Príslušníci nášho klanu to mali ťažké. Naše deti boli odoberané od rodičov, aby z nich vyrobili potravu pre Nenásytných. Neustále prahli po našom mäse, našej krvi, našich mozgoch. Ostali len tí najsilnejší samci a najplodnejšie samice.

Pevné väzenia, elektrické ploty, monštrózny Chovatelia, ktorí rozhodovali o živote a smrti. Ostávali sme zavretí v neľudských podmienkach dokiaľ sme vládali, ale potom sme sa stali už len mäsom a potravou.

Niektorí to nevydržali, zaútočili na Chovateľov alebo ukončili život na elektrickom plote. Ja som bol vždy najlepší. Pochádzal som z vrhu pätnástich bratov a sestier, kde sme na chov zostali siedmi. To sa ešte nikdy nestalo. Štyri naše sestry zomreli pri vrhoch, alebo chorobách. Po dvoch rokoch tvrdej práce sme zostali traja bratia. Dovčera. Včera som videl, ako sa z oboch mojích bratov stalo mäso.

Väzenia nám neustále spevňovali. Ale vďaka mojím svalom a rýchlosti som sa dostal von už nejeden krát. Tentokrát mi prialo šťastie. Pršalo a Chovatelia v takom počasí nikdy neboli nablízku. Útek som mal už dopredu pripravený, stačilo zapracovať svalmi a s trochou hluku som skočil von. Nikto ma pri tom nevidel, ani nepočul.

Pár sekúnd som ticho načúval. Rozbehol som sa smerom, ktorí mi starší členovia klanu spracovaný na mäso označovali ako Sloboda. Prebehol som uličku, potom ďalšou, zahol som za roh, prekľučkoval okolo prekvapeného Chovateľa a zaradil vyšší prevod. K elektrickéhu plotu som to nemal príliš ďaleko. Akurát na to, aby som sa rozohrial a riadne rozbehol. A tak sa aj stalo. Svaly ako živá oceľ pracovali ako stroj. Zrýchľoval som. Zrazu prišlo to správne miesto a správny čas vymrštiť sa do vzduchu. To miesto som si našiel a dobre obzrel pri predchádzajúcom úteku. Trochu nižší plot a trochu vyšší kopček v dostatočnej vzdialenosti.

Preletel som. Dopad z dvoch kotrmelcov ešte išlo rozbehať. Energia dopadu ma vymrštila správne. Do zóny smrti. Beštie vybehli z úkrytov. Doriti. Kôli dažďu ich Chovatelia nenakŕmili včas. Svorka krvilačných parchantov sa ku mne pustila z oboch strán. Tentokrát však ich mäso bolo živé a pripravené sa brániť. Niektorí mi nadbiehali, ale k ďalšej ohrade to nebolo už ani pár sto metrov. Najlepší beh môjho života, možno aj posledný.

Dobehli ma. Vybral som si tých dvoch vpredu, snažiac sa preletieť medzi nimi utŕžil som šrám na boku. Adrenalín však bolesť zahnal a skučanie jednej z Beštií za mnou ma hrialo pri srdci. Do konca života bude vedieť, že aj mäso má zuby.

Bol tu ten správny okamih. Vyskočil som do vzduchu... a v kŕčoch sa zvalil na zem na druhej strane. Ľavačkou som na pikosekundu zavadil o elektrický plot. Tentokrát to ale rozbehám. Jedného dňa sa mäso vráti, bude ho viac a všetkým za plotom to vráti.

Volám sa Zajko Uško. A som najlepší skokan v obore.