Ervín Schrödinger, bagrista zo Žabokrekov, si utrel ruky do montérok, pohodlne sa usadil na prevrátený kalfas a vytiahol z plecniaka dva krajce chleba zlepené oškvarkovou nátierkou. Obedná prestávka !

“Ervín, na momentík”, ozval sa mu za chrbtom inžinier Kazimír Kanala.

‘Kurvadrát, už zase pracovný obed’, zanadával v duchu Ervín a otrávene vykročil k rozkladaciemu stolu, na ktorom ležalo niekoľko husto pokreslených pauzákov. Zahryzol sa do chleba a znudene sledoval ako sa inžinier, stavbyvedúci pre nový pavilón beštiária prvej flufilónskej ZOO, zamyslene špára šublerou v uchu.

“Čosi mi tu nesedí. Koľko kubíkov zeminy sme už naviezli do tejto časti?”, inžinier šťuchol plajbasom do nákresu.

“Hedemdehiat, ahebo ohemdehiat”, zahuhlal Ervín a niekoľko omrviniek oškvarkového chleba mu vyprsklo z plných úst. Jedna dopadla na výkres.

“To je priveľa, podľa prepočtov by to malo byť tridsať nanajvýš štyridsať. Mám obavy, že máme nestabilné podložie. Ale veď spodnú vodu sme už vypumpovali ….”

Ervín sa naklonil nad výkres a so záujmom pozoroval, ako omrvinka tróni priamo na kóte hydrantu plánovaného na prízemie beštiária. V tom sa buchol pravicou po čele. Že mu to nezišlo na um skôr !

Načiahol sa za plecniakom a vytiahol z neho krásne guľatú sýto červenú paradajku. Dnes ráno, keď bol popolievať fóliovník ju odtrhol, aby mal k obedu, a takmer na ňu zabudol. On, Ervín, pestuje najchutnejšie paradajky v celom Flufilóne, to je na betón.

“Žeby tu bola niekde akási šachta, kam sa to prepadáva? ”, špekuloval inžinier.

Ervín zahryzol do paradajky. Na všetky strany vyprýštila lahodná prezretá dužina. Na pauzáku sa usadilo niekoľko drobných zlatavých zrniečok popretkávaných červenými fľakmi.

‘Tá je ale riadne zrelá, možno som ju mal nechať na kečup’, zamyslel sa Ervín a ukradomky pozrel na vedúceho.

To bolo posledné, čo urobil, predtým než na neho vystrekol prúd teplej červenej krvi. Kvapky sa rozprskli na montérkach, rukách, vlasoch i fúzoch, pristáli na nedojedenom krajci chleba a husto pokropili pauzák na rozkladacom stole, tak, že škvrna od rajčiny sa medzi nimi celkom stratila.

***

Agáta ostala bezradne stáť pred vchodom do Jolaninej chalupy. Tam, kde boli predtým dvere teraz stála dokorán otvorená nová chladnička.

“Tadeto Agátka, tadeto”, vyklonila sa z okna jej svokra Jolana. “ Vezmi si z podstenia šamlík.”

Agáta sa poslušne vyštverala na šamlík a začala pchať svojich sedem sukien a dvadsať kíl nadváhy cez úzke okienko do Jolaninej chalúpky. Keď napokon s rachotom prístála doluznačky na podlahe prekúrenej miestnosti, zmohla sa len na nevinnú otázku.

“Mamička, prečo máte chladničku vo vchode?”

“Ach toto?”, mávla Jolana ledabolo rukou, “zapísala som sa na univerzitu tretieho veku a teraz skúšam využiť svoju semestrálnu prácu z termodynamiky v praxi. Túto chladničku chcem použiť namiesto svojich starých kachieľ na tuhé palivo. Bude nasávať teplo počas isotermického deja z chladnejšieho rezervoára - teda z Flufilonu a potom ako prejde adiabatickou kompresiou, odovzdá teplo teplejšiemu rezervoáru, teda tejto miestnosti…”

Jolana zastala uprostred vety. Dočerta, má návštevu a zabudla sa odpojiť zo siete. Na pozadí jej blikala správa. Len si ju rýchlo skontroluje.

“Agátka dcérenka, sadkaj si sem zatiaľ, čosi si musím vybaviť.”

Agáta sa horko ťažko pozviechala a sadla si za stôl. Celý bol zaprataný papiermi. Od hora až dole boli počmárané čudesnými magickými znakmi. Cudzokrajné písmená, vlnky a značky tancovali Agáte pred očami tak, že im nerozumela ani zbla. Uprostred tej kopy papierov ležala sivá knižka. Agáta ju vzala do ruky a začala v nej listovať, lebo jediná mala zrozumiteľný nadpis.

“Výkaz o štúdiu”, prečítala nahlas Agáta.

Jolana sa ustarostene odpojila zo siete. “Dcérenka zlatá, je mi veľmi ľúto, ale riaditeľ Čížik ma súrne potrebuje v Žabokrekoch. Ako naschvál, práve teraz, keď si prišla ! Vraj tam pri stavbe pavilónu ZOO, porušili šachtu, v ktorej dlhé veky spala hydra. Pokúsim sa to rýchlo vybaviť. Počkáš ma tu? Alebo, nechceš ísť azda so mnou?”

Agáta fľochla na drobné okienko a pokrútila hlavou. Radšej by tu ostala až do vynájdenia perpeta mobile, ako by sa mala ešte raz štverať tou špárou von.

“Počkám vás tu mamička, nerobte si starosti.”

Jolana si obula gumáky a nahádzala do loveckej tašky pár vecí, ktoré sa jej určite zídu. Potom zvesila zo steny luk a plný tulec a vrtko sa prehupla cez parapet. Vyviedla z maštale oslíka, a keď ho zapriahla do dvojkolesovej káry, naložila na ňu velikánsku prázdnu škatuľu od novej chladničky.

Kým Jolana mierila do Žabokrekov, jej nevesta Agátka v chalúpke pomaly nahlas hláskovala zo sivej knižky.

Ter-mo-dy-na-mi-ka A,

Kvan-to-vá-me-cha-ni-ka A,

Ažúrky a iné vyšívacie techniky FX

***

Krv Ábela Čížika, riaditeľ Prvej flufilonskej ZOO, vrela a klokotala, hrozila preraziť steny artérií a vypeniť všetku zlosť a nenávisť k tej neschopnej byrokraciou prehnitej bande štyroch živlov a najmä k jeho vis-à-vis - bezprecedentne najlenivejšiemu a najneschopnejšiemu mágovi všetkých čias.

Už už sa zdalo, že Ábela Čížika trafí na mieste šľak, ak sa len nestane dajaký zázrak.

Veliteľ Gardy štyroch živlov Ronald ml. sa odvrátil od riaditeľa, pretože pocítil na ľavom pleci naliehavé klepanie. Otočil sa a ostal stáť zoči voči drobnej starenke.

Blišťavé dištinkcie poprišívané na mágovej pompéznej róbe hádzali prasiatka, až Jolana musela prižmúriť oči.

“Chlapče, nebol náhodou tvoj tatko veliteľ Gardy Štyroch Živlov? Ohromne sa ponášaš na Ronalda.”

Veliteľ sa vypäl, až mu medzi lopatkami zapraskalo. “Áno, som kapitán Ronald mladší veliteľ Gardy Štyroch Živlov, rovnako ako bol môj otec Ronald starší.”

“Keď som naposledy videla tvojho otca, bol z neho zombík v prvej línii armády nekromancera lorda Faarstjafa,” prehodila Jolana a dôverne sa naklonila k Ronaldovi, ”mal by si tráviť viac času v kancelárii, aby sa ti neprihodilo čosi podobné.”

Ronald zaškúlil nedôverčivo na starenku, či si azda nerobí z neho žarty. Ale ona sa len nevinne usmievala.

‘No a, veď má pravdu, ešte by som prišiel k pracovnému úrazu, je mi to treba?’, pomyslel si a nahlas zahlásil, “som práve na odchode, toto nie je práca pre nás.”

“A pre koho?,” zvrieskol do nepríčetnosti napaprčený Ábel Čížik, riaditeľ ZOO.

“To neviem. Obráťte sa na ministerstvo obrany s požiadavkou na vytvorenie komisie, ktorá posúdi do koho kompetencie spadajú magické tvory. My máme na starosti len štyri živly.”

Ábel Čížik opurpurovel a hlas mu začal preskakovať do fistuly, “ale kým ste zistili, že to nemáte na starosti, váš vodný mág a zemný mág hydru dva krát zabili! Za každým obživla a pribudla jej ďalšia hlava. Teraz už má tri !”

“Netušili sme, že jej narastie nová hlava, vo Veľkej knihe rozprávok a báji Severného kráľovstva sa píše, že sa to udeje iba pri odťatí existujúcej hlavy . Okrem toho došlo k drobnému kompetenčnému sporu medzi oddelením vodného živlu a zemného živlu, ktorý som však už rozlúskol. Hydra je tvor, ktorého podstata netkvie v mágii živlov. Dovidenia. ”

“Chlapče, počkaj chvíľku, nespravil by si mi jednu službičku?”, zašvitorila medovým hlasom Jolana Mnohých Mien. Vo vráskavej tvári sa skvel najsladší úsmev, aký kedy Ronaldo videl. Potom sa obrátila na bagristu, “aj vás budem potrebovať pán ...”

“Ervín Schrödinger zo Žabokrekov.”

“... pán Ervín. Poďte na slovíčko.”

Keď Jolana rozdala inštrukcie, zašmátrala v loveckej taške a vytiahla z nej bolas a žltú prilbu. Bolas si obstarala ešte za čias, keď vyčíňala v krajine Sloboda jeleňov a na lovecký luk bolo potrebné mať zbrojný pas. Žltá prilba, ako bola Jolana presvedčená, je na stavbe z hľadiska bezpečnosti práce, úplná nevyhnutnosť.

Stavenisko, ktoré ešte dnes predpoludním vrndžalo bagrami a kladkostrojmi a hmýrilo sa robotníkmi bolo pusté. Pripomínalo velikánske pieskovisko, kde akési neporiadne obrie dieťa porozhadzovalo hračky, lopatky, vedrá, rýle, bágre a potom odbehlo na cukrovú vatu. V tieni pri hŕbe roxorov polihovala hydra. Neveľmi sa jej chcelo hýbať, pretože bola zaneprázdnená trávením inžiniera Kanalu. Ospanlivo dvihla jednu zo svojich nových hláv a zavetrila smerom k šuchtajúcej sa osobe v gumákoch, ktorá sa k nej vytrvalo plahočila pomedzi kopy štrku, vybagrované jamy, hroty roxorov trčiace z vybetónovaných základov, porozhadzované lopaty a odhodené desiatové vrecúška.

Medzitým si Ervín Schrödinger naložil nie príliš ťažký náklad a vybral sa veľkým oblúkom k svojmu bágru zaparkovanému za kopou železa..

Hydra o chvíľu spozornela a zodvihla všetky tri hlavy, pretože osoba v gumákoch sa rozdvojila. Kým premýšľala, či ide o optický klam spôsobený tým, že nie je zvyknutá na skladanie zrakových vnemov zo šiestich očí, alebo tí dvaja kráčali tesne za sebou, alebo azda išlo o mitózu? … ; čosi zasvišťalo povetrím a tri laná s guľami priviazanými na koncoch sa jej omotali okolo krkov až ostala ostala stiahnutá ako v dámskej šnurovačke.

Jolana sa chytila za lámavičné rameno, “kurníkšopa aj s bolasom, to už nie je nič pre mňa.” Zvesila z druhého ramena luk a založila šíp.

“No tak chlapče, ukáž, čo ťa naučili v akadémii”, utrúsila Ronaldovi stojacemu vedľa.

Kapitán sa opäť pre istotu schoval za Jolanin chrbát a zadrmolil formulku kúzla na stratu koncentrácie. Keď okolo Jolany vykúzlil magickú modrú auru, od ľaku ho zalial studený pot.

Jolana napla tetivu a zacielila. Kam to vlastne má mieriť? Hydra ryčala a zúrila, vrtela sa a klátila sa v divom zápase s bolasom, lano už už hrozilo povoliť. Starenkin šíp opretý o rukoväť sa mihal zo strany na stranu. Za normálnych okolností by na takú vzdialenosť trafila hádam i po slepiačky, veď je najlepšou strelkyňou v revíre, ale toto je čosi iné. ‘Teda Ronald na mňa začaroval zníženie sústredenosti. No výborne, hop alebo trop !’, pomyslela si a končekom ukazováka uvoľnila napätú tetivu. Šíp s hvizdom vyfrngol a s neistým výsledkom letel v ústrety priestoru. Či ho na konci cesty čakala šupinatá koža hydry alebo piesčitá zem netušila ani sama Jolana. A nebolo jej súdené sa to dozvedieť, pretože práve v tej chvíli sa nad kopou roxorov objavilo rameno bágra. Ervín zatiahol lanko na uvoľnenie radlice, do ktorej bol zakvačený motúz a obrovská kartónová škatuľa z novučičkej Jolaninej chladničky prikryla magickú hydru.

Zadychčaný Ábel Čížik, ktorý dotrielil na miesto, nechápavo krútil hlavou. ‘Čo sú toto za moderné čary ? Hydra, ktorá jediným pohybom spravila z inžiniera Kanalu krvavú kašu a smrtiace útoky elitných mágov jej pridávali len nové hlavy teraz nečujne čuší uväznená pod obyčajnou kartónovou škatuľou od chladničky.’

Jolana pochvalne pohladkala oslíka, ktorý sa tu zjavil ako na zavolanie, vyštverala sa na svoju dvojkolesovú káru a kým si namiesto žltej prilby uväzovala pod bradou šatku, pripomenula, “mládenci, nieže budete dvíhať tú škatuľu ! Kedže nevieme, či hydru šíp zasiahol, nachádza sa v stave, ktorý je superpozíciou stavov |živá> a |mŕtva>. Čo je ohromné šťastie, pretože, keby bola živá, tak by tu naďalej lovila inžinierov a keby bola mŕtva, tak by v zápätí obživla aj s novou hlavou a naďalej lovila inžinierov. Jasné ako kvantová mechanika !”

Starenka zacmukala a oslík sa dal do kroku.

Ervín Schrödinger starenke mlčky zamával servítkou z nedojedeného obeda a riaditeľ Čížik vyjachtal pár nesúvislých ďakovných slov, ktoré zanikli v zmätenom mumlaní, do ktorého sa vmiesil Ronald. Šéf Gardy štyroch živlov sa opäť cítil pánom situácie a pocítil nevyhnutné nutkanie blysnúť sa praktickým rozumom.

“No ale, čo bude s tou škatuľou teraz?”.

Riaditeľ bol muž na správnom mieste, biznis plány sa mu rodili v hlave rýchlosťou svetla. Drobné sivé očká mu zažiarili. Pred vnútorným zrakom mu začal rásť nový pavilón beštiária. V duchu videl pompéznu vstupnú halu, zástupy ľudí sa derú cez turnikety a do toho sa ozýva nádherný cinkot dukátov v poklaniaciach. Návštevníci sa v dlhých hadoch vinú k presklenej kupole, cupotajú po mramorovej dlažbe a čítajú vyleštené smerovky, áno tadeto, ešte sa pristavia v predajni so spomienkovými predmetmi a v bufete na majonézovom šaláte a potom zamieria k najvzácnejšiemu exponátu... .Ábel Čížik rozložil zakrvavený pauzák na kapotu bágra, poškrabal sa šublerou v uchu a prstom zoškrabal chlebovú omrvinku z nákresu husto pofŕkaného zaschnutou krvou.

“Tu sa akurát nachádzame, tu kde mal byť pôvodne hydrant”, ukázal na bielu škvrnu po omrvinke.

“Trochu pomeníme projekt výstavby, tu bude stáť presklenná kupola, a sem umiestnime tabuľu s menovkou Hydra hydraticus. A hneď vedľa”, mávol rukou, “osadíme automat na pamätné mince. Živú hydru nemá nikto v celom Severnom kráľovstve, to bude kasový trhák !”

“Ehm…,” zamiešal sa do toho bagistra Ervín Schrödinger, “ak som tomu správne porozumel, ona je živá a mŕtva zároveň.”

Riaditeľ sa radostne zasmial a potľapkal Ervína po pleci, “tak takú … takú nemá zaručene nikto na celom svete !”

***

Jolana sa nenápadne prešmykla cez okno a s radostným úsmevom zastala uprostred izby.

“Ty si ešte tu, dcérenka! Aká som rada, že si na mňa počkala. S tou hydrou som to vybavila raz, dva, však ? Dúfam, že si sa nenudila.”

“Nie veru mamička, čítala som si túto knižku, o tom ako sa vám darí na univerzite. Čože má toto znamenať? Ažúrky a iné vyšívacie techniky FX ?”

Jolanu v okamihu prešiel hrejivý pocit z dnešnej dobre vykonanej práce a namrzene odsekla, “profesor Mandľovýchlebík si na mňa jednoducho zasadol. Nedostala som zápočet.”

‘Dočerta, akurát to si všimne, ale, že mám termodynamiku a kvantovú mechaniku za A, o tom ani muk! ‘ Na jazyk sa jej ešte drala hŕba slov o tom, aká je to drzosť hrabať sa v cudzích veciach, hoc i položených na stole, ale zahryzla si do neho, pretože Agáta vie byť riadna netýkavka, keď sa namosúri a to by jej teraz, keď dačo od nej potrebuje neprišlo vhod.

“Agátka, azda by si mi mohla pomôcť s opravnou semestrálnou prácou, ty máš také zlaté ručičky. Profesor odo mňa chce akési nezmyselné ornamenty vyšiť na obrus, pozri na tú predlohu, zamávala neveste pred očami listom papiera pokresleným farebnými trojuholníkmi, ktorý vylovila z kopy na stole.”

Agáta vzala predlohu do bucľatých rúk a keď si ju prezerala, tvárila sa ohromne vážne. V hlave sa jej však nepokojne rojilo množstvo myšlienok, ktoré dostali nečakaný smer.

‘Takýto obrus, to by som zvládla za dva večery. Veď to je úplne jednoduché ! Toto že sa študuje na univerzite? Tuším sa tam prihlásim aj ja, veď to zvládne takmer každý. Teda okrem mamičky, pravda. S lukom a šípom je azda dobrá, ale na vzdelanie možno nie je správny typ … . A ja jej mám teraz zápočty naháňať.‘

Agáta sa blahosklonne usmiala na svokru a prehodila, “ale pravdaže mamička, veľmi rada vám pomôžem.”