„Tak ty si myslíš, že so mnou môžeš vyjednávať?“ vyštekla starena. Zúbožená dievčina na ňu pozrela prekvapivo prenikavým pohľadom a prikývla. „Ak ti nepoviem, kde je náš úkryt, možno sa k nej nikdy nedostaneš.“ Mala pravdu. Starena sa zamyslela.

„A čo za to?“

„Chcem len, aby mohla ísť domov, keď sa to skončí.“

„Ale...“

„Ak zariadiš, aby sa už nikdy nemohla vrátiť, nebude ti prekážať.“ Dávalo to zmysel. Aj keď nechápala, prečo sa tá malá radšej nesnaží chrániť seba. Vie predsa, že ju má úplne v hrsti, stačí lusknúť prstami a... Však aj luskne, hneď ako dostane, čo chce.

„Tak dobre!“ Dovolila dievčaťu vstať a podali si ruky. Prísaha čarodejníc bola spečatená...

XXX

Dievčatko sa hralo samo. Chodilo sem a tam po chodníku, presnejšie po čiare medzi dlaždicami. Pomaly a opatrne, ruky zdvihnuté vo vzduchu. Akoby každý krok pomimo znamenal istú smrť.

Lano bolo napnuté vo výške niekoľkých desiatok metrov. Nepozerala nadol, už len pri predstave prázdneho priestoru pod sebou cítila, ako jej žalúdok skáče saltá. Inokedy do tajného úkrytu chodila po rebríku. Tentoraz tam však žiadny nebol. Zmizol a ona hneď vedela, že niečo nie je v poriadku. Už bola skoro tam. Podvedome zrýchlila, lano sa nebezpečne rozkývalo. Vyľakalo ju to, a tak sa vymrštila vpred a ťažko dopadla na drevenú plošinu.

Chodník sa končil asi pol metra od záhradnej hojdačky. Dievčatko skočilo a pri dopade rozkývalo nielen sedadlo, ale aj celú kovovú konštrukciu.

Najprv jej padol zrak miesto, kde visieval povrazový rebrík. Niekto ho prerezal. Ostali z neho len dva nerovnako dlhé smutné povrázky ledva prevísajúce cez okraj plošiny. Dievčina znepokojene preglgla. V stromovom domčeku, ako predpokladala, nebol nik. Ammelia zmizla a s ňou aj všetky veci okrem nízkeho pníka, improvizovaného stolíka. Zohla sa k nemu, aby skontrolovala tajnú skrýšu v dutine zamaskovanej kôrou. V tej chvíli ju zozadu niekto napadol.

...dievčatko schmatlo tenisovú raketu, oboma rukami ju pevne zovrelo, akoby bola oveľa dlhšia a ťažšia, a začalo s ňou viac či menej šikovne poskakovať po trávniku.

...bojovala sama proti trom. Mali na sebe dlhé čierne plášte a na tvárach masky. Pohybovali sa ladne a svižne ako mačky, dokázali sa nenápadne zakrádať a vzápätí prudko vyrútiť vpred. Nevedela presne, čo chceli, ani odkiaľ prišli. Boli to čarodeji. Len tým si bola istá, hoci ešte nepoužili nijaké kúzlo. Nebolo treba. Aj bez čarov ju veľmi rýchlo zahnali do kúta chatrče, odkiaľ nemala kam ustúpiť. Zatiaľ sa jej darilo odrážať útoky, no nevedela ako dlho ešte bude vládať...

„Evka! Večera!“ Z odvážnej bojovníčky sa opäť stalo malé dievčatko.

„Už len chvíľočku, mami!“ Bola hladná. No nič, bude musieť boj trošičku urýchliť...

...neznámi bojovníci si už boli istí víťazstvom. Jedna vec im však unikla. Drobné znamienko na dievčininej pravej dlani, tesne pod prstami, medzi ukazovákom a prostredníkom. Znak mágie. Aj ona bola čarodejnica. Príval čarovnej energie prišiel nečakane, troch mágov takmer až zvalil z nôh. Celú miestnosť zaplnila zelenkastá para. Keď sa rozplynula, dievčina bola preč.

Na večeru boli palacinky s tvarohom. Evka ani poriadne nežula, len narýchlo prehĺtala. Chcela sa ísť ešte hrať von, pokračovať vo vysnených dobrodružstvách, až kým augustové slnko nezapadne a ona nebude musieť do postele. Do zotmenia ešte treba vyslobodiť Ammeliu, nemôže ju predsa nechať v rukách nepriateľov celú noc. Bude to napínavé. Zdalo sa jej, že umývanie riadu trvá dlhšie ako na Štedrý večer. Ledva sa dočkala, kým boli zvyšky jedla konečne v chladničke a umytý riad v príslušných skrinkách a zásuvkách kredenca, a už aj bežala na dvor. Spod odkvapu vytiahla starý deravý hrniec, nabrala doň trošku vody zo suda, pridala okrúhly kameň a potrhané listy rôznych tráv...

...mladá čarodejnica sa ukryla na čistinke hlboko v pralese. Prenasledovatelia ju nemali šancu nájsť, skryté chodníčky poznala lepšie než hocikto iný, počas dlhých popoludní ich s Ammeliou podrobne zmapovali a zakreslili na veľký výkres. Ten bol uložený na bezpečnom mieste, kam nik z obyvateľov druhého sveta nesmel vstúpiť, v Evkinej izbe. Teraz ostávalo už len zistiť, kto sú tajomní nepriatelia a kde držia Ammeliu. A tak pomocou mágie založila nedymiaci oheň, postavila vodu do kotlíka a začala zhľadúvať potrebné prísady. O chvíľu už tmavočervená tekutina veselo bublala a k tomu, aby bol elixír hotový, chýbalo len jediné. Chlp čierneho pantera...

Evkin kocúr sa s blažene prižmúrenými očkami vyhrieval na slniečku, keď ho zrazu nemilo vyrušili. Zmriavkol a pazúrmi sa zahnal dievčatku po ruke. No to už bolo preč. Bežalo dovnútra, aby si z nočného stolíka vzalo zápisník s čarodejnými receptami a skontrolovalo, či už má naozaj všetko.

Čarodejnica pantera uspala kúzlom a vyparila sa skôr, než ho strata niekoľkých chĺpkov z hustej srsti stihla úplne prebrať z omámenia. Lektvar bol teda hotový. Teraz už stačí len položiť chladnúci kotlík tak, aby doň dopadlo svetlo vychádzajúceho mesiaca a pridať panterí chlp. Potom sa na krvavočervenej hladine zjaví čistá pravda. Nech je už akákoľvek.

...a tak Evka čupela pri plote a uprene hľadela do starého hrnca, až kým prudký závan vetra na chvíľku nerozvíril vodu a ona na upokojujúcej sa hladine nezazrela obrysy tváre. Cudzej tváre. Evka vopred vedela, čo v elixíri zazrie – svoju priateľku v nejakej temnici, odkiaľ ju po chvíľke skákania po trávniku a oháňania sa tenisovou raketou poľahky vyslobodí. No na tmavej hladine sa Evelíne, čiže Evke o niečo staršej, šikovnejšej a zbehlejšej v umení mágie, Ammeliinej priateľke, zjavilo niečo úplne iné. Na svoje obrovské prekvapenie zazrela v kotlíku tvár, vráskavú tvár starej ženy s vpadnutými, no povedomými čiernymi očami. Pery sa jej hýbali, niečo Evelíne hovorila, niečo jej chcela povedať, ona ju však nepočula, a tak sa naklonila bližšie. Hlavu už mala takmer v kotlíku, no ani tak nerozoznala konkrétne slová, len nejasné mrmlanie. Vtedy ju niečo zrazu pevne schmatlo a ona sa nedokázala brániť a svet celý sčernel a rozkrútil sa a potom si už nepamätala vôbec nič.

XXX

Evelína sa pomaly preberala. „Svet sa mení,“ povedala starena a strčila jej pod nos pariacu sa šálku. Dievčina si odmietavo zakryla tvár rukou. Bála sa. Chcela ísť domov. No nešlo to. Zatiaľ sa vždy dokázala stať Evkou za niekoľko sekúnd. Stačilo žmurknúť. Teraz by však mohla mrkať, až kým by ju nezačala bolieť hlava, a stále by otvorila oči do tej istej reality – znepokojujúco obyčajnej izbietky zaliatej zapadajúcim slnkom, tvárou v tvár starene, ktorá tam vôbec nemala byť. Evelínu desilo, že vôbec po prvý raz, odkedy Evka začala vo svojej fantázii podnikať výlety do tohto sveta, nemá úplne všetko pod kontrolou.

Žena akoby jej čítala myšlienky. „Nie, už nie si čarodejnica. Vzala som ti moc. A nesmieš odtiaľto odísť, kým nesplníš úlohu. Ak sa ti to nepodarí, už nebude kam ísť. Aspoň pre teba nie.“

Evelína unavene privrela oči. „Kde je Ammelia?“ „Pôjdeš až tam, kde sú na mapách už len biele miesta,“ pokračovala stará čarodejnica bez toho, aby venovala pozornosť položenej otázke, „nájdeš vec, čo dá majiteľovi vládu nad svetom, a tú mi prinesieš!“

„A Ammelia?“ „Urob, čo musíš, a nič sa jej nestane. Teraz pi!“ Len čo Evelína preglgla prvý dúšok elixíru, čarodejnicina tvár, nábytok, celá izba sa jej pred očami jemne rozochveli, ako keď v letnom opare zrazu vidíte všetko okolo seba rozmazane.

Keď veci znovu nadobudli určité črty, už neležala na drevenej lavici v izbičke, ale v prachu na ceste. Bola na rázcestí. Nápisy pri jednotlivých odbočkách ponúkali tri smery. Cesta do pralesa, písalo sa na prvom kameni, na tom úplne naľavo. Cesta do mesta, bolo vyryté napravo. A pri prostrednej ceste stál iba holý kameň. Tadiaľ sa musí vybrať. Evelína sa pozviechala zo zeme a takmer až odhodlane vykročila.

Večer na ceste stretla rytiera. Práve uvažovala, že si sadne pod strom a trošičku oddýchne, keď sa prehnal okolo. Prudko spomalil a otočil koňa. „Nepotrebujete zviezť?“ oslovil ju hlasom pripomínajúcim horúci karamel. Pokrútila hlavou. „Nejdeme tým istým smerom,“ odvetila. Pokrčil plecami a odcválal. Kým slnko zapadlo, natrafila naňho znovu. Stál na lúke so zvyškami uzdy v rukách a bezradne pozeral do diaľky ponad zdanlivo nekonečné trávnaté pláne. „Potrebujete pomoc?“ spýtala sa. Tentoraz pokrútil hlavou on. Ušiel mu kôň a už by ho nedohonil ani na slnečnom kočiari.

Neskôr pri ohni vysvitlo, že sa predsa len majú spoločnú cestu. Aj on sa vydal do bezmenných končín. Nebol však nijaký dobrodruh, netúžil nájsť poklad ani sa stať hrdinom. Hľadal pravú lásku. Bol odhodlaný kvôli nej precválať, teraz už prekráčať, hoci aj celý svet, zmapovaný či nezmapovaný. Vedel presne, ako jeho vyvolená vyzerá, vraj sa mu neustále zjavuje v snoch. Spozná ju na prvý pohľad.

Evelínu tá neoblomná viera v pravú lásku očarila. Keď hovoril o svojej vyvolenej, hlas mu zmäkol, veľké zelené oči sa mu rozžiarili a ju zrazu pichlo pri srdci. Zmocnil sa jej zmätok, netušila, čo sa s ňou deje, a zároveň to vedela úplne presne. Potom zrazu zmĺkol a ona, zastrašená vlastnými pocitmi, nedokázala zo seba vydať ani hláska. „T-treba priložiť do ohňa,“ vykoktala, keď sa jej zazdalo, že ticho trvá už nekonečne dlho.

A tak to odvtedy bolo vždy. Šli skôr vedľa seba než spolu. Rozprávali sa o počasí, o dileme, kam odbočiť, len o svojej ceste, o sebe nie.

„A čo je tam, na bielych miestach?“ spýtala sa raz. Rytier len pokrútil hlavou. „Dosiaľ sa nik nedostal za tieto pláne. Po troch dňoch cesty ich vraj náhle vystrieda púšť. Hovorí sa, že je nekonečná, no ja tomu neverím. Niečo za ňou byť musí.“ „More,“ zamyslela sa Evelína. „Áno?“ spýtal sa, akoby nerozumel. „Nič,“ zaváhala, „ja len... neviem prečo, ale dúfam, že je tam more.“ Pozrel sa na ňu ako na blázna, ale nepovedal nič.

Na ceste boli už tri dni. Krajina sa zmenila, rastliny boli menšie, potoky zriedkavejšie, cesta prašnejšia. Slnko pražilo. Predpoludním horko-ťažko vyliezli na vrchol kopca a tam cesta zrazu končila. Otvoril sa im výhľad na červenkastú nehostinnú krajinu, len piesok a skaly všade až po obzor a ďalej do nedohľadna. Púšť sa tvárila nepriateľsky, no oni nemali na výber – jeho poháňal sen, ju úloha. A tak vodou zo skúpeho prameňa naplnili všetko, v čom sa mohla udržať.

Rozhodli sa počkať do zotmenia a putovať v noci. Spočiatku ich trápil nepokoj. Nevedeli, či budú mať dosť vody. Keď postupovali pomaly, zdalo sa im, že pôjdu pridlho na to, aby im mohla vydržať, keď zrýchlili, boli častejšie smädní. Navyše bola potme púšť preplnená tajomnými tieňmi a zvukmi. Väčšmi sa zakrádali než putovali. Na svitaní sa uchýlili do tieňa skalného previsu. Evelína nevedela zaspať. Bola vyčerpaná, trápila ju však horúčava, a tak uviazla niekde na hranici medzi spánkom a bdením. Potrebovala sa vyrozprávať, no rytier akoby od nej neležal necelý meter, ale dva kilometre. Chýbala jej Ammelia. Jej by mohla povedať čokoľvek, premeniť ťaživé myšlienky na slová, pustiť ich von a ona by bola stále ľahšia a ľahšia. Keď už raz mala tú najlepšiu priateľku, akú si len mohlo osamelé dvanásťročné dievčatko vysnívať, priam ju ničilo, že opäť sa cítila osamelo.

Druhá noc bola ešte ťažšia než prvá. Pár hodín si neboli istí, či náhodou nechodia dookola, no báli sa zmeniť smer. Na svitaní sa stále, kam len oko dovidelo, rozprestierala púšť. Spali zle. Rytier sa občas stŕhal zo sna s tichým výkrikom, keď sa mu vysnívaná snúbenica vo vyčerpanej mysli zmenila na obrovského pavúka. Evelína spánok vzdala a len tak tam ležala so zatvorenými očami a predstavovala si oceán. Širokú vodnú plochu, vzdúvajúce sa vlny, vietor dujúci do tváre, vlhký vzduch, čajky. Bosé členky jej omývali tiché vlnky rozbíjajúce sa o breh a ona odniekiaľ z veľkej diaľky začula známy hlas.

„Lia?“ spýtala sa neisto. Hneď, ako si uvedomila, koho počuje, začala rozoznávať aj slová: „...navždy odísť, ale tak je to lepšie. Skrývala si sa tu. Cítila si sa príliš bezpečne. No ak máš raz žiť život, aký si zaslúžiš, musíš z času na čas opustiť bezpečný úkryt.“ „Ale,“ ozvala sa Evelína, „ja nechápem, o čom hovoríš. Kam musím odísť?“ „Oklamali ťa. Povedali ti, že už nemáš moc, ale...“ „Ale ja ju nemám, nezvládnem ani to najjednoduchšie kúzlo.“ „Máš. Ťažko sa to vysvetľuje, proste si musíš veriť. Len tak sa môžeš dostať, kam potrebuješ. No nesmieš nikomu dovoliť, aby ovládol tvoj svet, rozumieš? Nikomu!“ „Kde si?“ Odpovede sa však nedočkala, zrazu sa strhla zo sna a prudko posadila. Rytier už stál a hľadel na slnko zapadajúce nad nekonečnou púšťou. Bez slova si pozbierali veci a pustili sa v ústrety obzoru.

Postupovali pomaly. Okolo polnoci sa rytier zrútil. Mlčali ako vždy, a tak si nič nevšimla, až kým si z ničoho nič nesadol do piesku a nedostal zo seba jedinú vetu: „Nezvládneme to!“

Zmätene naňho pozrela. Vytrhol ju z úvah o sne. Chvíľami jej pripadal taký skutočný, ale teraz, kvôli tým dvom slovám, sa opäť stal len ilúziou, fatamorgánou v príliš unavenej hlave. Rytier mal pravdu. Sú tu, uprostred púšte, nekonečnej vyprahnutej pustatiny. Nie, nemajú šancu to zvládnuť, ale... Hnevala sa, že to povedal nahlas, a tak jej nevedomky vzal nádej, čo v nej opäť začínala rásť. Musela mu oponovať. Keď nie z presvedčenia, aspoň zo vzdoru.

„Zvládneme!“ zaťala sa, schmatla ho za ruku a postavila na nohy.

„Už takmer nemáme vodu,“ pokračoval. „Ľudia mali pravdu, púšť nemá konca.“ „Ale má,“ vyhlásila tak rázne, až tomu zrazu sama uverila. „Už to dlho nepotrvá. Dostaneme sa až k moru. Bude tam duť silný vietor a vzduch bude vlhký a všade kopa rastlín a piesku a vody. A keď zastaneme na brehu, oproti nám sa bude týčiť skala. Len holá skala a na nej zámok a v zámku vec, čo dá majiteľovi vládu nad svetom. Asi nebude ľahké sa k nej dostať. Taká vec nemôže byť len tak niekde pohodená...“

„A moja princezná?“ prerušil ju s výrazom tváre netrpezlivého dieťaťa, čo počúva rozprávku na dobrú noc a vopred sa potrebuje uistiť, že bude mať šťastný koniec. „Aj ona tam bude?“

Evelína neodpovedala, po všetkom, čo spolu prežili, verila, že tou princeznou by mohla byť aj ona, hoci ju nespoznal na prvý pohľad. No koniec koncov, chápalo ho. Veď mu o sebe nedovolila takmer nič zistiť, tak ako by preňho mohla byť niečím viac než spolucestujúcou?

Vtom im do tvárí zadul vietor. Neobyčajný vietor, taký necítili už celé dni. Svieži, vlhký. Bolo v ňom cítiť... Soľ. Pozreli na seba a trochu zrýchlili a potom ešte trochu a nakoniec sa rozbehli a bežali, až kým púšť neskončila.

Pri východe slnka už stáli na brehu oceána.

Miesto vyzeralo presne tak, ako si ho vysnívala. Nebola prekvapená. Inak to snáď už ani nemohlo byť. A keď tak pozerala, ako sa more v diaľke ligoce, ako sa vlny rozbíjajú o ostré skaliská, ako sa prvé slnečné lúče pomaličky šplhajú po chladných múroch zámku až na vrchol najvyššej veže, na chvíľku ju zaplavil pokoj, vzápätí sa jej však opäť zmocnilo napätie. Prešli púšť. Prežili. Ale čo teraz? Od ostrova so zámkom ich oddeľuje zúriaci príboj a oni nemajú loď a keby aj nejakú mali, ktovie, či by po tom všetkom ešte našli odvahu. Dá sa tam vôbec dostať? A ak áno, čo je vo vnútri? Ako môže vyzerať vec, čo dá majiteľovi vládu nad svetom? A ak sa im ju aj podarí získať, čo potom? Váhavo pozrela na rytiera a v tvári mu uvidela všetko, čo nevedel. Spýtavo zdvihol obočie. Nič, odpovedala si na otázku. Potom nebude nič. Bude musieť ísť ďalej. Ale to je v poriadku. Musí zachrániť Ammeliu, potom bude všetko zase dobré. O lásku prišla skôr, než ju vôbec našla. Sama si bola na vine a zároveň nebola. Ale na tom už teraz nezáleží, len nech nepríde aj o najlepšiu priateľku.

„Keby tu tak bol most,“ vzdychla si.

„Ale veď...“ Kamsi ukazoval. Najprv myslela, že sú tam len oblaky, čudné, ešte pred chvíľou bolo úplne jasno, aspoň sa jej zdalo, no nelogické počasie ju prestalo trápiť, hneď ako si uvedomila, na čo sa práve pozerá. Až to jej vyrazilo dych.

Most držal pokope napriek všetkým zákonom fyziky. Vlastne to boli len dosky pospájané lanami a ďalšie laná namiesto zábradlia, asi vo výške pása. Pri každom kroku sa nebezpečne kolísal a nikdy z neho nebolo vidieť viac než pár metrov naraz, zvyšok sa striedavo vynáral z hmly a zase v nej strácal. Evelíne sa nechcelo veriť, že ho predtým len tak prehliadla. Lepšie vysvetlenie však neexistovalo. Nemohol sa tam predsa zrazu zjaviť len tak, lebo si to zaželala. Tak veci proste nefungujú. Ani mosty nie.

Hlboko pod nimi zúril oceán. Fúkal studený vietor, priam ľadový, prenikal cez šaty až k pokožke a hlbšie do kostí. V tej výške ich nemalo čo chrániť pred chladom, mal ich v hrsti, stačilo zovrieť. Evelína sa nedokázala prestať triasť, kráčala čo najbližšie k rytierovi no stále tak ďaleko, aby sa oňho ani náhodou nemohla otrieť. Bola smutná, zmätená, chcela ujsť.

„Nemali by sme sa radšej...“ Nedohovorila. Čosi jej bránilo ukázať pred ním strach. Zaťala zuby a pridala do kroku.

Zámok bol prázdny. Brána otvorená a aj všetky dvere. Blúdili z miestnosti do miestnosti, všade kopa krásnych vecí, na dlážkach vzácne koberce, na oknách zlatom vyšívané závesy, starobylý nábytok snáď zo všetkých kútov všetkých svetov, všetko dokonale čisté, nikde ani zrnko prachu, nikde nikoho. Zastavili sa vo veľkej sále s gobelínmi na stenách a dlhočizným jedálenským stolom uprostred. Evelína tuho premýšľala. Po niečo sem prišla, ale nemala ani potuchy, ako to vyzerá ani kde to hľadať.

„Ako sa dá vlastne získať vláda nad svetom?“ ani si neuvedomila, že otázku položila nahlas, a tak ju prekvapilo, keď dostala odpoveď. „V starých príbehoch si také niečo hrdina zvyčajne musí vybojovať,“ rytier ešte ani poriadne nedohovoril a v miestnosti sa zjavil drak. Najprv vyzeral zmätene, krútil sa dookola, prevrhol pri tom pár stoličiek a všade po stenách sa odrážali farebné odlesky z jeho zlatistých šupín. Potom ich zbadal. Znehybnel. Rytier vytasil meč.

Pustil sa do draka, akoby to bol jeho vlastný boj. Vo chvíli zaplnili celú sálu, striedavo útočnými a obrannými manévrami pretancovali z jedného kúta do druhého a opäť do stredu. Z meča lietali iskry, z dračej papule plamene. Evelína stála pri dverách pritisnutá k stene. Zvláštne, nebála sa, hoci šlo práve oňho. Len jej na tom všetkom čosi nesedelo, a ona úporne no bezúspešne premýšľala čo.

Drak si uprostred sály našiel dosť miesta, aby mohol rozprestrieť krídla, a vzniesol sa do vzduchu. Chcel sa na svojho protivníka vrhnúť z výšky. Rytier však na poslednú chvíľu uskočil a skryl sa za prevrhnutý jedálenský stôl. Drak ťažko dopadol na zem a rozzúrene vychrlil súperovým smerom celý horúci obsah papule.

Ten oheň, napadlo Evelíne konečne. Pri takom množstve ohňa mala už byť celá miestnosť, čo miestnosť, celý zámok už mal byť v plameňoch. To sú čary! Lenže čie? Na nezmapovaných miestach nikto nikdy nebol, len oni dvaja. Ale to je hlúposť. Ten zámok predsa niekto musel postaviť. Ibažeby... Nie, ona svoju moc stratila. Aspoň si to myslela, Ammelia v sne hovorila niečo iné. Mohla čarovať bez toho, aby si to uvedomila? Vysvetľovalo by to, ako prišli na pobrežie, aj zámok a aj most. Ale, ale... Draka nie. Draka si pred tým nepredstavila. Ona nie.

Plamene nezanechali na stole ani škrabanec. Rytier vyskočil z úkrytu, elegantnou obrátkou sa dostal pred draka a zasadil smrteľný úder. Evelínu na zlomok sekundy ohlušilo dračie zavytie a celé pozlátené telo beštie sa, skôr než stihlo dopadnúť na zem, rozplynulo vo vzduchu. Meč, ktorý bol ešte pred chvíľkou až po rukoväť zabodnutý do dračieho hrudníka neškodne cinkol o kamennú dlážku. A zadychčaný rytier v pravej ruke prekvapene držal... vec, čo dá majiteľovi vládu nad svetom. Drobnú sklenenú guľu, niečo ako snežítko, s miniatúrnym modelom sveta vo vnútri.

„To som teraz akože pánom sveta?“ spýtal sa ohromene.

„Nie,“ pochopila Evelína zrazu, čo jej počas súboja unikalo, „drak nebol skutočný. Preto ani tá vec nie je tým, za čo ju považuješ...“ Guľa zmizla rytier a zovrel v dlani len čistý vzduch. Ilúzia moci sa rozplynula po jedinej vete.

„Silou to teda nejde,“ zamyslel sa rytier. „Ako teda?“ Nijako, pomyslela si Evelína. Každý, kto sa kedy, v príbehoch, či naozaj, pokúsil ovládnuť nejaký svet, tým len skôr či neskôr zapríčinil vlastný pád. A tak to bolo správne.

„Niečo také by v prvom rade vôbec nemalo existovať,“ povedala.

„A predsa sme tu,“ zakontroval jej spoločník. Áno. Ale kde? Na miestach, čo si museli vymyslieť, kým na ne došli, kde sa podľa potreby zjavovali mosty a draky prilietali, len čo niekto zatúžil po legendárnom súboji, miestach, kam museli prísť cez vyprahnutú púšť, lebo ľudia hovorili, že tam taká je. Lenže ak všetko vzniklo len z jej a rytierových želaní, ako mohla stará čarodejnica vedieť, že tu bude vec, čo dá majiteľovi vládu nad svetom? Nie, nemala to odkiaľ vedieť. Mohla len zariadiť, aby sama Evelína verila, že tam niečo také nájde.

Takže vec, čo dá majiteľovi vládu nad svetom, neexistuje. A tým pádom nie je nič jednoduchšie, ako sa k nej dostať. V Evelíninej dlani sa priamo pred očami ohromeného rytiera zmaterializovala malá sklená guľa, presne taká, akú pred chvíľou držal sám. Šibalsky sa usmiala, nedbanlivo si prehodila vzácnosť z jednej ruky do druhej a nechala si ju spadnúť do vrecka.

„Takže teraz vládneš svetu ty?“ opýtal sa rytier, keď sa vracali na breh po krehučkom moste. Pokrútila hlavou. „Nie, tá vec mi nepatrí. Musím ju zaniesť tomu, kto po ňu poslal.“ Nechápavo na ňu pozrel. No na vysvetľovanie nezostal čas. Vietor zrazu zadul akosi inak. Silno, akoby ju chcel niekam odviať. Zľakla sa, sústredila všetku svoju hmotnosť do nôh a ako tak sa jej podarilo ustáť prvý poryv a potom aj druhý. Vietor zúril. „Vráť sa!“ prikazovala stará čarodejnica hlasom víchrice, „okamžite sa vráť!“

„Ja... už musím,“ zo všetkého, čo mu kedy chcela povedať, ostala len jediná zmätená veta, „Dovidenia!“ A nechala vietor, aby ju od neho odniesol. A hoci si to odmietala priznať, tušila, že ho už nikdy viac neuvidí.

Oceán, zámok, most, rytier, všetko zmizlo. Všade navôkol boli len zrkadlá. Zrkadlá z brúseného skla všetkých možných tvarov a veľkostí, s rúčkami vyrastajúcimi priamo zo zeme. Ocitla sa v zrkadlovom lese, zoči-voči starej čarodejnici.

„Splnila si úlohu?“ Evelína váhavo vytiahla z vrecka malú sklenú guľu. „To mi má dať moc nad svetom?“ zapochybovala čarodejnica. Evelína opatrne prešla jednou rukou po priehľadnom povrchu. Na oblohe nad nimi sa zrazu zjavil zlovestný tieň, na chvíľku zastrel slnko a opäť zmizol. „Daj mi to!“

„Nieee!“ ozval sa výkrik. Evelína sa strhla a začala obzerať na všetky strany. Nik tam nebol. Len stará čarodejnica k nej stále čoraz nástojčivejšie natŕčala ruku. Ona to nepočula! „Nie, nedávaj jej to!“ pokračoval hlas v Evelíninej hlave, „Vari nič nechápeš?“ Evelína konečne zachytila kútikom oka pohyb v jednom zo zrkadiel. Najprv myslela, že vidí vlastný odraz, no potom sa pozrela lepšie a uvidela Ammeliinu tvár.

„Čo myslíš, prečo si po to musela ísť práve ty? Tento svet je tvoj. Vymyslela si ho, bez teba by nejestvoval vôbec. Potrebovala len, aby si ho dokončila a zároveň jej poskytla spôsob, ako by ho ovládla. Ale to jej nesmieš dovoliť. Nesmie ovládnuť tvoj svet!“ „Ale...“ zámok takto dával zmysel a aj most. Ale čo púšť a drak?

Draka vymyslel rytier a púšť ľudia, keď o nej hovorili. Možno svet vznikol vďaka nej, ale teraz už žil vlastným životom. Čarodejnica sa mýlila, keď si myslela, že ju potrebuje.

„Tak ste sa znovu stretli,“ zasmiala sa starena sucho. „To je dobre. Aspoň vidíš, kam až siaha moja moc. Prekliala som ju. Ostala z nej len duša uväznená v zrkadle, nič nemôže povedať, nič nemôže urobiť. Až keď sa zrkadlo rozbije, až potom bude môcť ísť tam, kde odpočívajú mŕtvi.“ Evelína nechápavo behala pohľadom zo zlej čarodejnice na priateľku. „Nepočuje ma,“ vysvetlila jej Ammelia, „Nedovolím jej to. Podcenila ma. Moja moc bola väčšia než predpokladala. Síce sa nedostanem von, ale nejaké kúzla mi ešte ostali.“ „...tak mi to pekne daj, lebo dopadneš ako ona,“ pokračovala starena. „Klame,“ ozvala sa Ammelia, „nič ti nesmie spraviť. Len jej povedz, nech si spomenie na prísahu čarodejníc.“

„Pamätaj na prísahu čarodejníc,“ zopakovala Evelína váhavo. Starena zbledla. „Ako...? No dobre.“ Luskla prstami. Zvuk, čo mal byť takmer úplne tichý, sa rozľahol celým lesom ako výstrel z dela. Zo severu zadul vietor, postupne naberal na sile, až odvial niekoľko častíc sveta a objavil sa dlhý tunel, studený, tmavý, len občas posiaty hviezdami.

„Tvoja cesta domov,“ vysvetlila Ammelia, „Nechá ťa odísť. Ibaže keď tadiaľ raz prejdeš, už nikdy sa nebudeš môcť vrátiť. Musíme sa rozlúčiť.“

„Ale,“ vybuchla Evelína, „Čo ty? Čo budem bez teba robiť? A bez tohto tu? Zabúdaš, prečo som sem prišla? Ja, ja... V tom druhom svete som sama...“ Tam bola len malé osamelé dievčatko. Tu bola staršia. Mala odvahu robiť veci, na ktoré by sa v skutočnosti nikdy neodvážila. Vedela čarovať. A hlavne, mala priateľku.

„To je len ďalšia ilúzia. Ako keď sa ti snažila nahovoriť, že nevieš čarovať. Svoju moc máš vždy a všade, možno sa inak prejavuje, ale... Len sa obzri, poobzeraj sa okolo seba. Ber tento svet ako ukážku, čoho si schopná. Je v tebe viac, než si myslíš. Ja to vidím, určite to uvidia aj iní.“ „Len im musím dať šancu,“ zašepkala Evelína. „Ďakujem,“ povedala priateľke. „Ďakujem za všetko.“

„Tak dáš mi to už?“ čarodejnica bola čoraz netrpezlivejšia. Evka pomaly zdvihla ruku s guľou smerom k nej. Kostnatá dlaň stareny sa netrpezlivo triasla. Musela ju sklamať.

Nič nepovedala, len pokrútila hlavou, z celej sily sa rozohnala a hodila guľu o zem. Sklo sa rozbilo a model sveta rozpadol na jednotlivé zrnká piesku. Hotovo. Už len jedna vec. Až jej pri tej myšlienke zovrelo srdce, no vedela, že musí, že nemôže stratiť ani sekundu. Rozohnala sa a celou silou tresla do zrkadla. Priateľkin obraz sa rozpadol na črepiny. Bola slobodná. Evelína venovala svetu, ktorý kedysi patril jej a teraz už len sám sebe, posledný pohľad, a vrhla sa do tunela.

„Nik nebude vládnuť v mojom svete,“ zašepkala na rozlúčku, „záleží len na vetre, komu akú úlohu priveje.“

A potom už len padala a padala...

XXX

Evka sa strhla. Slnko bolo už takmer za obzorom. Asi zaspala na hojdačke. Alebo nie? Mala pocit, že práve o niečo prišla. O niečo dôležité.

„Ahoj!“ ozvalo sa jej za chrbtom. Evka sa otočila. Za plotom stálo nízke tmavovlasé dievčatko a škerilo sa od ucha k uchu. Jej oči boli Evke akési povedomé.

„Lia?“ Druhé dievčatko pokrútilo hlavou. „Nie, volám sa Betka.“ Potom jemne žmurklo a priložilo si ukazovák na ústa.

„Tá vec... nedala by jej žiadnu moc. Bola to len čačka.“

„Nemám ani potuchy, o čom hovoríš.“ Evka sa usmiala.

„Ja som Eva,“ povedala.