktory ale na konci priam pateticky presiel do nadeje a odhodlania. Ak by to malo byt doslovne, tak by to bolo uplne nelogicke (kazdy mame niekoho, kto nam vleje silu do zivota, ked ju stracame, kto nas dobije novou energiou - a ti, co takeho niekoho nemaju, tak ak by islo o skutocnu nakazu, tak by niekoho takeho nasli napriklad v charite). Formalne nic moc, preklepy, hrubice, neucesanost. Ozvena vnutorneho stavu autora vo vonkajsom svete jeho diela je pomerne malo vidana vec, ale aj to tu uz bolo. Cim nechcem povedat, ze to nebolo vykreslene dobre, len mi tam vadil ten rychly prerod a prilisna jednoduchost tej zmeny. Keby to bolo viac sede, ubijajuce a beznadejne, bolo by to mozno paradoxne lepsie, nez ked sa to takto jednoducho dalo zmenit, ked postava takto jednoducho ziskala dost sily na boj s tou "nakazou". ...
24.08.2013
Podla mna to bola urcite alegoria, vyraz beznadeje autora, ktory ale na konci priam pateticky presiel do nadeje a odhodlania. Ak by to malo byt doslovne, tak by to bolo uplne nelogicke (kazdy mame niekoho, kto nam vleje silu do zivota, ked ju stracame, kto nas dobije novou energiou - a ti, co takeho niekoho nemaju, tak ak by islo o skutocnu nakazu, tak by niekoho takeho nasli napriklad v charite). Formalne nic moc, preklepy, hrubice, neucesanost. Ozvena vnutorneho stavu autora vo vonkajsom svete jeho diela je pomerne malo vidana vec, ale aj to tu uz bolo. Cim nechcem povedat, ze to nebolo vykreslene dobre, len mi tam vadil ten rychly prerod a prilisna jednoduchost tej zmeny. Keby to bolo viac sede, ubijajuce a beznadejne, bolo by to mozno paradoxne lepsie, nez ked sa to takto jednoducho dalo zmenit, ked postava takto jednoducho ziskala dost sily na boj s tou "nakazou". ...
24.08.2013
jurinko
[pokr.] Ta ozvena vnutorneho stavu autora (resp. hlavnej postavy) vo vonkajsom svete toho diela bola omnoho lepsie vystihnuta napriklad vo Vianovej knihe Pena dni. Ja viem, ze porovnanie s velkym bardom literatury nie je uplne fer, ale Vian napriklad postupuje opacne - vesely a farebny svet sa postupne rozpadava, zuzuje, pada na hrdinu a je vyrazom beznadeje, ktora je taka silna a pritom krasna, ze citat tu knihu je sice casto smutnym, ale zazitkom. Mozno to by bola cesta - neist smerom od sedivosti k farebnosti a happy endu (ktory vacsinou posobi pomerne nasilu), ale ist opacne, smerom k tragedii. A to hovorim ako clovek, ktory samoucelne tragicke konce (lebo ved su "pravdivejsie" :-! ) neznasa rovnako, ako nasilne happy-endy (sem tak trochu radim aj ten tvoj, vypisal si sa z deziluzie, fajn, ale mohol si to trosku natiahnut a spravit viac realnym). Za napad palec hore. Za spracovanie..
24.08.2013
[pokr.] Ta ozvena vnutorneho stavu autora (resp. hlavnej postavy) vo vonkajsom svete toho diela bola omnoho lepsie vystihnuta napriklad vo Vianovej knihe Pena dni. Ja viem, ze porovnanie s velkym bardom literatury nie je uplne fer, ale Vian napriklad postupuje opacne - vesely a farebny svet sa postupne rozpadava, zuzuje, pada na hrdinu a je vyrazom beznadeje, ktora je taka silna a pritom krasna, ze citat tu knihu je sice casto smutnym, ale zazitkom. Mozno to by bola cesta - neist smerom od sedivosti k farebnosti a happy endu (ktory vacsinou posobi pomerne nasilu), ale ist opacne, smerom k tragedii. A to hovorim ako clovek, ktory samoucelne tragicke konce (lebo ved su "pravdivejsie" :-! ) neznasa rovnako, ako nasilne happy-endy (sem tak trochu radim aj ten tvoj, vypisal si sa z deziluzie, fajn, ale mohol si to trosku natiahnut a spravit viac realnym). Za napad palec hore. Za spracovanie..
24.08.2013
jurinko
[pokr.] ale trosku palec dole. Vo vysledku som dal 4 (A Penu dni fakt odporucam ;-) )
24.08.2013
[pokr.] ale trosku palec dole. Vo vysledku som dal 4 (A Penu dni fakt odporucam ;-) )
24.08.2013
Tomáš Šamaj
Vďaka za názory, všetko lepšie ako moja prvotina :D
K poviedke: išlo len o malé vyjadrenie môjho vnútorného sveta v danej chvíli. A samozrejme snaha postupne si nájsť svoju cestu, ako písať a vyjadriť sa :) a hej, moja gramatika je katastrofa najhoršej úrovne, musím na tom popracovať.
01.09.2013
Vďaka za názory, všetko lepšie ako moja prvotina :D
K poviedke: išlo len o malé vyjadrenie môjho vnútorného sveta v danej chvíli. A samozrejme snaha postupne si nájsť svoju cestu, ako písať a vyjadriť sa :) a hej, moja gramatika je katastrofa najhoršej úrovne, musím na tom popracovať.
01.09.2013